Pripomíname si 160 rokov od schválenia Stanov Matice slovenskej


//Pripomíname si 160 rokov od schválenia Stanov Matice slovenskej

V roku 2022 si pripomíname tri významné a spolusúvisiace udalosti slovenských dejín. Od povolenia usadiť sa v Martine pre Maticu slovenskú uplynulo 21. apríla 160 rokov. O to sa zaslúžil Samuel Galanda, ktorého dvojsté výročie narodenia sme si pripomenuli 15. augusta a 21. augusta sme si pripomenuli schválenie Stanov Matice slovenskej cisárom Františkom Jozefom.

Memorandová požiadavka

V Turčianskom Svätom Martine sa v dňoch 6. – 7. júna 1861 odohralo Slovenské národné zhromaždenie. Zúčastnilo sa ho okolo 6 000 ľudí z celého územia Slovenska a prijalo sa na ňom Memorandum národa slovenského. Medzi požiadavkami, ktoré slovenskí národovci predniesli bolo aj zriadenie celonárodnej kultúrnej ustanovizne, v ktorej by mohli spolupracovať národne angažovaní jedinci bojujúci „za vymanenie svoje i ľudu svojho z hriechu nešľachetnosti a nevedomosti“. Vznikla tak požiadavka na založenie Matice slovenskej, ktorej úlohou sa mala stať podpora slovenskej vedy, kultúry a literatúry.

Memorandové zhromaždenie slovenského národa 6. 6. 1861

Zriadil sa Dočasný výbor Matice slovenskej, ktorého predsedom sa stal Ján Francisci Rimavský. Členovia výboru boli Ján Gottčár, Viliam Pauliny-Tóth a Ján Palárik. Evanjelici a katolíci tak boli rovnomerne zastúpení. Dočasný výbor mal vypracovať Stanovy Matice slovenskej. Už v stanovách spolku však muselo byť napísané miesto, kde bude spolok sídliť. Dočasný výbor teda začal hľadať sídelné miesto pre Maticu slovenskú.

Kde má sídliť Matica slovenská?

Uvažovalo sa nad niekoľkými mestami, kde by mohla Matica slovenská sídliť. Po vzore Matice srbskej, najstaršej zo slovanských matíc sa uvažovalo nad Pešťou. Dočasný výbor Matice slovenskej však vybral slobodné kráľovské mesto Brezno, aby sa vyhol komplikáciám, keďže slobodné kráľovské mestá mali významné právomoci. Mestskej rade v Brezne bola 7. augusta doručená žiadosť na usadenie sa Matice slovenskej v meste a už 28. augusta mestská rada žiadosť schválila. Našla sa však časť mestskej rady, ktorá nesúhlasila so sídlom Matice slovenskej v Brezne a tá navrhla revíziu. Rokovanie mestskej rady sa uskutočnilo 3. októbra a pre Maticu to nedopadlo dobre.

Odporcom Matice slovenskej sa podarilo podlomiť dôveru v novovznikajúci spolok a povolenie pre Maticu bolo zrušené. Ján Francisci sa ešte snažil zmeniť toto rozhodnutie, ale napokon aj napriek tomu, že so zrušením povolenia pre Maticu slovenskú značná časť obyvateľov Brezna nesúhlasila, ostalo platné. O neúspech v Brezne sa zaslúžili hlavne intrigy kráľovského komisára zvolenskej stolice Andreja Havasa, ktorý neštandardným spôsobom presadil zmeny v zložení mestskej rady a tým naklonil misky váh v neprospech Matice.

Medzitým sa za sídlo Matice slovenskej ponúkol Vrbický Hušták, dnes súčasť Liptovského Mikuláša. V danej dobe však išlo o malú dedinku a preto táto ponuka nebola pre Jána Francisciho relevantná. Členovia Dočasného výboru Matice slovenskej sa po týchto udalostiach rozhodli rozposlať listy do relevantných miest s nádejou, že nájdu vhodného kandidáta. Oslovený bol Turčiansky Svätý Martin, Liptovský Svätý Mikuláš, či Banská Bystrica. Najvhodnejším kandidátom sa ukázal byť Martin, mesto so silnou tradíciou národnej kultúry a dejisko memorandového zhromaždenia. Na návrh Samuela Galandu predstavenstvo Martina schválilo 21. apríla 1862 povolenie na usadenie sa Matice slovenskej v meste.

Predstavenstvo Martina na čele s rychtárom Ondrejom Kosom sa následne takto vyjadrilo k schváleniu žiadosti pre Maticu slovenskú:

Počas valného shromaždenia mesta Sv. Martina v Turci, dňa 21. apr. 1862 držaného, na návrh p. Samuela Galandy: aby mesto toto ozvalo sa nie len za prijatie sídla Matice Slovenskej, ale aj za to, že hotové je prijať jej shromaždenie konstitutivné, jednohlasne uzavrelo sa:

Mesto Sv. Martin v Turci z jednej strany nemôže utajiť cit bôľny, ktorý ho dojal pri počutí zprávy, ako väčšina predstavenstva slovenského Brezna necítila sa byť na tento čas povolanou shromaždeniu v záležitostiach Matice Slovenskej svoje náručie otvoriť, z druhej strany ale nemôže zamlčať cit radosti a plesania nad tým, že jemu doprial Boh úlohu túto, ktorú si vždy za svätú držalo, prevziať z rúk tých, ktoré mu ju boly predchytily; osvedčuje sa tedy verejne, že ako si to za najsvätejšiu a najmilšiu povinnosť pokladá, tak i ktoréhokoľvek času a v akýchkoľvek okolnostiach hotové je nielen sídlo Matice Slovenskej, ale akékoľvek shromaždenie v jej záležitostiach prijať; k čomu tým viac povolaným byť sa cíti, že v stredišti Slovenska postavené, aj právom kníhtlačiarne, od námestníctva povoleným, opatrené a v národních slovenských veciach tiež, pri všetkej svojej skromnosti smýšľania, za jedno z najčinnejších miest sa považuje.“

Samuel Galanda

Od narodenia martinského štúrovca Samuela Galandu uplynulo 15. augusta 200 rokov a patrí tak k skupine ďalších štúrovcov, ktorí v roku 2022 slávia rovnaké výročie. Galandovci boli v Martine starou meštianskou rodinou. Samuel Galanda odišiel v mladosti na štúdiá do Levoče. Neskôr sa zúčastnil na revolúcii v rokoch 1848 –1849. Po skončení revolúcie zastával pozíciu slúžneho v Komárňanskej župe a Bratislavskej župe. Následne pôsobil v župnom výbore v Martine a bol tiež župným pokladníkom. V roku 1875 sa mu podarilo stať kráľovským verejným notárom. Ako sme spomenuli bol to práve Samuel Galanda, kto presvedčil predstavenstvo mesta Martin, aby do mesta prijali Maticu slovenskú, ktorej sa potom stal zakladajúcim členom. Tiež sa angažoval v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku v Martine. Samuel Galanda zomrel 21. júna 1907 vo vysokom veku 84 rokov a je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.

Stanovy Matice slovenskej

Na memorandovom zhromaždení dostal novovzniknutý Dočasný výbor za úlohu „bezodkladné vypracovanie stanov Matice slovenskej ako spolku literárneho a jednoty milovníkov národa a života slovenského, potom predloženie osnovy takej k milostivému odobreniu i stvrdeniu na najvyššom mieste, konečne ale – po žiadúcom výsledku predlohy takej – zvolanie konštitučného zhromaždenia a ku všetkému tomu potrebné zakročenia i pokonania…“ Dočasný výbor hneď pripravil prvotnú osnovu stanov, ktorú ešte následne prepracoval a 1. augusta 1861 predložil Uhorskej kráľovskej námestnej rade v Budíne. Pri koncipovaní stanov sa členovia výboru inšpirovali stanovami ostatných matíc slovanských národov, ale tiež našli inšpiráciu v stanovách neschváleného spolku Tatrín.

Stanovy odovzdané námestnej rade boli následne upravené uhorskou dvorskou kanceláriou. Úpravy boli urobené celkovo v 10 bodoch z pôvodných 36 bodov a pridal sa 37. bod, v ktorom ustanovili pre Maticu slovenskú zemepánskeho komisára. Tiež bolo vyškrtnuté právo zakladať vidiecke pobočky. Tento krok obmedzil dosah Matice slovenskej a k satisfakcii došlo až po vzniku Československej republiky, keď mohli začať vznikať miestne odbory Matice slovenskej.

V prvom bode stanov sa píše: „Slovenská Matica je jednota milovníkov národa a života slovenského, a jej cieľ: v členoch slovenského národa mravnú a umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a utvrdzovať; slovenskú literatúru a krásne umenia pestovať a podporovať a tým i hmotný dobropyt slovenského národa napomáhať a na jeho zvelebení pracovať.“

Dôležitý je druhý bod, ktorý vylučuje z činnosti Matice slovenskej štátne a náboženské záležitosti a zaručuje tak Matici slovenskej jej nadkofesionálny a apolitický charakter. Prostriedky, ktorými chce Matica plniť svoju úlohu sú definované v treťom bode stanov: „vydávanie a rozširovanie slovenských kníh a umeleckých výtvorov; písomné a ústne rozjímania o predmetoch literárnych, umeleckých, vedeckých a mravovzdelavateľných; literárne, umelecké, vedecké, prírodozpytné a starožitné zbierky; stálé alebo dočasné podporovanie národních vedomcov a umelcov a vystavovanie odmien za vedecké a umelecké diela“. Priaznivci Matice slovenskej sú v šiestom bode stanov diferencovaní na zakladateľov, riadnych členov, podporovateľov a čestných členov. Pod stanovami sú podpísaní predseda výboru Ján Francisci a členovia výboru Ján Gottčár, Viliam Pauliny-Tóth, Ján Palárik.

Prvá strana Stanov Matice slovenskej

Posledná strana stanov

Schválenie Stanov Matice slovenskej

Slovenské memorandové požiadavky v Pešti nesplnili. Delegácia na čele s katolíckym biskupom Štefanom Moysesom však docielila 12. decembra 1861 prijatie u cisára vo Viedni. Napriek takej snahe napokon povolila viedenská vláda z memorandových požiadaviek iba zriadenie troch slovenských gymnázií a zriadenie Matice slovenskej. Cisár František Jozef I. schválil Stanovy Matice slovenskej pred 160 rokmi 21. augusta 1862. Cisár na Maticu slovenskú aj sám prispel 1000 zlatých a stal sa tak zakladajúcim členom. Vznikajúcu Maticu slovenskú podporil aj ruský cár Alexander II., ktorý pri príležitosti tisícročného výročia príchodu Rurika do Novgorodu daroval knihu Древности российского государства (Starožitnosti ruského štátu) v hodnote okolo 500 rubľov všetkým literárnym spolkom v Habsburskej monarchii a to vrátane Matice slovenskej. Táto publikácia od Fedora Solntseva je považovaná za najdrahšiu ruskú knihu s hodnotou okolo 750 000 amerických dolárov.

Po schválení stanov vyšlo 4. novembra 1862 v Pešťbudínskych vedomostiach ohlásenie Matice slovenskej, v ktorom stálo: „A hľa, Bôh je milostivý a panovník spravodlivý. Jeho Veličenstvo, náš slavne panujúci císar a apoštolský kráľ Franc Jozef I. najvyšším svojím uzavretím od 21. augusta 1862. povolil prvý a dosaváď jediný slovenský národní spolok, spolok literárni pod menom: „Slovenská Matica“, potvrdil jeho stanovy, tak, jako Mu ich vys. kr. uh. dvorská kancellária predložila, a týmto svojím panovníckym činom uzákonil a potvrdil náš, dosaváď len trpený, zvätša a to neslušne a nezaslúžene upodozrievaný, ba často i prenasledovaný národní život. S citom hlbokej vďačnosti za milosť božiu a za spravedlnosť panovnícku, zvestujeme túto radostnú zvesť svojemu drahému slovenskému národu a vyzývame ho: aby teraz, keď už vyslovil, že žije a že žiť chce, keď zemepán jeho život uzákonil, i on sám skutkom dokázal, že žije, že žiť chce a žiť vie.“

Ján Francisci o schválení stanov Františkom Jozefom I. tiež napísal v prvom čísle Letopisu Matice slovenskej, v ktorom píše: „Konečne ale predca svitnul z božej milosti dávno túžebne očakávaný deň, v ktorom panovnícka spravedlnosť a otcovská milosť Jeho Veličenstva, našeho slávne panujúceho cisára a apoštolského kráľa Franca Jozefa I. najmilostivejším dovolením spolku Matice Slovenskej a potvrdením jej stanov vysloviť ráčila prvé uzákonenie vo vlasti našej, vlasťou slobody menovanej, z hraníc zákonnosti vytvoreného našeho národnieho života. Ten veliký a pre národ slovenský prepamätný deň bol 21. august 1862. roku.“

Francisci ďalej ďakuje cisárovi: „Daj Bože Jeho Veličenstvu našemu najmilostivejšiemu cisárovi a apošt. kráľovi Francovi Jozefovi I. za udelenú milosť národu slovenskému kroz dovolenie Slovenskej Matice a potvrdenie jej stanov dlhého šťastného panovania a časného i večného požehnania; daj Bože drahému našemu slovenskému národu, ktorý po tisícročnom vylúčení zpod ochrany zákona dnes slávi sviatok radosti nad tým, že mu milostivé nebo doprialo prvý krok urobiť na to pole, na ktorom mu svietiť začína slnce práva a zákonnosti.“

Námestná rada v Budíne ešte celý proces zdržovala, ale napokon 9. októbra 1862 aj oni vynesením č. 61664 potvrdili cisárovo schválenie stanov a povolili tak zriadenie spolku Matice slovenskej. Matici slovenskej, resp. Jánovi Franciscimu bolo rozhodnutie Námestnej rady doručené 23. októbra.

Snahy o vytvorenie Matice slovenskej boli úspešne zavŕšené nasledujúci rok na ustanovujúcom valnom zhromaždení 4. augusta 1863. Ján Francisci na ňom predložil stanovy na schválenie a opísal ich slovami: „Toto je naša zlatá bulla! To je náš priepustný list, snímajúci z nás bremeno a väzby nevole a dávajúci nám prvý pôžitok slobody. To je náš občiansky diplom, vyhlasujúci nás dosavádnych cudzincov vo vlastnej našej otčine za občanov tejže otčiny. To je smluva našej národnej jednoty, pod ktorej ochranou a vlivom národ slovenský sjednotí, vyvinie a rozmnoží svoje duchovné a hmotné dosaváď roztratené alebo v zabudnutej nečinnosti hynúce sily, — k čomu nech mu Boh, jako dosiaľ, milostive pomáhať ráči.“

Ján Francisci Rimavský

Mgr. Zdenko Tkáč, Archív MS

2022-08-22T15:33:42+00:0022 augusta 2022 |Aktuálne informácie Matice slovenskej|
X