Mária Brdárska Janoška – osobnosť Gemera jubiluje


/, Košický kraj/Mária Brdárska Janoška – osobnosť Gemera jubiluje

Keď nás oslovila pani riaditeľka Domu Matice Slovenskej v Rožňave, aby sme jej napísali niečo o našej mamke, čo ešte nebolo nikde spomenuté, najprv sme sa zháčili. Veď o nej bolo popísaných toľko článkov, natočených toľko reportáží, rozhovorov, že už hádam bolo spomenuté všetko. No pri pohľade na dve obrovské „kroniky“ – jej memoáre, sme si spomenuli (do jednej mamka zapísala asi 1000 rejdovských piesní a do druhej píše zážitky svoje, ale aj zážitky iných rejdovcov). A práve tá druhá kniha nám veľmi pomohla, aby sme napísali niečo, „čo tu ešte nebolo“.

Naša mamka – Mária Brdárska, rodená Urban Jánošíková, mala to šťastie, že sa narodila do speváckej rodiny (14.3.1937) rodičom – ochotníkom, miestnym zabávačom. Šťastie mala aj na manžela – vydala sa za úžasného muža, ktorý jej záľubu v spievaní nielen podporoval, ale bol na ňu aj veľmi pyšný. Ale poďme pekne poporiadku.

Mamka spieva od malička, odkedy si pamätá na svoje detstvo. Ale to prvé posmelenie, prvý, hoc aj malinký úspech, že prekrásne spieva bol, keď si raz tak, ako vždy, pospevovala doma u Janošky na dvore a vybehol zo „spodnej kuchyne“ nájomník stolár ujo Goliaš , že „Marinko to spievaš ty? Ja som se nazdau že to obecný rozhlas.“ Mamka v tom čase ako dieťa veľmi obdivovala folklórnu speváčku Janku Guzovú a spievala si všetky jej piesne. Ako s úsmevom dodáva, „postavila som sa pred zrkadlo, položila som si na hlavu bratov klobúk a tak som vyspevovala, čo mi hrdlo stačilo. Namiesto hudby som si hvízdala“. Prvé uznania boli teda od susedov, ale aj od pani učiteľky Helerovej, ktorá toto malé dievča dala spievať na 1.-ho Mája v Dobšinej, v Dobšinskom spevokole v meštianke a potom na rôznych slávnostiach doma v obci. Pre malú Marinku to boli prvé skúsenosti s publikom i na pódiu. V tom čase už fungovala dedinská folklórna skupina. Prvé a obrovské skúsenosti s mikrofónom a s nahrávaním získala, keď vo svojich 11. – 13-tich rokoch spievala pre pána prof. Plicku. (Niekoľko z tých piesní je zapísaných v knihách p. Poloczeka).

Asi najväčší zlom v jej speváckej kariére nastal, keď bol v r. 1953 založený folklórny súbor Hôra a zhodou okolností, pri jeho zrode stál náš ocko, Ján Brdársky. Ocko v tom čase pracoval ako účtovník  v obci na MNV a keď Ján Garan-Krišťák prišiel za otcom s myšlienkou založiť súbor, náš ocko mu bol ako kamarát i člen súboru, nápomocný v organizačných a „papierových“ záležitostiach. To ešte netušil, že sólistka, ktorú si vybral ako oporu pre oblasť choreografie Garan-Krišťák, bude raz jeho manželkou, hoci už vtedy v súbore spolu tancovali. Ocko bol na mamku tak hrdý, že hneď po svadbe sa chcel spolu s ňou presťahovať do Bratislavy po tom, čo ju oslovil pán prof. Nosáľ, ktorý prišiel za ňou do Rejdovej, aby sa stala sólistkou v jeho novovznikajúcom súbore Lúčnica. No ťažké a smutné udalosti v rodine im to v tom čase zmarili.

Spomínam si tiež na nedávnu príhodu, keď otecko už ležal v nemocnici pár týždňov pred smrťou (†2018), vedľa neho ujo z Vlachova, otecko bol taký pyšný že ujo pozná mamku, že ju poprosil, aby im tam v nemocnici zaspievala …

Mamka stála nielen pri zrode folklórneho súboru, ale aj pri rozhodnutí, aby amfiteáter bol v Rejdovej. Vtedy sa zrušili slávnosti v Betliari a prišla taká požiadavka z ONV a Okresného osvetového strediska v Rožňave, či má Rejdová vhodné miesto na vybudovanie amfiteátra, alebo na inom mieste v okrese. Keď už naposledy zasadala okresná komisia, „vyzeralo to tak, že už z toho nebude nič“. Vtedajší predseda MNV Ondrej Bezek predložil veľa argumentov, prečo sa má stavať akurát v Rejdovej, ale napadlo ho zavolať mamku, ktorá upratovala vo vedľajšej miestnosti, aby ho ešte podporila: „Marin, hybaj skoro aj ty ešče dačo povedat, bo nam blizo autot nepovoľa postavit“. No a mamka so svojimi argumentami „pánov z okresu“ presvedčila a verím tomu, že im aj zaspievala .

Počas rokov, keď folklórny súbor v Rejdovej bol neobsadený vedúcim, bola mamka vtedajším Okresným osvetovým strediskom delegovaná za región na rôzne súťaže a podujatia. Vystúpení, víťazstiev, ale aj rôznych ocení za tie roky až po dnes bolo neúrekom. Spomínam si na jednu príhodu, keď bola mamka pozvaná vystúpiť v galaprograme Tretieho ročníka súťaže GRAND PRIX Svetozára Stračinu, kde skončila na krásnom 3. mieste. Prišli sme na generálku a tam 5 cimbalov nachystaných, pre 5 kapiel. A mamka sa tak rozhliadla po tom pódiu : „ktovie, ktorí muzikanti mi budú hrať“ a režisér programu p. Bačinský sa jej ozval, „Ejha, čo by ste nechceli, pani Marienka, my sme vás preto pozvali, že vám treba muzikanti?“ No neskôr sa jej aj tento sen splnil, lebo s jej obľúbeným Železiarom si viackrát na pódiu zaspievala.

Režiséri takýchto významných podujatí si mamku pozývali hlavne pre jej nezameniteľný hlas vhodný pre spev balád, kde ona dokáže náročnú pieseň zaspievať bez hudby a hocikedy bez prípravy. Mamka je schopná zaspievať a prispôsobiť sa aj hudbe, s ktorou vopred nemala nácvik.

Tak sa stalo, že zaskočila aj za významných spevákov, napr. na OFS v Rejdovej za p. Malachovského st., alebo za p. Darinu Laščiakovú. Ale máme aj zážitok z FF vo Východnej, keď na vystúpenie meškala speváčka. Režisér programu p. Gruska na generálke vyhlásil, či by sa niekto miesto nej neprihlásil. Teta Liptáková mamku posmelila, šťuchala do nej, „Marin, ta se prihlás“, mamka nesmelo zdvihla ruku, že : „ja by som aj zaspievala“ no a tak sa stalo, že dokázala bez prípravy vystúpiť a predviesť perfektný výkon. Tiež vo Vranove nad Topľou, keď sa režisér programu Igor Kovačovič spýtal, že kto pozná pieseň „Materinská moja reč“, mamka znova, „ta ja“ a znova režiséra nenechala  „v štichu“. Pán režisér jej poďakoval, že mu zachránila galaprogram.

Veľkou  cťou bolo pre našu mamku,  keď bola pozvaná účinkovať v programoch venovaných Igorovi Kovačovičovi vo Východnej, v Detve a v Kokave nad Rimavicou z príležitosti jeho významného životného jubilea.

Mamka je známa aj ako ľudová rozprávačka. Na celoslovenskej súťaži v ľudovom rozprávaní v Lodne  získala 2 krát po sebe druhé miesto, niekoľkokrát konferovala Rok na Gemeri v Rožňave, či galaprogram folklórnych slávností vo Východnej. Mamka má úžasný dar vedieť hneď zareagovať a povedať príhovor, či vinš. Takýto zážitok máme na folklórnom festivale v Detve, keď na recepcii z príležitosti 80-tich narodenín prof. Nosáľa práve ona predniesla slávnostný prípitok, a nielen jemu, ale v ten deň mal meniny aj prítomný vtedajší prezident p. Gašparovič a mamka nezabudla zablahoželať aj jemu k meninám. Pekné gesto potom prejavil pán prezident, keď o pár mesiacov neskôr poslal pozdrav a poďakovanie mamke, ktorý predniesol člen jeho tímu priamo na pódiu na GFF v Rejdovej. To sú momenty, kedy si uvedomíte, aký poklad v osobe našej mamky máme doma, keď aj také osobnosti si ju vážia a aj po dlhšom čase na ňu nezabudnú.

Že spev je jej život, to vieme. Že spieva vždy a všade aj zo sna, to sme už viackrát spomínali. Ale spievala aj so sádrou na nohe a zvíťazila, bolo to ešte v r. 1984 na celoslovenskej súťaži. V r. 2016 vo Východnej dva mesiace po výmene kolenného kĺbu s barličkou (79 ročná) ledva došla k pódiu. My pri televíznych obrazovkách sme len s údivom pozerali, ako na otvorenie a ukončenie galaprogramu vystúpila pred divákov iba za doprovodu moderátorky. To je príklad toho, že hudba a spev lieči 🙂

Nedá mi nespomenúť, že mamka je jedinou účinkujúcou na podujatí pri Slavošovskom tuneli, ktorá nevynechala ani jeden ročník. Tam mala tú česť zaspievať si po boku Petra Nagya, tiež si zaspievala s Adamom Ďuricom jeho známu Mandolínu, so skupinami Betliarske vidly, Sexit, ale aj so skupinou Ondreja Kandráča spolu s jeho mamkou, ďalej so skupinou Milana Rendoša, či s Jánom Ambrózom, p. Mačoškovou, alebo skupinou Banda, ktorej členkou je aj uznávaná etnomuzikologička Betka Lukáčová.

Veľkým snom mamky a zároveň jej „srdcovkou“ bolo naspievať nábožné piesne. To sa jej podarilo s už spomínanou Betkou Lukáčovou, s ktorou mamka veľmi úzko spolupracuje aj v iných oblastiach. Nahrali spolu necelých 200 nábožných piesní, z ktorých p. Lukáčová vybrala niekoľko, ktoré boli nahrávané v kostole v Rejdovej aj s členmi cirkevného zboru v Rejdovej v pôvodnej staroslovjenčine.

Ako tak ďalej listujem v jej knihe pamätí, je tu ešte veľmi veľa toho, o čom by sa dalo o mamke napísať. Dá sa to vari zhrnúť do pár riadkov aktívnej 84 ročnej folkloristky? A takmer 80  ročnej speváckej kariéry?

Pozvaní, kde mamka krstila knihy, či mala tú česť otvoriť výstavu, či otvorenie novovybudovaného Gemerského osvetového strediska, bolo naozaj veľa. Ale mne osobne utkvela v pamäti aj jedna smutná udalosť, keď vo Východnej po vystúpení prišiel za mamkou jeden z organizátorov a oznámil jej, že zomrel Paľko Bútor, režisér programu, a poprosil ju, či by nezaspievala na jeho poslednej rozlúčke v Kokave, že určite by si to aj Paľko prial. A tak mamka v smútočnom kroji, s čiernou šerpou zaspievala: „Parobci pod pierci te ponesú, voskovie sviečky ti horet budú, parobci pod pierci, ďoučata vo venci…“

V smútočnom odeve spievala aj v Heľpe, keď režisérka Marta Pisárová zostavila program na základe mamkinho rozprávania smutného príbehu z Rejdovej.

Aktívny spev „nezavesila na klinec“ ani po ukončení svojho pôsobenia ako vedúca folklórnej skupiny. Stala sa členkou cirkevného spevokolu, ktorý v tom čase v Rejdovej založila bývalá pedagogička Viera Tomašíková spolu so starostkou Slávkou Krišťákovou.

Je o nej všeobecne známe, že si zapamätá každú pieseň, aj tú najdlhšiu baladu, na prvé počutie. Ale zaujímavé je, že si pamätá dokonca aj každé jedno vystúpenie. Obdivuhodné je, že si pamätá nielen to, čo spievala ona, ale spomenie si aj všetkých účinkujúcich, kto ten program režíroval, ale aj to, kto akú pieseň zaspieval.

Úsmevná je aj historka, keď mala spievať naživo v priamom prenoste v Spišskom podhradí do RTVS. Režisérka programu jej povedala, že bude aj hudba a že prenos začína o 14.00 hodine. Bolo pol druhej a hudba nikde. „No na moj dušu spasenú ta teraz čo“. Nebojte sa teta, režisérka to zariadila, bude hrať hudba Hornád, ale oni ešte tu nie sú. Chýbalo len 15 min do prenosu, „No tak nič, budem spievať sama, lem tu čosi kamsi ako z jasneho neba pristavil autobus s muzikantmi.“ Chlapci mali najprv obavu a nechceli ju doprevádzať, lebo ani netušili, čo majú hrať. „Prišla som za nimi ja. Ale vy mne musíte hrať. A také mladé chlapča zobralo husle, počas prezliekania ma chvíľku popočúval, že čo budem spievať. On bol ešte horši preľaknutý ako ja. Nebojte sa nič, ja zaspievam dva verše ťahavú, zavolám vám : , aleže hraj!, budem spievať rýchlu, zahrajte peršie vy, a ja sa potom pridám. A už utekali na javisko a ja za nimi. Konferencierka skončila predslov, ja zadychčaná, muzikanti si ešte upravovali goliere na košeliach. Ťahavú trávnicu som dospievala a ukázala: Aleže hraj! Na konci programu mi prišli gratulovať a stískať mi ruky, že ako to skvele dopadlo. Ale ved ozdaj nie vy mne, ale ja ďakujem vám, skvelým muzikantom, že bez prípravy sme to tak dobre zvládli.“

S touto hudbou si mamka potom ešte niekoľkokrát zaspievala, ale už nikto z nich nebol „preľaknutý“ lebo vedeli, že to spolu zvládnu.

Muzikantov, ktorí mamku doprevádzali, bolo viac. Od začiatkov to boli Lenkeyovci, potom harmonikári Gono, Igor Adler, Ivan Nemčok a mnohí iní. V poslednej dobe má skvelú spoluprácu s ĽH Ondreja Hlaváča, ktorá mamku doprevádzala aj v súťaži Zem spieva, kde sa dostala až do semifinále. S nimi naspievala CD nosič „V Rejdovej pri četerni“ za podpory jej dlhoročnej fanúšičky Jarky Vaculčiakovej. Svoj prvý nosič „A v Rejdovej pri kostele“ nahrala s ĽH Ďatelinka. Niekoľko piesní naspievala na CD „Vianoce na Gemeri“ či „Beťar som aj beťar budem“. V súčastnosti sa tiež voľačo „pečie“, ale to bude iný príbeh…

Text : Mária Huňáková, Janka Kyselová, Branislav Brdársky – deti

Foto : archív Márie Brdárskej

Vo Východnej r. 2016

80-tka v Rejdovej

80-tka  s riaditeľkou DMS v Rožňave Zlaticou Halkovou

S Adamom Ďuricom v Slavošovciach

X