Samo Vozár – predčasne umlčaný básnik
Samo Vozár (1823 – 1850), pôvodne Vozárik aj Vozáry, patril k najtalentovanejším romantickým básnikom, prekladateľom a publicistom mladšej štúrovskej generácie. V rokoch 1841 až 1845 študoval na ev. lýceu v Bratislave, kde sa funkcionársky angažoval v štúrovskom Slovanskom ústave a stal sa dôverníkom Ľudovíta Štúra. Na jeho pozvanie bol Samo Vozár 14. februára 1843 účastníkom prvej schôdzky úzkeho kruhu najoddanejších Štúrových žiakov v Bratislave, kde im predostrel návrh o povýšení strednej slovenčiny za základ budúceho spisovného jazyka Slovákov. V pozícii dôležitého člena Štúrovej básnickej školy začal ako jeden z prvých v poetickej tvorbe používať štúrovčinu. Prekladmi slovanských a svetových klasikov (Puškin, Mickiewicz, Goethe, Shakespeare, Byron) nadobudol básnické zručnosti a vo vlastnej tvorbe sa prepracoval k osobitému romantickému prejavu, blízkemu poézii Janka Kráľa. Písal subjektívne ladené lyricko-epické básne, s formálnej stránky inovoval shakespearovský sonet a pokúsil sa o byronovský typ veršovanej poviedky. O poznanie básnického torza Sama Vozára sa zaslúžil literárny vedec Pavol Vongrej, ktorý roku 1967 v Matici slovenskej vydal jeho súborné dielo.
Počas revolučnej jari roku 1848 sa Samo Vozár zapojil do Slovenského povstania v Malohonte. V októbri 1848 ho spoločne s „tromi sokolmi“ (Francisci, Daxner, Bakulíny) a ďalšími temer štyridsiatimi slovenskými národovcami z oblasti Gemera a Malohontu postavili pred štatariálny súd v Plešivci. Sama Vozára odsúdili na ľahký žalár a po prepustení z väzby od novembra 1848 žil pod policajným dozorom v rodnom Hrachove.
Samo Vozár sa predrevolučnom i porevolučnom období intenzívne venoval publicistike. V posmrtne vydanom politologickom spise Hlas od Tatier (1851) sa po Slovenskom povstaní pokúsil načrtnúť novú politickú koncepciu národného hnutia orientovanú na slovensko-maďarskú spoluprácu v Uhorsku a jej odklon od cisárskej Viedne, ktorá sa mala odvíjať na akceptovaní myšlienky národnej rovnoprávnosti. Na tento spis negatívne reagoval Ľudovít Štúr v kritickej recenzii „Hlas od Tatier“ od S. Vozára, uverejnenej v Hurbanových Slovenských pohľadoch (1851). Nemožnosť tejto línie nových vzťahov Maďarov a Slovákov na začiatku druhej polovice 19. storočia verifikovala i sama tragická smrť Sama Vozára, keď zahynul v rodnom Hrachove 5. decembra 1850 za doposiaľ nevyjasnených okolností po brutálnom fyzickom ataku maďarských nacionalistov.
Prameň: Samo Vozár – predčasne umlčaný básnik. In: Parenička, Pavol: Odkaz štúrovskej generácie. Dvestoročnice štúrovcov. Martin: Matica slovenská, 2023, s. 57 – 58. ISBN 978-80-8128-292-8.
