Bývalý predseda Matice chorvátskej S. Damjanović: Matice nestratili vieru v silu kultúry


/, Zahraničie/Bývalý predseda Matice chorvátskej S. Damjanović: Matice nestratili vieru v silu kultúry

Vybrali sme pre vás zaujímavý rozhovor z roku 2017 s predsedom Matice chorvátskej Stjepanom Damjanovićom. Na 220. výročie narodenia banskobystrického biskupa Mons. Dr. Štefana Moysesa, prvého predsedu Matice slovenskej, sa  8. septembra 2017 konalo stretnutie predstaviteľov Matice chorvátskej a Matice slovenskej. Predseda Matice chorvátskej Stjepan Damjanović (nar. 1946) nám vtedy poskytol rozhovor. Študoval ruský jazyk a južnoslovanské jazyky a literatúru, bol profesorom na Filozofickej fakulte v Záhrebe na Katedre staroslovanského jazyka a chorvátskej hlaholiky (Katedra chorvátskych štúdií).  V rokoch 1999 až 2002 bol generálnym tajomníkom Matice chorvátskej a od roku 2014 do roku 2018 jej predsedom. Matica chorvátska (vtedy Matica ilýrska) vznikla podľa vzoru Uhorskej akadémie vied a Matice českej. Významu matíc sa venuje na konci rozhovoru.

Vedecky ste sa zaoberali prvým literárnym jazykom Slovanov. Aj na Slovensku máme na túto tému odborníkov, ale časť vedcov aj laikov u nás má práve v tejto oblasti terminologický problém, ako pomenovať tento jazyk. Slovenskými jazykovedcami zaužívaný termín „starosloviensky“ jazyk je v Matici slovenskej odmietaný preto, že nevieme, ako sa vyslovovalo v hlaholike a cyrilike písmeno „JAŤ“, ktoré sa v slovenčine vyslovuje ako E – čiže „staroslovenský“ jazyk, čo by však neznamenalo staroslovanský, ale takmer výlučne prvý literárny jazyk Slovákov. Aký je Váš názor na to?

Poznám vaše problémy s touto terminológiou. Študoval som vedecké práce  niektorých Slovákov, najviac Jána Stanislava. Bolo by z mojej strany trochu opovážlivé navrhnúť riešenie svojim slovenským kolegom, ale skúsenosť mi hovorí, že neexistuje nijaké riešenie, ktoré by uspokojilo všetkých, pretože jeden uznáva viac jeden aspekt a druhý zasa druhý aspekt problému. Bolo by dobré sa dohodnúť, ale nie je to nevyhnutné.

Ako útechu uvádzam to, že aj iní majú podobné problémy. Aj dnes v Chorvátsku málokto chápe, že termíny „slovinský“ a „slovenský“ (ktoré sa vyskytujú v našich starých textoch) sú len ikavským a ekavským variantom ešte staršieho termínu „slovѣnьskъ“ (slovjenjsky) a že oba v najstaršom období označujú jazyk najstarších cyrilo-metodských prekladov a neskoršie aj jazyk tých textov, v ktorých starocirkevnoslovanský jazyk mieša s chorvátskymi idiómami (čakavskou, kajkavskou a štokavskou). Tento a podobné problémy v širokom slovanskom priestore nepochádzajú iba z výkladu písmena „jať“(ѣ), ale aj z dvojitého koreňa slov-/slav- (slovinský slovjenský, slovanský, slavjanský, slavenský atď.).

Niet pochybnosti, že byzantská misia pod vedením Konštantína a Metoda bola vyslaná na žiadosť kniežaťa Rastislava práve k našim predkom na stredný Dunaj. Nazdávate sa, že skutočne, ako čítame v hagiografii, Konštantín vytvoril písmo a kodifikoval jazyk výlučne pre našich predkov, hoci dokázateľne ide o južnoslovanský jazyk?

Osobne som presvedčený, že Konštantín Filozof bol autorom prvého slovanského písma hlaholiky. Bol to solúnsky Grék a je známe, že všetci Solúnčania boli dvojjazyční (grécko-slovanskí). Slovanský jazykový idiom, s ktorým sa prvýkrát stretol, bola južnoslovanská podoba, čo sa prejavovalo aj v preložených textoch. Keď Konštantín išiel na misiu k Slovanom s jeho bratom a svojimi žiakmi, prišiel do západoslovanského priestoru, ktorá bola cirkevnoprávne pod jurisdikciou Rímskej cirkvi. Preto rýchlo vnikajú a začínajú sa objavovať do textov prekladov tejto liturgie západoslovanské prvky. Myslím si, že je dôležité mať na pamäti, že Byzantská ríša poslala do Rastislavovej ríše svätých bratov so zámerom šíriť byzantský vplyv, ale môžeme s istotou povedať, že pre Slovanov urobili viac, ako chcel Konštantínopol a Rím. Je dobré si uvedomiť, že byzantské dokumenty sú veľmi ticho o Konštantinových aktivitách, hoci  je jedným z najväčších synov Byzantskej ríše, ale stojí za zmienku, že latinské listiny často útočia na Metoda, na Konštantína však nie, ako keby Metod realizoval v praxi Konštantínove myšlienky.

Konštantínove myšlienky sú založené na názore, že človek na Boha a človek na človeka sa najlepšie obracia vo svojom materinskom jazyku. Jednotlivé slovanské jazyky v 9. storočí si boli navzájom oveľa bližšie, než je to dnes. A aj keď Konštantín a tí, čo ho prekladali, boli presvedčení, že Konštantínove preklady boli pre všetkých Slovanov, neznamená to, že jeho aktivita nemôže byť viac alebo menej silne viazaná s konkrétnym slovanským prostredím (napr. slovenskou Moravou).

Je možné, že byzantská misia v roku 863 sa pri ceste k našim slovenským predkom pri prestupe z lode zastavila na dalmatských ostrovoch a tam sa stretla s hlaholikou, ktorú už používali starí Chorváti?

Nemyslím si, ako je zrejmé z mojej odpovede na druhú otázku, že pred Konštantínom existovali nejaké hlaholské texty. V Chorvátsku sa občas objavujú tézy, že hlaholika je chorvátske písmo, ktoré Konštantín spoznal a rozšíril po celom slovanskom svete, ale nijaké vážne dôkazy pre toto tvrdenie nemáme. Je pravda, že Chorváti majú hlaholských textov viac než všetky ostatné slovanské národy spolu. Pravdou ale je aj to, že hlaholika sa najdlhšie zachovala medzi Chorvátmi, ale jazyk najstarších chorvátskych hlaholských kníh má často východojužnoslovanský (bulharsko-macedónsky) pôvod, čo poukazuje na zdroj týchto textov. Myslím si, že naši paleoslavisti (najmä Eduard Hercigonja) poukázali na to, že hlaholika k Chorvátom prišla z dvoch smerov (zo severu od vás a z dnešných bulharských a macedónskych oblastí). Že svätí bratia na ceste k ich moravskej misii prešli cez Dalmáciu, spomínajú niektoré historické pramene, ktorých dôveryhodnosť je problematická. Myslím, že v tomto prípade to s týmito znalosťami nemožno ani potvrdiť a ani poprieť, či je to pravda.

Akým spôsobom sa dostala hlaholika na dalmatské pobrežie a do Chorvátska a akú úlohu zohrala v Chorvátskom kráľovstve v liturgii aj ako písmo úradného jazyka?

Našií najstarším centrom hlaholiky je ostrov Krk. Historické pramene hovoria, že žiaci arcibiskupa Metoda, ktorí utiekli zo Svätoplukovej ríše po Metodovej smrti, sa predávali v Benátkach ako otroci. Tam si ich kúpili vyslanci byzantského cisára a previezli ich na najbližšie byzantské územie, ktorým bol ostrov Krk (ktorý bol už obývaný slovanským/chorvátskym obyvateľstvom). Podľa názoru našich vedcov je to jeden zo spôsobov, akým sa k nám dostala hlaholika. Druhý spôsob prenosu hlaholiky bol z Macedónska cez Bosnu do Chorvátska.

V niektorých chorvátskych regiónoch sa dialo niečo naozaj zaujímavé. Všetko, čo bolo treba zapísať, zapísalo sa latinčinou a chorvátskym variantom staroslovjenskeho jazyka (hlaholikou). Niekde  sa vyskytoval „trojjazyčný“ úzus (po latinsky, po cirkevnoslovansky, po chorvátsky)  písaný tromi písmami, čo sa nazývalo „chorvátska trojjazyčná stredoveká kultúra“ (hlaholika, cyrilika, latinka). Hlaholské  texty sú základom dejín chorvátskeho jazyka a chorvátskej literatúry. Existuje ich veľa a majú veľa rozmanitých funkcií (liturgické, právne, beletristické), najviac je právnych. Hlaholské písomnosti sa netešili podpore vyššieho duchovenstva, biskupi boli väčšinou cudzí, a len pôvodné vznešené chorvátske rodiny mu vyjadrovali podporu. Avšak v niektorých obdobiach, najmä v 14. a 15. storočí, teda v „zlatom veku chorvátskej hlaholiky“, je veľa textov a máme aj šesť hlaholských prvotlačí. Naša najstaršia inkunábula je hlaholský „Misal po zákona rimskoga dvora“ (1483), druhá najstaršia chorvátsko-slovanská inkunábula.

Pochádza obnovená cyrilo-metodská tradícia u Slovákov, Moravanov a Čechov z Dalmácie, keď cisár sa Karol VI. zoznámil s glagolašmi a pozval ich do Prahy (Emauzy)?

Myslím si, že niet pochýb o tom, že chorvátska hlaholika na ostrove Pašman sa podieľala na obnove cyrilo-metodskej tradície v Čechách, na Morave a na Slovensku, ktoré ste spomenuli (Emauzy, Sázava, Olješnica), ale myslím aj na Poliakov v krakovskom kláštore na predmestí Kleparz. Dôkazom toho sú zachované knihy a dokumenty. Hlaholika, ktorou sú napísané texty v kláštore Emauzy, podľa jej základných charakteristík je chorvátska, hranatá. Do tohto kláštora prišli chorvátski glagolaši v roku 1347 na pozvanie Karola IV. Luxemburského z Tkona (na ostrove Pašman), z Opátsva sv. Kozmu a Damiána a zostali sedem desaťročí v starom pražskom benediktínskom kláštore s kostolom sv. Kozmu a Damiána (!). Keď mal Karol 21 rokov, chcel navštíviť svojho brata v Tirolsku. Pre problémy nemohol cestovať cez Rakúsko, ale prechádzal cez Budín a chorvátsky Senj – hlaholské stredisko – a tak potom cez Benátky, Akvileju do Tirolska. Možno už predtým poznal chorvátsku hlaholiku. K jej poznaniu mu však asi prispel jeden z chorvátskych kniežat Frankopanovcov, veľkých zástancov hlaholiky.

Je zaujímavé, že v myslení vtedajších severoslovanských čitateľov hlaholských textov sa nespájali s Chorvátmi, ale český pisár dospel k záveru, čo aj zaznamenal v knihe, že ide o hlaholiku, ktorou písali rehoľní bratia, ale nespomenul Chorvátov. Použitie chorvátskej hlaholiky medzi západoslovanskými národmi bolo vzájomne prospešné. Chorvátski glagolaši  preložili do starochorvátskeho jazyka Lucidar a iné cenné texty.

Sú Chorváti, Slovinci, Slováci, Česi a Poliaci ako slovanské národy západného civilizačného okruhu prínosom pre Európu a zároveň aj pre ostatných Slovanov?

Slovania západného kultúrneho okruhu boli mostom, cez ktorý hodnoty západnej kultúry prešli k pravoslávnym Slovanom, ale boli aj také hodnoty, ktoré prechádzali opačným smerom často cez Slovanov západného kultúrneho okruhu. Z obdobia stredoveku by bolo možné spomenúť mnohé príklady z rôznych slovanských prostredí, ktoré potvrdzujú túto sprostredkovateľskú úlohu.

Vždy existovali silné ašpirácie najmä medzi kultúrnymi dejateľmi, aby sa všetci Slovania lepšie poznali a tým boli zviazanejší, ale vždy existovali sily, ktoré bránili silnému spojeniu. V niektorých európskych centrách sa báli toho, aby bol slovanský svet pevnejšie spojený, lebo početní Slovania by mohli brániť ich riadenie a preto niektoré slovanské subjekty kompromitovali myšlienku spolupráce, presadzovaním svojich záujmov voči slabším slovanským komunitám.

Chorvátsko tvorilo s Uhorskom personálnu úniu. Slováci a ich územie bolo vždy integrálnou súčasťou Uhorska. Považujeme sa za legitímnych spolutvorcov toho štátu s legitimitou Svätoplukovho kráľovstva, ktorá sa preniesla na Uhorsko. Aká bola podľa Vás úloha slovanského štátotvorného elementu v uhorskom štáte? Matica slovenská nemala to šťastie ako Matica chorvátska a nemohla pôsobiť bez prerušenia kontinuálne. V čom vidíte príčinu ostrejšieho postupu budapeštianskej vlády voči Matici slovenskej?

Neviem všetko, čo vedia historici, ale na základe toho, čo viem, môžem povedať, že najjednoduchšiu odpoveď nám dáva skutočnosť, že úrady v Budapešti považovali Maticu slovenskú za nebezpečnejšiu ako Maticu chorvátsku. Odstránením Matice slovenskej dúfali, že odstránia akýkoľvek organizovaný odpor, pretože u Slovákov neexistovala iná civilná inštitúcia, ktorá by bola čo i len podobná sile Matice slovenskej. V Chorvátsku bola už v roku 1866 založená Juhoslovanská akadémia vied a umenia (dnes Chorvátska akadémia vied a umenia)  a tá sa dôrazne venovala budovaniu chorvátskej identity a ochrane záujmov Chorvátska a aj niektoré ďalšie inštitúcie boli už významné. Aby sa dosiahol taký efekt ako na Slovensku zrušením Matice slovenskej, muselo by sa v Chorvátsku zrušiť viac inštitúcií.

Všeobecný postoj k Slovensku a Slovákom sa však určite odlišoval od postojov k Chorvátsku a Chorvátom. Spoliehalo sa na odhady, kde by sa mohli uhorské štátne záujmy rýchlejšie a plnšie realizovať. Chorvátske krajiny boli súčasťou Predlitavska (Rakúska) aj Zalitavska (Uhorska), ktoré pravdepodobne ovplyvnili ich odlišný vývoj.

Majú matice v dnešnej chorvátskej a slovenskej spoločnosti reálne poslanie?

Verím, že ho majú. Dokazuje to počet ľudí, ktorí sa zhromažďujú okolo ich programov. Je to o ľuďoch, ktorí sa neboja konzervatívnosti atď. Chcú len, aby ich národ a štát mali dôstojné miesto medzi národmi a štátmi, chcú sa združovať s ostatnými pod svojím menom a priezviskom. Nedajú sa zlákať príbehmi o európskych a svetových perspektívach a neveria všetkým sľubom.

Matice nestratili vieru v silu kultúry ako celku a silu každého kultúrneho činu. Sú založené na zachovanie a rozvíjanie národnej identity a som presvedčený, že aj dnes majú čo robiť, keď globalizácia obzvlášť ohrozuje menšie národy.

V Chorvátsku sa po zriadení moderného chorvátskeho štátu diskutovalo o zmysle Matice chorvátskej, keď máme vlastný štát. Ľudia dostatočne nezohľadnili, že ide o kultúrnu inštitúciu, ktorá len príležitostne prevzala politické úlohy, pretože pôsobila v národe, ktorý mal len niektoré prvky štátnosti. Dnes v Chorvátsku potrebujeme kvôli mnohým hospodárskym a iným ťažkostiam pracovať najmä na dôvere našich občanov, ktoré môžu ohroziť ich sebavedomie.

Zhováral sa P. Mulík

X