Peter Michal Bohúň

Maliar spätý so štúrovcami

Dvesto rokov od narodenia Petra Michala Bohúňa

Jeden z najvýznamnejších slovenských maliarov 19. storočia Peter Michal Bohúň sa narodil pred 200 rokmi, 9. septembra 1822, vo Veličnej na Orave do početnej rodiny evanjelického farára. Základy národného povedomia nadobudol v rodine a v obecnej škole vo Veličnej u rechtora Pavla Zocha. Navštevoval evanjelické gymnázium v Gemeri a lýceum v Levoči. Ešte ako študent lýcea sa stal prívržencom štúrovského hnutia a zostal mu verný až do konca života. Jeho spolužiakmi boli Janko Kráľ, Ján Francisci, Samuel B. Hroboň, Ján D. Makovický a Ján Kalinčiak. Po štúdiu v Levoči absolvoval trojročný právnický kurz na lýceu v Kežmarku. Tu vytvoril prvé maľby a upozornil na svoje výrazné výtvarné nadanie. Vďaka sponzorom, medzi ktorými bol mikulášsky národovec a kníhkupec Gašpar Fejérpataky-Belopotocký i slovenský národnobuditeľský spolok Tatrín, bol v roku 1843 prijatý na pražskú Akadémiu výtvarných umení do dvojročnej prípravky. Po ukončení prípravky ho zaujala technika tlače litografiou, pochopil jej význam pre umeleckú propagáciu a rozhodol sa, že nasledujúci rok strávi v učení u významného českého litografa Františka Šíra. Vďaka získaným vedomostiam dostal objednávku na ilustrovanie botaniky Jana Svätopluka Presla Rostlinář (Třicet a dwa obrazy k prwopočátkům rostlinoslowí). Túto jeho prácu ohodnotila Matice česká zvláštnym uznaním. Už v roku 1846 zverejnil v Orlovi tatranskom svoj umelecký program – vytvoriť litografické obrazy Slovákov v ľudových krojoch, slovenskej krajiny a portréty významných slovenských osobností.

Vo voľných chvíľach Peter Bohúň navštevoval pražské umelecké kruhy, stretával sa s českými národovcami a učil v rodinách českej inteligencie kreslenie. Vlastenecké kruhy ho nakoniec ovplyvnili viac než štúdium na akadémii. Kvôli existenčným problémom však výtvarnú školu v roku 1947 ukončil a vrátil sa na Slovensko. Jeho túžba pokračovať ďalej vo Viedni sa z tých istých príčin už nenaplnila.

Po návrate na Slovensko sa v Liptovskom Svätom Mikuláši 10. mája 1848 zúčastnil na proklamačnom zhromaždení Žiadostí slovenského národa. Dojmy z proklamácie stvárnil na temperovej skici „Zhromaždenie slovenského ľudu z jari 1848. Tematicky využil vlastnú skúsenosť, vo Veličnej sám zorganizoval zhromaždenie, kde prečítal Žiadosti. Následne naňho oravský župan vydal zatykač. Revolúciu rokov 1848 – 1849 vyjadril na ďalšom romantickom obraze, olejomaľbe Ján Francisci ako kapitán slovenských dobrovoľníkov. Je to azda najslávnejšie Bohúňovo dielo, spodobnil na ňom jedného zo svojich najbližších priateľov.

V roku 1848 sa Peter Michal Bohúň usadil v Lučivnej a oženil sa s dcérou miestneho zemana Žofiou Klonkayovou (jej mladšia sestra Rozália sa vydala za brata Ľudovíta Štúra). V Lučivnej začal vyučovať v nižšej evanjelickej škole. Po šiestich rokoch sa rodina presťahovala do Vrbice (dnes súčasť Liptovského Mikuláša). V Mikuláši učil ďalších 11 rokov, opäť na evanjelickej dievčenskej škole, slovenčinu, dejepis, zemepis, literatúru a kreslenie. V evanjelickej škole s ním účinkoval aj jeho spolužiak z Levoče Ján D. Makovický. Správcom bol Michal Miloslav Hodža. V meste sa venoval aj obrodeneckej práci, maľoval tiež divadelné opony a kulisy pre slovenské ochotnícke divadlá v Revúcej (1851), Nemeckej Ľupči a Liptovskom Svätom Mikuláši. V roku 1861 sa v Martine zúčastnil na memorandovom zhromaždení a o dva roky neskôr sa stal zakladajúcim členom Matice slovenskej.

Príjmy z maliarskej tvorby a plat učiteľa nemohli uživiť početnú rodinu (mal 6 detí), preto si v Mikuláši otvoril fotografický ateliér. Rodina trvale žila v núdzi, navyše prenasledovaná režimom kvôli Bohúňovmu národovectvu. K existenčným problémom sa časom pridala aj tuberkulóza.

Peter Michal Bohúň už v rokoch 1847 – 1850 vytvoril sériu krojových štúdií z oblasti Oravy, Liptova, Trenčína, Považia a okolia Zvolena znázorňujúcich romantické, idealizované mladé páry. Príležitostne sa venoval i krajinomaľbe s námetmi z rodnej Oravy a maľoval oltárne obrazy. Jeho diela sa nachádzajú v mnohých kostoloch Slovenska a Poľska. Bohúň však bol predovšetkým portrétista. Spočiatku tvoril portréty v romantickom duchu, približne do roku 1854. Depresia, ktorá nastala na Slovensku po nevydarenej revolúcii v rokoch 1848 –1849 ho zmenila z lyrika-romantika na realistického interpreta, tvorcu, ktorý pre budúce generácie uchoval podobu a charakter slovenskej obrodeneckej spoločnosti. Na svojich portrétoch zachytil podobu desiatok význačných slovenských osobností druhej polovice 19. storočia, či už to boli politici, spisovatelia, básnici, vedci, učitelia, duchovní, alebo národní buditelia.

Rodina sa v roku 1865 kvôli dlhom presťahovala do poľskej Haliče do obce Lipnik (dnes Bielsko- Biała), kde sa Peter Bohúň po čase uchytil a začal dostávať objednávky miestnych mešťanov, šľachty aj duchovenstva. Ani tu ale nestratil kontakt zo Slovenskom a vracal sa maľovať, či už portréty, alebo oltárne obrazy. V poslednom roku života pracoval v Nemeckej Ľupči, kde vytvoril, okrem iného, krásny portrét manželky evanjelického farára Anny Philadephi.

Podľa údajov bialského evanjelického archívu zomrel Peter Michal Bohúň 20. mája 1879 na zápal pľúc vo veku 56 rokov.

Na stránke webumenia.sk si môžete pozrieť 172 reprodukcií diel umelca. Jeho meno dnes nesie galéria v Liptovskom Mikuláši sídliaca v budove, kde Peter Bohúň 11 rokov pôsobil.

Spomienka maliara Jozefa Hanulu na Petra Michala Bohúňa

Už ako žiak oddal som sa úplne do maľovania. Maľoval som podobizne podľa fotografií. Bol som už známy v celom Liptove a otec chodil sem a ta, radil sa so známymi pánmi o mojom ďalšom školení. Každý mu radil, aby ma len dal do škôl, lebo že len tak môže byť zo mňa maliar, bez školy že nebudem ničím. Bola to hlavne rodina Makovických v Ružomberku, tí otca nútili, aby ma len dal do škôl. Už bolo ustálené u hlavného župana, že ma on dá na župné trovy do Pešti na učenie.

V tom čase prišiel do Nemeckej Ľupče maliar Peter Bohúň a bol hosťom na evanjelickej fare. Maľoval farára a jeho rodinu. Farárom bol vtedy Filadelfi (pozn. Móric Philadelphi). O tomto pobyte Bohúňovom dozvedel sa otec v Ružomberku u Makovických. I vystrojili sme sa teda do Ľupče. Ja som vzal so sebou podľa otcovej rady jeden svoj obraz, práve čo som namaľoval vtedy Fábrymu (Jozef Fábry, podnikateľ a kultúrny činiteľ, vtedy bol ako 20-ročný pomocníkom v obchode); bola to budova Matice slovenskej. Tento Fábry bol v obchode u Makovických.

Bohúň si môj obraz popozeral a potom ma poúčal o perspektíve, ako sa rovnobežné čiary, keď sa od oka vzďalujú, v jednom bode schádzajú. Boli to dve steny tejto budovy, ktoré dávali príležitosť uplatniť túto náuku o rovnobežkách, lebo budova bola vyobrazená v polohe uhlopriečnej, tak, že obe strany sa od oka vzďaľovali. Ja som vtedy tomu všetkému poúčaniu nerozumel. Až neskoršie, keď mi všetko v škole podali odborne. Bohúň povedal, že je to lineárna perspektíva. Potom ešte vysvetľoval perspektívu farieb alebo povetria. Pravé rameno povzniesol vodorovne do výšky oka, mal na sebe čierny kabát. Keď vraj hľadíme ponad čierny rukáv kabáta na hory, zdajú sa nám modrými, a čím sú vzdialenejšie, tým sú slabšie, sú svetlejšie vo farbe. Túto perspektívu hôr som ešte mohol chápať. Ale ťažšie to bolo s tými rovnobežkami. Nešlo to do mojej neučenej hlavy. Otec ho potom prosil, aby ma vzal za učňa. Ale on vraj učňov neberie. To treba ísť do škôl.

Potom nám ešte poukazoval svoje práce, podobizne, čo práve maľoval v Ľupči. Na mňa tieto obrazy urobili silný dojem, bol som omráčený ich podobnosťou a živosťou. Ale i na otca to účinkovalo. Bohúň to na nás videl a bol tomu iste rád, súdim to z toho, že k nám bol veľmi milý a ochotný. Vysvetľoval, ako to robí, aké plátno je na to potrebné, ako to nakreslí uhlíkom; mal tam práve začatú podobizeň, na nej bolo ešte asi do polovice čisté plátno, len uhľom nakreslené. Uhľom sa vraj preto kreslí, lebo sa to dá ľahko zotrieť.

Za týždeň namaľoval dve podobizne, za jednu mu platili 45 zlatých. Ukázal nám aj fotografiu v oleji pomaľovanú. Pred maľovaním sa vraj najprv musí napustiť riedkym stolárskym glejom, aby sa farba do nej nevpíjala, a po uschnutí gleja sa potom pomaľuje olejovou farbou.

Poukazoval nám všetko, čo mal pri sebe: olejové farby v tubách – to bola pre mňa novota, tie som obdivoval –, štetce, paletu, ako sa drží pri práci atď. Na všetko som dával veľký pozor. Bola to pre mňa prvá škola. Toto stretnutie s Bohúňom bolo kedysi v lete. A toho istého času zoznámil som sa aj s Klemensom (maliarom Jozefom Božetechom Klemensom).

Stretnutie, ktoré Jozef Hanula opisuje, je výňatkom z jeho knihy Spomienky slovenského maliara vydanej Maticou slovenskou v roku 1940. V popisovanej príhode mal Hanula 15 či 16 rokov, pretože obraz, ktorý si so sebou niesol, je datovaný rokom 1878 a Peter Bohúň maľoval podľa signovania v Nemeckej Ľupči v roku 1879 portréty jednak evanjelického farára Mórica Philadelphi a jeho manželky Anny a ďalej štyri portréty rodiny vicerichtára Samuela Hendla. Všetky tu uvedené obrazy sú uložené v galériách, buď v Martine (začiatočnícky amatérsky obraz Hanulu), alebo v Liptovskom Mikuláši (portréty – práce Petra Michala Bohúňa, ktorý, bohužiaľ, v uvedenom roku 1879 zomrel. Hanula mal vtedy za sebou len dva roky obecnej školy a ďalšie štúdiá v Budapešti a Mníchove na neho ešte len čakali. Obraz prvej budovy Matice slovenskej, o ktorom je tu reč, je prvou dochovanou olejovou maľbou Jozefa Hanulu a je symbolické, že si ju vybral ako námet. Narodil sa totiž v roku 1863, v roku vzniku tejto národnej inštitúcie. V encyklopédiách sa o Hanulovi píše, že svojím dielom nadväzuje na tvorbu Petra Mikuláša Bohúňa a Jozefa Božetecha Klemensa.

Bohdan Kraus