V dňoch 6. a 7. júna 1861 sa v Turčianskom Sv. Martine konalo Slovenské národné zhromaždenie, ktoré formou kongresového rokovania prijalo politický program nazvaný Memorandum národa slovenského. Na zhromaždení sa zišla politická reprezentácia a zástupcovia slovenského národa, spolu okolo šesťtisíc účastníkov v úlohe slovenského snemu. Zhromaždeniu predsedal Ján Francisci a koncept Memoranda národa slovenského predniesol Štefan Marko Daxner, ktorý memorandové články vysvetlil a po diskusiách ich odsúhlasili. Základnou požiadavkou sa stalo zriadenie Hornouhorského slovenského Okolia na autonomistickom princípe. Zároveň sa dohodlo, že Memorandum sa predloží uhorskému snemu v Pešti. Touto úlohou sa poveril Stály národný výbor, ktorý mal podniknúť kroky aj ohľadom príprav na založenie Matice slovenskej. Zhromaždenie sa skončilo zvolením 26-členného Stáleho národného výboru vedeného J. Franciscim, kde prijali pozvanie Š. M. Daxner, J. M. Hurban, M. Mudroň, J. Palárik, V. Pauliny-Tóth a ďalšie významné osobnosti.
Najvýznamnejšie osobností týchto memorandových dní boli:
Štefan Marko Daxner (* 26. december 1822, Tisovec – † 11. apríl 1891, Tisovec) národný dejateľ, politik, právnik, ideológ a vedúci predstaviteľ slovenského národného hnutia
Dňa 26. decembra 1822 sa v Tisovci v národne uvedomelej zemianskej rodine narodil politik, právnik, publicista a spisovateľ Štefan Marko Daxner. V rokoch 1840 až 1842 študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, v rokoch 1842 až 1843 právo na kolégiu v Prešove, roku 1846 vykonal advokátsku skúšku v Pešti. Štefan Marko Daxner s Jánom Franciscim patril k vedúcim dejateľom mladšej štúrovskej generácie. Zúčastnil sa Slovenského povstania v rokoch 1848 až 1849. V máji 1848 participoval na tvorbe Žiadostí slovenského národa, v októbri 1848 ho za revolučnú činnosť spoločne s J. Franciscim a M. M. Bakulínym maďarský štatariálny súd v Plešivci odsúdil na trest smrti, potom ho väznili v Pešti, po vyslobodení z väzenia od januára do novembra 1849 bol kapitánom slovenského dobrovoľníckeho zboru. Pôsobil ako vysoký úradník v štátnej správe. Napísal politický spis Hlas zo Slovenska, na základe ktorého bolo v júni 1861 prijaté Mmorandum národa slovenského. V roku 1862 sa zaslúžil o vznik slovenského gymnázia v Revúcej, v roku 1863 sa stal spoluzakladateľom a výborníkom Matice slovenskej. Od roku 1872 hospodáril na rodinnom majetku v Tisovci, kde zomrel 11. apríla 1892.
Ján Francisci(* 1. jún 1822, Hnúšťa – † 7. marec 1905, Martin) národný dejateľ, politik, spisovateľ
Dňa 1. júna 1822 sa Hnúšti narodil národný dejateľ, spisovateľ, redaktor, prekladateľ a politik Ján Francisci. V rokoch 1839 až 1843 študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa zaradil medzi vedúce osobnosti generácie štúrovcov. V rokoch 1843 až 1845 pôsobil ako námestník profesora Michala Hlaváčka na evanjelickom lýceu v Levoči, kde roku 1845 založil Jednotu mládeže slovenskej a v rokoch 1845 až 1847 zastával funkciu jej hlavného správcu, súčasne študoval právo na kolégiu v Prešove. Počas Slovenského povstania v máji 1848 spolukoncipoval Žiadosti slovenského národa. Za revolučnú činnosť ho uhorská vláda zatkla, v októbri 1848 bol odsúdený štatariálnym súdom v Plešivci na trest smrti, rozsudok odložili a väznili ho v Pešti. Po vyslobodení od decembra 1848 do novembra 1849 patril medzi popredných kapitánov slovenského dobrovoľníckeho zboru. V roku 1861 inicioval vznik Pešťbudínskych vedomostí, zvolili ho za predsedu memorandového zhromaždenia v Martine a Stáleho národného výboru. Od roku 1863 bol doživotným podpredsedom Matice slovenskej, roku 1869 sa stal správcom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine, kde zomrel 7. marca 1905.
Jozef Miloslav Hurban (* 19. marec 1817, Beckov – † 21. február 1888, Hlboké) národný dejateľ, spisovateľ, politik a jeden z hlavných ideológov a organizátorov slovenského národného hnutia
Patril medzi najvýznamnejšie postavy slovenskej politiky, ev. cirkvi, kultúry, vedy a literatúry 19. storočia ako jeden z vedúcich činiteľov, ideológov, filozofov a organizátorov národného hnutia. Bol romantickým spisovateľom, redaktorom, publicistom, vydavateľom, literárnym, kultúrnym a cirkevným historikom, biografom, osvetovým pracovníkom a náboženským autorom. Od roku 1835 verne stál
Jozef Miloslav Hurban po boku Ľudovíta Štúra, spoločne viedli Spoločnosť česko-slovanskú i Slovanský ústav na ev. lýceu v Bratislave. V júli 1843 na Hurbanovej fare v Hlbokom uzákonili štúrovskú slovenčinu a roku 1844 v nej Hurban vydal druhý ročník almanachu Nitra, čím štúrovčinu uviedol do literárneho života, na jej kultivovaní a šírení sa podieľal od augusta 1844 v spolku Tatrín. V revolučnom roku 1848 sa Jozef Miloslav Hurban podieľal
v apríli 1848 na vyhlásení regionálnych Žiadostí slovenského národa v Brezovej pod Bradlom, spoločne s Ľudovítom Štúrom a Michalom Miloslavom Hodžom v máji v Liptovskom Mikuláši na koncipovaní a vyhlásení Žiadostí slovenského národa, v júni v Prahe v rámci Slovanského zjazdu na vypracovaní Žiadostí Slovákov a Rusínov uhorských a príprave Manifestu k slovanským národom, v septembri vo Viedni vydal proklamáciu Bratia, Slováci! a stal sa predsedom Slovenskej národnej rady. V tejto pozícii Jozef Miloslav Hurban bol hlavným organizátorom troch výprav slovenských dobrovoľníkov na Slovensko (v septembri 1848, od decembra 1848 do apríla 1849 a v lete roku 1849), aby ho oslobodil spod maďarskej panštiny. V tomto prelomovom období sa štúrovská družina menila na hurbanovské vojsko, resp. štúrovci sa transformovali na hurbanovcov. Po smrti Ľudovíta Štúra od roku 1856 prevzal Jozef Miloslav Hurban úspešne jeho vodcovskú rolu v slovenskom národnom hnutí a považovali ho za otca národa i jeho najväčšiu duchovnú autoritu. Hurban sa v júni 1861 podieľal na memorandových pohyboch a prijatí Memoranda národa slovenského a v auguste 1863 na založení Matice slovenskej. Po roku 1875 zvádzal zápas proti maďarizácii politického, verejného a ev. cirkevného života. Z podnetu matičiarov
Jozef Miloslav Hurban napísal monumentálne biografické dielo Ľudovít Štúr. V rokoch 1881 až 1884 vychádzal Štúrov životopis časopisecky na pokračovanie v obnovených Slovenských pohľadoch, redigovaných v hurbanovskej línii jeho synom Svetozárom Hurbanom Vajanským. Jozef Miloslav Hurban periodikum Slovenské pohľady na vedu, umenie a literatúru založil už roku 1846 a funguje dodnes ako jeden z najstarších kultúrnych časopisov v Európe.
Štefan Moyses (* 24. október 1797, Veselé pri Považanoch – † 5. júl 1869, Banská Bystrica) rímskokatolícky biskup, národný buditeľ, kultúrny a cirkevný činiteľ, prvý predseda Matice slovenskej
Po štúdiách v Trnave a Budíne bol 1821 vysvätený za kňaza. Pôsobil ako kaplán a profesor filozofie, neskôr sa stal kanonikom v Záhrebe, kde sa zapojil do kultúrneho a národného života Chorvátov. V revolučných rokoch 1848 – 1849 podporoval snahy o rovnoprávnosť slovanských národov v habsburskej monarchii.
Roku 1851 bol vymenovaný za banskobystrického biskupa. Po nástupe do úradu rozvinul rozsiahlu pastoračnú, školskú a charitatívnu činnosť. Podporoval zakladanie a rozvoj škôl, šírenie vzdelanosti a používanie slovenského jazyka v cirkevnom i verejnom živote. Patril k vedúcim osobnostiam slovenského národného hnutia v období bachovského absolutizmu a po jeho páde.
Najvýznamnejšie sa zaslúžil o vznik a činnosť Matica slovenská, založenej 1863 v Martine. Na jej ustanovujúcom zhromaždení bol zvolený za prvého predsedu a významne prispieval k financovaniu jej aktivít. Podporoval vydávanie slovenskej literatúry, vedeckú prácu i rozvoj národnej kultúry. Ako biskup presadzoval náboženskú znášanlivosť, mravnú obnovu a sociálnu pomoc obyvateľstvu.
Moyses patrí k najvýznamnejším predstaviteľom slovenského národného obrodenia v 19. storočí. Jeho činnosť spojila cirkevnú službu s úsilím o kultúrne a národné povznesenie Slovákov. Na jeho počesť nesú meno viaceré školy, ulice a kultúrne inštitúcie. Je pochovaný v Banskej Bystrici.
Karol Kuzmány (* 16. november 1806, Brezno – † 14. august 1866, Turčiansky Svätý Martin) spisovateľ, evanjelický kňaz, novinár, národný dejateľ a prvý podpredseda Matice slovenskej.
Patrí k kľúčovým osobnostiam slovenského národného obrodenia, pričom tvoril dôležitý most medzi generáciou kollárovskou a štúrovskou. Narodil sa v Brezne v rodine evanjelického farára. Študoval v Kežmarku, Bratislave a teológiu v nemeckej Jene, kde nasával moderné európske filozofické prúdy. Pôsobil ako profesor na lýceu v Kežmarku, neskôr ako farár v Banskej Bystrici a vo Viedni. V roku 1860 sa stal superintendentom (biskupom) evanjelickej cirkvi v patentálnych dištriktoch.
Jeho literárna tvorba odráža prechod od klasicizmu k romantizmu. Významné je najmä jeho dielo Ladislav (ideový román v listoch) a reflexívna básnická skladba Běla. Pre formovanie národného povedomia mala obrovský význam jeho báseň Kto za pravdu horí, ktorá neskôr zľudovela a stala sa hymnickou piesňou slovenského národného hnutia.
Kuzmány bol známy svojím tolerantným, nadkonfesijným prístupom a snahou o zjednotenie katolíckych a evanjelických vzdelancov v prospech národa. V rokoch 1836 – 1838 vydával literárny časopis Hronka, ktorý výrazne pozdvihol úroveň slovenskej kritiky a estetiky.
Vrcholom jeho verejného pôsobenia bol rok 1863, kedy sa stal prvým podpredsedom novozaloženej Matice slovenskej. V tejto funkcii preukázal vysoký organizačný talent a autoritu. Zomrel v roku 1866 v Turčianskych Tepliciach a pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine. Odkaz Karola Kuzmányho spočíva v jeho neúnavnej práci za náboženskú, kultúrnu a politickú slobodu Slovákov.
Viliam Pauliny-Tóth (* 3. jún 1826, Senica – † 6. máj 1877, Martin) spisovateľ, publicista, politik, redaktor, vydavateľ a významný organizátor slovenského národného a kultúrneho života
Patrí medzi najznámejšie a najvýznamnejšie postavy štúrovského a matičného hnutia v 19. storočí. Stal sa ústrednou osobnosťou memorandovo-matičného obdobia počas revitalizácie slovenského národného hnutia v 60. a 70. rokoch 19. storočia. Početné študentské, revolučné, umelecké, literárne, beletristické, publicistické, kultúrnopolitické, redaktorské, vydavateľské a organizátorské aktivity Viliama Paulinyho-Tótha z neho spravili rešpektovaného nástupcu Ľudovíta Štúra. Prezentoval sa ako básnik, prozaik, dramatik Štúrovej školy, autor spomienok, prekladateľ, redaktor, publicista a novinár. Viliam Pauliny-Tóth sa narodil 3. júna 1826 v Senici. V rokoch 1838 až 1843 študoval u Karola Štúra na gymnáziu v Modre, v rokoch 1843 až 1846 na ev. lýceu v Bratislave. Patril medzi najtalentovanejších žiakov i najhorlivejších stúpencov Ľudovíta Štúra a stal sa popredným predstaviteľom mladších štúrovcov. Výrazne sa angažoval v štúrovskom Slovanskom ústave a od roku 1845 v bratislavskej pobočke Jednoty mládeže slovenskej. Roku 1849 bol v hodnosti kapitána účastníkom druhej zimnej a tretej letnej výpravy slovenského dobrovoľníckeho zboru. Od mladosti sa ako jeden z umelecky vedúcich príslušníkov Štúrovej romantickej školy venoval básnickej, prozaickej a dramatickej tvorbe, ako aj kresleniu. Bol autorom známej litografie Rozpustenie slovenských dobrovoľníckych jednotiek 21. novembra 1849 v Bratislave. V rokoch 1850 až 1860 pôsobil Viliam Pauliny-Tóth ako úradník v Trenčíne, Bytči a Kečkémete. Po odchode zo štátnej služby sa venoval literárnej činnosti, v rokoch 1861 až 1863 bol redaktorom a vydavateľom v Budíne a v rokoch 1863 až 1866 v Skalici. V roku 1866 po smrti Karola Kuzmányho Paulinyho-Tótha zvolili za prvého úradujúceho podpredsedu Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine, kde sa stal vedúcim činiteľom národného hnutia, kultúrnopolitického a literárneho života. Podporoval mládež; roku 1867 sa zaslúžil o vznik slovenského ev. nižšieho patronátneho gymnázia v Turčianskom Svätom Martine, objavil básnický talent a stal sa mentorom Pavla Országha Hviezdoslava.
Ako podpredseda Matice slovenskej v rokoch 1866 až 1875 Viliam Pauliny-Tóth organizoval, viedol a reprezentoval matičnú činnosť a hnutie až do ich násilného úradného zrušenia. V rokoch 1869 až 1872 bol poslancom uhorského snemu. Kultúrnopolitické úsilia štúrovcov, ktoré reprezentovali od roku 1861 Memorandum národa slovenského a memorandový Stály národný výbor, resp. Stará škola slovenská, zavŕšil Viliam Pauliny-Tóth roku 1871 ako spoluzakladateľ a prvý predseda Slovenskej národnej strany, čím sa po ére štúrovcov kontinuálne začala národniarska etapa našich dejín. Uprostred tejto činnosti Viliam Pauliny-Tóth predčasne zomrel len ako päťdesiatpäťročný 6. mája 1877 v Turčianskom Svätom Martine, kde je pochovaný na Národnom cintoríne.
Ján Palárik (* 27. apríl 1822, Raková – † 7. december 1870, Majcichov) katolícky kňaz, dramatik, spisovateľ a publicista, významný predstaviteľ slovenského národného a kultúrneho života.
Patril k popredným osobnostiam slovenského národného hnutia v 50. a 60. rokoch 19. storočia, pričom sa výrazne zaslúžil o prekonanie konfesionálnych rozdielov medzi katolíkmi a evanjelikmi. Narodil sa v Rakovej. Študoval teológiu v Trnave, Ostrihome a Bratislave. Pre svoje pokrokové, demokratické názory na reformu cirkvi bol prenasledovaný cirkevnou vrchnosťou a preložený na nemeckú faru do Pešti. Od roku 1862 pôsobil ako farár v Majcichove, kde aj predčasne zomrel.
Jeho kľúčový prínos v politickej rovine sa viaže k roku 1861, kedy sa aktívne zúčastnil na celonárodnom zhromaždení v Martine a bol jedným zo spolutvorcov Memoranda národa slovenského. Palárik presadzoval myšlienku slovenskej autonómie (Okolia) ústavnou cestou a veril v možnosť slovensko-maďarského politického vyrovnania, čo neskôr sformovalo základy Novej školy slovenskej.
Tento úspech prirodzene vyústil do jeho angažovanosti v Matici slovenskej. V roku 1863 stál pri jej zrode, stal sa členom jej výboru a patril k najaktívnejším organizátorom. Cez Maticu podporoval rozvoj slovenskej kultúry, školstva a vedy.
Do dejín literatúry sa zapísal ako zakladateľ modernej slovenskej drámy. Jeho mimoriadne populárne veselohry, ako Inkognito (1858), Drotár (1860) či Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (1862), vtipne kritizovali odrodilstvo a v duchu jeho politického presvedčenia propagovali ideu tolerancie a spoločenského zmierenia.
Jozef Kozáček (* 2. jún 1807, Zvolen – † 26. marec 1879, Oradea, Rumunsko) rímskokatolícky kňaz, verejný činiteľ a kultúrny pracovník
Popredná osobnosť slovenského národného hnutia 19. storočia. Patril k zakladateľskej generácii Matice slovenskej a k významným predstaviteľom slovenskej konfesionálnej tolerancie a spolupráce.
Pochádzal zo zvolenskej meštianskej rodiny. Študoval teológiu v Trnave a Viedni (Pázmaneum). Pôsobil ako kaplán a farár na viacerých miestach (Krupina, Stará Huta), neskôr ako profesor dogmatiky v Banskej Bystrici a radca uhorského miestodržiteľstva. Jeho kariéra vyvrcholila postom veľkovaradínskeho kanonika (dnes Oradea).
Kozáček bol kľúčovou postavou prelomových udalostí 60. rokov 19. storočia. V júni 1861 sa aktívne zúčastnil na celonárodnom zhromaždení v Martine, kde sa stal jedným zo spolutvorcov a signatárov Memoranda národa slovenského. Ako rešpektovaná autorita bol zvolený do delegácie, ktorá Memorandum slávnostne odovzdala cisárovi Františkovi Jozefovi I. vo Viedni.
Jeho meno je neodmysliteľne späté so zrodom Matice slovenskej (1863). Na jej zakladajúcom valnom zhromaždení bol zvolený za člena výboru. Po smrti Štefana Moyzesa v roku 1869 prevzal v roku 1870 post predsedu Matice slovenskej. Vo funkcii zotrval až do jej násilného zatvorenia maďarskou vládou v roku 1875. Matice sa zastával aj v čase najväčších represií a materiálne ju podporoval zo svojich vlastných prostriedkov.
Kozáček vynikal snahou o kultúrne pozdvihnutie ľudu, podporoval slovenské školstvo a vydávanie učebníc. Významne prispel k vybudovaniu gymnázia v Kláštore pod Znievom. V slovenskom hnutí zohral nezastupiteľnú integračnú úlohu, keďže dokázal spájať katolícke a evanjelické elity v záujme národných práv.
Adolf Dobriansky (* 19. december 1817, Rudlov – † 19. marec 1901, Innsbruck, Rakúsko) právnik, politik, spisovateľ a spoluzakladateľ Matice slovenskej
Vedúca osobnosť rusínskeho národného obrodenia. Pochádzal z rodiny gréckokatolíckeho kňaza. Študoval na gymnáziách v Levoči a Rožňave, neskôr právo v Jágri a filozofiu v Košiciach. Absolvoval Banskú a lesnícku akadémiu v Banskej Štiavnici. Pôsobil ako banský inžinier a štátny úradník.
Počas revolúcie 1848 – 1849 sa stal kľúčovou postavou rusínskeho politického života. Presadzoval autonómiu Podkarpatskej Rusi v rámci habsburskej monarchie a úzku spoluprácu s hlavnými slovenskými predstaviteľmi (Ľ. Štúr, J. M. Hurban). V roku 1849 viedol rusínsku delegáciu k cisárovi Františkovi Jozefovi I.
Neskôr pôsobil ako poslanec uhorského snemu, kde ostro vystupoval proti maďarizácii a obhajoval práva nemaďarských národov. Významne prispel k založeniu Matice slovenskej (1863), ktorej bol spoluzakladateľom a čestným členom. V závere života bol prenasledovaný uhorskými úradmi, obvinený z panslavizmu a donútený stiahnuť sa do ústrania v tirolskom Innsbrucku.
PhDr. Michal Bada, PhD.