Od úmrtia otca národa Štefana Moysesa uplynulo 150 rokov


/, Bratislavský kraj/Od úmrtia otca národa Štefana Moysesa uplynulo 150 rokov

Slovenský historický ústav a Historický odbor Matice slovenskej usporiadal 4. júla 2019 v Knižnici slovenskej štátnosti Matice slovenskej v Bratislave spomienkové podujatie k 150. výročiu úmrtia biskupa Štefana Moysesa – prvého predsedu Matice slovenskej a zjednocujúcej osobnosti slovenského emancipačného pohybu.

Podujatie sa začalo pri buste Štefana Moysesa vo vestibule Matice slovenskej v Bratislave, kde okrem prívetov PhDr. et Mgr. Petra Mulíka, PhD., zástupcu riaditeľa Slovenského historického ústavu MS a tajomníčky Historického odboru Matice slovenskej PhDr. Natálie Petranskej-Rolkovej, PhD., predniesol modlitbu za spásu a oslávenie Moysesovej duše rímskokatolícky kňaz, člen Rehole tešiteľov Božského srdca Ježišovho z Getsemani PhDr. Marek Vadrna, PhD.

Úvodný vstup do odbornej časti a na otázky odpovedal PhDr. et Mgr. Peter Mulík, PhD.

Moyses sa na štúdiách v Trnave pod vedením ostrihomského kanonika Jura Palkoviča (vydavateľa grandiózneho Bernolákovho slovníka slovenčiny) dôverne zoznámil s bernolákovským hnutím, kultúrou a literatúrou, ako aj osvetovými snahami. Počas pobytu v Pešti sa stretal s Jánom Kollárom a osvojil si jeho ideu slovanskej vzájomnosti aj menej šťastnú myšlienku „československej kmeňovitosti“. V Záhrebe sa s krajanskou pomocou kardinála Juraja Haulika zaradil medzi predstaviteľov ilýrskeho a chorvátskeho obrodeneckého pohybu, pričom sa angažoval vo viacerých oblastiach, najmä v cirkevnom, školskom a kultúrnom živote. Pracoval vo vrcholných chorvátskych národných ustanovizniach, od roku 1842 bol aktívnym členom Matice ilýrskej a Bratstva Cyrila a Metoda. Chorváti roku 1842 pod patronátom Janka Draškovića založili, ako tretiu v poradí po Matici srbskej a Matici českej, Maticu ilýrsku v Záhrebe, pričom spoluzakladateľom a agilným členom tohto literárno-vydavateľského spolku sa stal i Štefan Moyses. Skúsenosti z chorvátskeho kultúrneho prostredia a matičného hnutia sa Moyses usiloval iniciovať po svojom príchode na Slovensko. Od novembra 1847 do apríla 1848 ako vyslanec zastupoval záhrebskú kapitulu na zasadnutí uhorského snemu v Bratislave, kde sa zblížil s Ľudovítom Štúrom a štúrovcami aj mladobernolákovcami (Michal Chrástek, Ján Gotčár, Martin Čulen, Martin Hattala a iní). Po skončení snemu od apríla 1848 sa stal jedným z vedúcich činiteľov Chorvátskej národnej strany a členom „bánskej rady“ chorvátskej vlády vedenej bánom Josipom Jelačićom. Podporoval chorvátske a slovenské aktivity na eliminovanie „maďarskej revolúcie“. Na zasadnutie chorvátskeho snemu uviedol v júli 1848 Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý hľadal podporu pre pripravované povstanie proti uhorskej vláde a jej maďarizačnej politike na Slovensku. Angažoval sa aj v cirkevnom školstve. Zameriaval sa na organizovanie katolíckej charity, inicioval jej moderné formy. Poslovenčoval katolícke ľudové i stredné školstvo vo svojej diecéze, osobitne v Banskej Bystrici (gymnázium, učiteľský ústav, kňazský seminár), pričom z mesta chcel vybudovať nové centrum slovenského národného hnutia. Na jeho čelo sa definitívne postavil v lete roku 1861 po poradách s predsedom memorandového Stáleho národného výboru Jánom Franciscim. V decembri 1861 viedol Moyses slovenskú delegáciu na panovnícky dvor do Viedne, kde predložila cisárovi Františkovi Jozefovi I. žiadosti známe ako Viedenské memorandum.

V polovici 19. storočia z Banskej Bystrice vytvoril Štefan Moyses nové centrum slovenského národného a memorandového hnutia. Moyses v banskobystrickom pôsobisku úzko spolupracoval aj s evanjelickými štúrovcami, ako boli Ján Botto a Andrej Sládkovič, ale najmä superintendentom slovenskej ev. patentálnej cirkvi Karolom Kuzmánym, pričom spoločne podnikali viaceré kroky na založenie Matice slovenskej, zaslúžili sa aj o vypracovanie jej prvých stanov.

Po neúspechu slovenských memorandistov v Pešti zorganizoval Štefan Moyses novú slovenskú delegáciu do Viedne, kde ju 12. decembra 1861 prijal cisár František Jozef I., pričom panovníkovi predložil dva slovenské prosbopisy, ktoré sa do národných dejín zapísali ako Viedenské memorandum. Osemčlennú slovenskú delegáciu viedol banskobystrický biskup Mons. Štefan Moyses. (Jej členmi boli Karol Kuzmány, Ján Francisci, Tomáš Červeň, Jozef Miloslav Hurban. Ján Orságh, František Blaho a Viliam Paulíny Tóth.) Cisár František Jozef I. prijal 12. decembra 1861 z rúk biskupa Moysesa Prestolný prosbopis pozostávajúci z Memoranda národa slovenskéhoNávrhu na privilégium a organizáciu slovenského Okolia. V týchto dokumentoch bola jasne formulovaná požiadavka uznať Slovákov za samobytný národ, priznať mu v rámci Uhorska štatút národnej územnej autonómie a samosprávy, pozostávajúcej zo 16 okresov (žúp), riadenej vlastným národným snemom, so slovenčinou ako úradným jazykom. Hoci sa veľkolepý memorandový program ako celok nesplnil, práve on spôsobil významný pokrok v národno-emancipačnom vývoji. Poslovenčenie štátneho Katolíckeho gymnázia v Banskej Bystrici sa priaznivo prejavilo aj na ďalších katolíckych gymnáziách v Nitre, Trenčíne, Levoči, Prešove a Banskej Štiavnici. Založenie slovenského evanjelického patronátneho gymnázia v Revúcej postavilo aspoň čiastočne hrádzu maďarizácii tejto cirkvi rozpoltenej bojmi patentalistov a autonomistov. Biskup Štefan Moyses bol menovaný za tajného radcu panovníka a Ján Francisci za radcu Uhorskej miestodržiteľskej rady. Viacerí aktívni Slováci boli menovaní do štátnych služieb. Najväčším plodom memorandového roku bolo schválenie Stanov Matice slovenskej 21. augusta 1862. Najtrvalejším výsledkov memorandových aktivít bol definitívny prechod k modernej spisovnej slovenčine.

Na slávnosť tisícročného výročia príchodu slovanských apoštolov sv. Cyrila a sv. Metoda na naše územie bolo na 4. augusta 1863 do Martina zvolané ustanovujúce Valné zhromaždenie Matice slovenskej. Na ňom si matičné spoločenstvo jednohlasne za svojho prvého predsedu zvolilo Štefana Moysesa, ktorý mal zásluhy na jej vzniku a prirodzenú autoritu v celom národe, čoho svedectvom boli pozdravné listy (pri tejto príležitosti mu udelilo čestné občianstvo mesto Martin). Moyses funkciu predsedu Matice prijal, lebo ju chápal ako mravnú povinnosť spojenú s národnou službou. Za svojho prvého, úradujúceho podpredsedu chcel agilného Francisiciho, no ten ju vtedy vzhľadom na úradnícke pôsobenie v Pešťbudíne odmietol, rovnako ako Štefan Marko Daxner. Tak sa podpredsedníckej funkcie ujal tretí oslovený v poradí Karol Kuzmány. Potom sa pod vedením Moysesa pristúpilo k verejnému kreovaniu matičného výboru, v ktorom významné miesto zaujali jeho blízki spolupracovníci z Banskej Bystrice: druhým matičným tajomníkom sa stal Michal Chrástek, pokladníkom Tomáš Červeň, opatrovníkom zbierok (kustódom) Jozef Markus, členmi výboru Emil Černý a Martin Čulen. V prvej matičnej reči 4. augusta 1863 sa Moyses venoval všeobecne otázke služby národu ako základnej mravnej zásady a povinnosti slovenského intelektuála, v praktickej časti odôvodnil kreovanie matičných orgánov, funkcionárov a výborníkov. Moyses ako predseda a zakladajúci člen prispel na účet Matice slovenskej sumou 100 zlatých a venoval jej aj najštedrejší finančný dar spomedzi všetkých matičných spoluzakladateľov a priaznivcov – 2 000 zlatých. Súčasne za dočasné matičné sídlo navrhol svoju biskupskú rezidenciu v Banskej Bystrici a slávnostne vyhlásil Maticu za otvorenú. Moyses vzápätí zorganizoval matičnú delegáciu k Františkovi Jozefovi I. do Viedne, ktorý ju na osobitnej audiencii prijal 10. septembra 1863. Moyses sa osobne poďakoval cisárovi za povolenie založiť Maticu slovenskú a odovzdal mu diplom jej zakladajúceho člena, lebo sám Frantiček Jozef I. na jej činnosť prispel donačnou sumou 1 000 zlatých.

Štefan Moyses predsedal i druhému Valnému zhromaždeniu Matice slovenskej, ktoré sa uskutočnilo 3. augusta 1864 v Martine, kde ho Karol Kuzmány privítal slovami: „Pane, učiň mu dobre, lebo miluje národ náš a postavil mu školu“. Vo svojej druhej matičnej reči sa Moyses zamyslel nad otázkou, kto sa má starať o celkové napredovanie národa a Matice, pričom zdôraznil: „Zvlášte ale horliť majú o Maticu slovenskú: vedomcovia a vzdelanci slovenskí, potom takí národovci, ktorým buďto zámožnosť, buďto úradné postavenie výdatnejší vplyv poskytujú; konečne veškeré obecenstvo národa slovenského.“ Moyses ďalej vyslovil kritické myšlienky o hlivení národa a načrtol cestu, ako treba vyjsť z tohto neuvedomelého stavu národného spoločenstva Slovákov prostredníctvom aktivít elity vytvorenej zo vzdelaných vodcov. Karol Kuzmány sa práve na margo tohto prejavu vyjadril, že: „… toto je slávna, na Slovensku nikdy neslyšaná svätá reč!“ Táto Moysesova reč vyšla aj tlačou ešte r. 1864 vo Viedni.

Štefan Moyses roku 1865 predsedal i tretiemu Valnému zhromaždeniu Matice slovenskej v Martine, kde po postavení matičnej budovy dal previesť matičné zbierky, ktoré sa dovtedy dočasne nachádzali v jeho biskupskej rezidencii v Banskej Bystrici. V treťom prejave 9. augusta 1865 Moyses analyzoval matičné majetkové a zbierkové pomery, sumarizoval napĺňanie úloh na poli vzdelávania a národnobuditeľskej činnosti, pričom ako bývalý profesor gréčtiny dal antických Grékov za príklad hodný nasledovania pre súvekých Slovákov súcich na slovo: „Neodvolávaj sa, národe môj, na skromné číslo údov tvojich. Nikdy nebol početnejší národ grécky: skromné a neplodné bolo územie Atiky a mesto aténske, ačpráve nevyrovnajúc sa počtom obyvateľstva s jediným predmestím terajšieho Paríža, predsa v dejinách človečenstva o slávu závodí so svetovládnym Rímom; bo nie z množstva nečetných delníkov, lež hlavne zo svornosti, horlivosti a rozumovosti pracovníkov vyplýva zdar činnosti ľudskej!“ Na záver svojej reči napomína a nabáda slovenský národ, aby sa postavil, „… na bezpečné plecia prirodzených vodcov svojich, aby sa povýšil, otvoril ochotne oči svetlu pravdy a užitočných vedomostí, ktoré ti vzdelanci tvoji v podobe zrozumiteľnej, v prirodzenej tvojej jadrnej reči prednášajú; pracuj pilne na národa roli dedičnej! Boj sa pri tom Boha …, buď poslušný zákonom občianskym, a ver mi, národe drahý, že ti bude, jako ti nebolo“. Tieto Moysesove slová možno považovať za mravný odkaz slovenskému národu a matičiarom, lebo ako píše priamy účastník zhromaždenia Svetozár Hurban Vajanský, Moyses „… odchádzajúc z Martina, pred farou katolíckou, vyprevádzaný hudbou slovenských javorových husieľ, vstupujúc do hintova, vybozkával Kuzmányho, Hurbana a Hodžu so slovami – pobozkajte svojich – i unikol Martinu, pohostinnému a ním tak ľúbeznému, navždy!“ Aj tretia reč Štefana Moysesa z Valného zhromaždenia Matice slovenskej vyšla tlačou roku 1865 vo Viedni.

Za príklad ustanovenia a šírenia cyrilo-metodského kultu treba považovať iniciatívu banskobystrického biskupa Štefana Moysesa. Začiatkom januára 1863 navrhol nitrianskemu biskupovi Roškovánimu, aby ako nástupca Metoda v Nitre požiadal ostrihomského prímasa Scitovského o nariadenie osláv cyrilo-metodského výročia. Keď do 14. februára nedostal odpoveď, obežníkom nariadil kňazom svojej diecézy oslavu sviatku. Príklad Moysesa vplýval aj na iné kraje, najmä na Spiš a Oravu. Osobitne dôstojné oslavy boli v Selciach pri Banskej Bystrici, kde pôsobil zapálený slovenský kňaz Július Plošic. Posviacka nového obrazu sv. Cyrila a Metoda, prvého na území Slovenska, sa stala národnou púťou. Obraz, ktorý namaľoval banskobystrický maliar Július Jonáš, posvätil sám Štefan Moyses. Pozornosť oslavám venovali aj slovenskí evanjelici, napríklad J. M. Hurban, P. Dobšinský, Andrej Sládkovič.

V Ohlásení Slovenskej Matice, vydanom v Budíne 4. novembra 1862, čítame: „Len pojedinné, vek po veku zjavivšie sa okolnosti, ukazujú… kde je kolíska a jako určenie jeho budúcnosti. Národu, ktorý pred tisícročím, prijatím a rozšírením kresťanstva zvestoval slovenskému plemenu večné spasenie, a v lone ktorého zaviazala, podstatne prostriedkom jeho jazyka, slovesnosť slovanská, tomuže národu bolo zase po tisícročí súdené, aby kroz svojich blahozvestov a vedomcov zvestoval slovenskému plemeňu spasenie národnie.

Zakladajúce Valné zhromaždenie Matice slovenskej 4. augusta 1863 sprevádzali katolícke a evanjelické bohoslužby. Slávnostná kázeň opáta Ján Gotčára, člena matičného prípravného výboru, svedčí o tom, že cyrilo-metodská tradícia mala aj charakter kultu. Kazateľ hovorí: „Zaiste len nekonečnej milosti Božej, ktorá odmeniť chcela nábožnú myseľ slovenského národa, pripísať treba, že založenie spolku Matice Slovenskej a jeho prvé valné shromaždenie pripadá práve v tisíci jubilárny rok pokresťanenia praotcov našich. Svätí bratia Cyril a Metod putovali roku 863 z ďalekého Solúna do dŕžavy veľkomoravskej, aby tam rozžali svetlo pravdy večnej, a tak aby kresťansko-národnú vzdelanosť rozšírili u praotcov našich; i náš nádejný spolok nemá a nemôže mať iný úkol, nežli kresťansko-národnú vzdelanosť, t. j. rozšírenie a upevnenie pravdy, mravnosti a tak i blahobytu v slovenskom našom národe. Pevne verím, že táto kresťansko-národná vzdelanosť viac neuvädne, že ju nikto viacej z národa nášho nevykorení; lebo, keď je Boh s nami, kto proti nám?

       Pod silným dojmom tisícročného jubilea príchodu sv. Cyrila a Metoda aj skúsený národovec Jozef Miloslav Hurban na valnom zhromaždení nástojil, aby sa „uzavrelo, že založenie Matice sa deje na pamiatku krstu Cyrila a Metoda a tisícročného pokresťančenia nášho národa“. K tejto Hurbanovej reči sa pridal hneď aj dôstojný pán Štefan Závodník a „narádzal“, aby sa spolok nazval „Cyrilo-Metodskou Maticou slovenskou“.

V roku 1864 požiadal biskup Moyses s ostatnými biskupmi slovanských národov habsburskej monarchie o preloženie sviatku sv. Cyrila a Metoda z pôstneho času (14. februára) na deň 5. júla. Oslavy sa neobmedzovali len na cirkevné slávnosti, ale pripomínala sa na nich slovanská spolupatričnosť. Priam symbolická bola Moysesova smrť – zomrel 5. júla 1869 – v tisícom výročí smrti sv. Cyrila a v deň sviatku, o ktorého dátum sa zaslúžil.

Roduverných Slovákov, ktorí vkladali veľké nádeje do osoby predsedu MS, zasiahla smrť biskupa Moysesa ako ťažká rana. Do večnej vlasti si ho Pán Boh povolal 5. júla 1869 vo sviatok sv. Cyrila a Metoda, v deň ozaj symbolického významu. Od roku 1863 slávil vo svojej diecéze v prvom slovenskom kostole zasvätenom svätým slovenským apoštolom v Selciach vždy slávnostne tento deň. Úctu k solúnskym bratom mimoriadne podporoval a šíril. Ako od blízkeho spolupracovníka biskupa a brilantného kazateľa sa od Franka Sasinka očakávalo, že pri poslednej rozlúčke s Moysesom prednesie po slovensky pohrebnú kázeň. Atmosféru bezprostredne po Moysesovej smrti vystihuje aj to, že organizátori pohrebu (kapitula najmä kanonik Ferenc Berlica) z obavy, aby „nezašiel na pole národné“ Sasinkovi nedovolili predniesť túto kázeň, a teda nad hrobom predsedu MS paradoxne nebolo počuť slovenského slova. Sasinek sa podrobil a 8. júla 1869 niesol aspoň kríž pred pohrebným sprievodom.

Úmrtie biskupa Š. Moysesa vyvolalo celý rad dôsledkov, z ktorých viaceré mali súvis s MS. Jedným z opatrení bolo aj to, že sa knihy a starožitnosti z biskupskej rezidencie museli odviezť do Domu Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine, ktorý sa práve od mesta zakúpil.

Na záver podujatia sa prezentovali dve nové publikácie: od Ivana Mrvu a Petra Mulíka Rok 1918 a Slováci a od Petra Mulíka a Zuzany Pavelcovej Pittsburská dohoda (Matica slovenská, 2019).

Peter Mulík

   

 

X