Dojímavý príbeh nevesty Jozefa Cígera Hronského Cecílie Hronskej z Argentíny


/, Zahraničie/Dojímavý príbeh nevesty Jozefa Cígera Hronského Cecílie Hronskej z Argentíny

So smútkom v srdci chcem napísať v pár vetách spomienku na nevestu J. C. Hronského pani Cecíliu Hronskú, ktorá 26. marca toho roku o 3.00 hod. ráno v spánku odišla vo veku nedožitých 92 rokov na večný oddych po statočnej, no nie ľahkej životnej púti.

Jej vnuk Mauro Nicolas Muleiro mi hneď emailom poslal túto smutnú správu. Vedel, že sme si boli veľmi blízke, plne mi dôverovala a poverila ma spravovaním autorských práv po jej svokrovi J. C. Hronskom.

Naša korešpondencia trvala od šesťdesiatych rokov. Keď začali roky socializmu s ľudskou tvárou Alexandra Dubčeka, konečne sme sa odhodlali cez Červený kríž zistiť adresu rodiny J. C. Hronského, staršieho brata môjho otca. On nám nepísal, aby nám neškodil. Sesternici Libuške sa podarilo zistiť adresu ich pobytu. V tom čase ešte žil môj bratranec Juraj, ktorý nám odpovedal. List je súčasťou odovzdanej agendy v Matici slovenskej.

Ďurko krátko potom ochorel a už v roku 1970 umrel. Korešpodenciu sme neprerušili a ja ju udržiavam až do dnešných dní. Hronský svoju nevestu Cilku, Slovinku, naučil po slovensky. Nielenže hovorili po slovensky, ale dal si záležať aj na tom, aby vedela po slovensky písať a čítať. Dokázala to, jej listy mám odložené.

Prvýkrát sme sa osobne stretli v roku 1993 pri dovoze telesných pozostatkov jej svokrovcov na Slovensko. Prevoz zaisťoval Ústav pre zahraničných Slovákov pri Matici slovenskej v spolupráci s Miestnym spolkom svetového kongresu Slovákov v Buenos Aires. Bratranec Ing. Matej Cíger vycestoval k jej privítaniu na letisko a priviezol ju na našu chatu na Tále. Veľmi sa jej páčila naša hornatá krajina, pripomínalo jej to jej rodné Slovinsko. Zatúžila ešte raz v živote vidieť svoj rodný kraj, ako i jej jediného brata, ktorý tam ostal žiť .

Bol vtedy narukovaný ako vojak slovinskej armády. Jej rodičia s ostatnými deťmi zutekali zo Slovinska pred zverstvami, čo sa tam cez vojnu diali. Matica slovenská jej sprostredkovala vycestovanie na jej rodné Slovinsko, bola šťastná, že ešte raz uvidela svoje rodisko, no vrátila sa akoby chorá, všetky tie spomienky úteku, pobytu v záchytnom utečeneckom tábore v Rakúsku, kde jej umrel i otec. Všetko to utrpenie sa jej  premietalo ako smutný film.

Pred pohrebom Hronskovcov boli sme ubytované spoločne v Hoteli Turiec. Prerozprávali sme takmer celú noc. Nedokázala pochopiť, prečo sme sa obliekali všetci do čierneho, veď to bola radostná udalosť, keď sa podarilo starkovcom dostať na svoje milované Slovensko, i keď už len po smrti. Nepodarilo sa mi ju nahovoriť, aby sa tiež obliekla do čierneho odevu. Ráno z kúpelne volala na mňa, že ma ide preskúšať, či starký hovoril pravdu. Začala spievať tým svojím krásnym hlasom obľúbenú Hronského pieseň „Najkrajšia hviezdička z celého nebíčka je moja mamička, čo mi Boh dal…“ Zrazu prerušila svoj spev s otázkou, prečo som sa nepripojila, starký že povedal, každý Slovák sa rád pripojí k spevu a tie pesničky, čo ju učia, sú na Slovensku obľúbené. Bola som obrátená k oknu, aby nevidela, že plačem, bolo to neskutočné, ako ona, prvýkrát na návšteve Slovenska, vedela tak krásne spievať naše piesne. Vyznala sa mi, že chcela študovať spev, no krutá vojna jej to neumožnila. Vysvetlila mi, že s pani Evkou Jankovičovou v slovenských krojoch vystupovali i na stretnutiach Slovákov v Argentíne. Mala som možnosť počuť jej krásny, zamatový hlas i pri mojej návšteve v Argentíne. Boli to nahrávky árií z operiet, Jurko hral a Cilka spievala, najlepšie si pamätám áriu „Ja svoje srdce dám, len žene tej…“ Ďurko ovládal viac hudobných nástrojov a využíval túto svoju schopnosť pri stretnutiach Slovákov, dokázal ich vrátiť k slovenskej hudbe svojimi vystúpeniami, no využíval to i na zárobok. Učil deti fabrikanta, u ktorého bol zamestnaný, hre na klavír i husle.

V roku 2006 vycestovala som do Argentíny prvýkrát so svojou dcérou Dankou, ktorá sa vedela vo viac jazykoch v zahraničí dohovoriť. V tom čase ponúkla Slovenská národná knižnica Cilke možnosť prevzatia pozostalosti po J. C. Hronskom. Cilka mi volala, čo má robiť, ona  si pamätala, že starký hovoril, že ak bude mať záujem Matica slovenská o agendu Zahraničnej Matice slovenskej, treba im to umožniť.

Informovala som o tom predsedu MS Ing. Jozefa Markuša, ktorý mi oznámil, že ak na to má prostriedky SNK, musí mať aj MS. S takouto informáciou sme išli zistiť, v akom stave je celá pozostalosť. Bola to pre mňa v mojom živote tá najkrajšia a najzaujímavejšia zahraničná cesta. V Buenos Aires nás na letisku očakávala Cilka, s ktorou taxíkom dostali sme sa do 60 km vzdialeného mesta Lujan, kde naši drahí žili i dožili svoje životy.

Zastali sme pri skromnom domčeku, ktorý si tu na dlžobu postavili. Dom má dva byty. V jednom bývali Hronskovci a v druhom ich jediný syn Juraj s manželkou Cilkou a ich dcérou Adriankou. Cilka keď odomkla vchodové dvere, ocitli sme sa vo vstupnej hale. Na stole v malej kryštálovej vázičke boli tri zamatové kvietky: biely, modrý a červený, naše národné farby, prepočítala som si, veď už od smrti Jurka je 36 rokov a je to akoby tu stále žili Slováci. Zo steny sa na nás pozeral Makovického junáčik v pohorelskom klobúčiku. Všetky Hronského knihy, ktoré vyšli, boli poukladané v knižnici. Po ľavej strane Benkova „Ochrankyňa ducha“, práve táto krojovaná postava sa najviac Hronskému páčila, a preto si ju u majstra Benku objednal. Táto postava drží na jednej ruke dieťa a v druhej ruke modlitebnú knižku a tak vstupuje do lavice v kostole. Výchovu matky vždy považoval za najdôležitejšiu v živote každého dieťaťa. Galériu obrazov som sledovala ďalej, páčil sa mi ujov Jožkov autoportrét. Cilka mi povedala, že keď si nevie rady s nejakým problémom, posadí sa do kresla oproti tomuto obrazu a rozpráva sa s ním. Dalo sa vycítiť, aký dobrý a dôverný bol jej vzťah so svokrom. Najväčší obraz bol nad sedačkou, ten namaľoval Hronský v rekreačnej oblasti továrne, kde pracoval.

Aj v ďalších izbách boli pekné obrazy, no najviac ma zaujala záverečná práca uja Jožka z Výtvarnej akadémie v Ríme  „tvár Krista“. Cilka, nevesta Hronského, veľmi starostlivo opatrovala celú pozostalosť. Dokumenty, rukopisy, obrázky a obrazy, ktoré maľoval, no i osobné veci. Spýtala som sa prečo je odložený aj ten jeden fialový pohárik na stopke, čím je významný. Cilka mi povedala že keď dávala svojmu svokrovi poslednýkrát večeru, povedal, ešte si dám dúšok vody. Ona že mu tú vodu podala v tom pohári, vďačne že sa na ňu usmial a povedal, Cilka to si nemusela, veď ešte si vládzem zobrať pohár vody aj sám, no možnože bude taký čas, keď to už vládať nebudem, a ja viem, že Ty mi tú vodu vďačne podáš. No mýlil sa, bol to posledný dúšok vody, ktorý vypil.

Po večeri odobral sa do izby, kde mal pracovný priestor. Prišiel tam za ním aj jeho bývalý žiak Juan Horacio Scarnato. Ich rozhovor bol krátky, so štetcom  v ruke odpadol. Lekár mu už nedokázal pomôcť, ani kňaz, odišiel ako aj jeho otec na náhlu mozgovú príhodu.

Cilka mi opísala aj, ako ťažko prežívala odchod svojho manžela teta Valika. Prežila ho len o mesiac a desať dní a tiež ju našli už mŕtvu po náhlom skonaní ráno, keď nevstávala. Hovorila o krásnom manželstve, aké Hronskovci prežívali. Teta bola chorľavá, no na lieky v prvom rade peniaze museli byť. Bola svedkom, že i v tých najskromnejších podmienkach vedeli byť k sebe pozorní  a snažili sa každú možnú chvíľu jeden druhému spríjemniť.

Veľmi ma dojalo, keď mi vysvetľovala, že to malé vrecúško, ušité z jemnej kože, v ktorom bolo pár zrniek z roztrhnutého ruženca Hronského matky a hrsť zeme z hrobu rodičov, nosil od vysťahovania sa zo Slovenska až do svojej smrti. Len po nej mu ho vybrali z vrecka, a aj keď niečo z tej rodnej zeme sa pomedzi švíky vytratilo, zostatok sme po 63 rokoch priviezli na Slovensko s ostatnou pozostalosťou.

Cilka si svojich svokrovcov veľmi obľúbila a s hrdosťou povedala, ako sa raz jej svokor vyjadril. Povedal: „Ten Pán Boh nás má rád.“  Prečo to hovorí, opýtala sa teta Valika. Odpovedal: „Veď  nám dal takú schopnú nevestu, akou je Cilka.“

Lujan je veľké pútnické mesto. Pod krásnym, rozsiahlym chrámom viac ako 60 národov má v podzemí svoje oltáriky. Keď sem prichádzajú púte, každý národ vyhľadá si ten svoj oltárik. Cilka udržiavala dva oltáriky – slovinský a slovenský. Na ten slovenský priniesla som i ja venček zo sušených  kvietkov bielo-modro-červený s našou trikolórou. Veľmi sa Cilke páčil a pri jeho kladení na oltárik porozprávala mi aj o návšteve pána prezidenta Schustera pri tomto oltáriku. Priniesol zo Slovenska drevorezby svätých Cyrila a Metoda, a to v rovnakej veľkosti, ako bola na oltári aj drevorezba sochy Panny Márie. Vtedy že jej poďakoval za starostlivosť o Hronskovcov a odovzdal jej i vyznamenanie. Veľmi ju to prekvapilo a bola za to vďačná.

Pozostalosť sme prevážali v kufroch a veľkých, pevných tubách. Už vopred to mala Cilka premyslené, ako sa bude dať prepraviť veľké obrazy – návrhy vitráží kostolných okien, aby sa neporušili, ale zvinuté bezpečne previezli. Prevoz sme zaisťovali s Ing.Katarínou Pacnerovou, JUDr. Pavlom Boroňom a PaedDr. Vlastou Bellovou v rokoch 2007 a 2008. Dovolím si povedať, stali sa z nás a Cilky Hronskej priatelia a prevoz pozostalosti všetci sme brali ako náročnú, no krásnu povinnosť.

Pri otváraní výstavy časti prevezenej pozostalosti v dome Hronskovcov v Martine len to ma mrzelo, že nemohla byť pani Cilka znovu s nami. Mohla sa po rokoch započúvať do prelúdií svojho manžela Jurka, ktorým bola expozícia otváraná, a po rokoch jeho hudba zaznela z pásky, ktorú uchovala a priviezli sme ju do ich domu v Martine. Poverila ma, aby som jej poďakovanie pánovi predsedovi MS Ing. Markušovi, ako i ostatným, čo sa o to zaslúžili, prečítala.

Vďační sme my všetci, čo sme pani Cilku poznali, za jej obetavý život, budeme spomínať s úctou a láskou.

Mária Macuľová, neter J. C. Hronského

X