Najcennejšie, čo máme


//Najcennejšie, čo máme

Prichádza čas dovoleniek, častých ciest po našej vlasti i po svete. Rozdiel medzi nami a svetom je napríklad aj v počte reklám popri cestách. Zatiaľ čo v susedných štátoch, a na západe vôbec je ich množstvo obmedzené, regulované(?), u nás je ich tak veľa, že špatia našu krajinu a otravujú šoférov. Napriek tomu a predvolebným sľubom regionálnym politikov nemiznú, ba akoby pribúdali. Minimálne na okrajoch Bratislavy, ale aj za Žilinou smerom na Martin. Nestíham obdivovať „krásne prsia“ a premýšľať, prečo sa reklamné plochy vyskytujú aj za mestom – lebo pokiaľ viem, mali by byť len v meste, nie za jeho hranicami.
A potom policajti. Keď som stretol policajta v Anglicku či v Taliansku, mal som odrazu akýsi pocit istoty. Muži i ženy nápadne oblečení ochotne odpovedali, radili, ukazovali. Ale hej, v Taliansku bola – a zrejme aj je – komunikácia s mužmi a ženami strážiacimi zákon zložitejšia, ale človek má predsa aj ruky a aj nohy. Raz cestou do Ríma ocitla sa v kapote môjho auta – vrazila do mňa na „stopke“ – nenápadná Talianka a bol problém. My – ja, syn a dcéra – vedeli sme po slovensky a po anglicky, talianski policajti len po taliansky. A aj keď sme do Ríma nedorazili, všetko napokon dopadlo tak, ako malo.
A u nás? Najčastejšie vidno policajtov popri cestách. Ako tie reklamy. Buď neviditeľne sedia vo veľkých bielych autách s kamerovým systémom, alebo stoja v úkryte (za reklamou, za zákrutou, za kukuricou) s kamerami na stojanoch. Mám vtedy chuť usmievať sa, aby som bol na záberoch pekný.
Raz ma zastavovali od Trenčína po Dubnicu. Ponáhľal som sa do Martina, Matica mala akciu, nestíhal som, tlačil som plyn a bolo z toho prekročenie rýchlosti. Zastavovali ma dosť dlho, lebo som v húštine áut akosi nechápal, že zastavujú práve mňa. Dokonca som nemal pri sebe ani papiere, ani peňaženku a peniaze na pokutu. Všetko však dopadlo tak, ako malo. Lebo boli slušní.
A tak sa pýtam: o streľbe do rýchlo idúceho auta v Hronskom Beňadiku a o smrti 17-ročného Tomáša možno povedať to isté? Že to dopadlo tak, ako malo? Že na vine nie sú ani dotyční policajti, ktorí údajne vedeli, kto civilné auto šoféruje? A ani naša legislatíva?
Ľudský život je predsa najcennejšie, čo máme.
23. 6. 2017.

Ing. Marián Tkáč,
predseda MS

2017-06-26T08:22:17+00:0026 júna 2017 |Očami Matice|
X