Viliam Pauliny-Tóth, nasledovník Ľudovíta Štúra
Autor: PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej, Kulturologicko-filozofický odbor Matice slovenskej
Matica slovenská vyhlásila rok 2026 za ROK VILIAMA PAULINYHO-TÓTHA, pričom v roku 2022 to bolo 145 rokov od jeho úmrtia (pri tejto príležitosti vznikol predložený medailón, ktorý opätovne zverejňujeme). 18. marca 2026 Matica slovenská (Dr. Michal Bada, Dr. Pavol Madura a kol.) zorganizovala interdisciplinárnu vedeckú konferenciu o tejto inšpiratívnej osobnosti, ktorá odkryla nové a doposiaľ menej známe fakty (krátke resumé v závere článku). STVR pripravila nemecké vysielanie o Viliamovi Pauliny-Tóthovi spojené s prepracovanou reportážou z konferencie. 12 minútovú reportáž pripravila Marika Antašová v spolupráci so zamestnancami Matice slovenskej a účastníkmi konferencie. Redaktorka tým priblížila Pauliny-Tótha aj Európe a svetu (Viliam Pauliny-Tóth: Humanist, der das nationale Bewusstsein der Slowaken prägte – Kultur & Geschichte – Rádio RSI Deutsch – STVR); spätný slovenský preklad, resp. titulky doplnil autor článku na svojom Youtube.
***
Medzi mladších Štúrových nasledovníkov (Hurban ho dokonca považoval za Štúrovho nástupcu) patril aj Viliam Pauliny-Tóth – spisovateľ, publicista, politik a podpredseda Matice slovenskej, predseda Slovenskej národnej strany a iniciátor prvého ženského spolku Živena. Aj keď 6. júna 1871 vznikla Slovenská národná strana, ktorej sa stal zakladateľom a predsedom, Viliam Pauliny-Tóth bol však ešte predtým (1869) zvolený dolnozemskými Slovákmi do Uhorského snemu za poslanca Strany ľavého stredu, a konkrétne za kulpínsky volebný okres (dnes Srbsko, Vojvodina) s podporou srbského dejateľa Svetozára Miletića. Obaja sa stali obhajcami národnostných práv. Treba zdôrazniť, že Pauliny-Tóth bol druhým slovenským poslancom v Uhorskom sneme hneď po Ľudovítovi Štúrovi (za Chorvátsku národnú stranu bol pre zaujímavosť zvolený tiež Slovák, známy Štefan Moyzes). Srbská vedkyňa Dunja Andric pripomína paralelu medzi Memorandom slovenského národa (1861) a srbským Blagoveštenským snemom (1861), čo predstavuje jeden z kľúčových bodov komparatívnej analýzy Miletića aj Pauliny-Tótha v týchto procesoch. Taktiež, ako uvádza RTVS, 4. augusta 1869 vyzvala štvorica mužov, Ambro Pietor, Viliam Pauliny-Tóth, Martin Čulen a Mikuláš Ferienčík, prostredníctvom novín ženy na zorganizovanie zriaďujúceho zhromaždenia v Turčianskom svätom Martine, čo viedlo k vzniku prvého ženského spolku Živena. A tak sa zapísal nezmazateľne do slovenských dejín.
Viliam Pauliny-Tóth (* 3. jún 1826, Senica – † 6. máj 1877, Martin) bol popredným slovenským politikom, básnikom, publicistom, prozaikom a predovšetkým podpredsedom Matice slovenskej a predsedom Slovenskej národnej strany. Písal poéziu, prózu, publicistiku, historické povesti a poviedky, biografické črty a významným spôsobom sa zaslúžil o vznik martinského gymnázia, sporiteľne, kníhtlačiarskeho spolku, vydávanie Národných novín a bojoval taktiež za obnovenie Matice slovenskej. Patrí do pantéonu slovenských národných dejateľov, ktorí značne ovplyvnili celý vývoj národného hnutia v druhej polovici 19. storočia – Hurban ho považoval za Štúrovho nástupcu vo vedení národného života.
ŽIVOT
„Buďte uverení, drahí moji, že prešťastným sa cítim ako uprostred rodných bratov, ako v lone vlastnej rodiny. Buďte presvedčení, že kým Boh dá zdravia a sily, neprestanem za blaho národa, vlasti a obce tejto dejstvovať, a že tieto sväté veci, a v nich i za vás, drahí bratia moji, ak treba bude, vďačne i život svoj položím. Ďakujem vám, sláva vám!“ – Viliam Pauliny-Tóth počas oslavy svojich menín v Turčianskom Sv. Martine (cit. podľa Winkler 1998)
Ako veľká časť štúrovcov, aj Viliam Pauliny-Tóth pochádzal z rodiny evanjelického farára Fridricha Viliama Paulinyho (Viliamovou matkou bola Kristína Dedinská). Vo veku piatich rokov Viliamovi zomrel otec a postupne prichádzali ďalšie nešťastia. Tieto okolnosti opisuje v nekrológu Jozef Miloslav Hurban:
„Náš Viliam sa narodil v Senici „a pokrstený bol hlbockou vodou“, ako sám svedčil podľa rodinného podania, dňa 3. júna 1826. Jeho otec Bedrich Viliam bol evanjelickým a. v. farárom v spomenutom mestečku a bol známy vysokou učenosťou a rečníctvom, matka Kristína Dedinská bola mimoriadnym zjavom toho času medzi slovenskými ženami vo vyšších vrstvách spoločnosti, v ktorej poznáme žiaľ i nádeje národa. Čoskoro Viliam osirel a Kristína ovdovela, lebo Bedrich Viliam Pauliny zomrel už 21. novembra 1827, zanechajúc mladučkú, dvadsaťdvaročnú vdovu na tŕnistej pôde evanjelických farárok v Uhorsku… Žigmund Pauliny bol svojho času povestný pedagóg a vysokovážený muž vo všetkých stavoch. Starý otec sa teda stal vychovávateľom svojho vnúčika, avšak aj toto dobrodenie užíval čiperný Vilko len krátko, lebo sotva ho milovaný starý otecko naučil čítať a písať, už sa aj ten odobral za otcom… To je rodinný obrázok, akých je na Slovensku nemálo. A práve tieto vrstvy vdov a sirôt vyvolil Boh, aby sa osirotenému opustenému Slovensku pomohlo…“ (Hurban 1877).
Viliam vyrastal v Zemianskom Podhradí a v Modre (v tom čase školu riadil podľa Hurbanových slov pedagóg a znalec Heglovej filozofie Karol Štúr, brat slávneho Ľudovíta – „Karol Štúr bol verným pomocníkom Viliamovej matky, ktorá neprestávala bdieť nad synom a sprevádzala pozorným okom jeho štúdiá…“ píše Hurban), kde sa presťahoval potom ako sa jeho matka druhý krát vydala za Michala Dionýza Doležala. Toto manželstvo podľa Hurbanových slov nebolo šťastné (Hurban 1877). Ako však uvádzajú autori Dejín slovenskej literatúry výchovu získal od starého otca, farára v Zemianskom Podhradí; od ujca Jána Roya; farára v Novom Meste nad Váhom a napokon aj od otčima Doležala v Modre (Pišút, Rosenbaum, Chochol 1960, s. 339).
Vzdelával sa v Novom Meste nad Váhom, Senici, Komárne, Modre a na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa zoznamuje s generáciou štúrovcov. Toto stretnutie má na neho kľúčový vplyv a ovplyvní celý jeho život. Ako uvádza Hurban, Viliam „bol očarený Ľudovítovým rečníctvom a kto ho poznal, mohol v neskoršom čase vidieť vo Viliamovi jeho nadaného žiaka. Postava, akcie, dôraz bol celý Ľudovítov. Prednášky Ľudovíta Štúra o gréckej poézii uchvátili chápavého Viliamovho ducha nemenej než rečníctvo, rovnako filologické štúdiá a filozofické ponímanie slovanskej histórie, ktoré Ľudovít živo a so zápalom prednášal, ponúkavo a prebúdzajúco pôsobili na Paulinyho ducha… Bol bohato nadaný vlohami pre filológiu, no nezostal pri jednom, ale chytal sa temer všetkých odvetví vedy, takže neskoršie sám nariekal na túto mnohostrannosť zamilovaných štúdií, vidiac pole neprehľadné a prácu neprekonateľnú… Študoval práva, filozofiu, filológiu, históriu — nech pomlčím o rozsiahlych predmetoch a prameňoch poézie — študoval napokon aj teológiu… “ (Hurban 1877).
Po ukončení vzdelávania smeruje do Srbska (tu pôsobí, podľa Hurbana, ako „vychovávateľ v srbskej rodine bohatého statkára, v Kovíne, neďaleko Belehradu, pánu Despiničovi“) a následne na Hont (pôsobí v dome „…statkára a šľachtica Mikuláša Laskáryho v Horných Príbelciach v Hontianskej župe…“ píše Hurban), kde sa stretáva s Jánom Rotaridesom a Jankom Kráľom (obaja majú toho roku 200. výročie narodenia).
Životná púť Viliama pokračuje do Kremnice, kde pôsobí ako profesor. Hurban dodáva: „Roku 1848 už nachádzame Paulinyho v Kremnici na mieste profesora tamojších škôl, Rotaridesa a Kráľa vo väzení…“ (Hurban 1877).
Dostáva sa do košutovskej armády, z ktorej dezertuje a stáva sa dôstojníkom slovenského povstaleckého vojska. Ako uvádzajú autori Dejín slovenskej literatúry, stáva sa svedkom kapitulácie Pešti nad Jelačićom a koniec revolúcie strávi u slovenských dobrovoľníkov (Pišút, Rosenbaum, Chochol 1960, s. 339).Po revolúcii pracuje ako župný úradník a stoličný komisár; ako uvádza T. Winkler, na úradoch v Trenčíne, v Bytči a v Kečkeméte (Winkler 1998). Zo štátnych služieb je prepustený v roku 1860 a venuje sa literárnej a kultúrno-osvetovej práci (vydával humoristický časopis Černokňažník a reprezentatívny beletristický časopis Sokol). Pôsobil v Budíne, v Skalici a napokon v Martine.Najvýznamnejšie zásluhy Viliama Paulinyho-Tótha sa udejú až v druhej polovici 19. storočia.
Ako uvádza Winkler, následne sa stal vedúcou osobnosťou slovenského života, bol poslancom na uhorskom sneme, stáva sa jedným z vedúcich činiteľov memorandového zhromaždenia 1861, a redaktorom Národných novín. Podľa Winklera (Winkler 1998) Paulinymu veľa času brali práve Národnie noviny, ktorých bol redaktorom od začiatku ich vychádzania (strávil pri nich až 8 hodín denne). Po smrti Karola Kuzmányho sa stáva podpredsedom Matice slovenskej, vedúcou osobnosťou slovenského politického života a zaslúžil sa aj o vznik martinského gymnázia, sporiteľne a Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku. Vydáva tiež ľudovýchovné spisy. Za vydanie brožúry Jánošík ho roku 1863 odsúdili a väznili.
***
Viliam Pauliny-Tóth bol tiež prvým predsedom Slovenskej národnej strany, bol však zvolený do Uhorského snemu za Stranu ľavého stredu. Politické postoje spojené s pozíciou medzi martinským centrom a „novou školou“ zhrnul do vyhlásenia Viedeň či Budapešť, kde prorocky deklaruje: Ani Viedeň, ani Budapešť, ale vlastnými silami pri zachovaní ústavnosti vydobyť práva národa a zabezpečiť jeho existenciu (Pišút 1984, s. 288). Súčasne sa však snažil o presadzovanie všeslovanskej vzájomnosti, ako aj harmonizovanie vzťah s Maďarmi, čo komentuje napr. Hurban tu: „Pauliny veril v nádej, že s „rozenými Maďary o podstatných podmínkách našeho národního býti možno dorozuměti.“ Hurban komentuje, že túto nádej mal Pauliny slabú (veril, že sa skôr dohodne s Maďarmi, než so slovenskými renegátmi). Po sklamaní napísal: „Nech je maďarský Boh s vami!“ a dodal, že mu je ľúto, že bol tak naivný. Snahy o humanizáciu vzťahov medzi národmi dokumentuje aj Stanislav Šmatlák, keď pripomína citujúc Orla z roku 1873, sté výročie Jungmannovho narodenia v Prahe, keď z pozície podpredsedu Matice slovenskej verejne zaželal úprimné želanie literárnej svornosti a zhody s bratmi Čechmi a nádej, že „vymiznú čierne tône nedorozumenia medzi Čechmi a Slovákmi“.V neposlednom rade bol aj priateľom Srbov, čo dokazujú jeho priateľské kontakty s Miletićom, pôsobenie v pozícii vychovávateľa v srbskej rodine, ale aj symbolické uvedenie Srbskej spoločnosti v Belehrade a Matice srbskej na titulky Slovenského bájoslovia a názov v srbčine.
***
21. júna 1863, pred vznikom Matice slovenskej, napísal v Budíne báseň Matičná:
Sláva Bohu na nebi, / mier ľuďom na zemi, / už Slovensko ožilo, / už viac manom neni. / Matica ho svolala / ta hor’ do Martina, / nech Boh živí každého /verného mu syna.(Matičná)
Martinčania si ho veľmi vážili. Hurban v kontexte Paulinyho pôsobenia v Matici slovenskej píše: „Jeho činnosť v Matici slovenskej, ktorej bol spoluzakladateľom a prvým podpredsedom, v patronáte svätomartinského gymnázia, ktorého bol tvorcom a riaditeľom, v svätomartinskej sporiteľni, ktorú on uviedol do života a šťastne spravoval, si zaslúži, aby bola patričnými priateľmi jeho aj týchto voľakedajších ústavov časom podrobnejšie opísaná a národu predstavená na povzbudenie nasledovníkov v práci a k obetiam pre národ…“ (Hurban 1877).
Tomáš Winkler v diele Čas pred nesmrteľnosťou kvetnato opisuje jednu z udalostí, ktorá sa zapísala tak do života Viliama, ako aj do života mesta Martin:
„Martinskí mešťania si vážili celú jeho rodinu a pri každej príležitosti dávali mu najavo svoju priazeň. … V pamäti mu zostal večer 29. mája 1868, keď sa martinskí mešťania hrnuli dolu mestom a fakľami v rukách si osvetľovali cestu, zastali pred matičným domom, kde Pauliny býval, a hromovitým „Sláva“ vyvolávali svojho Viliama, ktorý mal tento deň meniny. V sprievode bol aj richtár Andrej Švehla. Len čo Pauliny vyšiel na balkón, začal rečniť. Hovoril o náhlom a predčasnom skone Karola Kuzmányho, zaraz však prešiel k zásluhám jeho nástupcu, ktorý sa pričinil „o blaho národa a mesta tohoto“, o Maticu, gymnázium, miestnu sporiteľňu… Len čo Švehla dorečnil, už sa z balkóna ozval Pauliny… Ešte dlho sa hovorilo o sláve mesta i Paulinyho. … Okolo štyridsať mešťanov potom prijalo pozvanie do bytu matičného podpredsedu, správcu gymnázia a podsprávcu sporiteľne, kde „pri výbornom rozmare vynášali sa zdravice, zneli spevy naše slovenské, rozihrala sa mládež vo veselom tanci“. Potom vonka zaznela hudba, hostia vyšli na pavlač a uvideli nádherne osvetlené gymnázium. Študenti sa takto zavďačili svojmu správcovi. Až neskorá noc ich odlúčila od týchto radovánok…“ (Winkler 1998).
Po zatvorení Matice slovenskej intervenuje po boku Hurbana vo Viedni. Aj túto udalosť detailne opisuje Tomáš Winkler:
„Už v polovici apríla 1875 v zlom zdravotnom stave cestuje Pauliny so starým Hurbanom do Viedne, žiadajúc u panovníka audienciu vo veci zatvorenej Matice slovenskej. Neprijal ich, nevyslyšal, tak v kráľovskej kancelárii podali aspoň prosbopis, ale ani na ten odpoveď neprišla. Všetko sa na zlé obracia. Príznaky choroby sa stupňujú, vedel že už sa nevrátia ani tie časy, keď sa občas cítil dobre. O dva mesiace neskôr – koncom mája 1875 – ponosoval sa do Hlbokého Hurbanovi: „U mňa je ešte voždy zle, takmer už niet nádeje k obratu lepšiemu. A do toho všetkého prišla smrť jeho mladej ženy, ktorá si nestačila užiť ani nového domu. Zomrela 31. júla 1875 v tridsiatom ôsmom roku svojho života. Veľký bol za ňou Viliamov žiaľ, veľký bol žiaľ jeho detí. Keď si spomína na ňu, vie, koľko preňho urobila. Bola to šľachetná žena, „duša dobrá“, i keď rodená Maďarka, avšak rovnako zmýšľala ako on…“ (Winkler 1998).
V tomto období už Viliama ničí choroba, ktorá mu nedá oddýchnuť. Choroba sa stupňuje a ide na liečenie do Štubnianskych Teplíc. V roku 1876 sa Pauliny presťahoval z matičnej budovy do novopostaveného domu. Sústredí sa na písanie Bájoslovia a svojej poézie. K posteli mu nosia korektúry, usilovne pracuje lebo vie, že jeho čas sa kráti. V práci na Bájosloví ho povzbudzoval Dobšinský, čo mu dodávalo chuť do práce. Jeho posledným želaním bolo prečítať si ohlas na jeho Bájoslovie. Recenziu napíše Viliamov priateľ Dobšinský a publikuje ju v Národných novinách. Dobšinský v nej spomína Paulinyho predchodcov Kollára a Hollého. Recenziu mu prečíta dcéra. Bájoslovie však vyvolalo aj kritické reakcie. Negatívnu kritiku píše, avšak nedokončí farár Martin Hoič (opisuje ho ako dielo darvinistické a písané ako z pera ateistu) a taktiež negatívne dielo prijal archivár Brandl.
Choroba sa naďalej zhoršuje. Pauliny sa ešte dožíva vydania svojich básní. Zomiera 6. mája 1877 v Martine. Ako píše Tomáš Winkler: „Smrť nebola nečakaná – chorý sa na ňu pripravoval, vedel o svojom neodvratnom konci, vedeli o nej najbližší…“ (Winkler 1998).
Rozsiahly biografický nekrológ – z ktorého čerpá aj táto štúdia – napísal Jozef Miloslav Hurban do Almanachu Nitra. Uvádza ho slovami „Zvláštna osobnosť, sťa meteor na oblohe Slovenska, bol náš Vilko. Jeho úmrtie spôsobilo štrbinu v radoch slovenského písomníctva, slovenského verejného života na poli politickom, spoločenskom a cirkevnom, ako aj slovenského hnutia pod Tatrami…“ Nekrológ uzatvára nasledovne: „Úmrtím Pauliny-Tótha zasa odpadol jeden zelený list zo slovanskej lipy na Tatrách; bol hoden, aby vyrástol na haluz, azda by jeho žitie a práca boli ušetrili národu mnoho ťažkostí, no kým my iba po ľudsky myslíme, uvažujeme a nádejame sa, Boh sám riadi lósy národov… (Hurban 1877).
Matúš Dula navrhol, aby slová na Paulinyho pomník napísal Ján Botto, avšak napokon sa tieto verše na pomník nedostali. Winkler hodnotí Paulinyho ako záhadnú osobnosť národného hnutia a biografickú stať uzatvára slovami (odkazujúc na Hurbana) zažiaril sťa meteor – a zhasol.
VILMA X VILMO
Podľa Tomáša Winklera mal Pauliny-Tóth šťastie aj v láske. V knihe Čas pred nesmrteľnosťou píše: „Viliam Pauliny sa narodil na šťastnej planéte. Podarilo sa mu získať srdce osudovej lásky Vilmy Tóthovej, dcéry jedného z najprednejších a bohatých kečkemétskych patricijov, vzor krásy a puritánskeho správania. Ona, mladá a ušľachtilá, prvá kráska, mesta, vyšla v ústrety volaniu Vilmošovho srdca a presvedčila.. Viliam si veľa ráz pri každej príležitosti v kečkemétskej spoločnosti pochvaľoval svoju Vilmu, a tá zase bezvýhradne verila svojmu manželovi. Osem rokov prežitých v Kečkeméte patrilo k najšťastnejším v jeho živote. Žil si tu pokojný život, obklopený svojimi deťmi – Mínou, Oľgou, Marínou, Elenou, neskôr i ďalšími, ktoré prišli na svet neskôr. Vďaka Vilme patrili k bohatým rodinám, nemusel sa teda mladý ženích starať o hmotné statky. Všetko, čo on získal, mohol dávať na národné veci, a to bez akýchkoľvek výčitiek najbližších. Jeho žena často v spoločnosti priateľov vyhlasovala: „Ja som Maďarka a z plného srdca prajem svojmu národu prospech, pokrok, slobodu, vzdelanosť a blahobyt na zemi, ale o národnosti môjho domu rozhoduje môj muž a ja v tomto ohľade idem bezvýhradne za svojím Vilmošom…“ (Winkler 1998)
Rodinu Tóthovcov opisuje Hurban takto: „Rodina Tóthovcov bola na to priveľmi maďarsko-kalvínska, než aby len tak bez boja bola dala slovenskému evanjelikovi prvú krásku Kecskemétu… Napokon sa zmierili aj s tým pocitom, že prekrásnu Maďarku dávajú za „kovaného pansláva“, verného kráľovi ako oni… Po tomto šťastnom rozlúštení svojho ľúbostného vzťahu upadol náš Viliam do pokušenia nemenej nebezpečného: hneď na druhý deň, po zasnúbení upadol do ťažkej nemoci, ochorejúc na choleru, ktorá sa skončila horúčkou, a keď z nej neľahko vyviazol, musel vidieť, ako celá rodina jeho snúbenice vymiera na choleru… Po týchto katastrofách roku 1855 slávila sa v Kecskeméte svadba dňa 14. októbra… Mína Tóthová bola vzorná pani, celou svojou bytosťou oddaná svojmu mužovi: jej zvláštny ráz sa zajasal velebou, keď sa ocitla v spoločnosti, pretriasajúcej v spoločenskej zábave denné otázky politicko-národné a stála voči dámam rozličným rodom a spôsobom odrodilým alebo až na zamrznutie chladným k svojmu národu. Jedny pomaďarčené, druhé ponemčené, tretie podarwinčené. Z jej úst nevyšlo iné slovo ako slovo plné lásky a uznania k národom obývajúcim túto zem spolu s Maďarmi. Táto Maďarka náležala imaním, srdcom, mysľou a celým duchom svojmu mužovi. Ona bola veliteľkou svojho domu, ale nezasahovala do ťažkého povolania svojho muža všetečnou rukou. Bola ženou vyššieho nadania a posvätenia. Pauliny bol s ňou šťastný. Ťažko, ale predsa len sa naučila hovoriť aj po slovensky; hlavne kvôli deťom, z ktorých tie mladšie okrem slovenčiny iný jazyk ani nepoznali…“
Ona sama povedala takto: „Ja som Maďarka a z plného srdca prajem svojmu národu prospech, pokrok, slobodu, vzdelanosť a blahobyt na zemi, ale o národnosti môjho domu rozhoduje môj muž a ja v tomto ohľade idem bezvýhradne za svojím Vilmošom…“(Hurban 1877). Aj tieto jej slová zaznamenal Hurban.
Na náhrobku majú uvedené „VILMA X VILMO PAULINY_TÓTH“. Z ich lásky vzišli napr. národne-kultúrna pracovníčka Elena Pauliny-Tóthová, národohospodár Žigmund Pauliny-Tóth, ale aj Mária Valašek rod. Pauliny-Tóth, ktorá v roku 1877 zozbierala a vydala jeho básne a venovala ich „milým bratom a sestrám“, pričom dodáva, že ich zozbierala na výzvu otca, keď v roku 1876 ochorel. Rodinné väzby na významné osobnosti cez deti sú tu mimoriadne zaujímavé. Napr. Viera Anna Vlček, rodená Pauliny-Tóth bola manželkou Jaroslava Vlčeka, Vilma Pauliny-Tóthová sa stala manželkou signatára Martinskej deklarácie Matúša Dulu.
Odpoveď na otázku aký bol Pauliny-Tóth nám dáva aj J. M. Hurban:„Paulinyho vtip bol v dobrej službe nevyčerpateľný; nepoužíval ho však nikdy na poníženie vznešeného, ako to napríklad môžeme vidieť a skúsiť u mnohých dnešných spisovateľov. Časom sa zamyslel aj hlbšie a ponoril sa do otázok, siahajúcich do ďalekej budúcnosti i minulosti. Jeho neúnavný duch pracoval až do posledného dychu…“ (Hurban 1877).
A prečo práve Pauliny-Tóth a nie iba Pauliny? V roku 1855 si Viliama Paulinyho v Kečkeméte adoptoval bezdetný strýko jeho snúbenice – k svojmu priezvisku pripojil aj priezvisko manželkinho rodu – Tóth de Tőre et Tóthmegyer (Tóth z Turej a Slovenského Medera) (Hurban 1877; Pišút 1984, s. 288). A tak získal šľachtický titul. Pauliny-Tóth však dvoril istý čas aj prvej slovenskej herečke Anne Jurkovičovej (Pišút 1984, s. 288), po ktorej túžili tak Francisci, ako aj Hurban (ktorý si ju nakoniec, ako je známe, zobral za manželku). Aj Pauliny-Tóth jej venoval niekoľko básní (konkrétne v roku 1845). Písal si listy aj s Hodžovou dcérou Marínou, čomu je venovaná samostatná časť seriálu TREZOR z roku 1992.
A aký bol Viliam ako človek? Aj na túto otázku odpovedá Tomáš Winkler: „Do spoločnosti, ktorá, i keď mu často nebola po vôli, rád chodieval, zastavil sa v malých kaviarničkách, debatoval. Najradšej s mladými dámami, ktoré obdivovali jeho veľké fúzy a duchaplné reči, zmysel pre humor, vtip, ba i šľachtický titul. Nevynechal ani jednu návštevu divadla, priateľské posedenia s hercami i herečkami, mnohé dámy odprevádzal až po prah ich domu, ba ho vari niekedy i prekročil…“ (Winkler 1998).
TVORBA
„Jeho spisovateľská činnosť bola veľká. Spracoval, niekoľko divadelných hier hraných v svätomartinskom divadelnom krúžku. Jeho básne recitovávali, jeho piesne spievavali pri zábavách, vyvolaných matičnými valnými alebo výborovými schôdzami a z týchto kruhov sa šírili po celom Slovensku…“ – Jozef Miloslav Hurban v nekrológu pre Viliama Paulinyho-Tótha
Ako už bolo vyššie uvedené, podieľal sa na vydávaní časopisov Černokňažník a Sokol. Redigoval tiež Letopis Matice slovenskej. V tvorbe Viliama Paulinyho-Tótha dominuje boj za sociálne a národné práva. Písal poéziu, ktorá prechádzala od romantického subjektivizmu k utilitárnej propagácii generačných ideálov.
Milan Pišút zdôrazňuje, že básne Paulinyho-Tótha majú všetky črty štúrovskej poézie nakoľko znejú raz bojovne ako ozvena básní Janka Kráľa, raz ľúbostne a nadšene ako Sládkovičove verše (Pišút 1984, s. 288). Ako uvádzajú autori Dejín slovenskej literatúry, Pauliny začal písať básne pod vplyvom slovanských a európskych romantikov už ako modranský gymnazista a jeho prvé rukopisy posudzoval sám Karol Štúr (ten ich však odsúdil pre „zmäkčilosť, nasledovanie cudzích romantikov, nezdravý cit, nekresťanské zmýšľanie a chorý subjektivizmus“) (Pišút, Rosenbaum, Chochol 1960, s. 339), čo pravdepodobne spôsobilo, že sa básne nesnažil uverejňovať a vyšli až v súborných dielach Staré i nové piesne Viliama Podolského a Básne Viliama Paulinyho-Tótha.
Autori oceňujú predovšetkým jeho pohotovú reakciu na spoločenské udalosti a knižné literárne podnety ako napríklad pôsobenie Štúra na bratislavskej katedre v básňach K bratom, Lúčenie junákov, Kolumbus, Piesnik, ktoré sú zároveň „štúrovským protestom“. Niektoré Paulinyho básne (Ameň vlnobitia, Hviezda, Napoleonidovci) reagujú tiež na európske udalosti spojené so životom a smrťou Napoleóna (Pišút, Rosenbaum, Chochol 1960, s. 340).
POÉZIA
V Paulinyho poetickej tvorbe dominujú tiež motívy slovenskej prírody (pohoria, rieky) s odkazmi na Slovanstvo a romantické vlastenectvo, čo je evidentne silný vplyv tvorby najmä Jána Hollého a Jána Kollára (napokon Hurban v nekrológu (Hurban 1877) spomína, že Viliam už v mladosti dostal Slávy dceru a musel krasopisne a pravopisne odpísať do svojho zošitka niekoľko zneliek a naučiť sa ich naspamäť a taktiež že národné spevy z Kollárových Spievaniek bývali chlapcovým milým čítaním). Ukážky z poetickej tvorby:
Na vlnách Dunaja hmla sa rozknísala, / keď Mati do sveta synov vystrájala; / na pätách Karpatov vŕšky očerňaly, / keď sa deti Slávy ztadiaľ odberaly…
(Lúčenie junákov) / Končiar Tatry bystro k nebu hľadí, / keď mu búrky po níž hlavy zúra, / keď ho oviňuje oblak tmavo-bľadý /sťa hlavu mnícha rímska tonzúra.…nech mi ohlas strún tvojich zaduní, / vernosť Tatier a Tisy slepotu /ospievaj pri diel víťazných durkotu.(K harfe mojej)
Dunaju mutný, bôľne šumiaci! / Čo tak žialnym postenávaš tónom? / Sťa by žľab tvoj smútkami slziaci / s Váhom sa lúčil, s Nitrou a Hronom…
(Nový zákon)
Kto Tatier syn, pozdvihni z jarma hlavu, / za práva rodu bojuj, pracuj a čiň! / Okrádal dosiaľ Hunskyt matku Slávu; / no hlási sa k svojmu už aj Tatry syn.
(Hor’ sa!)
Víchrami spenený Váh sa nadol valí, / ťažké špliecha vlny z plytkého koryta, / ako by ozorné rozrúcať chcel skaly — / No, beda ti, Besná, beda ti, Margita!
(Osvietenému Pánu Indrichovi Levartovskému)
Slovenčina moja, dcéra Tatier tichá, /Za tvojmi hlasami Kriváň vzdychá.
(Slovenčina) / Pauliny-Tóth tiež vo svojej tvorbe uvádza motívy proti-tátarske a dobrovoľnícke:
Ja som smelý dobrovoľník, veselo si žijem, / dievky ľúbim, víno pijem a Tatárov bijem.(Dobrovoľnícka)
Hurá, do boja! / Berte pušky, berte kosy, / sedlajte vraných! / Nech tatárska krv porosí / lúky, pole, brázdy, role. / Poďmeže na nich! Hurá, hurá!(Do boja)
Stála bitka, stála, za Štefana kráľa, / stála pri Žiline, v slovenskej otčine. / Stála bitka, stála, za Štefana kráľa, / bili sa Slováci s pyšnými Poliaci.(Bitka pri Žiline)
Miestami jeho tvorba pôsobí až ako anti-feudálna revolta, čo dokumentuje napríklad Báseň slobody z roku 1848:
Osud kynul — zatriasly sa trúny, / reťazi brinčia, národy vstaly; / zatmelá žiara mnohej koruny, / sťa slnca blesk keď búrka zahalí. / A hrom bije, jeden dom zapáli — / o chvíľu horí dedina celá: / tak i národy, čo dlho spaly, / povesť keď svobody doletela, /chcejú mať voľnosti veľa — priveľa.(Báseň slobody)
V básni Prevraty a zvraty, dumá nad revolúciami a spoločenskými zmenami:
Ledva päťdesiat minulo rokov, / búrné čo morá dejov zaspaly, / zlámané čo reťazi otrokov /ľudstva vidinám nový let daly:… A teraz znovu svet ten sa búri, / od západu zasa víchre dujú, /sťa pred polstoletím nebo zúri(Prevraty a zvraty)
Ďalší príklad je báseň Vitaj nám, sloboda, kde sa zamýšľa nad slobodou v kontexte jej neprístupnosti k Slovákom:
Vitaj nám, svoboda, ale nie každému, / A najmenej nášmu rodu slovenskému. / Svoboda, svoboda, kde si sa tu vzala? /Aká ťa to mati takto odchovala? / Jednému sa líškaš, druhého ubíjaš / A na rovné právo sta na smrť zabývaš. / Svoboda, svoboda, pekne maľovaná: / Šnurovaný kožuch, sukňa zašubraná. / V parte pekné kvety, a tvár len tá stará; / Nie je to svoboda, lež iba maškara.
(Vitaj nám, sloboda…)
Pauliny-Tóth však písal aj básne romanticky subjektívne, obohatené o erotické motívy, čoho príkladom je Sen lásky:
…a piesne milosti keď spievala, / prsia citami lásky zovrely, / ruka s rukou pevne sa objala, / ústa ku milej ústam primrely, / a svety pod nami nízke mizely. / Sen to bol krásny, avšak pominul, / v ňadrách Míny už láska vymrela, /cit milosti v nich každý vyhynul, / sťa padlého v prsiach ctnosť anjela. / A láska, čo sa ledva roztlela, / dajúc rajského dušiam pokoja, / jak sen zmizla, večne onemela. /Dve duše už rozorvané stoja — / Ach, sen mal som krásny, láska to moja!
Jeho posledná báseň vznikla v Turčianskom Sv. Martine 31. decembra 1875 a nazval ju „Slovensko, ty ještě spíš?“:
Nespím už viacej! Už raz i mne svitá, / otváram už oči, hľadím po domove; / vidím, že Tatra v chmár smútku zavitá, / bo je v putách pod ňou plemä Ábelove. / Oj, žiaľné, trpké je moje precítenie, / bo mojej neresti v svete páru nenie. / Nespím už viacej! Vidím tú pustotu, / do ktorej cudzinec vsotil rod môj milý, / vidím jeho zbytky, svoju nahotu, / v nejž si putá ľúbe národ zotročilý. / Oj, zle je, Slováci, oj, zle je, nedobre: / ,Krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre.‘ / Nespím už viacej! Vidím i tie vazy, / v ktorých stŕply moje údy zmeravené, / po nichž vláčia sa zmije, zemeplazy / vyssať konečne mi telo vycivené. / No verím, že raz Boh splní moje prosby: / a dopraje slávnej dožiť sa dňa kosby.
***
Protitureckú epickú báseň Zlatý prsteň napísal v roku 1850 (v diele venoval tiež básne Mikulášovi Dohnánymu a Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi). Ide o baladickú povesť zo 17. storočia, s typickým romantickým námetom o nešťastnej láske zamilovaných, ktorí nevedeli o tom, že sú súrodencami (Pišút 1984, s. 289).
Napísal tiež alegorickú-básnickú drámu inšpirovanú Goethem a Krasinským z prostredia Dóžovho sedliackeho povstania s názvom Ľudská komédia. J. M. Hurban hodnotí Ľudskú komédiu nasledovne: „Ľudská komédia je nadšené prorocké dielo jeho bádavej mladosti. Hovorila z neho ako z podzemia zaiste idea blížiacich sa národných pohybov…“ (Hurban 1877). Literárna kritika toto dielo hodnotí ako vysporiadanie sa s Goetheho Faustom v kontexte o riešenia zmyslu života v širokých reálnych a mytologických súvislostiach (Pišút, Rosenbaum, Chochol 1960, s. 340). V diele tiež vyslovil myšlienku, že cestu k slobode možno kliesniť iba zákonom a nie vzburou a samotné Dóžovo povstanie hodnotí ako „diablovo dielo“ (Pišút 1984, s. 289). V kontexte Goetheho treba dodať, že Pauliny-Tóth napísal 22. 3. 1846 poéziu na jeho počesť, ktorú vydal ako brožúru Ivan Dérer v roku 1932 pri príležitosti storočnice jeho smrti: „Povedal a spojil činy svojho ľudu, ktoré sťa duch boží večne živé budú; a pero, sťa kľúče, oddal víťazovi…“ (v pozn. pod čiarou je dopísané, že pero, ktorým Goethe písal Fausta daroval Miskiewiczovi).
Paulinyho poéziu možno hodnotiť predovšetkým v kontexte doby a jej významu pre národné obrodenie, teda treba dodať, že neprekročila limity romantizmu. Ako uvádza T. Winkler, „jeho básne sa recitovávali na spoločenských podujatiach, piesne sa spievali po zábavách, ktoré sa konali počas matičných výborových a valných zhromaždení, ba potom sa šírili i po Slovensku…“ (Winkler 1998).
PRÓZA A INÉ
Písal tiež prózu, resp. novely, poviedky a historické povesti (Kráľova žena, Kyčina, Tatarský plen, Trenčiansky Matúš) či krátke útvary dokumentujúce spoločenské dianie.
Za svoju posvätnú misiu považoval ozrejmiť čitateľom slávnu časť našich dejín: „Sú Slováci, ktorí už ani neveria, že by ten terajší národ ,valachov, pltníkov, drotárov a drevorubačov‘ bol mal snáď i nejaký vznešenejší zástoj v dejepise našej milej uhorskej vlasti. A sú Slováci, ktorí už ani neveria, že by určenie slovenského národa od nepamäti sveta bolo bývalo iné ako večná služba a otroctvo! Akože je to teda, že o niekdajšej mohutnosti a sláve slovenského národa, o bohatierskych skutkoch jeho hrdinov dejepisci nášho veku tak zanovite mlčia, že o tom ani sám náš slovenský národ nevie?“ píše v Trenčianskom Matúšovi. Niektoré prvky jeho tvorby sú v mesianistickom duchu, podobne ako to vidíme u Hroboňa či Kellnera-Hostinského (Porovnaj: Perný, Dupkala 2021); tento prúd však neskôr opustil. Sympatie k mesianistom vyjadruje tiež v Trenčianskom Matúšovi: „Z toho teraz už asi vysvitá, aké veľké zásluhy pri budení národného povedomia majú tí vedomci naši, ako sú Sasinek, Záborský, Hostinský, Hložanský, Trenkus, Križko a iní, ktorí so smelým čelom a neúnavnou silou chytajú sa do rúcania tej teraz mohutnej budovy lži a krivdy…“ opätovne citát z Trenčianskeho Matúša.
Podľa autorov Dejín slovenskej literatúry chcel dielom Trenčiansky Matúš podporiť historické opodstatnenie Memoranda národa slovenského, nakoľko predpokladal, že Matúš Čák bol posledným obrancom práv Horného Uhorska (Pišút 1984, s. 289). Kriticky to však komentuje Vladimír Mináč: „Aj tento lúpežný a pyšný veľmož, ctižiadostivý a bezohľadný pretendent trónu je vraj (podľa Paulinyho-Tótha) za federalizované Uhorsko (čo je do istej miery pravda); a vraj v predvečer bitky pri Bozhanovciach zvoláva ako vodca „národnej strany“ pod lipy nádvoria Trenčianskeho hradu „národný zjazd“! Takže vidíme, že turčiansko-sväto-martinské zhromaždenie je priamym pokračovaním činnosti zbojníckeho feudála… Ó, história, daj si pozor na mužov, čo sa ti koria ako vznešnej dáme: každý z nich ťa v hĺbke srdca pokladá za prostitútku! Interpretácia dejín Paulíny-Tótha, Hložanského et tutti quanti svedčí o tom, ako blízko je od vznešeného k smiešnemu…“(Mináč 1979, s. 14). Mináč Paulinymu venoval viacero podobne ostrých slov.
Dielo Kyčina je písané vo forme listov a podáva vzrušujúce obrazy bojov na Kaukaze roku 1833 – čerkelská krásavica Kyčina pripravuje záhubu ruskému dôstojníkovi a sama tragicky zahynie (Pišút 1984, s. 289).
Využíval tiež autobiografické motívy (Trinásta pieseň, Volebné rozpomienky, Škola a život) a či fragmenty zo života ostatných štúrovcov (Tri dni zo Štúrovho života). V rokoch 1866 až 1870 vydal štyri zväzky próz pod názvom Besiedky.
Zaslúžil sa tiež o vydanie debutu Hviezdoslava Prviesenky (Pišút, Rosenbaum, Chochol 1960, s. 339). Ako je uvedené v poznámkach z vydania z roku 1955, redaktorom a vlastným vydavateľom bol Viliam Pauliny-Tóth, ktorý dal Prviesenky tlačiť u Škarnicla v Skalici, kde sa tlačil aj ním redigovaný beletristický časopis Sokol. Taktiež sa uvádza, že známy poet jednoslovný pseudonym Hviezdoslav použil po prvý raz v roku 1877 v básnickom nekrológu za Paulinym-Tóthom. Dá sa teda povedať, že Viliam Pauliny-Tóth „objavil“ Hviezdoslava. Menej známe je, že Pauliny-Tóth údajne ako prvý zapísal Matuškov text slovenskej hymny 4. alebo 5. marca 1844 (uvádza to širší text v Novom SLOVE).
K ďalšej časti tvorby patrí publicistika; písal novinárske seriály, predvolebné inštrukcie (Slovenský Vlastimil alebo meru otázok a odpovedí o terajších záležitostiach národa slovenského) a agitačné brožúry (Vek slobody a premeny najnovšie).V neposlednom rade ide o priekopníka humoristických časopisov.
EURÓPSKY ROZMER
Viliam Pauliny-Tóth bol tiež prekladateľom. Prekladal z ruštiny, nemčiny, francúzštiny a maďarčiny. K najvýznamnejším prekladom možno zaradiť diela kultových literátov Puškina a Turgeneva. Uvádzal tiež divadelné hry zahraničných autorov (Ede Szigligeti, Roderich Benedix, Aleksander Fredro atď) a sám je autorom veselohier ako Kocúrkovský bál či Pansláv. Tieto hry sú však hodnotené ako priemerné. Ako však uvádzajú autori Dejín slovenskej literatúry, Pauliny-Tóth sa tiež podieľa na zakladaní edície Slovenský divadelný ochotník a vydáva aj diela iných autorov ako napr. Jonáša Záborského (jeho diela vydával tiež Jozef Karol Viktorin). Z Trinástej piesne možno dedukovať, že Viliam Pauliny-Tóth poznal a inšpiroval sa Platónom, Lykurgom, Catom, Petrarcm, Byronom, Goethem, Máchom či Mickiewiczom: „Víno málo píjal, pálené nikdy, ale piva vo veselej spoločnosti veľa. Svoje slobodné hodiny trávil vo dne kreslením a maľbou krajiniek, hraním na piane a básnením. Jeho najmilšie čítanie bolo Byron a Goethe, zvlášť tohto Werthers Leiden a Máchov Máj. Bürgerovu Lenóru a Mickieviczov Kurhanek Maryli,[ba i mnohé Petrarcove sonety vedel naspamäť…“Podobnémomenty nachádzame aj v texte Artúr a Leonóra: „Nám nič iné nepozostáva ako smrť,“ stonala Lenóra. On nemo prisvedčil a s odhodlanosťou Senecu a smelosťou Scaevolu vytiahol z ľavého vačku svojho svetlomodrého wertherovského fraku paklík básní, svoje ,slzopiesne‘ a čítal ich, bôľne nariekajúc…“
PALEOLINGVISTA?
Venoval sa tiež filologicko-mytologickej práci (Slovenské bájoslovie), ktorá má významné postavenie v rámci súdobej romantickej vedy. Základom práce je idea prepojenosti jazyka s mýtom. Práca je mesianistickom duchu – predpokladá spojenie mesianistickej panduchovnosti s romantickým lingvocentrizmom. Podľa autorov Encyklopédie slovenských spisovateľov ide romanticko-vizionársku teóriu o vzniku ľudskej prareči a slovenčiny a je výrazom pokusov vytvoriť mytologicko-mesianistický predpoklad pre teoretickú bázu národnej ideológie (Rosenbaum 1984, s. 19). T. Winkler píše: „V bájosloví dokazuje, že Slovania pochádzajú z územia medzi Tatrami a Dunajom, že v budúcnosti všetky slovanské jazyky splynú do jedného, pravda, vzniku tejto jednoty musia predchádzať vrelé styky všetkých Slovanov „cestou písma, tlače kníh, železníc, telegrafov, pomocou štátneho spolužitia, ktoré možno je ešte ďaleké, ale je isté. Prvým krokom k tomuto cieľu je, aby každý Slovan vedel aspoň dve slovanské reči – svoju a ruskú“. Ruština sa však musí zmeniť, „ona sa vyzlečie pomaly zo svojho lokálneho, špecifického, ruského charakteru a prispôsobiac sa ostatným nárečiam, bude brať na seba všeobecný slovanský charakter, jeho strediskom geograficky a fyzicky je naše milé Slovensko…“ (Winkler 1998). Treba však dodatočne korigovať, že tento citát nepochádza zo Slovenského bájoslovia (ako sa to ďalej šírilo vďaka uvedenému Winklerovmu citátu), ale z listu Hermíne Moštenanovej, ktorý poslal 17. januára 1876, čo uvádza Eduard Gombala.
Slovenské bájoslovie, ktoré vychádza v roku 1876 a pod Paulinyho menom je uvedené, že je podpredsedom Matice slovenskej, ale tiež členom Srbskej spoločnosti v Belehrade a člen Srbskej Matice v Novom Sade, inšpektor ev. cirkvi v Nitrianskom senioráte, správca martinskej sporiteľne, čestný mešťan v Kečkeméte, na Starej Turej a T. S. Martine, v Mošovcach, v Kláštore a Nem. Lupči s dodatkom a. t. ď. Venuje ho „slovutným a veľacteným pánom členom MATICE SLOVENSKEJ s bratskou úctou,“ pričom až po s. 20 emotívne, osobne, miestami s dobovým pátosom (Herodesovské usmrtenie, zbojnícka lúza, oplanstvo) píše o nespravodlivom zrušení Matice, kritizujúc vlastných „renegátov“, ale aj huckanie maďarského a nemeckého časopisectva, pričom dodáva, že toto dielo vydáva vlastným nákladom. Uvádza tu tiež v kontexte kritiky K. Tisza Miletićove interpelácie z 15. decembra 1975 a bráni Maticu pred nespravodlivým zrušením, pričom argumenty podkladá konkrétnymi aktivitami (vydanie Sládkoviča, Kráľa, Kuzmányho básní, vydávanie Letopisu, podpora maliarov a sochárov (J. Temnák, Dunajský, spis Reusov o staviteľstve), hudby (Náuka súhlasu“) atď.
Každopádne, samotné Slovenské bájoslovie je založené na špekulatívnej až mytologicko-lingvisticko- filologicko-etnografickej úrovni, čo ho radí medzi predchodcov kultúrno-antropologického myslenia o jazyku, spojenej s predstaviteľmi romantickej koncepcie „národa ako duchovného organizmu“. Paralely nachádzame v niektorých kontextoch diel Šafárika, Kollára, neskorého Štúra (predovšetkým v kontexte potreby zjednocovania Slovanov), teozofických postojoch Hurbana (gnostický základ), ale aj u S. B. Hroboňa (paralela pre experimenty s jazykom).
Základom práce je idea prepojenosti jazyka s mýtom. Práca je v mesianistickom duchu – predpokladá spojenie mesianistickej panduchovnosti s romantickým lingvo-centrizmom. Je vnímané ako romanticko-vizionárska teóriu o vzniku ľudskej prareči a slovenčiny a je výrazom pokusov vytvoriť mytologicko-mesianistický predpoklad pre teoretickú bázu národnej ideológie. Pauliny píše, že reč je výtvorom filozofie predkom vlastnej, dielom ducha, ktorý sa „zjavuje v diele“ a „báj“ je myslením, „barvistou dumou tohože ducha, a práve preto bádaní mythologie nedovoľno deliť od seba reč a vec, čili jazykozpyt od bájeslovia; menovite ale Slovenská mythologia s etymologiou, a etymologia s mythologiou…“ Pauliny predpokladá, že prostredníctvom porovnávania slovníkov (resp. mluvníc, „mluvoveda podobať sa bude zemovede ducha“) možno bádaním dospieť k osudom pra-národov sveta, ktorých poznanie pokrýva hlboká tma. Predpokladá, že kolískou človečenstva je ním nazvaná Hvalská čeľaď ako „pranárod Semítov, Árov a Indi-Europanov“.
Paulinyho-Tótha možno na základe tohto diela označiť ako prvého slovenského paleolingvistu. Svoje tézy zdôvodňuje na konkrétnych príkladoch: Wein, víno, vinum; sedere, sitzen, sedeť; strahl, stern, striebro; kov, cuprum; slepý, schlafen; dormiere, driemať, luh, lucus, les; ob-lud, blud, blúdiť, blúzniť atď. Paralely hľadá aj v maďarčine (dolog-dielo, gyerek-dieťa, dédo-dedo, gyász-desiť atď. pričom slová delí dualisticky (až zoroastriánsky) pôvodom na belbožeské (dobro) a černobožeské (zlo, bes), pretože „ten istý boh je i bel- i černo-bohom Slavianskej čeľade, ktorý raz kriesy a život dáva, druhý raz škrtí a dlávi prírodu i človeka.“ Uvádza paralelný príklady slov v slovenskom jazyku napr.: mri, mrieť, mrhať, mrcha, mráz, mrúžiť, Morús, mršina, mrcina, mrak, umrlec, Morena, Mora, máry, smrad, smrť. Cez jazyk prechádza od mytológií až k filozofickým otázkam – hmota je v sebe a pre seba mŕtva, oživuje ju duch.Napriek špekulatívnosti Paulinyho teórií treba uznať, že dielo dokazuje jeho vysoko intelektuálne schopnosti, znalosť jazykov, geografických a historických súvislostí, ako aj holistické spájanie súvislostí, teda to, čoho základom je kulturologické a kultúrno-antropologické bádanie, avšak súčasne pôsobí text extrémne chaoticky, neprehľadne a nezrozumiteľne, čomu napomáha aj používanie archaizmov či slov z iných jazykov, napr. ruštiny (na tento fenomén upozornil aj Peter Gregorík v konferenčnom príspevku Syntaktické osobitosti v próze Viliama Paulinyho-Tótha).
***
Literárna veda hodnotí Paulinyho prínos na priesečníku krížiacich sa línií vo vývine slovenskej literatúry druhej polovice 19. storočia nakoľko v poézii smeruje od romantického subjektivizmu k publicizmu a v próze smeruje od romantického pátosu k žurnalisticky chápanej satire a napokon historické poviedky sú písané v duchu politických pamfletov. V dráme smeruje od mesianizmu k situačnej komike. Záverom možno na základe uvedených faktov konštatovať, že Viliam Pauliny-Tóth je (pretože jeho dielo stále žije v prítomnosti) silnou osobnosťou nielen Matice slovenskej, slovenskej politiky 19. storočia v kontexte jeho všestrannosti. Snáď aj tento článok aspoň čiastočne prispeje k Hurbanovej túžbe, aby bola táto osobnosť národu predstavená na povzbudenie nasledovníkov v jeho práci a za jeho obete pre národ.
***
Vráťme sa na záver k vedeckej konferencii Matice slovenskej z marca 2026. Michal Bada na konferencii zasadil jeho humoristický časopis Černokňažník do širšieho medzinárodného kontextu (okrem neho vznikli časopisy Rarášok, Ježibaba; v zahraničí Figaro, Kométa, Üstökös, Divný Ištok a i.) a podrobne analyzoval jeho obsah, pričom na konkrétnom príklade príbehu o dvoch Slovákoch pohádaných na opustenom ostrove poukázal na nadčasovosť jeho humornej národnej sebakritiky (záznam tu). Anita Murgašova zvýraznila fakt, že Pauliny-Tóth bol ako druhý po Štúrovi zvolený do Uhorského snemu práve dolnozemskými Slovákmi z Vojvodiny (okres Kulpín, dnes Srbsko) za Stranu ľavého stredu a jedna z jeho vízií bola (v rámci 8 návrhov zákonov) aj výstavba železníc resp. návrh výstavby železničnej siete. V tom čase bol tiež členom Matice srbskej, a ako pripomenula Dunja Andrić, výrazne komunikoval so srbským dejateľom Svetozárom Miletićom.
Zuzana Kyzeková Füle zdôraznila, že Pauliny-Tóth bol tiež výrazne slovansky orientovaný aktivista, avšak svoje aktivity v tomto smere tlmil, aby politicky neohrozil Maticu slovenskú. Pavol Madura vo svojom príspevku podrobne rozobral kontext členskej základne a jednateľstiev Matice slovenskej. Július Lomenčík predložil podrobnú analýzu jeho literárnej tvorby, Jaroslav Durec zase problematiku pedagogiky a Jozef Schwarz ho predstavil ako jedného z dvoch štátnikov (druhý po Štúrovi) v čase, keď Slovensko ešte nemalo štát.
Autor tohto článku (Lukáš Perný) zaradil Viliama Paulinyho-Tótha kulturologicky do doby, v ktorej žil s cieľom poukázania na jeho široký rozhľad, medzinárodné pôsobenie V. Paulinyho-Tótha (slovenský, slovanský, srbský, maďarsky kontext) a snahy humanizovať vzťahy medzi národmi (záznam tu). Úvod prednášky patril zaradeniu autora a priblíženia dobových reálií (dozrievajúci romantizmus a začínajúci realizmus, memorandovo-matičné obdobie, Vajansko-Škultétyovská etapa, štvrtá (či piata?) vlna národného obrodenia, nová vesna; vo svete Prvá internacionála, Parížska komúna, zjednotenie Nemecka (Bismarck) a Talianska (Garibaldi), zrušenie otroctva a poddanstva v Rusku a Amerike, priemyselná revolúcia, v literatúre Wilde, Čechov, Tolstoj, Ibsen neskôr prekliati básnici a vznik secesie (Art Nouveau); na území Slovenska najskôr vznik Matice slovenskej, Memorandum národa slovenského, neskôr jej zrušenie, obranárske aktivity pred maďarizáciou, záchrana kultúrneho dedičstva cez Muzeálnu slovenskú spoločnosť, Slovenskú učenú spoločnosť, Národný dom, Kníhtlačiarsky účastinársky spolok a Živenu; okrem Paulinyho-Tótha pôsobia osobnosti ako Ambro Pietor, bratia Mudroňovca, Andrej Kmeň, Andrej Sokolík, starnúci Hurban a Francisci či Matúš Dula a ďalší).
Nadviazal na výskumy kulturologičky Anny Fischerovej (zaradenie tejto osobnosti) a zosumarizoval analýzy literárnych vedcov, kultúrnych kritikov a spisovateľov, osobnosti či niektoré kultúrne fenomény, ktoré zachovali Paulinyho-Tótha v kolektívnej pamäti národa a slovenskej kultúre (J. M. Hurban, Jaroslav Vlček, Štefan Krčméry, Július Botto, František Bokes, Pavol Vongrej, Eduard Gombala, Július Noge, Cyril Kraus, Stanislav Šmatlák, Karol Rosenbaum, Milan Pišút, Vladimír Mináč, Tomáš Winkler, Imrich Sedlák, Eva Palkovičová, József Demmel, Július Lomenčík; dokument Trezor).Taktiež v rámci prezentácie vyzdvihol, že mohlo ísť o prvého slovenského paleolingvistu (Slovenské bájoslovie), že predpovedal spoločný slovanský jazyk a rozvoj železníc. Podujatie navštívila aj redaktora Slovenského rozhlasu, pričom výstup bude prezentovaný v zahraničnom vysielaní.
POUŽITÁ A ĎALŠIA ODPORÚČANÁ LITERATÚRA
BOKES, František: Viliam Pauliny-Tóth: slovenský poslanec v r. 1869-72. Martin : Matica slovenská, 1942.
ČAVOJSKÝ, Ladislav: Romantický dramatik Viliam Pauliny-Tóth. In: Slovenské divadlo, roč. 47, 1999, č. 1, s. 586 – 599.
ČEPAN, Oskár: Próza Viliama Paulinyho-Tótha. In: Pauliny-Tóth, Viliam: Škola a život. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásne literatúry,1965.
ĎURIŠKA, Zdeno (zost.): Paulinyovci v slovenskej kultúre. Martin : Slovenská genealogicko-hereldická spoločnosť, 2002, ISBN 8096871714, s. 60 – 114.
GOMBALA, Eduard: Viliam Pauliny-Tóth: život a dielo. Martin : Matica slovenská, 1976.
HVIŠČ, Jozef: Viliam Pauliny-Tóth (1826 – 1877). In: Slovenská historická próza. Bratislava : Slovenská literárna agentúra, 1988, s. 39 – 41.
HURBAN, Jozef, Miloslav: Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba. In: Almanach Nitra VII, 1877, s. 329 — 409. Dostupné online: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/967/Hurban_Viliam-Pauliny-Toth-a-jeho-doba/1 a https://books.google.sk/books?id=20f9R6sZtwAC&printsec=frontcover&dq=Viliam+Paul%C3%ADny-Toth&hl=cs&sa=X&redir_esc=y#v=onepage&q=Viliam%20Paul%C3%ADny-Toth&f=false
KOVÁČIK, Ľubomír: In: Mytologizmus v slovenskom literárnom romantizme. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 2002, s. 19 – 23.
MARUNIAKOVÁ, Anna: Viliam Paulíny-Tóth, 1826-1877. Martin : Matica slovenská, 1977.
PAULINY-TÓTH, Viliam. Posledný pevec. Praha: Štátne nakladateľstvo v Prahe, 1932.
PAULINY-TÓTH, Viliam. In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. Bratislava : Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005, ISBN 80-7149-801-7, s. 433 – 434.
PAULINY-TÓTH, Viliam. In: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). IV. zväzok. M – Q. Martin: Matica slovenská, 1990, s. 411 – 413. ISBN 80-7090-070-9.
DUPKALA, Rudolf, PERNÝ, Lukáš: Štúrovci a Hegel. Prešov : Prešovská univerzita, 2021.
MINÁČ, Vladimír: Portréty a osudy. Bratislava : Obzor, 1979.
PIŠÚT, Milan, ROSENBAUM, Karol, CHOCHOL, Viktor: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1960.
PIŠÚT, Milan a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava : Obzor, 1984.
ROSENBAUM, Karol a kol: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 2. zv. Bratislava : Obzor, 1984.
WINKLER, Tomáš: Čas pred nesmrteľnosťou. Martin : Matica slovenská, 1998.
Viliam Pauliny-Tóth. In: https://zlatyfond.sme.sk/autor/54/Viliam-Pauliny-Toth
Viliam Pauliny-Tóth. In: https://cs.wikipedia.org/wiki/Viliam_Pauliny-T%C3%B3th
Viliam Pauliny-Tóth. In: https://www.literarny-tyzdennik.sk/products/viliam-pauliny-toth-3-6-1826-senica-6-5-1877-martin/
Politik a spisovateľ Viliam Pauliny-Tóth zomrel pred 145 rokmi. In: https://spravy.rtvs.sk/2022/05/politik-a-spisovatel-viliam-pauliny-toth-zomrel-pred-145-rokmi/



