30. výročie vzniku Slovenskej republiky


//30. výročie vzniku Slovenskej republiky

Veľké civilizačné gesto

Marián Gešper, predseda Matice slovenskej

„Celé tisícročie hľadí teraz na vás i na nás z výšin týchto vrchov, všetky doliny svätých Tatier hľadia na vás očami tu prítomného dospelého pokolenia a z tvárí týchto detí hľadí na vás i na nás celá budúcnosť slovenského národa. Idete vykonať skutok rozhraničený pre celú históriu národa, pomník minulosti, základ budúcnosti.“ Týmito pamätnými, ale aj vizionárskymi slovami 3. augusta 1863 vítal v Turčianskom Sv. Martine evanjelický superintendent Karol Kuzmány budúceho predsedu Matice slovenskej rímskokatolíckeho banskobystrického biskupa Štefana Moysesa. Stalo sa tak pred slávobránou postavenou pri vstupe do mesta podľa návrhu ďalšieho národovca Jozefa Božetecha Klemensa. Veľké a vzletné slová boli namieste. Práca dočasného výboru Matice slovenskej vstupovala do záverečnej fázy. Odpočítavali sa posledné hodiny existencie tohto prípravného orgánu, ale zároveň sa nezadržateľne blížil okamih založenia Matice slovenskej, ktorej činnosť mala onedlho bezprecedentne ovplyvniť slovenský národný vývoj.

Dočasný výbor Matice slovenskej na čele s národovcom Jánom Franciscim-Rimavským od mája 1863 húževnato finalizoval svoju prácu. V Pešťbudinských vedomostiach v čísle 53 naposledy zverejnené Pozvanie bolo smerované k národne orientovanej slovenskej verejnosti. Matiční zakladatelia v ňom oboznamovali, že záujemcovia o členstvo majú možnosť zaplatiť príspevok a vypísať prihlášku do 15. júla 1863. Dočasný výbor zabezpečil prostredníctvom mesta výstavbu prvej matičnej budovy pri katolíckom kostole, síce drevenej, no predsa len prvej, kde malo slávnostné ustanovujúce zhromaždenie zasadať. Dočasný výbor bol utvorený zo zaslúžilých mužov slovenského národa, ktorí napriek strednému veku mali za sebou pohnuté životné udalosti, a to ešte nevedeli, čo všetko ich v budúcnosti čaká. Viacerí sa aktivizovali pri Memorande národa slovenského 1861 aj v Slovenskom povstaní 1848/1849 a nemálo sa ich priamo zúčastnilo v štúrovskom študentskom hnutí. Slovenskí evanjelici i katolíci Jozef Miloslav Hurban, Štefan Marko Daxner, Štefan Závodník, ale aj Adam Kardoš, Jur Matuška, Ján Moravčík museli vykonať množstvo organizačnej a ideovej práce, ktorá predchádzala 4. augustu 1863.

Zakladajúce matičné zasadnutie bolo dovtedy najväčšie slávnostné i reprezentatívne národné zhromaždenie v novodobých slovenských dejinách. Podľa kronikárov a v zápisnici podpísaných členov bolo väčšie než memorandové zhromaždenie v roku 1861, ktoré sa takisto odohralo v Turčianskom Sv. Martine. Štefana Moysesa už na hraniciach Tekovskej a Trenčianskej župy v plnej sláve vítali stoliční úradníci i predstavitelia cirkví a zástupcovia politického, kultúrneho a duchovného života župy. Slávnostná atmosféra pohltila mesto, do ktorého prúdili nielen prihlásení členovia Matice slovenskej, ale aj študenti, učitelia, mešťania, zemania, stoliční úradníci, obchodníci, richtári či radoví slovenskí roľníci. Zišlo sa štyri- až päťtisíc ľudí.

Posledná porada dočasného výboru sa odohrala večer 3. augusta, aby 4. augusta 1863 nastal výnimočný deň ustanovenia prvej národnej ustanovizne. Zjednocovanie slovenskej inteligencie, či už katolíkov alebo evanjelikov, prebiehalo v národnom hnutí dlhšie obdobie, ale až Matica slovenská mu dala pevný rámec. Matičná ustanovizeň tak vytvorila skutočnú ekumenickú jednotu a položila základy moysesovsko-kuzmányovskej tradícii, ktorá organicky žije dodnes. Mnohí tzv. liberálni politici to nebudú radi počuť, ale založením Matice slovenskej sa položil hlavný pilier modernej slovenskej občianskej spoločnosti. Zároveň sa vytvoril matičný koncept spolupráce rôznorodých slovenských osobností bez ohľadu na politické, stranícke, filozofické či iné svetonázorové presvedčenie, bez ohľadu na triednu príslušnosť či profesijné a regionálne pôsobenie. Matica slovenská rozšírila rodinu slovanských kultúrnych spolkov s obdobným názvom, ktorých činnosť bola vzorom pre nasledujúce matice. Matica srbská (1826), Matica česká (1831), Matica chorvátska (1842), Matica moravská (1849) či neskôr založená Matica slovinská (1864)žijú dodnes.

Rok 1863 vonkoncom nebol náhodne určený pre vznik Matice slovenskej, práve naopak. Zakladatelia symbolicky nadviazali na cyrilo-metodskú tradíciu a založili ustanovizeň na 1000. výročie príchodu solúnskych bratov sv. Konštantína-Cyrila a sv. Metoda na územie Rastislavovej ríše v roku 863. Vznik Matice slovenskej zároveň pomyselne rozťal dejiny na obdobie pred a po roku 1863 a stal sa rozhraničujúcim periodizačným medzníkom slovenskej histórie.

Slovenskí historici napísali celé folianty o magických osmičkách (1848 – 1918 – 1938 – 1968 – 1988 – 1998) v našich dejinách a ich vplyve na slovenskú súčasnosť. Zabúda sa však, že popri prelomových udalostiach v letopočtoch končiacich sa na číslicu 8 máme rovnako dôležité a hádam aj významnejšie národné udalosti odohrávajúce sa v rokoch končiacich sa na magickú 3. Práve v roku 2023 máme možnosť zhodnotiť, poučiť sa, ale predovšetkým dôstojne aktualizovať pre laickú i odbornú verejnosť význam okrúhlych národných výročí končiacich sa na číslicu 3. Možno povedať, že na rozdiel od niektorých „osmičiek“ dejinné „trojky“ vychádzajú oveľa pozitívnejšie.

Veľké 160. výročie založenia Matice slovenskej, ktoré nás čaká začiatkom augusta, sme načrtli. S ním je tesne spojené 30. výročie novodobej demokratickej Slovenskej republiky. Nesmieme zabudnúť ani na slovanský starovek, bez ktorého by nebolo ani slovanskej a slovenskej etnickej podstaty v strednej Európe, teda ani rokov 1863 a 1993. Ktovie, či si vládni predstavitelia spomenú na povstanie naddunajských Slovenov a na kráľa Sama, ktorý porazil Avarský kaganát a vybojoval v 7. storočí našim predkom slobodu… Zjednotil Slovenov i ďalšie slovanské kmene a založil prvý protoštátny útvar západných Slovanov, ktorý historici nazvali Samova ríša. Od 623 do 2023, teda za 1400 rokov pretieklo dole Dunajom veľa vody – pri Wogastisburgu (Vogastisburg) stál Samo, jeho družina a slovanské vojsko, raz brániaci sa pred Avarmi, neskôr Frankmi, aby potom uskutočnili vlastné výboje na západ. Bez Sama by sme ťažko došli k Pribinovi, Mojmírovi, Rastislavovi, Svätoplukovi, Koceľovi, Slavomírovi, Mojmírovi II., ale najmä k diplomatickej a cirkevnej misii solúnskych bratov Konštantína a Metoda. Učení a vplyvní bratia z Východorímskej ríše bezprecedentne ovplyvnili celé Slovanstvo, nielen Slovákov a Moravanov, na ktorých územie priniesli hlaholikou a rozvinuli slovanské písomníctvo i cirkevnú správu. Nenadarmo matiční zakladatelia zvažovali používať pri názve Matica slovenská prívlastok cyrilo-metodská. Cyrilo-metodský dvojkríž umiestnený na bielo-modro-červenom trojvrší bol vsadený aj do znaku Matice slovenskej. Symboliku slovanskej vzájomnosti dokladá na obale stanov aj text Stanovy Matice slovenskej v latinke, no na prvom mieste v cyrilike, teda písme používanom prvotne slovanskými národmi.

1160. výročie (863 – 2023) príchodu sv. Konštantína-Cyrila a Metoda na naše územie je príležitosťou nielen pre mladú generáciu pripomenúť ich význam pre slovenskú kultúru, kresťanstvo, písomníctvo a vzdelanosť, ako aj cyrilo-metodskú tradíciu, ktorá sa oživila u bernolákovcov a pokračovala u štúrovcov a rozhodujúco sa ideovo podieľala pri miléniových oslavách v roku 1863 aj na vzniku Matice slovenskej. Práve cyrilo-metodská tradícia a jej odkaz sa aktualizoval pri tvorbe preambuly Ústavy Slovenskej republiky, súčasne je od roku 1919 kontinuálne prítomný v matičnej činnosti, orientovanej na šírenie kultúry a vzdelanosti. V širších súvislostiach netreba zabúdať, že sv. Ján Pavol II. vyhlásil sv. Cyrila a Metoda za duchovných spolupatrónov Európy, takže slovenské duchovno sa prenáša na európske hodnoty postavené na kresťanských, národných, vzdelanostných a kultúrnych základoch.

Z načrtnutých súvislostí vidieť, že vytrvalý až urputný slovenský pochod k vzniku Slovenskej republiky (1993) nebol priamočiarou cestou. Popri veľkých víťazstvách boli aj mnohé prehry a sklamania. Na druhej strane aj náhle vzchopenia a činy plné odhodlania. Permanentne však išlo o kľukaté cestičky k cieľu novodobej slovenskej štátnosti. Ak sa pristavíme pri míľnikoch slovenskej dejinnej cesty a zamyslíme sa, čím sme my Slováci prešli v posledných storočiach, musíme dostať závrat z našich dejín. Čo všetko prežili Slováci? Ako často museli tvrdo bojovať za právo na dôstojnú a slobodnú existenciu v strednej Európe?

Prešlo neuveriteľných tridsať rokov od vzniku modernej a demokratickej Slovenskej republiky. Spolu so založením Matice slovenskej jednoznačne niet dominantnejšieho dátumu pre Slovákov ako 1. január 1993, prvý januárový deň pred troma desaťročiami. Pre súčasnú slovenskú generáciu, ktorá sa narodila v deväťdesiatych rokoch, je slovenská štátnosť samozrejmosťou. Pre mládež je prirodzené, že Slováci i Slovensko majú svoj zvrchovaný inštitučný základ v Slovenskej republike, ktorá disponuje všetkými atribútmi štátnosti. A to od medzinárodného uznania, štátnych symbolov, existencie ústavných orgánov cez slovenčinu ako štátny jazyk až po slovenské štátne hranice. Nesmieme zabudnúť, že z pohľadu behu dejín ešte nedávno nebola otázka slovenskej samostatnosti vôbec istá. Dokonca to bolo ešte horšie, keď sa nevedelo, či slovenský národ vôbec prežije. Zamyslený pohľad historika lemujú veľké a menšie míľniky, ktoré ticho stoja na kraji slovenskej štátotvornej cesty.

Odpoveď na otázku, ktoré sú periodizačné medzníky slovenských dejín, je aj odpoveďou, ako sa národovci v tom-ktorom období pozerali na slovenskú samostatnosť a zvrchovanosť. Ako sa na svojbytnosť Slovákov ako národa priekopnícky v prvej fáze národného obrodenia pozerali Anton Bernolák a bernolákovci, ako k nej pristúpila vyspelá generácia Všeslávie Ján Kollára Pavol Jozef Šafárik a ich verní stúpenci. Ako sa na otázku národnej svojbytnosti pozerala legendárna generácia štúrovcov predovšetkým očami Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Jána Francisciho i Štefana Marka Daxnera, ako ju chápala v ďalšom období Nová škola Jána Palárika a Jána Mallého-Dusarova, aby napokon dali za pravdu ďalšej vlne národniarov pod vedením Svetozára Hurbana Vajanského, Pavla Mudroňa i Jozefa Škultétyho. Ako na ňu neskôr dovidel medzinárodne rozhľadený Milan Rastislav Štefánik, jeho odbojári a legionári na frontoch prvej svetovej vojny a ako si jej realitu uvedomil politicky triezvy Matúš Dula a v nových zápasoch ju vyjadrovali autonomisti Andrej Hlinka, Ferdiš Juriga, Martin Rázus a mnohí ďalší a ďalší…

Často v tejto súvislosti zabúdame, ako sa menil koncept slovenských národných dejín, resp. ako sme pre vonkajšie okolnosti museli ten koncept meniť. Predovšetkým sa rýchlo prispôsobovať novým mocenským pomerom – my Slováci, počtom malý, lež húževnatý národ v srdci nestabilnej Európy. Slovenský koncept sa zákonito vyvíjal z kultúrno-náboženskej roviny do kultúrno-politických aktivít, čoho odrazom boli štátoprávne dokumenty od Žiadostí slovenského národa (1848), ktorých 175. výročie prijatia a vyhlásenia je 10. – 11. mája 2023, alebo Memorandum národa slovenského z roku 1861.

Nesmieme zabudnúť ani na vyhlásenie slovenskej neodvislosti Slovenskou národnou radou na Myjave v roku 1848, aby sme svoju svojbytnosť opätovne konceptuálne načrtli a žiadali. Na rozdiel od českých krajín alebo bratov Chorvátov, ktorých politické hranice sa odvíjali od ich starého kráľovstva, Slovensko nemalo v Uhorsku ani administratívne hranice. Odvážni slovenskí národovci v Memorande národa slovenského z roku 1861 žiadali tzv. Hornouhorské slovenské okolie, resp. Slovenské okolie, ktoré by si spravovali sami Slováci. O Memorandum sa opierali zakladatelia Matice slovenskej v roku 1863 i zakladatelia Slovenskej národnej strany v roku 1871. Uhorská štátna moc verná svojej povesti odpovedala v nasledujúcich desaťročiach stupňujúcou sa maďarizáciou. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867)sa jej darilo v nasledujúcich desaťročiach potláčať národný pohyb. No idea slovenskej slobody obsiahnutá v Memorande zostala programovým cieľom slovenských národovcov až do prelomu v roku 1918.

Iste treba v tejto súvislosti osvetliť aj také míľniky ako z roku 1918 Pittsburská dohoda (105. výročie podpísania) a okolnosti jej prijatia počas vrcholiaceho prvého česko-slovenského odboja. Česko-Slovenská republika mala byť pôvodne spoločným štátom dvoch rovnoprávnych slovanských národov, Čechov a Slovákov. Aj keď nový štát znamenal pre Slovákov značný pokrok, pre mnohých slovenských národovcov bolo sklamaním, že sa republika začala budovať ako prísne unitárny a centralisticky riadený štát pod zjavnou českou dominanciou. Neskôr to spôsobilo jednoznačný pohyb autonomistického Hlinkovho hnutia bojujúceho za samosprávne postavenie Slovákov. Dejiny sa nezastavili ani počas vojnových peripetií Slovenského štátu na pozadí celosvetovej krvavej kataklizmy neuveriteľných rozmerov. Obdobia poznačeného aj maďarskou okupáciou južného i východného Slovenska a strašným ľudským nešťastím druhej svetovej vojny nielen v strednej Európe, ale aj vo svete spôsobeným nenávistnou nemeckou nacistickou totalitnou ideológiou. Aktuálne programy prechádzali aj cez povstaleckú Slovenskú národnú radu(1944), nasledoval radikálny nástup ľavice najmä po roku 1948 a nešťastné päťdesiate roky 20. storočia, ktorých súčasťou boli útoky na Maticu slovenskú, ale na druhej strane optimistické roky smerujúce k zákonu o česko-slovenskej federácii (1968).Práve koniec šesťdesiatych rokov 20. storočia stelesnených v Alexandrovi Dubčekovi učinil dôležité kroky smerom k myšlienke slovenskej samostatnosti a štátnosti, naberajúce na sile predovšetkým po roku 1989 a 1992. Nesmieme zabudnúť ani na schválenie slovenskej cirkevnej provincie v r. 1977, čo nebolo samozrejmosťou a zainteresovaní ju považovali sa rovnako prelomovú, ako vznik federácie (János Kádár totiž osobne intervenoval vo Vatikáne v prospech zachovania anachronickej uhorskej cirkevnej štruktúry). O čom všetkom by sa dalo písať!

V týchto súvislostiach, a najmä v období vojnovej reality, ktorá Európu neopúšťa ani v týchto údajne vyspelých časoch, musíme vnímať ako veľké civilizačné gesto, že sa Slováci a Česi kultivovane vydali každý svojou štátnou cestou bez krvavej drámy, aká bohužiaľ prebiehala v bratskej Juhoslávii. Môžeme objektívne hodnotiť aj tridsaťročné budovanie novej kvality slovenskej i českej spolupatričnosti a vzájomnosti, ktorá dosiahla najlepšiu úroveň vzájomných vzťahov. Aj táto skutočnosť musí slúžiť nielen ako vzor slovanským národom na juhu a aktuálne na východe Európy, ale aj v širších svetových reláciách ako príklad hodný nasledovania na základe humanitných ideálov, porozumenia, národnej empatie, tolerancie a spolunažívania i mierovej koexistencie.

Ak prvé riadky patrili uvítacej reči Karola Kuzmányho smerujúcej k Štefanovi Moysesovi, záverečné venujme slovám Jána Francisciho, ktorými 4. augusta 1863 ukončil svoju správu opisujúcu aktivity vyúsťujúce k založeniu Matice slovenskej. Ani dnes nestratili na aktuálnosti:„… daj, Bože, našej slovenskej Matici svojho hojného požehnania, aby rástla, zmáhala sa a účinkovala k opravdivej spáse a sláve drahého nášho slovenského národa a Slovanstva.“

2023-01-16T09:51:05+00:0031 decembra 2022 |Aktuálne informácie Matice slovenskej|
X