Nadčasové kultúrne a umelecké hodnoty


//Nadčasové kultúrne a umelecké hodnoty

Rozhovor so STANISLAVOM BACHLEDOM, zakladateľom prvého Kultúr neho leta na Slovensku i v bývalom Česko-Slovensku

Ťažko si už dnes možno predstaviť mesto, mestečko, obec, ale najmä hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu bez pestrosti letných kultúrnych podujatí. Počnúc letným slnovratom až po teplé septembrové dni pulzujú námestia a ulice nádielkou najrozličnejších žánrov v úsilí osloviť a zaujať obyvateľov i návštevníkov našej metropoly. Hoci patrí medzi najmenšie na svete, nemožno ju za takú považovať pre jej hudobnú históriu. Pôsobil v nej Haydn, Mozart, podľa tradície sa tu narodil Hummel, nie je isté, či tu bol Beethoven, no bez pochýb tu bol Liszt, Rubinštejn, Bartók, navštevoval ju Brahms, Wagner. Dávnejšie predtým z nehudobníkov cár Peter Prvý, dokonca i doktor Faust a mnoho ďalších osobností. Dnes je situácia iná. Mestom sa hmýria desaťtisíce turistov. Žiaľ, rok čo rok menej. Asi sme jediné mesto, alebo aj krajina, prinajmenšom v strednej Európe, ktorej sa turisti začínajú vyhýbať. Treba sa zamyslieť prečo. Na to a ďalšie otázky sme sa opýtali jedného zo zakladateľov bratislavského Kultúrneho leta Dr. Stanislava Bachledu.

JÁN TAZBERÍK: Pokiaľ viem, pred štyridsiatimi rokmi sa Bratislavčania, otcovia mesta a jeho návštevníci trápili inými problémami. Chceli do mesta prilákať najmä domácich návštevníkov. Bolo treba niečo vykonať, a tak prišla vhod myšlienka multižánrového festivalu v letnom období. Ako prišlo k jeho vzniku?

STANISLAV BACHLEDA: Ešte ako poslucháč hudobnej vedy na FF UK v Bratislave som chodil často na koncerty nielen do Slovenskej filharmónie, ale počas leta aj na občasné vystúpenia v už vtedy zaujímavých priestoroch. Pre verejnosť to boli obľúbené pravidelné fanfárové koncerty na dnešnom Hlavnom námestí, občasné komorné koncerty na nádvorí Pedagogickej, v súčasnosti Univerzitnej knižnice. Spolupracoval som s redakciou Pravdy a v jednom z článkov som asi v roku 1966 navrhol organizovať v letnom období pravidelné umelecké podujatia ako malú koncertnú sezónu, keďže o tú veľkú sa starala najmä Slovenská filharmónia a SND.

J. TAZBERÍK: To bol prvý nápad. Kým sa však táto myšlienka vyvinula do podoby Kultúrneho leta, uplynulo takmer ďalšie desaťročie. Prečo ste ho nerealizovali skôr? S. BACHLEDA: Nemal som ako. Po skončení školyvsom začal pracovať na poste redaktora v Cs. rozhlase a po krátkom čase som mal možnosť v auguste roku 1968 nastúpiť čo som stihol až o mesiac neskôr – do vysnívanej redakcie denníka Smena do oddelenia kultúry.

J. TAZBERÍK: Prečo vysnívanej? S. BACHLEDA: Redakcia Smena bola nabitá vtedajšou novinárskou špičkou. Novinári Anton Kurína, Gavril Gryzlov, Ján Čomaj, Slavo Kalný, Roman Košťa, Laco Bielik, Ján Smolec, Tibor Procházka, v oddelení kultúry Richard Blech, Vlado Stefko, Ján Kamenistý patrili medzi hviezdy vtedajšej publicistiky. Nečudo, že pre každého začínajúceho adepta tejto profesie bola Smena vytúženým miestom pôsobenia. Mne sa to pošťastilo, získal som tu množstvo kontaktov, ktoré využívam v práci dodnes.

J. TAZBERÍK: Vráťme sa však k bratislavskému Kultúrnemu letu.

S. BACHLEDA: V roku 1975, zásluhou nežičlivosti kolegu, som radšej odišiel zo Smeny a zhodou okolností som dostal ponuku pracovať v Mestskom dome kultúry a osvety (MDKO) s úlohou postarať sa o koncepciu a rozvoj hudobného života v hlavnom meste. Okrem toho, že sme zaviedli pravidelné komorné a výchovné koncerty v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca, symfonické koncerty s rozhlasovým orchestrom a organové koncerty v Redute v rámci veľkej koncertnej sezóny, prišlo na rad aj letné obdobie. A kdesi v podvedomí sa vy norila myšlienka ,,malej koncertnej sezóny“, o ktorej som sa v letnom, tzv. uhorkovom, období zmienil v niektorom zo svojich článkov. Bolo ju treba, samozrejme, nielen oprášiť, ale aj naplniť pestrým obsahom.

J. TAZBERÍK: Kto vám pri tom pomáhal? S. BACHLEDA: V tom čase pracoval v MDKO ,,odložený“ generálny tajomník Filmového a televízneho zväzu, skladateľ a dirigent, neskôr aj veľvyslanec v Turecku prof. Ján Szelepcsényi, ktorému som sa zveril s úmyslom uskutočniť letný festival. Nemal som názov, len zámer i pomerne ucelenú dramaturgickú predstavu. Prof. Szelepcsényi bol asi zopár rokov predtým na dovolenke alebo na služobnej ceste v Dubrovníku – v tej súvislosti si spomenul, že tam mali letný festival Dubrovnícke letné hry. A názov bol na svete: Bratislavské letné hry s podtitulom kultúrne leto. Predložili sme koncepciu na oddelenie kultúry hl. mesta SSR Bratislavy, ktorého vedúcim bol Dr. Jozef Pokorný. Tomu sa myšlienka aj koncepcia zapáčila, a tak to mesto predložilo na mestský výbor strany. Tu sa istý funkcionár vzpriečil, povedal ,,žádne hry“, bude len Kultúrne leto.

J. TAZBERÍK: Tak sa teda zrodilo prvé Kultúrne leto v v bývalom Česko-Slovensku. Akú malo podobu?

S. BACHLEDA: Dramaturgickú predstavu som mal už celkom pripravenú, prof. Szelepcsényi i ďalší nepohodlný divadelný teoretik a kritik Dr. Stanislav Vrbka prispeli zaujímavými podnetmi, a tak sa Kultúrne leto v júni 1976 začínalo už v precíznej podobe. Na nádvorí Univerzitnej knižnice to bol cyklus komorných koncertov, džezové koncerty pripravoval Peter Lipa, operné a operetné predstavenia, folklórne programy formoval Dr. Ondrej Demo, fanfárové koncerty, vystúpenia historického šermu boli v réžii Petra Kozu, počnúc prvým ročníkom oslovený autor vytvoril divadelnú hru, ktorú sme inscenovali na nádvorí Starej radnice. Od prvého ročníka k najzaujímavejším cyklom patril festival Dni organovej hudby Jána Levoslava Bellu, ktorého iniciátorom a garantom bol svetoznámy organista prof. Ferdinand Klinda (festival, žiaľ, BKIS po 33 rokoch zrušilo), a gitarový festival dnes Festival Kaspara Mertza, ktorý dosiaľ obsahovo zabezpečuje prof. Jozef Zsapko.

J. TAZBERÍK: Zažili ste počas prípravy prvého ročníka aj takpovediac stresové situácie?

S. BACHLEDA: Popravde treba povedať, že sa Kultúrne leto pripravovalo v istej časovej tiesni vzhľadom na to, že jeho schvaľovanie nebolo také hladké, ako by sa to na prvý pohľad zdalo. Preto boli problémy s finančným pokrytím, aj keď som si urobil v rozpočte istú rezervu, ale to na celý festival nestačilo. Keďže jednotlivé cykly i samostatné podujatia našli okamžite ohlas vo verejnosti, vrchnosť pochopila naliehavosť hrozby prerušenia letného festivalu – uprostred leta 1976 to bola ,,sekera“ viac ako dvestotisíc – a peniaze sa akýmsi zázrakom našli. Ani všetky priestory neboli ešte pripravené. V marci 1976 som zašiel za námestníkom riaditeľa Univerzitnej knižnice, na meno si nespomínam, či by sa nedala posúriť úprava Barokového nádvoria – akusticky najdokonalejšieho, vtedy ešte nezakrytého priestoru v Bratislave. V bývalom režime sa zázraky nemohli konať, ale v tomto prípade niekto urobil výnimku a v júni boli na nádvorí prvé komorné koncerty. Po skončení prvého ročníka som mal strach, či to nebude aj posledný. Nebol. Na ďalší rok sme už v dostatočnom predstihu pripravili aj finančný plán a na prípravu sme mali takmer rok. A to už bola pohoda pracovať.

J. TAZBERÍK: Išlo teda o prvé Kultúrne leto v bývalom Česko-Slovensku. Kto a kedy sa ním inšpiroval ako druhý?

S. BACHLEDA: Ešte počas leta bol v Bratislave na návšteve niektorý z pražských činovníkov, ktorému sa myšlienka letného festivalu pozdávala. Čuduj sa svete – z Pražského kultúrneho strediska nás pozvali, aby sme im prezradili niečo z našej koncepcie a metodiky prípravy. Vybrali sme sa teda ,,školiť“ pražských kolegov. Usudzujem, že v Prahe bolo po Bratislave druhé Kultúrne leto v Česko-Slovensku. Počas nasledujúcich rokov sa stalo typickým znakom mnohých našich miest.

J. TAZBERÍK: Z materiálov, ktoré ste na naše stretnutie priniesli, som videl, že Kultúrne leto malo premyslenú koncepciu nielen dramaturgickú, ale aj propagačnú. Ako vyzerala?

S. BACHLEDA: Keď sa ukázalo, že myšlienka festivalu sa bude dať uskutočniť, oslovil som mladú výtvarníčku Silviu Hložníkovú, dcéru hudobného skladateľa Tibora Andrašovana, či by nevytvorila jednotnú podobu propagácie. Na moje prekvapenie po niekoľkých dňoch priniesla kompletnú zbierku návrhov – plagát, pozvánku, vstupenky, obaly na bulletiny, dokonca i novoročenky. Vidieť, že už v sedemdesiatych rokoch mladí umelci progresívne pristupovali k spoločenským potrebám, tvorili, a bolo na nás to realizovať. Inšpirovala sa Bratislavskými gobelínmi, čo malo u návštevníkov mimoriadny ohlas, takže si vstupenky i ďalšie propagačné materiály ponechávali ako suveníry. Na ďalší rok sme dali vyrobiť aj vejáre s programovým prehľadom, ktoré si návštevníci mohli podľa potreby kúpiť.

J. TAZBERÍK: Často spomínate Univerzitnú knižnicu a jej priestory. Prečo ste sa upriamili na ne? Máte k tejto inštitúcii aj v súčasnosti osobitý vzťah?

S. BACHLEDA: Táto inštitúcia sídli v historickej budove Uhorského snemu, ktorého členom bol aj Ľudovít Štúr, účinkoval v nej Franz Liszt a navštívili ju ďalšie významné osobnosti. Aj preto majú tieto priestory ráz výnimočnosti, svojho génia loci. Leží v samom centre mesta, má viac akusticky výborných sál. Na jej čele je vedenie, ktorému záleží na vynikajúcej povesti. Navyše mám aj osobný vzťah k tejto národnej inštitúcii od mája roku 2007 uskutočňujem a moderujem jeden z vôbec najdlhších cyklov neformálnych besied nazvaných Salón u Liszta, ktorý zaznamenal už osemdesiat večerov. Venovaný je najvýznamnejším osobnostiam Slovenska a Bratislavy – doteraz sme takto predstavili takmer tristo ľudí. Teší ma aj záujem verejnosti a najmä ochota ľudí stretávať sa. Nepochybne sa v tom skrýva čaro a neopakovateľná atmosféra prostredia.

J. TAZBERÍK: A čo Kultúrne leto dnes? Do akej miery sa zmenilo a aký máte pocit z toho, že neprerušene trvá štyridsať ročníkov?

S. BACHLEDA: Ak by sa nebolo menilo, nebolo by to dobre. Dramaturgické inovácie, úpravy, doplnky, nové priestory – to sú všetko pozitíva, ktoré prispievajú k hodnotovému obsahu festivalu. Teší ma, že princíp Kultúrneho leta zostal aj pri štyridsiatom ročníku v podstate podobný tomu pôvodnému. Potvrdzuje to nadčasovosť zámeru dať Bratislave rozmer hodný hlavného mesta. Ak sa mi to podarilo, považoval by som to za svoj osobný vklad mestu, v ktorom žijem vyše pol storočia a ktoré pokladám za svoj domov.

PhDr. Stanislav Bachleda (1943 Lučivná).
Študoval na Konzervatóriu v Košiciach, hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, pracoval ako hudobný redaktor v Čs. rozhlase, redaktor oddelenia kultúry denníka Smena, vedúci odboru kultúry v bratislavskom Mestskom dome kultúry a osvety, ako tajomník odboru pre tvorbu a teóriu vo Zväze slovenských skladateľov a koncertných umelcov, redaktor a vedúci oddelenia kultúry denníka Národná obroda, vedúci oddelenia kultúry a sociálnych vecí Mestskej časti Bratislava-Staré Mesto, riaditeľ Staromestského kultúrneho strediska, člen vedenia opery SND, riaditeľ Domu Matice slovenskej, riaditeľ umeleckej agentúry.

[Literárny týždenník; 25/2015,26/2015; 29/06/2015; s.: 13; J. TAZBERÍK ; Zaradenie: Rozhovor]

2015-07-09T09:31:35+00:009 júla 2015 |Napísali a povedali o nás|
X