Život a dielo Michala Kováča – Adamova


//Život a dielo Michala Kováča – Adamova

V utorok 23. 5. 2023 nás vo veku 93 rokov navždy opustil bývalý správca MS Michal Kováč – Adamov. Michal Kováč – Adamov bol neoddeliteľnou súčasťou a jedným zo spoluzakladateľov celonárodného festivalu kresťanského divadla Gorazdov Močenok. Zastával aj viaceré vedúce funkcie v Matici slovenskej.  Michal Kováč – Adamov bol viacročným členom poroty, lektorom seminárov, propagátorom a autorom viacerých festivalových publikácií a článkov. V rokoch 1956-1990 pôsobil v Matici slovenskej, najskôr ako pracovník bibliografického oddelenia, riaditeľ Pamätníka slovenskej literatúry a pracovník Literárneho múzea. V rokoch 1993-1994 bol správcom Matice slovenskej, dva roky predtým vykonával funkciu námestníka ministra kultúry Slovenskej republiky. Zosnulý bol rodákom z Opatoviec nad Žitavou.  V roku 2020 si Gorazdov Močenok uctil životné jubileum Michala Kováča – Adamova samostatnou výstavou s názvom Včera a dnes. Jej zostavovateľom bol Michal Lašut.

Prinášame vám životopisný článok, ktorý napísal doc. Pavol Parenička pri príležitosti jeho 80. narodenín.

VIZITKA

Životné osudy a tvorivé aktivity neodmysliteľne spojené s organizačnou činnosťou Michala Kováča sú imanentnou súčasťou modernej slovenskej kultúry v tom najširšom zmysle slova. V Kováčovom profesijnom, vedeckom, odbornom, popularizačnom i záujmovom spektre sa totiž nenachádza iba jedna užšie špecializovaná oblasť, ale hneď väčšinou paralelne ich bolo a stále existuje niekoľko, pričom navzájom sa až neuveriteľne prelínajú, vzájomne sa doplňujú a ovplyvňujú tak povediac mierou vrchovatou. Keď hovoríme o M. Kováčovi ako o osobnosti slovenského ochotníckeho i profesionálneho, činoherného či bábkového divadla a rozhlasovej a inej dramatickej tvorby, najmä pochôdzkového divadla, musíme na druhej strane zdôrazniť, že bol aj hercom, recitátorom, režisérom a dramaturgom, divadelným kritikom a teatrológom, v neposlednom rade však všestranným dramatickým spisovateľom, ale nadovšetko skvelým iniciátorom, zanieteným organizátorom a rozvíjateľom tradícií zvlášť ochotníckeho divadelníctva na Slovensku. Profesijne M. Kováč temer celý život záslužne pôsobil v Matici slovenskej v Martine, kde už prišiel ako hotový knihovník, knižničný pracovník a kultúrny publicista, aby na matičnej pôde na prelome 50. a 60. rokov rozvíjal bibliografickú činnosť, v 60.-80. rokoch, po organizačných prácach pri nezabudnuteľnej storočnici Matice (1963), pripravil a realizoval v praxi koncepciu jej Pamätníka slovenskej literatúry, v rámci ktorej sa aj sám podieľal na napredovaní matičnej literárnej a kultúrnej histórie, biografistiky, no bytostne zakladateľsky sa vložil do služieb a budovania teórie, praxe i pedagogiky literárneho múzejníctva, a to i v širších česko-slovenských reláciách. V tejto súvislosti treba, navyše, poznamenať, že kresťansky založená a demokraticky orientovaná osobnosť M. Kováča to nemala v súkolesí totalitnej komunistickej moci jednoduché, hádam, čiastočne len na slabý závan náznakov demokracie počas politického odmäku v druhej polovici 60. rokov, po ktorých aj on za svoju činnosť a postoje v období rokov 1968/1969 bol v nasledujúcej normalizačnej ére všakovako postihovaný. Preto sa potom stal a po roku 1989 v slobodných podmienkach bol aktívnym a významným reprezentantom nových myšlienok v kultúrnej politike demokratickej spoločnosti, keď ako námestník ministra kultúry (1990-1992) i správca Matice slovenskej (1993-1994) prioritne  presadzoval pluralitný model, kontinuitu tradícií, z kvantitatívneho aspektu polycentrizmus a z kvalitatívneho personalizmus v kultúrnom živote Slovenska. Neodišiel z neho ani po odchode na formálny dôchodok roku 1995, ale bol a je v ňom, chvalabohu, stále prítomný a vítaný, aj napriek plynúcemu času, ktorý mu 24. mája 2010 vymeria okrúhle osemdesiate výročie narodenia.

ŽIVOTNÉ OSUDY 

Náš jubilant pochádza z Opatoviec nad Žitavou (dnes súčasť Zlatých Moraviec), kde prišiel na svet spomínaného 24. mája (deň pred sv. Urbanom) 1930 v bohabojnej katolíckej rodine maloroľníka Alojza Kováča a jeho manželky Márie, rod. Borkovičovej. A práve starostlivá a sčítaná matka vychovávala Miška i ďalšieho synka a dve dcérky k úcte k Bohu, ku knihám i k ľudovej kultúre a divadlu, od útleho detstva tak mohol nasávať tieto živé tradície Tekova, tu kdesi na týchto folkloristických základoch sa rodil jeho záujem o veci a vecičky kultúry. V rodisku v rokoch 1936-1941 chodil do ľudovej školy, meštiansku navštevoval v rokoch 1941-1945 v Zlatých Moravciach. Rodná dedina i blízke mestečko, rodina aj škola, keď malý Michal naivne detsky uvažoval o tom, že až bude raz veľký, stane sa súčasne architektom aj lekárom, aby staval pre ľudí domy a zároveň ich liečil, ho nevedomky a postupne vedome pripravovali na iné povolania, na cestu divadelníka, literáta a knihovníka. Tieto záujmy ho v mládeneckom veku roku 1946 priviedli na zlatomoravské gymnázium, vystavané na pamiatke básnika Janka Kráľa, kde aj roku 1951 zmaturoval. Pri rozhodovaní o ďalšom štúdiu sa chcel zapísať na Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, ale napokon sa rozhodol pre bratislavskú univerzitu a jej filozofickú fakultu, aby tu študoval slovenčinu a literárnu vedu, ale navštevoval aj prednášky z folkloristiky v rokoch 1951-1956. Popri jazykovede, literatúre a knihovníctve nezabúdal ani na divadlo a film, počarovala mu dramaturgia, preto externe pôsobil v Československom filme v Bratislave a prednášky z tohto odboru diaľkovo počúval na Akadémii múzických umení v Prahe. Ako sa blížil koniec vysokoškolských štúdií, mladý Kováč, ktorý si odskočil aj na študijný pobyt v Sofii, uvažoval o tom, že bude z neho profesionálny novinár. Z tohto dôvodu v rokoch 1954-1956 redaktorsky „brigádoval“ v bratislavskom populárnom časopise Život i v martinskej Osvetovej práci. Vtedy ešte netušil, že s mestom Martin spojí svoju ďalšiu životnú púť. Spečatil ju 15. januára 1956, keď podpísal pracovnú zmluvu s Maticou slovenskou, kde potom stretol skvelého A. A. Baníka, u ktorého zavŕšil „naduniverzitné štúdiá“ z viacerých spoločenskovedných predmetov. Jednako v matičnom prostredí sa mladý M. Kováč začal spočiatku profilovať ako bibliograf, pričom teoreticky i prakticky budoval bibliografické pracovisko a sám zostavil vyše 50 titulov bibliografií vrátane vzorových katalógov z rozličných oblastí, vďaka bibliografii sa ešte viac rozšíril jeho univerzálny rozhľad. Kováčov organizačný talent mu zasa dopomohol v rokoch 1961-1963 k zodpovednému postu tajomníka prípravného výboru osláv storočnice Matice slovenskej, ktorých mimoriadne úspešný priebeh roku 1963 jej aj jeho zásluhou po skutočne dôstojných oslavách vrátil stratený kredit a obnovil úctu slovenského národa po období forsírovania socialistickej (ne)kultúrnej politiky, poznačenej totalitnými praktikami komunistického režimu. A hoci už zrelý M. Kováč v rokoch 1961-1962 postgraduálne študoval na Katedre knihovedy a vedeckých informácií Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, v Martine roku 1966 opúšťa bibliografické pracovisko Matice slovenskej a prechádza do jej Literárneho archívu, kde vo funkcii vedúceho oddelenia popularizačného klasického dedičstva pripravuje koncepciu a realizáciu nového viacodborového pracoviska nazvaného Pamätník slovenskej literatúry, pričom v búrlivom roku 1968 ho menujú za jeho prvého riaditeľa. Kováč vtedy, hoci nestraník, privítal reformné trendy v komunistickej strane a aktívne podporoval premenu komunistickej na socialistickú spoločnosť s viacerými občianskymi princípmi, čomu prispôsobil najmä legálne a po okupácii i ilegálne pôsobenie v Národných novinách, Matičnom čítaní, rádiovom vysielaní i členskom hnutí, v rámci ktorého bol oživovateľom a v rokoch 1968-1971 podpredsedom Miestneho odboru Matice slovenskej v Martine a v rokoch 1970-1971 členom jej „veľkého výboru“. Za tieto postoje ho komunistickí normalizátori pozbavili roku 1971 funkcie riaditeľa Pamätníka slovenskej literatúry, znemožnili mu dokončiť štúdium vedeckej ašpirantúry a zakázali publikačnú činnosť. Počas budovania Pamätníka slovenskej literatúry sa popri literárnej a kultúrnej histórii, archívnictve a biografistike vyzretý M. Kováč ťažiskovo preorientoval na oblasť literárneho múzejníctva, ktorej ostal profesijne verný dve desaťročia. V tomto smere ešte v rokoch 1969-1970 externe študoval muzeológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Jana Evangelistu Purkyňu v Brne, kde potom sám v rokoch 1971-1990 prednášal odbor literárne múzejníctvo. V rokoch 1971-1976 pôsobil M. Kováč ako metodik pre literárne múzeá v Literárnom múzeu Pamätníka slovenskej literatúry Matice slovenskej v Martine, kde napokon v rokoch 1976-1990 bol odborným pracovníkom referátu scénografie jeho Strediska pre vecné pamiatky. Samozrejme, že M. Kováč sa nevenoval iba bibliografickej, organizačnej a literárnomúzejnej práci, ale v 70. rokoch aj kladeniu jej teoretických základov, v 80. rokoch uňho prevažovalo teatrologické bádanie a vlastná dramatická tvorba. V zajatí týchto mnohostranných aktivít, ku ktorým treba pripočítať jeho veľkú lásku divadelníctvo, privítal november 1989 a v ponovembrovom období odovzdal svoje bohaté skúsenosti v prospech kresťanských demokratov, za a pre ktorých i celú spoločnosť vykonával v rokoch 1990-1992 funkciu námestníka ministra kultúry SR. Jeho matičná kultúrna misia vyvrcholila roku 1993 do zvolenia za správcu Matice slovenskej v Martine, a hoci ho bratislavské vedenie z tejto funkcie odvolalo, a 31. júla 1995 ešte v plnom rozkvete síl poslalo do penzie, neprerušili sa Kováčove naďalej bohaté kontakty s kultúrnym životom v Matici, Martine i na celom Slovensku, kde je angažovane, ako to bol vždy jeho mravným imperatívom, prítomný do týchto dní, do svojej osemdesiatky. Tu niekde by sme náš príspevok biograficky mohli ukončiť, ale nedá nám, aby sme sa nezmienili i o jeho súkromí a aby sme obišli manželku pani RNDr. Elenu Kováčovú, rod. Mariášovú, farmaceutku, ale aj dcéru pani Ing. Martinu Kováčovú, publicistku a televíznu pracovníčku. Totiž matka, manželka a dcéra boli a sú pre M. Kováča tým, čím je povestné trojvršie s dvojkrížom – obrazne povedané – pre slovenský znak, kultúru a tradíciu, na ktorých poli sa jubilant vždy do „do vypľutia duše“ angažoval, alebo pre veriaceho sv. Trojica.

MNOHODOMÉ DIELO

Pseudonymy: Adamov, Elena Marčáková, Elena Mariášová, K. Michalov, Martin Krížava, M. Borkov, Mišo Adamov Kováč, Mišo K. Adamov

Skratky a značky: Kov, Kvč, MaK, MAK, M-č, M-Č, MM

Divadelníctvo

Michal Kováč od útleho detstva hrával ochotnícke divadlo, najprv dedinské, potom školské a mládežnícke, súčasne popri herectve sa začal venovať i réžii, neskôr aj dramaturgii. V tejto činnosti pokračoval i po príchode do Martina a Matice slovenskej, kde sa stal známym divadelným ochotníkom, hercom a recitátorom, režisérom aj dramaturgom. Ako matičný pracovník, organizátor, porotca a popularizátor sa podieľal na realizácii vrcholných divadelno-recitačných prehliadok Scénická žatva a Slovesná jar v Martine, Literárny Kežmarok, Palárikova Raková i Gorazdov Močenok, ale nemožno zabúdať ani na jeho organizačné a funkcionárske aktivity vo Zväze divadelných ochotníkov Slovenska.

Dramatická spisba

Michal Kováč ako dieťa divadelného ochotníctva už roku 1942 napísal svoju prvotinu – scénku Cigánsky žart, onedlho i náročnejšie hry Zbojnícka skala, Po páde, Smrť, pričom sa inšpiroval bábkovými a ľudovými hrami. Temer po štyroch desaťročiach sa k tvorbe folkloristicky ladených bábkohier vrátil, keď v 80. a 90. rokoch v jeho autorskej dielni vznikli takmer dve desiatky dramatických prác tohto žánrového zamerania (Tekvičky, 1981; Bača a šarkan; Skúška alebo Zahraj; Záchrana Gašparka, všetky 1982; Prvohry; Tomášik a Katarínka, obe 1984; Čo je to čerieslo, aký je jarmok, 1985; Turobáj, 1994; Dorota, 1999 a iné), ktoré aj inscenovali ochotnícke i profesionálne bábkoherné aj činoherné súbory na Slovensku. Spoločne s bábkohrami sa začal v 80. rokoch venovať tvorbe rozhlasových hier (napr. Žatevná, 1985), po roku 1989 sa sústredil na napísanie cyklu hier o osobnostiach z dejín cirkvi, osobitne svätcov od veľkomoravského obdobia až po súčasnosť; medzi najúspešnejšie v tomto smere patrila rozhlasová hra Svätí košickí mučeníci (1996). Najväčšiu pozornosť v oblasti dramatickej spisby i divadelníctva vzbudili Kováčove mimoriadne úspešné realizácie  vlastných scenáristických projektov ľudového pochôdzkového divadla Dejiny v Matici – Matica v dejinách (1988), v rámci ktorého v takmer trojhodinovom programe účinkovalo úctyhodných 2 739 hercov v 75 historických obrazoch z národných a matičných dejín v 18 zastaveniach. V nadväznosti na to s podobným tematickým zameraním pripravil i scenáre ďalších masových pochôdzkových divadiel nazvaných Župy v Matici – Matica v župách (1993) a Prispenia Martina – svätého i Turčianskeho (1997). Treba dodať, že ich inscenovanie na námestiach a uliciach Marina sa stretlo s obrovským diváckym záujmom. Že M. Kováč je vynikajúcim dramatickým spisovateľom nepotvrdzovali len tieto rozmerné, hromadné scénické obrazy z národnej histórie, ale dokumentovali to i komorne štylizované monodrámy o významných osobnostiach zo slovenských kultúrnych a literárnych dejín: Listy zo samoty (1989) o Ľ. V. Riznerovi, Rozhovory s opusteným (1991) o A. Kmeťovi a Dvojprameň (1992) o Š. Krčmérym. Kováčove dramatické práce vo všeobecnosti charakterizuje realistické videnie, historická aktualizácia a neobyčajná žánrová pestrosť.

Teatrológia


Michal Kováč sa od vysokoškolských štúdií venoval divadelnej kritike a publicistike, keď sprvu v periodickej tlači (Práca, Smena) uverejňoval početné recenzia a články o divadelných predstaveniach. Neskôr túto činnosť rozšíril aj o štúdie na stránkach odborných časopisov Javisko, Slovenské divadlo a Československý loutkař. Postupne sa špecializoval na scénografiu (Jozef Ciller – scénografia, 1980), bábkarstvo (Bábkarská tvorba, 1984), a najmä rozličné aspekty ochotníckeho divadla (Slovenská ochotnícka scénografia, 1986; Poznávajme dejiny ochotníckeho divadla, 1993), v osobitnej publikácii komentoval a zhodnotil päť ročníkov Gorazdovho Močenku (1998).

Knihovníctvo a bibliografia           


Už počas gymnaziálnych štúdií sa M. Kováč ako pätnásťročný bibliofil roku 1945 ujal vedenia miestnej ľudovej knižnice v rodných Opatovciach na Žitavou, pričom do roku 1951 jej knižný fond rozšíril z pôvodných 170 na vyše 5 000 knižných jednotiek. Zároveň pri knižnici zriadil čitáreň a organizoval v nej čulý kultúrny život, naplnený výstavníckou a divadelnou činnosťou. Po príchode na vysokoškolské štúdiá do Bratislavy sa ako pomocná vedecká sila stal knihovníkom Slovanského seminára na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 1956 do roku 1966 sa Kováč profesijne venoval budovaniu slovenskej národnej bibliografie v Matici slovenskej v Martine, na Slovensku i v rámci bývalého Československa, aj ako tajomník Slovenskej a člen ústrednej Československej knižničnej rady. Vo vlastnej práci, popri koordinácii bibliografickej činnosti, sa špecializoval na jej retrospektívnu zložku, súpisy časopisov, tematickú a problematiku všeobecnej klasifikácie, vybudoval oddelenie špeciálnych a odporúčajúcich bibliografií a ich sérií. Zostavovateľsky pripravil okolo 50 titulov bibliografií a vzorových katalógov, z ktorých najrozsiahlejšie vyše 700-stranové boli: Filológia – Literárna veda – Krásna literatúra (1959), Poznajme súčasnú slovenskú literatúru (1961) a Vzorový katalóg pre osvetové knižnice na Slovensku (1966). Teoretickými prácami i ako zostavovateľ participoval na vydaní viacerých ročníkov Bibliografického zborníka, odborné a popularizačné články publikoval v periodikách Čitateľ a Matičné čítanie. V roku 2000 bol morálnou oporou a priamym aktérom konštituovania  Slovenskej národnej knižnice v Martine.

Literárna a kultúrna história

Michal Kováč síce začal v 50. rokoch uverejňovať básne v časopise Plameň a prózy v časopisoch Mladá tvorba a Nedeľa, ale v oblasti beletristiky sa výrazne presadil v pozícii významného slovenského dramatického spisovateľa. Krásnu literatúru v súvislosti s profesijným zameraním od roku 1956 vytláčajú literárnovedné, kulturologické a biografické bádania, v ktorých sa sprvu zameral na otázky literárneho zázemia a viacstránkovú analýzu umeleckých textov, venoval sa i ťažiskovým postavám českej a slovenskej medzivojnovej literatúry (K. Čapek, Ľ. Ondrejov, F. Švantner a iní). Z kultúrnej histórie sa osobitne sústredil na dejiny Matice slovenskej, martinský Národný dom a kultúrne tradície a osobnosti Martina. V tejto súvislosti sa s P. Vongrejom podieľal na tvorbe populárnych knižných pamätníc Matica slovenská 1863-1963 (1963) a Historický rok (1966). Viacero štúdií, odborných a popularizačných článkov publikoval v periodikách Matičné čítanie, Osvetová práca, Ľudové čítanie, Literárny týždenník, Slovenské národné noviny, Knižnica a v zborníku Biografické štúdie. V rokoch 1964-1972 vykonával funkciu tajomníka odbočky Slovenskej literárnovednej spoločnosti v Martine.

Literárne múzejníctvo

 

Literárnym múzejníctvom a muzeológiou sa M. Kováč zaoberal od polovice 60. rokov v procese tvorby koncepcie Pamätníka slovenskej literatúry Matice slovenskej v Martine, a to v slovenskom i česko-slovenskom kontexte. Práve počas dlhého obdobia normalizácie mu režim umožnil realizovať sa len v literárnom múzejníctve ako dovtedy v priestore terra incognita, jednoducho aby sa príliš nezaostalo za európskymi trendmi, pričom sa prejavil v tejto oblasti ako teoretik, praktik i pedagóg. Bol spoluautorom Terminologického slovníka  literárnomúzejnej komunikácie (1977), ale veľký medzinárodný ohlas vzbudila jeho pôvodne základná vysokoškolská učebnica Úvod do literárnej muzeológie (1982). Spoluzakladal a štúdiami i recenziami vypĺňal odborný zborník Literárnomúzejný letopis, stal sa prispievateľom a členom redakčnej rady časopisu Múzeum, kde uverejnil viacero štúdií a článkov. Popri teórii sa v praktickej, dokumentačnej a zbierkotvornej činnosti zameral na budovanie scénografických a výtvarných zbierok. Pripravil viacero výstav a literánomúzejných stálych i putovných expozícií, vrátane pamätných domov a izieb. Z tohto hľadiska musíme pripomenúť spoluúčasť na tvorbe scenára stálej expozície Slovenského národného literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice v Martine, v rámci ktorého spracoval obdobia realizmu, Slovenskej moderny a medzivojnovej literatúry. Nemôžeme zabúdať ani na jeho pedagogickú činnosť, keď na brnianskej univerzite pomáhal vychovať celú jednu generáciu českých, moravských i slovenských literárnych múzejníkov.

Organizačné aktivity

Michal Kováč, ako ho poznáme, vždy upozorňujúc na sociologické zákonitosti, prízvukoval, že najdôležitejšou úlohou kultúrneho a vôbec civilizačného napredovania je prostredníctvom duchovných aktivít integrovať spoločnosť, jednoducho vytvárať a združovať kolektívy ľudí, navodzovať pocit spolupatričnosti a duch aktívnej práce. Za týmto účelom ale treba mať organizačné predpoklady, s nimi spojený talent a danosti, vizionárske i realizačné. Kováč to dobre vedel a usiloval sa to zo všetkých síl plniť na poli slovenskej kultúry, neraz vnútorne i navonok rozhádanej a polarizovanej, aby kontinuálne pokračoval v napĺňaní jej najlepších tradícií divadelníckych, v rozličných humanitných, predovšetkým slovesných disciplínach. Táto Kováčova inštitulizácia kultúry ako nenahraditeľného spoločenského fenoménu duchovnej nadstavby napĺňala jeho život, matičné účinkovanie i mnohodomé dielo veľkými tvorivými činmi. Také bolo kováčovské krédo, ktoré, napriek rozličným spoločenským konotáciam, ho zdobí a robí mu česť na poli slovenskej kultúry do dneška.

Doc. Pavol Parenička, Slovenský literárny ústav MS

 

 

 

2023-05-24T14:42:52+00:0024 mája 2023 |Aktuálne informácie Matice slovenskej|
X