Spomienka na Janka Kráľa

Pri soche v Liptovskom Mikuláši spomínali aj členovia Mladej Matice   

Janko Kráľ je najpútavejšou osobnosťou v slovenskom romantizme. Romantický typ stelesňuje plne vo všetkých stránkach i svojimi temnými vonkajšími osudmi. Od smrti Janka Kráľa uplynulo 145 rokov.

Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 v Liptovskom Svätom Mikuláši. Študoval na bratislavskom evanjelickom lýceu a patril k okruhu Ľudovíta Štúra, na protest proti jeho zosadeniu odchádza s ostatnými študentmi z Bratislavy. Už od jeho študentských čias sa o ňom šírili chýry, o jeho samotárstve, bludárstve, o osobnej agitačnej sile národnej, ale aj sociálnej, najmä v pohnutom roku meruôsmom. Vtedy ho obyvatelia Príboviec a okolia videli spolu s učiteľom Rotaridesom jazdiť na koni, strieľať do panských dvorov a on inicioval pálenie derešov, ako symbolu odchádzajúcich feudálnych časov. Bol improvizátorom, dokázal sa vynájsť v každej situácii aj tej najťažšej, mali ho obesiť, väznili ho v Šahách, smrť mal na jazyku, ale sa pozviechal. Oženil sa na diaľku, bol stále s niečím nespokojný.

 Ako romantický básnik žije v rozpore medzi snom a skutočnosťou a zachraňuje sa útekom od sveta, ktorý sa mu zdá pochmúrny a nevďačný. Svoj otras zo skutočnosti neprežíval zo skepsou, alebo ako pesimista, u neho je tento otras silným životným inštinktom. Tým je blízko k ľudovému ponímaniu životnej tragiky a osudovosti, čo sa odzrkadľuje v jeho príklone k ľudovej poézii.

Odtiaľ má jeho básnické dielo takú veľkú výraznosť, ktorá ho robí ojedinelým zjavom v slovenskej literatúre. Zaujímavé je, že jeho verše sa vyznačujú divým rytmom a tak sa odlišujú od ostatných romantikov Štúrovej školy. Kráľove verše však majú zmysel pre podstatnosť, pre hlavné základné prejavy života, pohyblivú názornosť, plastické formovanie básnického výrazu, šťavnaté, sýte obrazy predstavovania, objektivitu básnikovho životného názoru. Prevládajúcou jeho črtou je baladičnosť.  Kto by nepoznal jeho balady Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Zverbovaný. Známe sú aj jeho básne Jarná pieseň, Pieseň bez mena, Povesť, Zabitý, Orol, Kvet, Duma bratislavská, báseň ktorú napísal pri odchode z bratislavského lýcea. Najsilnejším tónom jeho diela je príroda. Túlanie v horách, medzi pastiermi a ľudom, voľná príroda samôt, vanie z jeho diela, jemnou a ľúbeznou sviežosťou.

Janko Kráľ zostáva pre nás naozaj nepoznaný romantický hrdina, nezachoval sa žiaden jeho portrét, dnes ani nevieme ako v skutočnosti vyzeral. Poznáme jeho verše a práve oni majú tú výpovednú hodnotu a dokresľujú nám neznámy portrét nášho romantického básnika. Životné osudy tohto básnika boli o jeho tragickom rozdvojení. Na jednej strane bol oduševneným Slovákom, horúcim bojovníkom za práva, za vec slobody svojho národa, ale ako úradník v stoličnej správe existoval z milosti svojho národného tyrana. Drzá päsť maďarizácie tvrdo doliehala na básnika. Doba v ktorej žil ho dusila. Preto po roku 1848 sa ozval už len sporadicky. Naposledy v memorandovom hnutí v roku 1861, a potom znova upadol do svojho snenia, stáva sa skeptickým a utiahnutým mrzutým človekom.

Jeho verše sú obľúbené i v súčasnosti. Matičiari v jeho rodisku, Liptovskom Mikuláši na neho nezabúdajú. Nezabudli ani pri výročí 145. rokov, ktoré uplynuli od jeho úmrtia. Mladí matičiari sa stretli pri jeho soche na mikulášskom námestí, aby si pripomenuli Janka Kráľa, ktorý bol veľkým zjavom v našej slovenskej romantickej literatúre.

 

Peter Vrlík

DMS Liptovský Mikuláš

X