Bratislava proti boľševizmu

Ako Bratislava predišla boľševickému tlaku

Autor: Mgr. Lukáš Krajčír, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej

 

„Spoza Dunaja hrozivo trčali na vládnu budovu maď. kanóny. Každú chvíľu bolo treba sa vysťahovať. Boľševici strieľali a v noci osvetľovali naše byty. Povzbudzujúcimi a urážlivými nápismi i obrazmi udržovali spoza Dunaja dusivú náladu.“ Spomienky niekdajšieho tajomníka Slovenskej národnej rady (SNR) a vládneho referenta pre katolícke veci Karola Antona Medveckého výstižne ilustrujú, v akom životnom ohrození boli pred sto rokmi obyvatelia Bratislavy a pod akým psychologickým tlakom museli pracovať vládni referenti a župní pracovníci.

Zatiaľ čo hornaté oblasti Slovenska ostali istý čas chránené od útoku maďarských boľševikov, pohraničná Bratislava s mostom do maďarskej Petržalky bola v ohrození od momentu vyhlásenia Maďarskej republiky rád. Vyše tri mesiace trvala neistota a strach, ktoré sa snažil bratislavský župan Samuel Zoch a slovenský minister Vavro Šrobár riešiť vyhlásením stanného práva (štatária) a neskôr i vojenskou diktatúrou.

Vďaka zachovaným svedectvám si dokážeme utvoriť prehľadnú mozaiku hrozby maďarských boľševikov, ale aj opatrení župného úradu a vládnych referentov, ktorí na istý čas boli akousi slovenskou vládou s normotvornými právomocami. Ich spomienky sa uchovali v diele Slovenský prevrat, v zborníku Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919, ale aj v „Šrobárových“ Úradných novinách, v „Zochových“ Úradných novinách župy prešporskej a v Slovenskom denníku.

 

Provokácie spoza Dunaja

Kornel Stodola z pozície vládneho referenta pre poštové, telegrafické a železničné služby s veľkou nevôľou pozoroval ako jeho namáhavú prácu v dopravno-komunikačných veciach ohrozovali maďarskí boľševici: „Na referáte sme mali deň a noc veľa práce. Nasmerovávanie vlakov nám bralo naše voľné chvíle. […] Na jar roku 1919 nás napadol Béla Kún a jeho tlupy. Často som videl z okien svojho úradu vo vládnej budove ako nám hrozili z druhého brehu päsťami. Videli sme červenú zástavu v polovici mosta. Vedeli sme, že je podmínovaný a môže každú chvíľu vyletieť do povetria.“

Budova ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska so svojou pririečnou lokalizáciou bola z petržalského brehu priam nadostrel. Šrobár spomínal na stiesnené pomery v budove, keď „v zasadacej sieni sme vo dne a pri svetlách i v noci zasadali, keďže na druhej strane Dunaja namierené boli proti oknám vládnej budovy strojové pušky [guľomety – L. K.].“

Nezamerali sa však len na budovu „slovenskej vlády“, keďže podľa neho už „29. marca kúnovské vojsko spoza Dunaja strieľalo strojnými puškami na hrad.“ Takéto ich konanie malo opodstatnenie, nakoľko sa na Bratislavskom hrade zhromažďovali legionári a neskôr organizovala aj slovenská Dobrovoľnícka družina Bratislavskej župy.

Boľševické vojská veľmi skúšali trpezlivosť bratislavských obrancov. Šrobár spomínal, že s „veľkým megafónom vytrubovali na náš breh poburujúce správy proti štátu a Čechom. […] Denne ohlasujú megafónom: obeste ministra! Pobite cudziu vládu! Jeden náš vojak, započul urážku, pochytil pušku a na megafónistu strelil. Na schôdzkach niet divu, že padali slová: „Buričov treba strieľať!“ A tak prístup na nábrežie bol policajne zakázaný.“ Jarné dunajské nábrežie tak pred sto rokmi zívalo prázdnotou, keďže bolo vojnovou zónou a životu nebezpečným miestom.

Červený nepriateľ však nesliedil len spoza Dunaja, ale sa infiltroval aj do radov miestnej nemeckej, maďarskej a židovskej komunity. Neslovenské robotníctvo bolo priam časovanou bombou. Šrobár sa oprávnene obával „20 000 organizovaných robotníkov boľševikov a boľševicky orientovaných maďarských a nemeckých sociálnych demokratov. Keby sa tí vzbúrili, bol by osud Bratislavy spečatený a celá vláda by visela na kandelábroch.“ Emanuel Lehocký ako vládny referent pre sociálne veci navyše spomínal, že „rozkazovali si zvýšiť vo fabrikách mzdu o 100%. Uvažovali o demonštráciách počas Štefánikovho pohrebu. Poukazovali na drahotu. V Prahe sú vraj potraviny lacnejšie než v Bratislave.“

Budapeštianska vláda si snažila prikloniť provokačnými sľubmi aj úradníkov Bratislavskej župy. Na územie Československej republiky posielali nariadenia o ich kariérnom raste a mzdových navýšeniach. Župan Zoch musel vydať nariadenie, v ktorom žiadal ignorovať tieto správy, nevzťahujúce sa na územie česko-slovenského štátu.

Atmosféra v meste bola stiesnená a v noci po okolí priam nebezpečná, nakoľko sa podľa Šrobára „na ministerských poradách uznieslo, aby som strávil noc v Harmónii pri Modre. Ale ani tu som nemal bezpečnosti, lebo proti jazde autom večer a včas ráno bol osnovaný atentát a mal byť vykonaný revolverový útok dvanástich mladíkov.“

 

Šírenie dezinformačných správ

Preplávať v noci cez Dunaj nemali problém mnohí dobrodruhovia a Šrobár sa koncom apríla 1919 právom sťažoval na poradách v bratislavskom župnom dome: „Kúnova vláda zaplavuje Slovensko agentami. Platí za rozširovanie letákov 1000 korún denne. Niekoľkých chytili. Budú postavení pred vojenský súd.“ Potulovanie po bratislavských uliciach robilo mu mnoho vrások a preto vyzýval na spoluprácu s poriadkovými silami: „obecenstvo nech zachová chladnokrvnosť. Rozširovateľov poplašných správ nech oznámi, alebo oddá úradom. Nech samo všade bdie nad udržaním pokoja a poriadku.“

Podľa Šrobára však „medzi ľuďmi kolujú o udalostiach povesti, v ktorých sa ihneď pozná, že sú nepravdivé, ale ktoré širšie vrstvy ľudu nemajúceho samostatného úsudku a ochotného veriť senzačným správam sú prijímané za pravdivé. Proti zlomyselným rozširovateľom treba podať trestné oznámenie. Ak propagujú hnutie smerujúce proti republike, treba s najväčšou rýchlosťou a prísnosťou zakročiť dľa platných zákonných ustanovení.“ Dezinformačné plagáty, letáky a noviny, plné poloprávd a lží, s cieľom zlomyseľne manipulovať s názormi ľudí, neboli tak ničím výnimočným už pred sto rokmi.

Úrady zakročili aj proti domácim kolaborantom, nakoľko dal Šrobár „niektoré elementy internovať, hlavne v Bratislave a na pohraničí. Zabavili sme rôzne dokumenty, ktoré dosvedčujú na dotyčné osoby, že pripravovali na našom území boľševickú diktatúru proletariátu.“ Začiatkom júna bolo tak zatknutých 33 osôb z neslovenskej inteligencie, predovšetkým farári, úradníci, novinári a učitelia.

Ivan Dérer z pozície vládneho referenta pre spravodlivosť nemal zľutovania: „v zmysle vojenskej diktatúry každého nepriateľa očakáva trest smrti. […] Kto spácha velezradu proti československej republike, zodpovedný je celým svojím majetkom, ktorý sa ihneď shabe pre štát.“

 

Život počas štatária a diktatúr

V meste prijali viacero opatrení, ktoré ovplyvnili potravinové a palivové zásoby, pohyb osôb a osobnú kontrolu. Vojenský veliteľ mesta plukovník Jean Pierre Brau zakázal v noci otvárať bytové obloky, pretože „každý, kto by dával svetelné, alebo iné signály, bez ohľadu na národnosť bude zatknutý.“ Tak isto nariadil, aby „všetky občianske osoby, ktoré majú hocijakú zbraň sú povinné bez meškania odovzdať ju veliteľstvu mesta Bratislavy. Každý, u ktorého sa nájde zbraň, bude bezpodmienečne zastrelený.“

Kornel Stodola spomínal, že „v jedálni vo vládnej budove sme sa schádzali pri obedoch. Veľmi skromná strava, korenená duchom a dôvtipom našich najlepších ľudí.“ Vládny referent pre poľnohospodárstvo Pavel Blaho uviedol, že „sľúbenú nedeľnú šichtu uhlia z Ostravy neposlali. Ťažkosti v zemedelstve sa stávajú hrozivými: máme 50 000 nezamestnaných zemedelských robotníkov.“

Podľa niekdajšieho predsedu SNR v bratislavskej Rači a vtedajšieho tajomníka bratislavskej župy Augustína Brychtu však neprišlo k všeobecnej panike: „Keď boli zásobovacie ťažkosti, v neúnavnej práci podporoval Zocha županský poradca Dr. Ján Galla. Mali pritom malý káder spoľahlivých úradníkov, ktorí sa nebáli otvorene prihlásiť k našej československej veci.“ K tomu Šrobár zakázal evakuáciu úradníkov: „páni moji, nedovolím Vám odísť. Inak vzplanie medzi vojakmi panika a kto bude brániť našu zem? Tak sme zachránili mesto pre štát a pre slobodné Slovensko.“

Župan Zoch už koncom marca 1919 a po dohode s ministerskými vládnymi referentmi nariadil, aby sa po 22. hodine zdržiavali v uliciach mesta iba ľudia s platnými legitimáciami. Niektorí však na to pozabudli. Redaktor Slovenského denníka Karol Hušek išiel v nočných hodinách z práce cez ľudoprázdne staromestské ulice a v momente prechodu cez dnešné Hviezdoslavovo námestie „ktosi na mňa zvolá: Stoj! Prišiel neznámy človek s puškou v ruke a s nasadeným bodákom. Bratia Sokoli! Na moju legitimáciu ste povedali, že nedostačuje.“ Nasledoval pobyt na policajnej stanici a hrozba dočasného väznenia.

Medvecký spomínal, že nielen pohyb po nebezpečných nočných uliciach bol pod neustálou kontrolou, ale aj „byty vládnych referentov a čelných Slovákov museli cez noc československí vojaci strážiť“, lebo „maďarskí iredentisti ich mali v evidencii.“ Niektorí vládni referenti, ako Kornel Stodola, radšej prespávali medzi stráženými vojenskými veliteľmi: „Môj byt sa nachádzal v Bratislavskom [Grasalkovičovom – L. K.] paláci, kde sedel aj generál Mittelhauser so svojim celým štábom.“ Ale ani v najstráženejšom objekte Bratislavy nebolo pokoja. Veliteľ Francúzskej vojenskej misie Eugène Mittelhauser jasne uviedol: „Páni, dnes musíte v čižmách spať!“

Bratislavské nemocnice boli plné zranených a chorých vojakov, ktorí bojovali proti maďarským boľševikom. Igor Ruppeldt začiatkom júna žiadal ľudí o potravinovú a psychologickú podporu: „V Bratislave ležia v posádkovej nemocnici ranení naši vojaci. Prineste im potravín, pýtajte sa ich o bojoch, opíšte to, zvečnite to pre dejiny tohto nášho krvavého boja národného. Prosím miestny ženský dobročinný spolok „Bratislava“, aby zahájil túto činnosť v sídelnom meste.“ Ten istý spolok ďalej spomínal, že „Bratislavské ženy a devy piekli usilovne a nosily našim trpiacim bojovníkom. Piekly, kým bolo z čoho. Ale komory bratislavských Sloveniek sa už vyprázdnily a preto sa na vás dedinčanov obraciame, pomôžte nám!“ Návštevami ich morálne podporoval aj minister Šrobár a vládny referent pre vojenstvo Branislav Varsík.

 

Vojenské a poriadkové opatrenia

Bezpečnostné postavenie Bratislavy sa značne zhoršilo v polovici júna 1919. Minister Šrobár spomínal, že večer 18. júna ho navštívil generál Mittlelhauser a opísal mu situáciu na fronte: „Niet žiadnej pomoci zastaviť postupujúcich maďarských vojakov?“ Generál odpovedal „Nie! Nedostávame posily.“ Odvetil som „veď je tu posádka, pošlite ju na front.“ A tak celá posádka bola rýchlo pripravená do polnoci k odchodu a odišla na front.“ V samom meste ostal len zlomok vojakov, ktorý podľa Medveckého „cieľom budenia postrachu v nepriateľskom obyvateľstve denne pochodoval v rozličných rovnošatách mestom.“

Po ich odchode tak prišlo k paradoxnej situácii, kedy na území vojenskej diktatúry museli udržiavať poriadok najmä nevojaci. Vládni referenti a župní úradníci sa tak museli spoľahnúť na miestnu políciu, česko-moravských Sokolov, slovenských bratislavských dobrovoľníkov a ozbrojené slovenské obyvateľstvo zo širokého okolia. Veľmi výrečné je Šrobárovo svedectvo: „Policajný kapitán [Richard – L. K.] Brunner uviedol, že je tu 160 mužov a 20 jazdcov, samých Maďarov. Uviedol, že boli spoľahliví, pokiaľ držal revolver v ruke.“ Župný tajomník Brychta spomínal, že mu „pomáhal komisár Anton Paloš. Obaja strávili celé noci v permanentnej pohotovosti a udržovali verejný poriadok s nepatrným počtom mestských policajných strážnikov.“ Milan Ivanka, ktorému z pozície referenta vnútra prináležala organizácia polície, plánoval dokonca nasadiť agentov-vyzvedačov, ktorí by „prešli do Maďarska a doniesli mu správy“ o pohybe boľševických vojsk.

Župan Zoch uviedol vo svojej správe z 11. mája 1919, že „narukovanie našich junákov bolo bezpodmienečne potrebné. Pochopili potrebu vojenskej služby.“ K nim sa neskôr pridali aj spomínaní dobrovoľníci z Bratislavy a okolia, ktorí sčasti ostali v meste a asistovali polícii pri poriadkových úlohách. Preto aj v Slovenskom denníku z 15. júna sa uvádzalo, že Šrobárovo „ministerstvo v Bratislave hromadne dostáva zprávy, v ktorých predstavenstvá miest a obcí oznamujú, že zbrane schopní mužovia temer bez výnimky hlásia sa k činnej službe na fronte.“

Župný tajomník Brychta však tvrdil, že „okrem toho sa Bratislava spoliehala aj na oddanú podporu vidieckeho obyvateľstva. V susedných slovenských obciach v Račištorfe, Vajnoroch, Lamači, Dúbravke, Karlovej Vsi bolo pripravené ozbrojenie ľudí v prípade obrany mesta. V pohotovosti boli asi 5000 puškami ozbrojených mužov najlepšieho veku.“ A tak isto „k udržovaniu pokoja značne prispeli aj Sokoli z Čiech a ich vojenské vystupovanie.“ A preto „srdečná vďaka patrí všetkým, ba aj príslušníkom iných národností, ktorí sa voči československému vojsku a úradom korektne zachovali.“

Vo svojich spomienkach podčiarkol najmä odvahu a odhodlanie širokého obyvateľstva, vojenského a byrokratického aparátu: „ľudia, ktorí v r. 1919 úprimne a oddane slúžili Československému štátu, složili veľkú skúšku spoľahlivosti a zdatnosti. Svojou múdrosťou a vytrvalosťou udržali poriadok a zdolali malomyseľnosť a pesimizmus, s ktorým bolo tiež treba bojovať.“ Odstupom sto rokov si tak treba spomenúť na všetkých, ktorí boli pripravení zobrať do ruky zbraň a brániť Bratislavu pred nepriateľom.

X