Ján Golian v prvej ČSR


//Ján Golian v prvej ČSR

Mgr. Lukáš Krajčír, PhD. / Slovenský historický ústav Matice slovenskej

Príbeh Slovenského národného povstania je úzko prepojený s menami generálov Rudolfa Viesta a Jána Goliana. Ich zapojenie do protifašistického odboja malo svoje dôvody. Na osobnostný rozvoj, na konanie a osudné rozhodnutia, vplýva viacero dôležitých sociologických činiteľov, spomedzi ktorých treba spomenúť rodinu, školu a komunitné spolky. Ako ovplyvnili Jána Goliana?

Ján Golian sa narodil 26. januára 1906 v obci Dombóvár na území dnešného Maďarska. Na takzvanú „dolnú zem“ prúdilo po vyhnaní osmanskej moci z hospodársko-sociálnych dôvodov mnoho obyvateľov z horného Uhorska. K početnej plejáde sa pripojila aj rodina Golianovcov, ktorá tak bola súčasťou tamojšej komunity Slovákov.

Narodil sa do multikultúrneho slovensko-maďarského prostredia, ale ľahké to v detstve ani zďaleka nemal. Žili v pomerne chudobnom kraji, pričom rodičia patrili k nižšej sociálnej, robotníckej vrstve. Otec Rudolf bol opravárom poľnohospodárskych strojov na veľkostatku u miestneho grófa. Navyše Ján sa narodil do početnej rodiny (mal deviatich súrodencov, pričom päť zomrelo v útlom veku), o ktorú sa bolo treba starať a do života zaopatriť.

Sen o lepšom živote na dolnej zemi sa postupne rozplýval. Preto sa rodina rozhodla presťahovať naspäť do horného Uhorska, do Poľného Kesova, neskôr do Urminu (dnes Mojmírovce), kde mladý Ján navštevoval obecnú školu. Hľadanie lepšej práce nútilo rodinu stále sa presúvať po okolitom kraji, až napokon sa natrvalo usadili v Trnovci nad Váhom.

Pomoc pozemkovej reformy

Vznik Československa na jeseň 1918 zažil 12 ročný Ján počas štúdia na 4-ročnej tzv. nižšej internátnej škole rádu Školských bratov v hornonitrianskej Bojnej. Prelomové politicko-spoločenské zmeny, spojené s týmto štátom, sa odrazili aj na jeho ďalších vzdelávacích aktivitách.

Počiatkom dvadsiatych rokov študoval na Strojníckej vyššej priemyselnej škole v Bratislave. Práve počas tohto bratislavského študijného pobytu dostali jeho rodičia výmeru poľnohospodárskeho pola z pozemkovej reformy. Rodina si tak hospodársky, i materiálne za prvej republiky prilepšila. Mladý Ján však nikdy nezabúdal na svoju rodinu a vždy počas letných prázdnin chodieval na žatvy v okolí dediny.

A keď bolo treba, keď otec ochorel a chýbali financie, Ján zo svojich študentských zárobkov svojim rodičom rád peňažne vypomohol. Snažil sa byť od rodičov sebestačný a preto si prilepšoval formou rôznych brigád, najmä štafážnymi službami (prípravami výzdoby a kulís) pre divadelné predstavenia.

Styk s českým a moravským prostredím

Istú dobu Ján pomýšľal o štúdiu na Vysokej škole technickej v Brne, ale keďže rodina si to nemohla dovoliť a ani jeho brigádne zárobky nato nepostačovali, rozhodol sa podujať na štúdium vojenčiny. Bol to klasická cesta viacerých synov chudobných rodičov, ktorí videli možnosti zlepšenia finančnej situácie v istotách štátnych úradníckych, vojenských a policajných zložiek.

Dňa 1. októbra 1925 sa tak začala písať jeho vojenská dráha. Mal 19 rokov a stal sa poslucháčom Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave. Štúdium sa u neho zameriavalo na delostrelectvo. Sedával na kraji tretej lavice, spával v spoločnej izbe s ďalšími dvadsiatimi spolužiakmi. Pôsobil pomerne ticho a skromne, ale zato otvorene, pričom býval vďačný za pozornosť a milé slovo.

Niektorí spolužiaci mali k nemu však kvôli slovenskému pôvodu dvojaký meter. To v ňom umocňovalo pocit menejcennosti. Spoznal tam však aj nových priateľov českého a moravského pôvodu, ktorí sa mu stali oporou na jeho životnej ceste v českých krajinách.

Dňa 7. augusta 1927 bol menovaný do hodnosti poručíka delostrelectva, s účinnosťou od 1. septembra 1927. Vysokú školu tak vyštudoval v období vyvrcholenia prosperity a hospodárskej konjunktúry prvej republiky a zároveň kulminácie pokoja v Európe pred Veľkou hospodárskou krízou a nástupom Adolfa Hitlera k moci.

Český pôvod manželky

Z českého a vojenského prostredia sa tak rýchlo nevytratil. Absolvoval viaceré zdokonaľovacie kurzy na Vysokej jazdeckej škole v Pardubiciach a Litoměřiciach, vďaka čomu mohol byť 1. októbra 1932 povýšený do hodnosti nadporučíka.

Počas vzdelávacích kurzov rád chodieval na spoločenské študentské zábavy. Na jednej z nich v Čáslavi sa prihovoril istej Jarmile Peterkovej, dcére právnika Antonína Peterku, váženého českého intelektuála. Bola to vraj z jej strany láska na prvý pohľad a navyše „až po uši“. Ján ju navštevoval raz za týždeň v jej rodičovskom dome, ale noci trávil v miestnom hoteli. Odmeraný prístup Jarmilinej rodiny tkvel istotne i v tom, že jej otec nebol príliš nadšený z dôstojníckeho povolania dcérinho partnera.

Napokon sa však zobrali 16. júna 1934 na Staromestskej radnici v Prahe. Svadobná hostina sa konala v pražskom Hoteli Paríž. Ján ostal s Jarmilou žiť v českých krajinách. Najprv bývali v Pardubiciach, kde sa mimo vojenských a vzdelávacích povinností venoval aj svojej veľkej záľube – jazde na koni. Keďže absolvoval aj Vojenské jazdecké učilište, bol úspešným jazdcom. Dokonca sníval o tom, že sa stane veliteľom jazdeckého žrebčínu.

Od roku 1935 žili manželia Golianovci v Litoměřiciach, ktoré v tých časoch bolo prevažne mestečkom s nemecky hovoriacim obyvateľstvom. Veľmi sa im tam zapáčilo a žili tam aj spoločensky. Chodievali na výlety do prírody, na tanečné večierky, plesy a spolu jazdili na koni.

Na konci prvorepublikovej demokracie

Nástup Adolfa Hitlera k moci predznamenával pre československú demokraciu a štátnosť príchod ťažkých časov. Ján pokračoval vo svojom vojenskom vzdelávaní a to jednak kvôli záujmu slúžiť a brániť záujmy a hodnoty vlasti a jednak aj kvôli vlastným kariérnym ambíciám po dosiahnutí vyšších dôstojníckych mét.

Od 1. apríla 1937 tak študoval na Vysokej škole válečnej, pričom prvý ročník dokončil, ale druhý mu prerušila čiastočná mobilizácia záloh z 20. a 21. mája 1938. Už pred tým, bol  3. mája 1938 pridelený do 10. divízie v Banskej Bystrici.

Zložitá zahranično-politická a bezpečnostná situácia na mladého ctižiadostivého dôstojníka Goliana pôsobila zmiešane. Toto obdobie však malo aspoň v súkromí niekoľko svetlých stránok. Jarmilini dobre zabezpečení rodičia im dali peniaze na kúpu nového koňa. Dali mu  meno Šebes a Ján si ho veľmi rýchlo obľúbil. Vstával už o štvrtej hodine ráno, len aby ho mohol chodiť trénovať počas svojho nabitého harmonogramu.

Na jeseň 1938 pôsobil v rámci pridelenej divízie na juhu Slovenska v okolí Krupiny, kde vykonával funkciu prednostu 2. oddelenia štátu divízie. Po Viedenskej arbitráži tamojšie územie ohrozovali rôzne diverzné ozbrojené skupiny z Maďarska, nakoľko južný sused očakával skorý zánik aj okliešteného štátu a tým pádom aj možnosti ďalšieho územného obohatenia.

Medzi tým bol 2. októbra 1938 povýšený do hodnosti kapitána. Dôstojník Golian ťažko niesol výsledky Mníchovskej konferencie a Viedenskej arbitráže. O to viac že Trnovec nad Váhom, kde bývala jeho rodina, bol za novou južnou hranicou a teda zabratý do Maďarska. Matka a jeho brat tak ostali žiť v štáte, od ktorého slovenský národ nemohol veľa dobrého očakávať.

Dňa 14. decembra 1938 bol naspäť presunutý do Banskej Bystrice, kde sa aj dočkal rozbitia 2. Česko-Slovenskej republiky. Udalosti v jeho živote potom už nabrali jasný spád smerom k odboju. Keď v rokoch 1939 až 1944 pôsobil v tamojšej trenčianskej posádke, nekľučkoval, nezaháľal a celkom prirodzene vstúpil do protifašistického odboja.

Demokraticky orientovaný Golian

Golian nepatril k ľudáckym hitlerovským kolaborantom, či gardistickej militaristickej klike, ale bol presvedčivým zástancom humanistických a demokratických princípov zakladateľského triumvirátu Masaryk-Štefánik-Beneš.

Kde hľadať korene jeho príklonu k československej demokracii a k štátnosti? Zlepšenie životnej úrovne jeho rodiny počas prvorepublikovej pozemkovej reformy, ale aj niekoľkoročný pobyt v českom mentálnom prostredí, obohacovanie sa s humanistickými princípmi na českých školách a zároveň ženba za Češku Jarmilu Peterkovú  urobili výrazný odtlačok do Golianovho vedomia a konečného rozhodnutia vstúpiť do protifašistického československého odboja na čele s Edvardom Benešom.

Ale to je už príbeh povstaleckého generála, ktorého miesto v odboji bývalo a býva ešte i dnes v ľudáckych a komunistických kruhoch neobjektívne bagatelizované, či zámerne opomínané a spochybňované. Pritom však platí, že pri hľadaní vlákien koreňov súčasnej demokracie na Slovensku, treba nazrieť aj do života a verejného pôsobenia Jána Goliana.

 

Mgr. Lukáš Krajčír, PhD. / Slovenský historický ústav Matice slovenskej

 

Literatúra:

TÓTH, Dezider, ed. Generál Golian a jeho doba: materiály z odborného seminára k 100. výročiu narodenia Jána Goliana Banská, Bystrica 31.10.2006 : zborník .. Banská Bystrica: Múzeum SNP, 2008. Zborníky. ISBN 9788097007249.

ŠEĎOVÁ, Božena. Generál Ján Golian – vojak a vlastenec. In Vojenská história, roč. 10, 2006, č. 3, s. 149-151. ISSN 1335-3314.

KORČEK, Ján. Ján Golian. Tichý generál. In MICHÁLEK, Slavomír (ed.). Do pamäti národa. Osobnosti slovenských dejín prvej polovice 20. storočia. Bratislava : Veda, 2003, s. 183-186. ISBN 80-224-0771-2.

2020-09-07T16:36:05+00:0016 júla 2020 |Osobnosti slovenských dejín|
X