Fraňo Kráľ, prozaik drsnej sociálnej skutočnosti


//Fraňo Kráľ, prozaik drsnej sociálnej skutočnosti

Vypracoval: PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

Fraňo Kráľ sa narodil presne v ten istý deň, ako jeho davistický „kolega” literárny kritik a budúci podpredseda Matice slovenskej Daniel Okáli. Aj keď sa Fraňo Kráľ (9. marec 1903, Barton, Ohio – 3. január 1955, Bratislava) od davistov neskôr vzdialil, patrí jednoznačne ku kvalitným sociálno-kritickým spisovateľom 20. storočia. Článok už vyšiel v skrátenej podobe v Novom SLOVE, blogu Pravda a na DAV DVA spolu s recenziou na jeho poéziu od Mateja Barča. Taktiež boli výsledky bádania prezentované na podujatí Matice slovenskej v Bratislave (záznam tu).

Matica slovenská vydala Kráľove Stretnutie v rámci Knižnice slovenských pohľadov (1946), ilustrované velikánom slovenského výtvarného umenia Vincentom Hložníkom. Ostatné diela mu vydávali najmä Tatran, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Pravda, Slovenské nakladateľstvo detskej literatúry či Mladé letá, pričom pri Janovi a Čenkových deťoch treba tiež zdôrazniť výtvarný prínos Ľudovíta Ilečka. Posledné vydania vyšli pod značkami Ikaru (2002) a Perfektu (2023), pričom Jano sa stal aj súčasťou Zlatého fondu SME. Taktiež o ňom vydala (E. Trylčová, V. Mruškovič) brožúry v rokoch 1963 a 1972 (brožúra, súbor 14 fotopohľadníc) a v roku 1973 zborník literárnych materiálov k 70. výročiu narodenia Fraňa Kráľa Pozdravte za mňa vel̕ký deň. Kráľa portrétovali Maximilián Schurmann, Ján Kulich, Ľudovít Ilečko, či slávny Imro Weiner-Kráľ (už v roku 1935). Jeho dielo Cesta zarúbaná ilustroval (vrátane obálky) Mikuláš Galanda vo vydaní Družstevnej práce z roku 1934, čím nadviazal na svoje davistické grafiky. Autorom jeho sochy z roku 1979 v Bratislave (pôvodne pri ZDŠ Fraňa Kráľa, dnes Spojená škola Tilgnerova) je akad. sochár Juraj Hovorka. V obci Vyšná Slaná má pamätnú izbu, Fraňo Kráľ sa tiež zaslúžil napr. o výstavbu školy v Liptovskom Jáne. Dodnes sú po Fraňovi Kráľovi pomenované ulice po slovenských mestách a obciach.

ŽIVOT PODOBNÝ KALVÁRII alebo vysťahovalectvo, choroby, bieda, učiteľské povolanie a politika 

„Mocní tohto sveta rozprestreli svoju vládu všade okolo ako tmavú pavučinu.
A vo všetkých kútoch majú pavúčikov, ktorí im pomáhajú vyciciavať obete, pričom sa aj oni majú dobre.“

–Fraňo Kráľ

Keď pri Okálim jeho sociálny radikalizmus možno vysvetliť drsným osudom siroty, u Fraňa Kráľa je to vysťahovalectvo, chudoba a tiež priamy kontakt s robotníkmi. Narodil sa v americkom meste Barton (Ohio) do rodiny slovenského vysťahovalca v USA (I. Sedlák uvádza, že do rodiny baníka). Už ako dvojročný sa s matkou a súrodencami vrátil na Slovensko, kde ich čakala bieda a mizéria. Mladý Kráľ sa vzdelával v Smrečancoh, neskôr v Liptovskom Mikuláši a Spišskej Novej Vsi.

Už počas štúdií musel pre ťažkú životnú situáciu pracovať (podľa TASR ako husiar, drevorubač, tesár; podľa I. Sedláka sa učil za tesára a pracoval ako stavebný robotník v Turanoch a Vysokých Tatrách, pričom neskôr študoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi; podľa Dejín slovenskej literatúry pracoval s drevorubačmi na Čiernom Váhu a na píle v Turanoch). Pre zlé stravovanie dokonca ochorel na týfus. Ocitá sa na vojenskej službe a prichádza ďalšia choroba, tuberkulóza, ktorú si liečil v Tatranských Matliaroch, kde sa stretáva s Františkom Duškom a v sanatóriu Prosečnice (súčasný okres Benešov v ČR).

Po prepustení zo sanatória, ešte nedoliečený, nastúpil na pedagogickú dráhu a pracoval ako učiteľ v Okoličnom, Kovačovciach a ďalších miestach, až sa na začiatku 30. rokov dostáva do Bratislavy, kde je predčasne penzionovaný z ideologických dôvodov – pre šírenie „komunistickej ideológie”. Encyklopédia slovenských spisovateľov uvádza: „Pre ideologickú aktivitu a pokrokové postoje ho vláda ľudáckeho režimu za klérofašistického slovenského štátu predčasne penzionovala.” I. Sedlák uvádza, že ako ľavicovo orientovaný autor nesmel ani publikovať.

Kráľ sa už v roku 1918 zúčastnil na mikulášskej prvomájovej manifestácii, kde sa proklamovalo právo národov na sebaurčenie. Kráľ sa tiež angažoval s Petrom Jilemnickým v Bloku protifašistických umelcov a spolupracovníkov časopisu U-Blok. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do ilegálneho komunistického hnutia a druhého česko-slovenského odboja;  podľa Encyklopédie sa v jeho dome stretávalo ilegálne ústredné vedenie KSS.

Po vojne sa stal poslancom Slovenskej národnej rady, členom predsedníctva Zväzu československých spisovateľov a pracoval na Povereníctve školstva ako vedúci odboru národných škôl. V neslávnych 50. rokoch sa stáva národným umelcom. Zdravotné problémy sa mu stali osudné a zomiera na následky tuberkulózy 3. januára 1955 v Bratislave. Rehabilitácie davistov sa teda Fraňo Kráľ už nedožil.

Fraňo Kráľ okrem písania kníh publikoval v Pravde chudoby, DAV-e, Mladom Slovensku, Novom Živote či v Slovenských pohľadoch. Je zaraďovaný medzi tzv. socialistických realistov, pričom hlavným motívom jeho tvorby je poukazovanie na drsnú sociálnu skutočnosť. Fraňo Kráľ je aj autorom proletárskej poézie, neskôr poézie symbolizmu a poetizmu a taktiež protifašistickej poézie (vydal zbierky Čerň na palete, Balt, Pohľadnice).

POÉZIA REVOLUCIONÁRA, od melanchólie Kraskových topoľov k optimistickej budúcnosti

Poéziu začal písať už počas liečenia a bol pod vplyvom Wolkra, Nezvala, Horu a Neumanna. Svoju poéziu venoval tiež velikánom slovenskej literatúry ako Elena Maróthy-Šoltésová (Za Elenou Maróthy-Šoltésovou), Jozefovi Gregorovi Tajovskému (Nad rakvou Tajovského), a najviac svojmu kolegovi Petrovi Jilemnickému.

Daniel Okáli poéziu Fraňa Kráľa reflektuje vo výbere Pohár červeného vína takto: „Aká to bola doba, ktorá splodila generáciu, do ktorej náležal i Fraňo Kráľ? On, patriaci do nej nielen svojim proletárskym pôvodom, ale celou svojou bytosťou. I osudom. … Po živote podobnom kalvárii uvedomelého proletára, násobenom pevným odhodlaním domôcť sa vzdelania, a to s úspornosťou drevorubača naľakajúceho sa žiadnych prekážok. … I jeho poézia rastie pod znakom revolúcie a lásky. Akoby sa v ich náplni prepaľovala nová budúcnosť človeka. Popri Lacovi Novomeskom i on vo svojej tvorbe rozvíja novú obraznosť. … Ak Fraňo Kráľ je právom uvádzaný ako prototyp angažovaného básnika, na druhej strane jeho poézia je súčasne i mohutným žriedlom lyrickej potencie. Toto tvorivé napätie sa i v tých básňach, tryskajúcich v dobe nabitej dramatičnosťou a osudovou tragikou. Je príznačné pre jeho poéziu, že nadobúda na tvorivej a významovej prieraznosti a priebojnosti v najvypätejších spoločenských krízach. Poet ich prežíva priam bytostne a vyjadruje výrazom vystihujúcim ich podstatu metaforou ako poetickou mohutnosťou.“ Okáli dodáva, že u Kráľa sa Kraskovské symbolistické topole, bežiace do neznámych diaľok, menia sa na symbol revolučných ideálov: „Mladá generácia vychádza z beznádejnej samoty, do ktorej básnika zahnala spoločnosť, kde jedinou hodnotou je „platiť hotovým“. Poet sa stotožňuje so živými ľuďmi. S ich zápasom o lepší, ľudskejší život.“

Fraňo Kráľ má už ohlasy aj u súčasnej generácie. Matej Barč v DAV DVA opisuje tvorbu Fraňa Kráľa nasledovne: „Vo veršoch zo zbierok Balt a Pohľadnice sú prítomné úprimné osobné polohy autora, či už vo vzťahu k prírodnému alebo intímnemu kontextu, výrazná je citlivosť k vnímanému, čo sa manifestuje napríklad spojením dynamizmu v opise so zmyslom pre senzualisticky zachytený detail.“ Azda najväčším dôkazom sily Kráľovej poézie je, že sa stala inšpiráciou aj pre zhudobnenie, konkrétne Lidkou Žakovou v dvoch klavírnych prevedeniach (1, 2).

Zopár ukážok z jeho poetickej tvorby Fraňa Kráľa:

„Lebo tá žena, ktorú milujem, je bohyňou: Revolúcia.“  

„Na ňadrách a krajoch citrónov sniť | v pramení vlasov žien z morských vĺn piť | kým v bahne predsudkov hrabú sa kraby… | Ó, jak to vábi. | Nuž hajde, kamaráti, do ulíc!“

„Z koliby, z chalupy, z chatrče, / Hucula, Maďara, Slováka / (čo slúžia žandárom za terče) / do sveta za robotou vyláka.“

„Nuž, ľudia, vy viete: / strhané struny spevu nevylúdia /a čerň plá clivotou na palete. /
Spoveď zraneného človeka nepodá sladkej čaše / s náplňou perlivej krásy; / tá mrzačených pieseň stoveká / v hlbinách súzvuk skmáše, / na retoch zbolí v úsmeve / a vzlykom skalí ladné hlasy.“
 

„Signály elektrík vzrušene ďobú / do ticha pretekajúceho hrobu / námestia na kríži zbrataných ulíc / v storočnej húžvici kamenných truhlíc“. 

„Pod siným pohľadom božského génia / belasé prúdy vôd stlievajú na popol. / Na scéne hraje sa tragikomédia / škrečiaca čajka má kritiky monopol // A sú to príšerne nádherné výkriky / až ten škrek jak hlahol do duše zapadá. / jak hlahol, ako skvost, jak do drám intrigy, / ako do úsvitu vtopená plejáda.“

„Keď skríknuť nedáte, cez zuby zavzlykám, / od bôľu, od hnevu, od hanby, od hnusu, / veď sa to navraciam ľudskosti z fúnusu, /ktorý bol orgiou duševným kalikám, / čo im v tme zapáčia tiaž menejcennosti / krv bludom rýdzosti dobruna skalila, / až v srdciach zmazal šliam posledný lúč ctností / a zraky zaliala spenená barina, / keď handra hesla sa rozdula ulicou / zneuctiť, potupiť, poprzniť, pošpiniť – / hnaly sa zúrivo do krvi drapy vryť / na káre, ťahanej úradnou mulicou.“ 

„Veď poznáš dobre, dobre vieš drahá, / aký je môj jazyk hanblivý rytier, / nuž prijmi zavité do týchto litier, / čo sa on pred tebou vysloviť zdráha. // Mal by to chorál byť s výkrikom vďačnosti, / na veľký dlh aspoň chatrná splátka, / lež mne zas nepokoj do kolovrátka rýmuje iba text osobnej žiadosti. // Podaj mi ruku, prst prstu, dlaň dlani daj, / aby som neklesal za každým krokom. / Primkni sa ku mne blíž, bok podpri bokom / a tak ma v tých chvíľach úzkosti sprevádzaj. // Vek našich životov je v klietke pelikán. / Na kvapkách krvi sny nazmar nám idú. / Mráz seje kvetiny na panychídu. / Nad žitím jednostaj bolengá smrti zván. // Ach zovri tesnejšie, tuhšie mi stisni dlaň, / kým hrôz zovšadiaľ na náš sa rúti, / a ďalej na tejto ostatnej púti, / nehou ma podopieraj, láskou ma chráň!“ (venované sprievodkyni, žene)

„Nádejou zahriakujem bolesť rozzevenej rany / a v lúčoch viery dávam zaslzeným očiam schnúť: člnok môj z duba na záhumní vykresaný / v zátoni smútku nesmie zaviaznuť. // Očistná búrka prežehnáva bleskmi hrob chmáram. / Preč z cesty, precitlivelosti papradie“ / Do budúcnosti dúfanlivo náruč otváram. / Do veku, ktorý na obzore znie. // Usmiata zora ožaruje cieľ / a k ránu odchyľuje brány. / Nuž vložiť ostatok síl do vesiel / a napred, čln môj, búrkou doráňaný!“

PROZAIK CHUDOBY A SOCIÁLNEJ DETSKEJ LITERATÚRY

Najväčším prínosom Fraňa Kráľa je však próza, predovšetkým zachytenie sociálnej situácie v československom medzivojnovom období so zameraním na tie najchudobnejšie vrstvy, ktoré trpeli počas hospodárskej krízy. Využíval lyrické výrazové prostriedky a dokumentárne postupy čo prejavilo v Ceste zarúbanej. Ukážky:

„Bolo to už všetko rovnaké. Bezmedznosť svojvôle narážala na hrádze vzdoru. Ťarcha útlaku zdvíhala páku odporu. Miera lotrostiev dovršovala mieru trpezlivosti. Výkriky bolesti splývali s prísahou pomsty. Bolo to všetko jednaké. Blysk zlata v bankových trezoroch trblietal sa ako lesk sĺz hladujúcich detí. Grgot preplnených žalúdkov urážal ako vrzgot prázdnych čriev. Rehot hýriacich poburoval ako stony hynúcich. Cveng pohárov prerýval sa so štrngotom zbraní. Krása mierových fráz odpovedala špine vojnových vrážd. Chrlenie slov o odzbrojení vyrovnával prskotexpolodujúcich nábojov. Bezradnosť vládcov a uvedomovací proces más. Mláky ľudskej krvi na uliciach a plamene vzdoru v zrakoch mordovaných. Odpočinky na Riviére a dovolenky v žalároch. Všetko sa sebe podobalo.“

„Krupár sa začervenel a jazva na sluche mu sfialovela. – Hej mňa vyhodili, že som brojil. Brojil som, keď nám chceli znižovať i tak už žobrácke pláce! – Ale tu tvoj muž ani nebrojil, a predsa ho prepustili z bane. . . bez rozdielu, či brojil proti pánom alebo im päty lízali! A nie je ešte koniec, nemajú sa veru čomu tešiť ani tí, čo sa posiaľ ako-tak v robote udržali. I na tých príde rad. A bez rozdielu, či sú pokorení alebo rebelanti. Páni majú skladištia preplnené, odbytu niet. Zastavujú podniky a v najbližšom čase zastavia i našu pílu.“ 

***

Písal tiež tvorbu pre deti a mládež, pričom za najznámejšie dielo z tejto tvorby možno považovať autobiografickú knihu inšpirovanú zážitkami s detstva s názvom Jano. Fraňo Kráľ zotrel idylicko-bukolickú predstavu o cnostnej chudobe a ukázal jej krutú a bezcitnú tvár. Fraňo Kráľ o chudobe navyše písal z vlastnej autentickej skúsenosti. Malá ukážka z detskej sociálne ladenej knihy Jano:

„Ťažké časy nastali pre Jana. Mal kôpku rokov a kopu krvavých mozoľov. Bolo mu sotva deväť a jeho ruky krvácali od tvrdej motyky. Pracoval u gazdov. Pomáhal na poliach okopávať zemiaky. Pán učiteľ bol dobrák. On mu to dovolil. Oslobodil ho na jarné práce od školy, keď videl tú hroznú biedu. Keď robota na poli pri zemiakoch minula, chodieval Jano so svojou najstaršou sestričkou do hory na lesné plodiny. Zbierali tam jahody, huby, maliny. Zaránky odchádzali a neskoro večer sa vracali, lebo do lesa bolo ďaleko. Na chrbtoch niesli košíčky, v rukách uzlíky s kúskami čierneho posúška, čo im mamka dala na obed. Ale zjedli ho už obyčajne idúcky a na obed im nič nezostalo. Tu Anička často plakávala, že je hladná. A jahôd nemohla veľa jesť, veď jahodami sa i tak nenaješ — a čože by potom domov priniesli? S čím by mamka išla zajtra do mesta? Čo by predala, aby mohla kúpiť trochu múky? Dobre bolo, že sa Jano už vyznal v lese. Zapamätal si v ňom každý kút, keď chodil tadiaľ týždeň s bačom. Aspoň teraz nezablúdili. Len Aničkin plač ho veľmi trápieval. Veľmi ho bolelo, keď jeho sestrička plakala, že je hladná. I on bol hladný, ale on už neplakal. On si už odvykol plakať…“

„Bežali k studničke po vodu. Ale tu zbadali vodnára. Zastali. Báli sa ísť k nemu. A keď neodchádzal, začali ho hnevať… Vodnár sa hneval. Skákal, kričal, chcel pochytať trpaslíkov a ich duše pozatvárať do hrnčekov vo svojom zámku pod vodou, ale trpaslíci sa nedali. Vedeli, že vodnár je len vo vode silný, ale na suchej zemi že ho i mucha zbije. A preto nešli blízo k studničke. Len zďaleka na neho vykrikovali a hnevali ho. Keď to už vodnár nemohol vydržať, skočil do studničky a zmizol vo svojom zámku pod vodou. Nastalo veľké ticho. I vetrík prestal pískať. Len niekde v diaľke ozýval sa hlások, akoby spieval slávik. Hlások sa blížil, blížil… Keď ho začuli kvietky na lúčke okolo studničky, sklonili hlávky. Taký bol krásny. Naraz zašušťali vetvičky a z lesa vykročila krásna panna. Bola to kráľovná víl. … Potom tancovali víly tak krásne, že i hviezdičky na nebi prestali tancovať a dívali sa na ne. I mesiac vyvalil oči. Ale potom sa nahneval na svoje hviezdičky, že nevedia tak krásne tancovať ako víly. Hneval sa veľmi, až zbledol od zlosti. Hviezdičky bledli zasa od strachu pred ním. … Keď videli trpaslíci z lesa ten krásny tanec, pochytili svoje zvončeky a pribehli aj oni na lúku. Tu skákali potom okolo víl i okolo Jana a cengali zvončekmi, až sa lesy zelenali. A naostatok prišiel ta i starý lesný muž. Zastal pri Janovi, oprel sa o svoj kyjak a zvolal: „Hej, chlapče, čože ty tu takto?“ Jano vyskočil. Pretrel si oči a —Ako sa len začudoval, keď pred ním nestál lesný muž, ale starý bača! Ani trpaslíkov tam nebolo, to ovečky cengali svojimi zvoncami. Pásli sa na lúčke a pili vodu z lesnej studničky. Nad horou smialo sa zlaté slnko.“

„Obzrie sa a vidí, že letí k nemu akási potvora. Bolo to veľké ako ich chalúpka a bežalo to po koľajniciach, na ktorých práve stál. Vrtko musel odskočiť, aby ho nezadlávilo. Keby bol Jano vedel, že je na Štrbskom Plese a tá potvora že je električka! Jano vedel síce, že ten vysoký grúň, pod ktorým leží ich dedinka, volá sa Kriváň. Vedel aj to, že tam niekde vysoko a ďaleko v horách, kde vidieť večer z ich dedinky maličké svetielka, je Štrbské Pleso. To vedel všetko od starčeka susedovie a zo školy, ale nevedel veru, čo je to Štrbské Pleso. Nevedel, či je to zvieratko so štyrmi nohami a či nejaký vták, ktorému sa večer blyštia oči. A preto teraz tu stál s vyvalenými očami a díval sa a díval…“

Nemožno tiež nespomenúť sondu o biednom živote matky a jej detí s názvom Čenkovej deti.  Malá ukážka:

„Tiene súmraku pochovávajú práve obrysy tatranských grúňov. Sypú sa do údolí, valia sa na les a nebyť plameňov blčiacej vatry, sotva by sme už videli miesto, na ktorom sa chceme zoznámiť s Miškom, Hankou, Paľkom, Evičkou a s ich mamkou Zuzanou Čenkovou. … Neďaleko Tatranskej Lomnice smerom na Smokovec odbočuje na juh chodníček… Pred očami zredne les, zaligoce sa hladina tmavého jazierka a z úbočia za jazierkom zafľochce na nás ošumelá pivnica. Pred pivnicou zápasia práve plamene ohňa s tmou nastávajúcej noci. Na pažiti okolo vatry sedí rodina Čenkovcov. Na pahrebe v hlinenom hrnci blboce dovárajúca sa plávková polievka a na ražňoch sa zvíjajú škvrčiace hríby. To sa pripravuje večera pre päť hladných žalúdkov.“

Kráľova tvorba vyšla vo viacerých prekladoch do svetových jazykov. Napísal tiež protifašistický román Stretnutie(osud chorvátskeho revolucionára Bogovića v španielskej občianskej vojne), vojnovú drámu. Keď sa časy menia a tiež román Bude ako nebolo – o budovaní závodu v Podbrezovej. Niektorí autori  však dielo hodnotili ako schematické po stránke témy, idey aj postáv. Posmrtne tiež vyšli jeho úvahy o učiteľskom povolaní s názvom Fraňo Kráľ učiteľom.

Davista a literárny kritik, ktorý sa narodil presne v ten istý deň ako Kráľ, Daniel Okáli, ho hodnotí vo výbere Pohár vína červeného nasledovne: 

„Po živote podobnom kalvárii uvedomelého proletára, násobenom pevným odhodlaním domôcť sa vzdelania, a to s úspornosťou drevorubača neľakajúceho sa žiadnych prekážok. I jeho poézia rastie pod znakom revolúcie a lásky. Akoby sa v ich náplni prepaľovala nová budúcnosť človeka. Popri Lacovi Novomeskom i on vo svojej tvorbe rozvíja novú obraznosť. Ak Fraňo Kráľ je právom uvádzaný ako prototyp angažovaného básnika, na druhej strane jeho poézia je súčasne i mohutným žriedlom lyrickej potencie.“

Záverom je potrebné dodať, že hodnotiť Fraňa Kráľa je pomerne zložité aj vzhľadom na to, že v časoch najtvrdších 50. rokov dostal titul národný umelec, kým ostatní davisti doslova sedeli v base. Napr. v roku 1953 vychádza zborník Národný umelec Fraňo Král ̕ sborník literárnych prác a dokumentov, venovaný k 50. narodeninám. 

***

V niektorých dielach to so svojou angažovanosťou a schematickosťou vyslovene „preháňal“, čo napokon priznáva aj Okáli či Encyklopédia slovenských spisovateľov, kde sa píše, že napr. dielo Bude ako nebolo je poznačené tendenciou k opisnosti a umeleckou neprepracovanosťou postáv. Kriticky ho hodnotí aj I. Sedlák ako autora schematickej sorely, avšak zároveň dodáva, že literárne cenné je zachytenie života proletárskych detí v časoch hospodárskej krízy. Dejiny slovenskej literatúry Kráľa hodnotia prevažne z umeleckej stránky pozitívne, avšak je tu aj kritická poznámka, že Kráľ nedokázal vždy stvárniť spoločensko-politické fakty na takej umeleckej úrovni, akou sa vyznačoval Jilemnického Kompas v nás. Všeobecne najoceňovanejšie sú diela Jano a Čenkovej deti.

Kráľova tvorba je v kontexte sociálneho kriticizmu mimoriadne aktuálna. Veď napokon hospodársku krízu, nezamestnanosť, stratu sociálnych a pracovných práv, infláciu, dražobu, vysoké nájmy, vysoké ceny potravín a podobné záležitosti, o ktorých písal už Fraňo Kráľ, tu máme znova, avšak zatiaľ nemáme literátov, ktorí by tieto problémy literárne podchytili.

Taktiež boli výsledky bádania prezentované na podujatí Matice slovenskej v Bratislave (záznam tu). Lukáš Perný tiež v kontexte výročia narodenia Fraňa Kráľa vystúpil ako vedecký pracovník Matice slovenskej 9. 3. 2026 v relácii STVR Aktuálne :24. Pernycast #0.0.01 špeciál: LUKÁŠ PERNÝ v premiére pre STVR o spisovateľovi FRAŇOVI KRÁĽOVI

 

 

2026-03-11T08:48:28+00:009 marca 2026 |Osobnosti slovenských dejín|
X