František Richard Osvald


//František Richard Osvald

František Richard Osvald, post-bernolákovec na čele Matice slovenskej

(k 100. výročiu úmrtia, z knihy BERNOLÁKOVCI (eds. Matečková, Perný)

Vypracovala: Mgr. Martina Matečková, Dom Matice slovenskej Košice

V časoch ťažkých pre slovenský národ tu boli osobnosti, ktoré sa ho usilovali morálne i vzdelanostne pozdvihnúť. Jednou z dôležitých osobností konca 19. stor. bol František Richard Osvald (3. 10. 1845 – 14. 4. 1926), spisovateľ, publicista, literárny historik, redaktor, organizátor kultúrnej práce a predseda Matice slovenskej. V roku 2026 je to sto rokov od jeho úmrtia.

F. R. Osvalda si pripomína Miestny odbor Matice slovenskej v Trnave v utorok, 14. apríla o 15:00 na trnavskej Kalvárii, o čom publikoval aj Trnavský hlas.

Narodil sa v Hodruši pri Banskej Štiavnici v rodine banského murára Mateja Osvalda. Základné vzdelanie nadobudol vo svojom rodisku. Šesť tried gymnázia vychodil v Banskej Štiavnici, dve triedy v Trnave. Tu sa zoznámil s Pavlom Blahom. Jeho ďalšie štúdium pokračovalo v ostrihomskom seminári v rokoch 1865-1869. V Ostrihome sa pripravoval na kňazskú dráhu, zároveň si upevňoval národné povedomie. Literárne začal pracovať pod vplyvom Pavla Blahu. Bol popredným členom Cirkevno-literárnej slovenskej školy bohoslovcov. V začiatkoch písal príležitostnú poéziu, neskôr sa venoval publicistike a kazateľskej literatúre. Jeho prvá literárna práca bola uverejnená v Pešťbudínskych vedomostiach pod názvom: Len niekoľko slov k našemu ľudu. V týchto novinách uverejňoval svoje články, v ktorých bránil kardinála Jána Šimora, svojho dobrodinca proti útoku maďarských šovinistov. V roku 1869 zredigoval a vydal Pamätník poslucháčov katolíckeho bohoslovia k tisícročnej oslave sv. Cyrila. V tomto zborníku vzdali slovenskí levíti hold pápežovi Piovi IX. pri príležitosti jeho kňazských druhotín. Pavol Blaho, Andrej Kmeť, Ján Ďateľ a mnohí iní sa prihlásili k cyrilo-metodskému dedičstvu.

Osvald bol 25. júla 1869 vysvätený za kňaza. Ako kaplán pôsobil v Starom Tekove, Dregeľskej Palánke, Vrábľoch, Majcichove, Zavare, Bohuniciach. V roku 1880 prišiel na faru v Teplej pri Banskej Štiavnici, kde pôsobil ako administrátor a od roku 1907 ako farár. V roku 1917 sa stal trnavským kanonikom a presťahoval sa do Trnavy. Pri vzniku ČSR sa stal prvým slovenským generálnym vikárom a správcom časti Ostrihomskej arcidiecézy, ktorá sa nachádzala na území Slovenska. V roku 1921 mu pápež Benedikt XV. udelil hodnosť pápežského protonotára. V roku 1923 sa stal rektorom kňazského seminára v Trnave a prípravne učiteliek. Bol spoluzakladateľom Spolku sv. Vojtecha, v rokoch 1878-1879 jeho správca, v rokoch 1918-1926 jeho predseda a čestný predseda. Od roku 1900 bol čestným členom Slovenskej katolíckej jednoty v Johnstowne. V rokoch 1919-1926 bol predseda Muzeálnej slovenskej spoločnosti a čestný predseda Matice slovenskej. Len to čo je neodvratné a to smrť prekazila Osvaldove ďalšie plány v práci pre slovenský ľud. Len pár dní pred smrťou spomínal, že by chcel prepracovať cyklus kázni v Katolíckich novinách. František Richard Osvald zomiera 14. apríla 1926 a slovenský ľud je ochudobnený o výnimočnú osobnosť, ktorá ho nesmierne milovala.

Osvald – slovenský Ján Amos Komenský

Osvald venoval veľkú pozornosť otázkam výchovy mládeže. Išlo mu hlavne o to, aby rodičia vedeli deťom poskytnúť základné kresťanské vedomosti a náležitú náboženskú výchovu. V čase silnej maďarizácie museli výchovu poskytnúť deťom práve rodičia. Osvald upozorňoval aj na dôležitosť telesnej výchovy. V roku 1881 vydáva knihu Len jedno je potrebné s požehnaním arcibiskupského ordiniariátu ostrihomského. Je to úprimné slovo ku katolíckym rodičom o kresťanskom domácom vychovávaní. Pomenoval ho podľa výroku z Lukášovho evanjelia. V tomto diele sa nechal Osvald inšpirovať Jánom Amosom Komenským a jeho Informatóriom školy materskej. Osvald aj napriek tomu, že bol katolík mal o Komenskom mimoriadne dobrú mienku. A jeho dielo je akýmsi pokračovateľom Informatória. Prvý slovenský preklad Komenského Informatória vyšiel až o 10 rokov, no Osvald mu vzdáva hold už skôr aj napriek konfesionálnym rozdielom.

V roku 1889 vydáva dielo Od kolísky. Sú to listy kmotrovi, že deti treba zavčasu vychovávať v náboženskom duchu. V diele Dom svätý, to jest život Tobiášov všetkým kresťanským domom ku príkladu predstavený, podáva návod k rodinnému životu.

Pre veriacich pripravil príručky, ktoré im umožňovali sledovať bohoslužobné úkony v kostole s porozumením a duchovným zážitkom. Osobitnú pozornosť venoval príprave kňazského dorastu v seminároch. Katechétom sa snažil uľahčiť prácu pri vyučovaní. Pre kňazov zabezpečoval kázne. Rovnako ako Radlinský, Palárik či Holček prízvukoval nutnosť, aby sa klerici počas bohosloveckých štúdií vzdelávali aj v slovenskej reči. Poukazoval na škodlivé následky, ak sa tak nedeje.

Poslovenčil a vydal Zrkadlo učenia katolíckeho vo svätých obradoch od Gregora Rippela v troch dieloch, ktoré podáva hlbšie poznanie kresťanských právd. S podobnou tematikou vydal Obradoslovie. Pre kňazov bola určená Knižnica katechétska v piatich dieloch. Dokopy má 990 strán. Vydával aj modlitebné knižky Boh moja nádejAnjelíček, Venčok krátkych modlitieb. Osvald bol aj mariánsky ctiteľ a vydal niekoľko kníh s mariánskou tematikou: Ruženec, Živý ruženec, Bolestný ruženec, vydal Ruženec od paderbornského biskupa Konráda Martina.

Bernolákovcov vrátil na výslnie

Osvaldovým snom bolo  združiť katolíckych duchovných činiteľov. Žiaľ venoval sa tomu v dobe, keď sa značná časť katolíckych kňazov odnárodnila. Po vzore bernolákovcov chcel založiť spolok katolíckych spisovateľov. Tento plán sa mu uskutočniť nepodarilo a tak si zaumienil, že sa katolíckych literárnych pracovníkov pokúsi spojiť v rámci časopisu.

V roku 1890 vyšli Vlčkove Dejiny literatúry slovenskej. Osvald sa s nimi nestotožnil. Nepodávali objektívny pohľad na zásluhy katolíckych kňazov v literárnej oblasti. Osvald začal postupne z prachu zabudnutia pozdvihovať katolícke osobnosti a uverejňovať o nich spravodlivú kritiku. V roku 1880 začal v tlačiarni dedičov Jozefa Škarnicla v Skalici vydávať časopis pre katolícke duchovné rečníctvo Kazateľňa. V rokoch 1891-1908 boli prílohou tohto časopisu Literárne listy. Veľký význam Kazateľne potvrdzuje aj doznanie niektorých katolíckych kňazov, že len z „Kazateľne“ sa naučili správne slovensky písať a hovoriť. Na stránkach listov oboznamoval čitateľov so staršou katolíckou tvorbou i novou produkciou. Hneď v prvom čísle Katolíckych listov žiadal v článku Pozbierajme, čo je naše! slovenskú verejnosť o pozbieranie „našej stariny“. 18 ročníkov Literárnych listov tvoria cenný archív o dejinách slovenskej katolíckej literatúry.

K storočnici Slovenského literárneho tovarišstva sa rozhodol pripraviť pomník vďaky bernolákovskej družine. Uskutočniť sa mu to podarilo v diele Tovaryšstvo, ktoré pozostávalo z troch zväzkov. Osvald udáva ako vznik Slovenského učeného tovarišstva rok 1793.

V Literárnych listoch píše Vstúpiť do šľapají učeného slovenského tovaryšstva, to bude najvďačnejším oslávením jeho pamäti, dôstojným, užitočným, trvácim. Túto myšlienku idem podoprieť skutkom, keď na storočnú pamiatku Učeného slovenského tovaryšstva sberám sa vydať Almanach pri pomoci slov. spisovateľov katolíkov.

Osvald ďalej píše, že práve Slovenské učené tovarišstvo sa stalo základom slovenskej literatúry, že ono urobilo prvý krok k zjednoteniu katolíkov a luteránov, pretože „ono išlo prvé cestou jedine prístupnou a primeranou nášmu ľudu, čisto slovenskou, prinútilo ač i bezprostredne, písať slovensky i tých, ktorí písali česky.

Osvaldovo Tovaryšstvo zaktivizovalo katolíckych kňazov pre službu v záujme slovenského ľudu a preskúmalo a zhodnotilo bernolákovské dedičstvo. Je to mimoriadne dôležitý prameň o osobnostiach katolíckeho života. Vzdáva hold prvej fáze národného obrodenia. Osvald okolo seba zhromaždil autorov z radov duchovenstva, ktorí tvorili Osvaldovu družinu. Patrili k nim: J. Kohuth, T. Milkin, I. Žiak-Somolický, A. Truchlý-Sytniansky, M. Chrástek, J. Buday, S. Mišík, F.V. Sasinek, M. Hojič, F. Šujanský, A. Kmeť, P. Tomkuljak a i. Okrem nich prispievali z Ameriky Š. Furdek, M. Jankola a z Prahy Ľubomír Niederle. Tovaryššstvo prinieslo literárnovedné, historické, národopisné, archeologické, jazykovedné, pedagogické, prírodovedné i technické štúdie. Osvaldovi išlo o objektívne zhodnotenie prínosu katolíckeho duchovenstva. Reagoval na ich podceňovanie.

V rámci Spolku sv. Vojtecha a Muzeálne slovenskej spoločnosti s F. Zvadom organizoval akvizíciu starých rukopisov a bernolákovských pamiatok.

Sám Bernolák pokladal za dôležitý preklad Svätého písma do slovenčiny. Tento jeho sen naplnil katolík Juraj Palkovič, ktorý vydal celé Sväté písmo v bernolákovčine. Ďalší preklad uskutočnili Andrej Hlinka, Ján Donoval-Tichomír Milkin a ich spolupracovníci. Osvald bol poverený úlohou hlavného revízora celého prekladu. Postaral sa o štylistickú a terminologickú jednotu diela.

Osvald uverejňoval príspevky pod rôznymi pseudonymami: Bystron, Dobreznámy, Dobrovoľný, Drahotin Pia, R. Hodrušský, Veritas, Východohora, Zadumený, Známy.

Osvald sa vo svojich prácach venoval otázkam výchov mládeže, vzdelávaniu kňazstva, slovenskej homiletickej  činnosti, mariánskej úcte a recenzovaním ľudovýchovnej a kalendárnej spisby. Recenzoval slovenské knihy z oblasti náboženstva, pedagogiky, literatúry, zdravotníctva i družstevníctva. Dbal na dodržiavanie normy spisovnej slovenčiny. Ako filológ sa zaujímal o historickú gramatiku, lexikológiu a slovenské nárečia. Jeho recenzie jazykovedných prác dokazujú široký záujem o problematiku spisovnej slovenčiny v rovinách vedy, literatúry a praxe. Bol vydavateľom pôvodných a prekladových literárnych prác slovenských autorov a vydal vyše sto pôvodných, preložených a zostavených kníh.

Vrcholným výsledkom Osvaldovej práce je práve Tovaryšstvo. V nekrológu za Osvalda píše Ján Černovodský, že toto dielo „je ozdobou, korunou kat. literatúry slovenskej.“

Osvald sa venoval práci pre kňazstvo, inteligenciu, ale predovšetkým pre biedny ľud. Veľkú časť svojich diel vydal vlastným nákladom, hoci sám neoplýval bohatstvom. Vrátil predstaviteľom bernolákovskej generácie ich právoplatné miesto na výslní v literárnej sfére a vo formovaní slovenského národného obrodenia. Pretože oni boli tí, na ktorých pleciach potom stavali ďalšie generácie národných dejateľov.

V pozdravnom liste k životnej sedemdesiatke v roku 1915 bývalý spolupracovník Kazateľne ostrihomský arcibiskup, kardinál Dr. Ján Černoch, pripomína, že Osvald presiahol hranice diecézy a jeho práca pri hlásaní Božieho slova je celonárodne známa.

Ján Černovodský ukončuje nekrológ za Osvalda slovami:

Tak zapadla jedna hviezda s obzoru slovenského! Prestal žiť jeden z prvých národovcov, jeden z prvých vlastencov, jeden z prvých učiteľov a vodcov. A celý národ slovenský akiste vyronil srdečnú slzu ľútosti nad miláčkom svojím, ktorý pre jeho dobro toľko pracoval a toľko trpel. Je čas smútku síce, ale smútok tento má veľkú potechu, lebo ako básnik hovorí:

„Kto to tu plače – že On nežije, 

kto to tým svet i nás mámi? 

Páčte len vôkol: Slovanstvo žije

a duch Jeho medzi nami!“

Mgr. Martin Matečková, autorka je spolu-editorkou knihy BERNOLÁKOVCI: PREMOŽITELIA ČASU

2026-04-14T14:44:16+00:0014 apríla 2026 |Osobnosti slovenských dejín|
X