K 150. výročiu narodenia kultúrnej a krajanskej pracovníčky v národnom hnutí
Autor: Jozef Schwarz, člen Výboru Matice slovenskej
Štyri obdobia národného života Etely Cablkovej, vydatej Bohúňovej
Matica slovenská vyhlásila rok 2024 za „Rok slovenských žien v národnom hnutí“. Oprávnene! Zástoj slovenských žien, dievčat, manželiek sa často nielenže nedoceňuje, ale býva i prehliadaný. Cieleného zamyslenia nad miestom a úlohou slovenských žien v národnom hnutí (aj keď sa môže zdať kampaňovité) nikdy nie je dosť. Pavol Madura, vedecký tajomník Matice slovenskej, v tejto súvislosti píše: „Slovenské ženy ako národovkyne pod vplyvom fenoménov doby sa usilovali tiež dostať do popredia a stať sa aktívnymi subjektmi spoločensko-kultúrneho diania. Pri tejto príležitosti treba spomenúť Aničku Jurkovičovú, prvú slovenskú herečku, v mladosti priateľku Janka Francisciho, neskôr manželku Jozefa Miloslava Hurbana, alebo príťažlivú intelektuálku Adelu Ostrolúcku spojenú najmä so životným príbehom Ľudovíta Štúra (práve v tomto roku ubehlo 200 rokov od ich narodenia), a mnoho iných žien, ktoré boli na jednej strane previazané s osudmi slovenských národných buditeľov, ale na druhej strane sa svojou angažovanosťou zaslúžili o povznesenie slovenského národa.“ Netreba zabúdať na priekopníčky národného hnutia: pani a slečny Koléniové, či Johanku Borikovú-Hrebendovú. Významným impulzom pre vyhlásenie roka slovenských žien v národnom hnutí je výročie 150 rokov od založenia spolku slovenských žien Živena (1869). V jej radoch sa formovali aj také osobnosti slovenského národa ako boli Anna Halašová-Mudroňová, Drahotína Kardossová-Križková, sestry Cablkové: Paula Novomeská a Etela Bohúňová. Postupne prichádzajú na národnú scénu Helena Turcerová-Devečková, Elena Šoltésová, Božena Slančíková-Timrava, Terézia Vansová či Zuzka Zguriška alebo Jela Krčméry-Vrteľová. Dnes vytvára Matica slovenská priestor pre ich pripomenutie i návrat do našej národnej pamäte.
Vo februári 2024 uplynulo 150 rokov od narodenia jednej z nich Etely Cablkovej Bohúňovej a 18. apríla 68 rokov od jej skonu. V nasledujúcom texte stručne pripomíname jej životnú cestu v prelomovom období slovenského národného hnutia.
Časť prvá Oroslánska zima
Etela Cablková sa narodila 12. 2. 1874 v slovenskej evanjelickej obci Orosláň neďaleko mestečka Tata v Komárňanskej stolici, asi 40 km na juh od Komárna v dnešnom Maďarsku, kde absolútna väčšina obyvateľov boli Slováci, ktorých predkovia prišli od Myjavy. Jej otec Štefan Cablk (1831 – 1918) sa tu v roku 1861 stal verejným notárom. Pochádzal z Brezovej pod Bradlom. Už ako 16 ročný sa zapojil do hurbanovského povstania 1848 – 49, bol odsúdený na smrť, trest mu pozmenili na žalár, z ktorého ušiel. V roku 1843 sa spomína ako študent evanjelického lýcea v Prešporku. Slovenská angažovanosť sa výrazne tiahla celým jeho životom. V Orosláni našiel zo začiatku pokojné pôsobisko. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v 1867 začali naňho a jeho tamojších slovenských spolupracovníkov útoky zo strany maďarizátorov, pretože sa všemožne usilovali udržiavať slovenské národné povedomie tunajších krajanov, čo bolo tŕňom v oku niekoľkým jednotlivcom a tiež úradom. Maďarizácia otvorila cestu vlastencom (odrodilcom) typu Jula Pohánku. Tento novopečený uhorský (rozumej maďarský) „patriot“ vycítil možnosť rýchleho kariérneho postupu odhaľovaním panslavizmu v Orosláni. Dôvod jeho činov bol triviálny. Konkrétne si miesto obsadené farárom a národovcom Jurajom Mošteňanom vyhliadol pre svojho brata a učiteľské miesto Pavla Bartoša pre seba. Štefan Janšák píše: „Obidve tieto rodiny súviseli priateľsky i príbuzensky so spomínaným notárom Cablkom a kaplánom Ľudovítom Novomeským (ten sa ožení s Cablkovou dcérou Paulou). Ich solidarita bola tak silná, že dali prednosť spoločnej záhube než by boli zradili svoje národné presvedčenie“, ktoré spočívalo v každodennom používaní slovenčiny, v udržiavaní a rozvoji národného povedomia. Pohánka zmanipuloval proti nim verejnú mienku a počas Fašiangov 1887 vydrancovali Cablkov majetok a štyria národovci (Cablk, Mošteňan, Bartoš a kaplán Novomeský) sa ratovali útekom. K pohonu na „panslávov“ sa pridali i úrady. Protislovenský pogrom vyvrcholil cirkevným procesom i súdnym procesom v Komárne. Pohánka „víťazí“ a štyria „panslávi“ na čele s Cablkom prídu takmer o všetko. A oroslánski Slováci o nich.
Štefan Cablk stratil značnú časť svojho majetku a rodina je v tom istom roku donútená za veľmi dramatických okolností Orosláň opustiť. Kalváriu oroslánskych slovenských národovcov podrobnejšie opisuje Štefan Janšák v knihe „Život Štefana Fajnora“ v kapitolke Oroslánske procesy. Miestni Slováci zostali napospas drsnému súkoliu maďarizačného mlyna. Podľa oficiálnych maďarských štatistík žilo v roku 1880 v Orosláne 1.678 obyvateľov, z toho 1.523 (90,7%) Slovákov a 68 Maďarov. O desať rokov neskôr v 1890, tri roky po vyhnaní Cablka a jeho priateľov sa k Slovákom stále hlásilo 1.407 obyvateľov (83,8%). O ďalších desať rokov v roku 1900 nastal „maďarský zázrak“. Z celkového počtu 1.663 obyvateľov sa k Slovákom prihlásilo 55 (päťdesiatpäť) ľudí, len 3,3 percenta! Ostatných 1.565 sa obrátilo na maďarstvo! V priebehu desiatich rokov! Samozrejme bola to len štatistická a nie reálna maďarizácia, veď v roku 1948 pri výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom presídlilo z Orosláne na Slovensko do Dvorov nad Žitavou okolo 800 Slovákov, a v dnešnej Orosláni aj dnes funguje slovenská menšinová samospráva!
Štefan Cablk s manželkou Vilmou, rodenou Pálešovou (1833 – 1902) vychovávali všetky deti v slovenskom duchu. Vo výročnej „správe o slovenskom ev. a. v. vyššom gymnasiume Veľko-Revúckom a s ním dočasne spojenom Semenisku učiteľskom na školský rok !872—73“ (spísal S. Ormis) je záznam o krajciarových zbierkach na jeho chod, kde sa spomínajú Štefan Cablk (90 kr.) a jeho žena Vilhelmína, deti Ján a Vilma, každý po 20 až 40 kr. Zo šiestich detí aktivitami v národnom hnutí vynikli syn Ján (1887 – 1943) a Gustav, ako aj dcéry Paula a naša jubilantka Etela, ktorá tu prežila prvých trinásť rokov života. Cablkovie deti už od narodenia a celé detstvo pociťovali maďarizáciu v každodennom živote a azda aj preto bolo ich slovenské národné povedomie veľmi silné, aktívne a trvalé. Oroslánske detstvo Etely Cablkovej malo podiel na tvorbe jej celoživotného slovenského presvedčenia.
Časť druhá Martinská jar
Cablkovci nútene zanechávajú chladnúce národné ovzdušie Orosláne a odchádzajú: dcéra Paula s manželom Ľudovítom Novomeským (patril medzi spomínaných „panslávov“) po jeho dvojročnom učiteľskom pôsobení v Šalgove (dnes Svätoplukovo) do USA, kde pokračujú v národnej práci medzi krajanmi. Ostatní Cablkovci, rodičia s deťmi (vrátane dcéry Etely a syna Jána i Gustava) sa sťahujú do Martina.
Národne prajné martinské ovzdušie umožňuje Cablkovcom pokračovať v slovenskej misii. Boli pevnou súčasťou tamojšej slovenskej spoločnosti. Nechýbali ani na jednom podujatí, ktoré sa týkalo obrany práv slovenského národa. Otec Štefan od roku 1888 pracoval v administrácii Národných novín, potom ako pisár v advokátskej kancelárii Matúša Dulu a nakoniec ako účtovník v pivovare. Ústredná postava nášho príbehu Etela Cablková sa vyučila za dámsku krajčírku. Po príchode do Martina (žila tu v rokoch 1883 – 1903) sa zapojila do národného života. Bola nadanou ochotníckou herečkou a v rokoch 1888 až 1901 vytvorila v Slovenskom spevokole vyše štyridsať postáv. Okrem toho bola známa (azda vďaka aj jej profesii) originálnymi a krásnymi ľudovými výšivkami. Životopisci uvádzajú, že „koncom deväťdesiatich rokov pôsobila ako podpredsedníčka združenia martinskej mládeže C.D.V. (Club dobrej vôle, čo sa interpretovalo aj ako Cepami do vraha), zameraného na propagáciu osvetovej práce a na vydávanie zábavno-poučných publikácií. Patrila medzi aktívne členky Živeny. Prispievala aj do národnej tlače (Dennica).
Etela Cablková spolu s otcom a bratom Jánom bola tiež účastníčkou tzv. Banskobystrického politického procesu v roku 1900. Svetozár Hurban Vajanský (sám účastník) napísal brožúrku „Politický proces 28 Slovákov a Sloveniek pre búrenie“ (1900), kde podrobne opísal jeho príčinu a priebeh. O čo išlo? Ambro Pietor (1843 – 1906), zodpovedný redaktor Národných novín bol 23.6. 1898 pešťbudínskym súdom odsúdený pre priestupok poburovania proti národnostiam. Matúš Dula nasledujúci deň niektorým Martinčanom poslal list: „Páni spoluobčania! Dnes popoludní o pol druhej hodine má sa vrátiť z Pešti náš spoluobčan pán Ambro Pietor. Slušná vec je, aby sme sa pred dorazením rýchlika k jeho uvítaniu na stanicu dostavili, a tým spôsobom vyjavili pánu Ambrovi Pietrovi svoju sústrasť.“ Na martinskej železničnej stanici sa zhromaždilo okolo 100 ľudí. Keď Ambro Pietor vystúpil z vlaku, Dula mu stisol ruku, jeho dcéra mu podala kvety a ostatní prítomní volali „Nech žije Pietor!“. Potom Dula usadil Pietra do svojho koča. Vtedy koč obstáli žandári. Ľudia sa zhŕkli a tiahli za kočom spievajúc pieseň „Hej Slováci!“. Dula odviezol Pietra domov. Ľudia zastali pred domom, bol tam i hlavný turčiansky slúžny Ujhélyi, ktorý vydával pokyny žandárom. Tí ľudí vyzvali, aby sa rozišli, pretože inak použijú zbrane. Nasledovalo vyšetrovanie a do Banskej Bystrice k vyšetrujúcemu sudcovi bolo predvolaných spolu 28 obžalovaných, medzi nimi aj Štefan Cablk, Ján Cablk a Etela Cablková. Súd uznal vinnými 25 z dvadsaťosem súdených. Cablkovci si vypočuli tieto rozsudky: Štefan Cablk, vtedy už 69-ročný 1-mesačné väzenie, Ján Cablk 14-dňové väzenie. Etelka Cablková 100 zlatých peňažitej pokuty, v páde nemožnosti platenia 20-dňové väzenie. Mimochodom, Etelkin „zločin“ spočíval v podaní kytice kvetov Ambrovi Pietrovi. Pretože rok 2024 vyhlásila Matica slovenská za rok slovenských žien v národnom hnutí vyzdvihneme, že naša jubilantka nebola jedinou aktívnou ženou v tomto národnom proteste. Kyticu podali aj slečna Viera Dulová, dcéra Matúša Dulu (odsúdená na 50 zlatých peňažitej pokuty, v páde nemožnosti platenia 10-dňové väzenie) a slečna Elena Švehlová, ktorá bola odsúdená na 50 zlatých peňažitej pokuty, v páde nemožnosti platenia 10-dňové väzenie.
Dňa 12. augusta 1902 zomiera vo veku 65 rokov Vilma Cablková, rodená Pálešová, manželka Štefana a matka súrodencov Cablkových. Pochovaná je nasledujúci deň na dnešnom Národnom cintoríne. Pomaly sa uzatvára martinská kapitola života Etely Cablkovej a jej otca.
Časť tretia Americké leto
Do určitej miery aj spomínaný súdny proces v Banskej Bystrici prispel k odchodu Cablkovcov z Martina. S 72-ročným otcom Štefanom odcestuje v roku 1903 do USA aj dcéra Etela Cablková a syn Gustav Cablk, ktorí posilnili slovenský národný život v USA. (Syn Gustav narodený 2. apríla 1872 v Orosláni slúžil od septembra 1917 do apríla 1919 ako americký dobrovoľník vo francúzskych légiách čs. zahraničného vojska, po vojne spolupracoval s bratom Jánom v Hospodárskej banke.) Nešli do neznáma. Od roku 1889 tam žila ich sestra Paula a manželom Ľudovítom Novomeským. Novomeskí najprv žili v mestách Freedland a Braddock v štáte Pensylvánia, potom priamo v New Yorku a nakoniec v Newarku, štát New Jersey. Paula sa národne angažovala predovšetkým v americkej Živene, v ktorej od roku 1895 pôsobila ako zapisovateľka a v roku 1909 ju zvolili za predsedníčku. Živena sa stala aj súčasťou Slovenskej ligy a Živena nechýbala ani pri politických rozhodnutiach (Memorandum o krivdách … z roku 1914, organizovanie zbierok na podporu zahraničného odboja a podobne). Pomáhala svojmu mužovi v slovenskej škole v New Yorku, organizovala slovenské divadelné predstavenia, sama ochotnícky hrala. Historička E. Jakešová v stati o P. Novomeskej s názvom: „Naša žena v Novom svete“ konštatuje: „Veľkou posilou pre jej umelecké snaženia sa stala jej sestra Etela Cablková, ktorá prišla do Ameriky začiatkom 20. storočia (1903) z martinského národného a divadelného centra s povesťou známej a úspešnej divadelnej ochotníčky. Spolu s ňou začali éru slávneho slovenského divadelníctva v New Yorku“. Etela s oduševnením jej vlastným sa ihneď po príchode do USA zapojila do krajanského života v New Yorku. Podľa sčítania obyvateľstva USA v roku 1910 býva v Bronxe, New York City, štát New York v spoločnej domácnosti sestry Pauliny a jej muža Ľudovíta (Ludwig) Novomeského a ich detí Emila a Samuela. Spolunažívajú aj s otcom Štefanom a sesternicou Ernestínou Pálešovou z matkinej strany. V roku 1914 Etela odchádza do Elsworthu (pomáha najmä ženám slovenských baníkov, ktoré učila šiť, opatrovať a vychovávať deti, tlmočila na úradoch, u lekára; zakladá tam odbor Slovenskej ligy a slovenský spevokol, organizuje slovenské divadlo a učí tance). V roku 1917 zakladá a stáva sa predsedníčkou slovenského ženského klubu Slávia v Pittsburgu, v roku 1918 odchádza na pozvanie Slovenskej ligy do New Yorku za úradníčku Pomocného odboru Československej národnej rady. Od roku 1919 pôsobila v Bridgeporte v medzinárodnom inštitúte Y.W.C.A., učila slovenčinu a organizovala pomoc novým prisťahovalcom. Tak ako jej sestra i ona sa pričinila o vznik Česko-Slovenska v roku 1918.
Otec Štefan Cablk zomiera 24. apríla 1918 v Newarku vo veku 87 rokov. Pol roka pred vznikom Česko-Slovenska. Pavla Novomeská roku 1918 ochorela na chrípku. Naďalej bola pre celú oblasť skutočným vodcom slovenského života, keď tam napríklad organizovala aj výstavy výšiviek a čipiek. (Jej syn Emil, učiteľ na slovenskej škole v New Yorku a taktiež nadaný ochotnícky herec, sa v tridsiatych rokoch 20. storočia stal podobne ako rodičia významným predstaviteľom slovenského krajanského života v USA.) V máji roku 1922 ešte pripravila jedenástu konferenciu Živeny v Detroite a 4. decembra toho istého roku umrela. Tesne pred smrťou zanechala v Newarku táto jedna z najvýznamnejších Sloveniek v Amerike svoju poslednú vôľu: „Keď niekedy budú naše hroby otvorené a prach našich kostí rozmetie vietor, nech všade na jeho stopách vyrastajú nové duše, tak oddané slovenskému národu ako boli naše.“ Pochovali ju v Newarku vedľa svojho otca Štefana Cablka. Po jej smrti, na jej počesť, založila americká Živena roku 1924 osobitný fond na podporu sirôt a vdov.
Časť štvrtá Ružomberská jeseň
Z Cablkovskej rodiny syn Štefana Cablka – Ján (narodený 1867 Orosláň) zostal na Slovensku, kde patril od roku 1904 až do svojej smrti (1943) medzi najvýznamnejších slovenských finančníkov a národohospodárov. Pre svoje sociálne a národné cítenie, najmä pomoci najzraniteľnejším, volali ho „otcom slovenských sirôt“. Po oživotvorení Matice slovenskej (ako sa uvádza v zozname zakladajúcich členov Matice slovenskej 1863 – 1950) sa stal Ján Cablk – národohospodár zakladajúcom členom medzi prvými, s poradovým číslom 11, celkove 274 a jeho manželka Elena, rod. Ďarmeková zakladajúcou členkou č. 12 (275). Oživotvorenú Maticu slovenskú neskôr obohatil svojim základným členstvom s poradovým číslom 165 (423) aj Ľudovít Novomestský – cirkevný historik, krajanský pracovník, redaktor, a vdovec po Pavle Novomeskej. Taktiež aj brat Gustáv Cablk.
Nastal tiež ďalší zlom v živote Etely Cablkovej. Vznik Česko-Slovenska, smrť otca a ochorenie a smrť sestry Pauly Novomeskej a predovšetkým cesta veľkoobchodníka Jána Bohúňa z Ružomberku do USA, kde sa s nim zoznámila ju priviedli naspäť do už oslobodenej vlasti. Ján Bohúň (1870 – 1964) viedol od 1897 v Ružomberku obchod s miešaným tovarom. Medzi jeho obchodné aktivity patrila aj distribúcia korytnickej minerálky (získal hlavný sklad). Po návrate z frontu prvej svetovej vojny patril v roku 1920 k hlavným iniciátorom a spoluzakladateľom veľkoobchodného podniku Včela, bol aj jeho prokuristom. „V tejto funkcii podnikol deväť mesačnú cestu do USA, kde podnik propagoval medi krajanmi a predával jeho účastiny“. A práve počas amerického pobytu sa zoznámil s Etelou Cablkovou, ktorá sa stala jeho druhou manželkou. Prvá manželka J. Bohúňa bola Kamila Horánská, s ktorou mal 5 detí. Toto manželstvo sa rozpadlo. Mali tri dievčatá a dvoch chlapcov: Emil „Emo “Bohúň (1899–1959) a Ján Bohúň (1906-2000), ktorí sa stali známi spisovatelia. Etela – druhá manželka ich otca si neželala, aby manželove deti z prvého manželstva žili s nimi v spoločnej domácnosti, čo pre najmladšieho Jána znamenalo starať sa veľmi skoro sám o seba.
Etela, podľa pasu ako Ethel Julie Cablk, opustila USA 17. októbra 1922 loďou Mauretánia. Etela, teraz Bohúňová pokračovala ako bolo u nej zvykom vo verejnej práci aj v Ružomberku. Pracovala v Československom Červenom kríži, ale predovšetkým v ružomberskom miestnom odbore Živeny, kde v rokoch 1936 – 1948 bola predsedníčkou. Zomrela 18. apríla 1956 v Ružomberku, pochovali ju v Martine na Národnom cintoríne do hrobu jej matky, ktorá zomrela pred 54 rokmi. Manžel sa po jej smrti presťahoval k dcéram do Bratislavy. Pochovali ho v Dolnom Kubíne, kde sa aj narodil.
Cablkovie rod vyoral hlbokú brázdu na roli národa dedičnej. Otec účastník revolúcie v meruôsmom, po celý svoj život sám žil a vychovával svoje deti v slovenskom duchu. Nebál sa dať svoje presvedčenie najavo aj za cenu fyzických a duševných strádaní. Aj ich deti, predovšetkým dcéry Pavla a Etela i synovia Ján a Gusto významne prispeli k slovenskej národnej emancipácii nielen doma v Uhorsku, ale Pavla, Etela a Gusto aj ako krajanskí aktivisti v USA. Cablkovie rodine a jej zástoju v národnom zápase sa dlhodobo venuje publicista Ján Jančovic. Odporúčam aj jeho najnovšiu štúdiu uverejnenú v zborníku Matice slovenskej „Slováci v zahraničí“ č. 40/2023“
Použitá literatúra:
Jakešová Elena: Paula Novomeská Naša žena v Novom svete, In: Michálek, S., Krajčovičová, N. a kol.: Do pamäti národa, Veda Bratislava 2003. s. 435-438.
Janšák, Š.: Život Štefana Fajnora, 1935 Bibliothéka Bratislava. s. 161-173
Jančovic. Ján: Rodina národovcov Štefana Cablka doma a vo svete. In: Slováci v zahraničí 40/2023, Matica slovenská Martin 2023 s. 134
Jančovic Ján: Orosláň dal slovenskému svetu významných rodákov. Dostupné:
https://www.oslovma.hu › archiv › 185-archiv-nazory
Náš kalendár 2024, vydal Slovakum Budapešť
Ružomberok II., Rody a osobnosti, Ružomberok 2014. s. 38-41, heslo Bohúňovci spracoval Zdenko Ďuriška
Slovenský biografický slovník, I. zväzok, Matica slovenská Martin 1986
Vajanský. Svetozár Hurban (zostavil):Politický proces 28 Slovákov a Sloveniek pre búrenie, Turčiansky Sv. Martin, 1900
