Životný príbeh národného martýra Karola Holubyho v zrkadle svojej doby
Vypracoval: Mgr. Jaroslav Durec, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej
(Uvedený text slúžil ako podklad k prednáške, ktorá odznela na slávnostnom spomienkovom podujatí „Synovia podjavorinského kraja“ v nedeľu 19. apríla v Lubine)
V slovenských dejinách nachádzame niekoľko takých príkladov osobností, národných dejateľov, ktorí sa za svoje národné presvedčenie, za národné oslobodenie či ako obetu za sestry a bratov slovenského národa nebáli hrdinsky položiť ani vlastné životy. Tento nasledujúci text na jednej strane naplnený búrlivými revolučnými udalosťami a na strane druhej svedectvom nesmiernej odvahy a obetavosti si kladie za cieľ predostrieť životný príbeh národného martýra Karola Holubyho.
Skôr ako prejdeme k vrcholnému obdobiu jeho života pozrime sa spoločne na rodinné zázemie a predchádzajúce roky detstva a dospievania, ktoré vplývali na formovanie Holubyho osobnosti. Karol Ján Holuby ako sa celým menom volal sa narodil 14. februára 1826 v obci Háj neďaleko Turčianskych Teplíc. Narodil sa do rodiny evanjelického farára Juraja Holubyho a jeho manželky Evy Františky Bobokovej. Na okraj môžeme spomenúť, že Juraj Holuby obsadil evanjelickú faru v Háji potom ako tam zomrel miestny farár Jozef Alexander Labát, ktorý zohral dôležitú úlohu pri rozvoji náboženského života v obci Háj. V tom čase sa akurát Juraj Holuby vrátil z ročného študijného pobytu z Viedenskej univerzity. Pôvodne chcel ísť študovať na niektorú z univerzít v Nemecku, ale kvôli vydanému nariadeniu rakúskej vlády, ktorým sa zakazovalo štúdium na nemeckej univerzite sa vzdal tohto zámeru. Po návrate zo štúdií mu teda vyslaní zástupcovia cirkevného zboru z obce Háj predostreli pozvanie. Napriek tomu, že nešlo o nejak finančne prosperujúcu faru, Juraj Holuby toto ich pozvanie prijal. Na odporúčanie Gabriela Kováča-Martyniho, profesora na bratislavskom evanjelickom lýceu, bol dňa 27. novembra 1822 superintendentom Adamom Lovichom v Banskej Bystrici vysvätený za kňaza a v prvú adventnú nedeľu nastúpil do svojho prvého úradu.
Nasledujúcich sedem rokov pôsobil v Háji. Dňa 30. augusta 1829 povolali Juraja Holubyho do Hronseku, kde sa narodil ďalší syn Gustáv a dcéra Františka. Kvôli nezhodám s farníkmi ohľadom vokatóra chcel už roku 1833 odísť na Starú Turú, napokon ale po smrti svojho svokra Juraja Bobeka v roku 1834 prijal pozvanie do Lubiny, kde zostal Juraj Holuby pôsobiť až do svojej smrti v roku 1863. S Hronsekom sa rozlúčil v štvrtú nedeľu po Veľkej noci. V Lubine sa narodil roku 1836 jeho tretý syn Jozef Ľudovít Holuby.
Karol Holuby získal prvé vzdelanie v rodinnom prostredí a v miestnej evanjelickej škole. Krátko študoval na škole v Reci, kde si mal osvojiť maďarčinu. V tom čase, ale aj neskôr, v podstate až do roku 1918,každý kto chcel pôsobiť vo verejnom živote musel ovládať maďarčinu. Od roku 1840 sa Karol Holuby stal študentom gymnázia v Modre, kde na jeho národno-uvedomovací proces vplýval Karol Štúr, brat Ľudovíta Štúra. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť, že Milan Šišmiš v publikácii Po stopách Holubyovcov, ktorá bola vydaná v roku 1996, uvádza ako dátum zápisu na modranské gymnázium 7. september 1837, pričom sa opiera o záznam z matriky. Vzápätí sa dozvedáme z publikácie Milana Šišmiša o chorobe Karola Holubyho, ktorá spôsobila, že sa v začiatkoch štúdia v prvom semestri nemohol venovať riadne štúdiu vrátane skladania skúšok a dokonca roku 1838 odišiel domov k rodičom. Z toho vyplýva možnosť prerušenia štúdií. To ale nič nemení na skutočnosti, že sa po uzdravení vrátil na modranské gymnázium, pravdepodobne v roku 1840, kde patril do skupiny žiakov dosahujúcich vynikajúce výsledky. Údajne spomedzi troch Holubyho synov práve Karol dosahoval v priemere najlepšie známky. V tom čase, od roku 1838, študoval na modranskom gymnáziu aj Viliam Pauliny-Tóth. Na modranskom gymnáziu sa zoznámil študent Karol Holuby tiež s Viliamom Šulekom, alebo teda s Vilkom ako je všeobecne zaužívané. Títo spoločne študovali pod vedením Karola Štúra, ktorý začal pôsobiť na modranskom gymnáziu od roku 1839. Ten úroveň vzdelávania na gymnáziu v Modre výrazne pozdvihol, dokonca v rámci organizovania slovenských študentských spolkov si dovolím povedať, že sa v mnohom podobalo bratislavskému evanjelickému lýceu. Svedectvo o tomto i o vyučovacích metódach Karola Štúra nám ponúka Vlastný životopis Viliama Paulinyho: „R. 1840 v septembri prišiel som do školy Štúrovej, ktorý medzi žiakmi Slovenskú spoločnosť bol založil, a keď stal som sa členom spolku tohto. Tuná prednášal nám Štúr latinsky slovenskú mluvnicu, pritom rečnili sme a donášali práce v prostomluve i vo veršoch, ktoré druhý žiak posúdiť musel, a potom o nich i Štúr mienku svoju vyniesol. Dobré práce zapisovali sa do Pamätníka spolkového.“ S veľkou pravdepodobnosťou Karol Holuby patril k tejto Slovenskej spoločnosti či Slovanského ústavu, kde sa vykladali diela českých a slovenských autorov a hodnotili vlastné práce študentov. Viliam Pauliny-Tóth s odstupom času vo svojom vlastnom životopise uviedol, že vďaka Karolovi Štúrovi a Slovenskej spoločnosti sa v rokoch modranských štúdií vážnejšie pokúšal o vlastnú básnickú tvorbu. Preto si myslím, že podobne aj Karol Holuby využil príležitosť sa literárne prejaviť. Zanechal v rukopise viacero povestí a veršov. S odstupom času v júli 1848 napísal v Lubine povesti s názvom Šľachetná pomsta a jeho Verše. Ján Štefánik považuje Karola Holubyho za pravdepodobného autora Pesničiek lubinských, ktoré sa nachádzajú v štúrovskom rukopisnom Prostonárodnom zábavníku na rok 1844/45. Je to pre nás istým dôkazom, že Karol Holuby podobne ako iní štúrovci mal záľubu v literárnej tvorbe a ľudovej slovesnosti.
Viaceré zdroje, ktoré sa dotýkajú stredoškolských štúdií Karola Holubyho uvádzajú len obdobie štúdií na modranskom gymnáziu a pedagogický či národnobuditeľský vplyv Karola Štúra. Podľa publikácie Milana Šišmiša zotrval Karol Holuby na modranskom gymnáziu do roku 1844. Otázkou preto zostáva, ako Karol Holuby prežil obdobie rokov do vypuknutia Slovenského povstania. Následne po odchode z modranského gymnázia sa mal zapísať 31. augusta 1844 na štúdium na bratislavskom evanjelickom lýceu. Ide o pomerne diskutabilnú otázku vzhľadom jeho štúdií na bratislavskom evanjelickom lýceu, ale k správnosti tejto informácie nasvedčuje niekoľko faktov. Jeho otec Juraj Holuby po odchode z gymnázia v Lučenci, kde študoval z dôvodu osvojenia si maďarčiny, pokračoval v štúdiách na evanjelickom lýceu v Bratislave a podľa svedectva už spomenutého Gabriela Kováča-Martinyho patril medzi usilovných žiakov. Ďalej treba povedať, že mladší brat Karola Holubyho známy vzdelanec Jozef Ľudovít Holuby po dokončení trojročného štúdia na evanjelickom gymnáziu v Modre, pokračoval v štúdiách v časovom rozpätí rokov 1850 – 1856 na evanjelickom lýceu v Bratislave. O evanjelickom lýceu v Bratislave tak možno povedať, že popri evanjelickom gymnáziu v Modre, bolo aj toto nemenej dôležitým miestom štúdií Holubyovcov. Istým dôkazom o štúdiu Karola Holubyho na evanjelickom lýceu v Bratislave je tiež zápis v menoslove odberateľov obrázkového kalendára Domovej Pokladnice z roku 1847, kde bol uvedený on ako bratislavský lyceista a jeho otec Juraj Holuby ako Holuby Ďorď.
Obrázkový kalendár Domova Pokladnica vydával Daniel Gabriel Lichard. Pri tejto príležitosti by som spomenul, že v tom čase, ale aj neskôr v matičnom období a vôbec v 19. storočí, boli kalendáre veľmi rozšírením čítaním. Plnili dôležité ľudovýchovné poslanie a obsahovali mnoho rozličných náboženských a poučných článkov z každej oblasti, ako z poľnohospodárstva, ovocinárstva, zdravotníctva a pod. Nachádzali sa v nich aj články z ľudovej tvorby, beletrie, takže boli cennými pomocníkmi pre bežných ľudí, ale aj spoločníkmi počas dlhých zimných večerov.
V súvislosti so študentskými rokmi Karola Holubyho, ale aj v kontexte tragických udalostí, ktoré onedlho nasledovali, je dôležité sa dotknúť aspoň v krátkosti generácie štúrovcov. Ako dobre vieme z národných dejín skupina združená okolo vedúcej osobnosti Ľudovíta Štúra sa zaraďuje do tretej fázy formovania moderného slovenského národa. Prvá fáza bola charakteristická stúpencami Antona Bernoláka a druhá fáza zase okruhom ľudí okolo Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika v rámci presadzovania myšlienky slovanskej vzájomnosti (tzv. Všeslávie). Na rozdiel od predchádzajúcich generácií (Bernolákovcov či prívržencov Všeslávie), ktoré sa spoliehali skôr na podporu vzdelancov a šľachty, štúrovci pochopili, že skutočnú silu národa tvorí ľud. Orientácia štúrovcov na ľudové vrstvy bola tak kľúčovým pilierom ich národného programu v 19. storočí. Preto Ľudovít Štúr považoval ľudovú slovesnosť za mimoriadne dôležitý znak národnej identity Slovákov a nabádal svojich žiakov na bratislavskom evanjelickom lýceu, aby ju počas prázdnin a ciest po Slovensku aktívne zbierali. Ľudovít Štúr totiž veril, že práve v ľudovej piesni, rozprávke či povesti je ukrytý skutočný „duch národa“ a čistota slovenského jazyka. Prečo o tom hovorím? Ako som už spomenul sám Karol Holuby inšpirovaný myšlienkami Karola Štúra i Ľudovíta Štúra ako študent skúmal ľudovú slovesnosť v Lubine, čo sa odzrkadlilo dielom Pesničky lubinské nachádzajúce sa v rukopise Prostonárodného zábavníka na rok 1844/45, teda pochádzajúce z čias, keď už mal byť Karol Holuby údajne študentom bratislavského lýcea. Prostonárodný zábavník ako zborník zozbieranej ľudovej slovesnosti – rozprávok, piesní a porekadiel v pôvodnej ľudovej reči založil na začiatku akademického roka 1842/1843 Ján Francisci.
Z toho všetkého čo sme doteraz o Karolovi Holubym povedali možno vidieť, že už od študentských rokov veľmi sympatizoval so štúrovským úsilím. S obľubou privítal vydávanie Slovenských národných novín s prílohou Orol tatranský. Prvé číslo vyšlo 1. augusta 1845. Orol tatranský vychádzal raz za dva týždne. Práve k tejto prílohe Slovenských národných novín sa viaže príhoda s oslavujúcou atmosférou. Stalo sa to pravdepodobne v roku 1845, aj keď Jozef Ľudovít Holuby vo svojich Rozpomienkach udáva rok 1847. Keďže sa ale jednalo o uvítanie prvého čísla prílohy Orla tatranského muselo to byť ešte v roku 1845. Pri tejto príležitosti sa zišla v budove fary skupinka slovenských študentov, aby na vrchu Javorina slávnostne uvítali prvé číslo Orla tatranského. Študenti sa schádzali v noci i skoro ráno. Naplnení ideálom národnej slobody hovorili o bratstve obidvoch národov, to znamená českého i slovenského. V tomto duchu sa Javorina stala miestom stretnutí, kde sa prebúdzalo národné vedomie a prehlbovala láska k domovine. Tejto významnej udalosti na Javorine sa zúčastnil tiež Mikuláš Dohnány, významný štúrovec, o počínaní ktorého zachoval Jozef Ľudovít Holuby toto svedectvo: „Dobre si pamätám, že Mikuláš Dohnány, šuhaj ohnivý a ako živé striebro pohyblivý, mával vo dvore pištoľou, jedno podruhom prevolávajúc: Budeme rrrúkať! Budeme rrúkať!“, čo znamená strieľať. Je veľmi zaujímavé, že aj neskôr po uplynutí revolučných rokov, prichádzali naďalej na Javorinu národní buditelia ako Jozef Miloslav Hurban, Ján Leško a ďalší, pretože v horách Javoriny i v časoch národného útlaku cítili akýsi pocit voľnosti.
V súvislosti s oslavou prvého čísla národného periodika na vrchu Javorina a konaním Mikuláša Dohnányho s pištoľou v ruke si dovolím už na tomto mieste položiť najdôležitejšiu otázku: Čo viedlo Karola Holubyho k tomu, že v boji za národnú slobodu Slovákov sa rozhodol uprednostniť obetu vlastného života pred zradou, a podstúpiť radšej smrť? Odpoveď na túto otázku nám zaiste najlepšie podáva priebeh Slovenského povstania v revolučných rokoch 1848 – 1849, ale na druhej strane je prospešné sa ešte raz vrátiť k načrtnutým ideálom generácie štúrovcov. Pedagogické vedenie slovenskej mládeže Ľudovítom Štúrom v predrevolučnom období v rokoch 1837 – 1847 malo za cieľ vychovať budúcich vodcov ľudu, oddaných národu, svojmu učiteľovi a vlasti, ako vzájomne súdržnú jednoliatu družinu štúrovcov. Pedagogika Ľudovíta Štúra preto kládla dôraz na náboženskú, filozofickú, dejepisnú, literárnu, jazykovú a telesnú výchovu v spojení s národnobuditeľskou a osvetovou činnosťou štúrovcov. Z hľadiska toho základ budúcnosti národa spočíval vo výchove slovenskej elity od čoho sa odvíjal samotný prototyp štúrovca. Ten mal byť národne uvedomelý, občiansky statočný a prezieravý, všestranne vzdelaný a pri napĺňaní ideálov slobody podľa vyššieho mravného princípu i rebelant ako sme to mohli vidieť v prípade Mikuláša Dohnányho na dvore lubinskej fary. Preto sa štúrovci, popri rozsiahlej teoretickej prípravy, v duchu antickej kalokagathie, to znamená harmónie tela a duše, učili jazdiť na koni, šermovať, strieľať a behať, aby tak, ak príde raz ten čas, dokázali za slobodu svojho národa i celého ľudstva už fyzicky i duševne pripravení bojovať perom a mečom. Ten čas boja nastal počas vypuknutia Slovenského povstania, keď sa dokázali postaviť na odpor, aby tak svojím príkladom strhli do boja za slobodný život masy slovenského ľudu, vymanili ho z feudálnych pút a premenili v revolučnom kvase Európy na moderný, sebavedomý a uvedomelý národ. Štúrovci so zbraňou v ruke bojovali v Slovenskom povstaní väčšinou v pozícii dôstojníkov a veliteľov.
Verným príkladom intelektuála a bojovníka za slovenské práva v jednej osobe môže byť Ján Francisci-Rimavský, ktorý bol slovenským básnikom, prozaikom, prekladateľom, publicistom, politikom, teológom, ale keď prišiel čas Slovenského povstania tak bol kapitánom slovenského dobrovoľníckeho zboru. Podobne tak bolo aj v prípade Mikuláša Dohnányho.
Nepriateľské postoje uhorskej vlády a neprijatie slovenských požiadaviek vyústili do rozhodnutia slovenských predstaviteľov, že jedinou možnosťou ako získať národnú slobodu je vydobyť si ju so zbraňou v ruke. V júli a auguste 1848 sa začali v plnom prúde prípravy na ozbrojené povstanie. Vedúce osobnosti Štúr, Hurban a Hodža hľadali podporu a finančnú pomoc u Srbov, Chorvátov a Čechov. Začiatkom septembra sa všetci slovenskí predstavitelia stretli vo Viedni, kde sa formoval slovenský dobrovoľnícky zbor. V blízkosti Dómu svätého Štefana bola zriadená náborová kancelária. Je istým paradoxom, že oproti mali podobnú kanceláriu na nábor dobrovoľníkov tiež Maďari. Na koordináciu ozbrojeného boja bol zriadený ústredný orgán – Slovenská národná rada. Hoci verejne vystupovala od začiatku septembra, oficiálne bola ustanovená až 16. septembra 1848 na zhromaždení asi dvesto organizátorov povstania a príslušníkov zboru v hoteli na Paninglovej ulici č. 38 pri Korutánskej bráne vo Viedni. Prítomní ju uznali za dočasnú najvyššiu slovenskú politickú a vojenskú reprezentáciu a zložili jej prísahu. Slovenská národná rada stala sa prvým národnopolitickým orgánom Slovákov a jej program stál na línii vytýčenej Žiadosťami slovenského národa. Paralelne v danom čase začali prebiehať prípravy na ozbrojené povstanie aj na území Slovenska. Vznikla tajná sieť podporovateľov Slovenského povstania, ktorí zhromažďovali muníciu a zbrane a agitovali medzi obyvateľstvom.
Na druhý deň po oficiálnom ustanovení Slovenskej národnej rady 17. septembra 1848 sa vo Viedni zhromaždili členovia Slovenského dobrovoľníckeho zboru. V noci odcestovali vlakom na Moravu a vystúpil neďaleko Uherského Hradišťa, kde sa pridalo k nim ďalších 150 dobrovoľníkov. Odtiaľ Slovenský dobrovoľnícky zbor pokračoval k moravsko-slovenskej hranici, kde dostal zbrane. Tam ho aj Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban oboznámili s cieľom výpravy a ozbrojeného vystúpenia. Snaha o zavedenie disciplíny a určenie cieľov výpravy časť dobrovoľníkov odradili a asi dvesto z nich zbor opustilo. Ostatní prisahali na slovenskú zástavu. Večer 18. septembra prišiel Slovenský dobrovoľnícky zbor za spevu a bubnovania v sprievode miestnych obyvateľov do Myjavy, kde sa mu dostalo spontánneho privítania. Sídlom Slovenskej národnej rady sa stal dom Anny Koléniovej, neskôr notára Jána Semiana. Na druhý deň Slovenská národná rada na ľudovom zhromaždení v prejavoch Hurbana a Štúra vyhlásila povstanie, predniesla svoje ustanovenie a vypovedala poslušnosť uhorskej vláde a uhorským úradom. Deklarovala samostatnosť Slovenska a na povstaleckom území prevzala politickú moc.
Obrátila sa na obyvateľstvo, aby neplatilo dane a neodvádzalo regrútov do maďarskej armády. Vyzvala okolité obce a ľud, aby sa pridali k povstaniu. Do zboru tak vstupovali noví dobrovoľníci. Ich počet rástol, odhaduje sa, že 20. septembra ich bolo tritisíc a o dva dni už šesť až osem tisíc. Slabou stránkou slovenských povstalcov bola ich výzbroj, pretože drvivá väčšina bola ozbrojená len poľnohospodárskym náradím ako cepmi, kosami a vidlami. Po príchode slovenských dobrovoľníkov do Myjavy organizoval Viliam Šulek, neskorší národný spolumartýr Karola Holubyho, v Krajnom a na okolí obyvateľov ako dobrovoľníkov do Slovenského dobrovoľníckeho zboru. Viliam Šulek býval v Krajnom u svojej sestry potom ako prerušil štúdium. Chcel sa tak vyhnúť vojenskej službe v maďarskej garde. Dá sa predpokladať, že pričinením práve Viliama Šuleka už nasledujúci deň po príchode slovenských dobrovoľníkov do Myjavy sa len z Krajného prihlásilo k dobrovoľníkom takmer štyristo mužov. Zásluhou toho sa Viliam Šulek stal ich veliteľom.
Dňa 21. septembra 1848 časť Slovenského dobrovoľníckeho zboru prešla do Brezovej pod Bradlom, kde sa opäť stretli s pozitívnym ohlasom obyvateľov. Ale tu sa už schyľovalo k prvej vážnejšej zrážke medzi slovenskými povstalcami na jednej strane a cisárskymi jednotkami a národnou (maďarskou) gardou na strane druhej. Stoličné úrady videli, že povstanie sa stále viac šíri, získava si sympatie u obyvateľstva a preto naliehali proti nemu čo najskôr zakročiť. Útok cisárskym vojskom v počte 500 vojakov a príslušníkmi národnej gardy v počte asi 100 mužov na Brezovú pod Bradlom smeroval z troch strán: od Vrbového, od Senice a od Vrboviec. Mohutne rozšírený Slovenský dobrovoľnícky zbor dokázal tento útok odraziť. Víťazstvo tak pozdvihlo bojovú morálku dobrovoľníkov. Tohto boja sa zúčastnili tiež dobrovoľníci z Krajného, medzi nimi i Viliam Šulek. Ten sa po víťaznej bitke vrátil späť do Krajného, kde na krajňanských kopaniciach organizoval ďalších dobrovoľníkov.
Otázkou zostáva, kde sa v týchto pohnutých časoch pohybovala ústredná postava nášho rozprávania Karol Holuby. Nepoznáme presne dátum, kedy sa vrátil Karol Holuby domov zo štúdií. V literatúre sa objavujú isté informácie, že pred povstaním a v počiatkoch povstania mal s rodičmi isté nezhody. Dokonca sa hovorí o rozpore v národnom presvedčení jeho otca Juraja Holubyho, čo je ale ťažko dokázateľné, keďže posielal študovať svoje deti do slovenských škôl, ako bolo napríklad gymnázium v Modre. Podľa názoru historika Daniela Rapanta sa niektorí evanjelickí farári postavili k slovenskému povstaniu zdržanlivo, nie však vyslovene nepriateľsky. Medzi takých zaraďoval evanjelického farára pôsobiaceho v Kostolnom Jána Trokana a Juraja Holubyho v Lubine. Z hľadiska toho si myslím, že Juraj Holuby na jednej strane ako evanjelický farár mohol odmietať metódy revolúcie späté s krviprelievaním a na strane druhej z pozície otca mohol mať prirodzené obavy o život svojho syna a teda mohol mu brániť v jeho rozhodnutí pridať sa k povstaniu. Dovolím si teda povedať, že v tom pramenili aj spomenuté nezhody medzi Karolom a jeho rodičmi. Môžeme teda súhlasiť v nadväznosti na slová Boženy Bartoňovej uvedených v jej publikácií „ovplyvňovaný rodičmi a učiteľmi v škole, hľadal si iba v súčasnom politickom dianí svoje budúce miesto“. Na základe toho si myslím, že Karol Holuby v hlbokom uvažovaní sa pokúšal odpovedať na otázku, či poslúchnuť rodičov a nezapojiť sa tak do povstania a možno získať časom dobré miesto niekde na fare alebo poslúchnuť učiteľov a nasledovať nimi štepované štúrovské idey, ktoré za obranu Slovákov priam nabádali postaviť sa proti neprávostiam nielen perom, ale aj mečom v ruke a riskovať tak i vlastný život ako obetu za slobodu slovenského národa. V tomto smere tiež Jonáš Záborský vo svojej dráme Holub stavia proti sebe nepriateľskú vládnu moc, lojalitu staršej kollárovsky vychovanej generácie a radikálne postoje štúrovskej mládeže, fanaticky zanietenej za nové národné idey. Slovami Jonáša Záborského, ktorý bol typický svojimi svojráznymi názormi, bol tak Karol Holuby obeťou akejsi „štúrovskej zatvrdilosti a chlapeckej streštenosti“ posadnutej predstavou mučeníctva za národ. Mikuláš Dohnány o tomto Karolovom Holubyho vnútornom uvažovaní podáva zase tieto slová: „Rozdvojení s rodičmi žiu iba svojím dumám. A nie súc ani Slovákom, ani Maďarom zvláštně naklonení, nebudiu pozornosť na seba. Chviľami horliví, zas zádumčiví hľadal v horách viraženja.“
Karol Holuby sa napokon rozhodol pre boj za národné práva Slovákov a s puškou na pleci odišiel 22. septembra na Brezovú, kde sa v tom čase nachádzala časť povstaleckého zboru a ako som spomenul, kde sa v tom čase odohralo prvé ozbrojené stretnutie s nepriateľom. Nevieme či sa do bitky zapojil aj priamo Karol Holuby. Každopádne na druhý deň 23. septembra sa predstavil Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, ktorý ho opísal ako mladíka: „Postavy byl nízké, vzezření nepěkného, ale nanejvýš významného, oči veľkých, ohnivých, hlavu ku předu nakloněnou, plece široké, krok pevný, hlas temný, hluboký.“ Svojím horlivým a oddaným prejavom, ktorým sa celkom bez výhrad odovzdal do služieb Slovenského povstania, dokázal tak ohúriť Hurbana a ostatných členov Slovenskej národnej rady, že mu hneď vystavili poverovací list, čím z neho spravili splnomocnenca Slovenskej národnej rady v obvode obcí Kostolné, Vaďovce, Hrušové, Horné a Dolné Bzince, Lubina.
Úlohou Karola Holubyho bolo informovať obyvateľov daných obcí o nariadeniach Slovenskej národnej rady, organizovať do oddielov dobrovoľníkov a sprostredkovať rozhovory predstaviteľov Slovenskej národnej rady s predstavenstvom obcí. Mikuláš Dohnány o Holubyho aktivite zaznamenal tieto slová: „Karol Holuby, ktorý za dní povstania na koni po okolitých obciach chodil, ľud do zbroja vyvolával, a neraz spomedzi samých nepriateľov svojou odvážnosťou sa vyrúbal.“ Dôležitou súčasťou každej vojenskej výpravy je zásobovanie, ktoré ak začne mať problémy, znižuje sa morálka bojovníkov a stráca sa ich chuť do boja. Inak to nebolo ani v prípade Slovenského dobrovoľníckeho zboru, pričom to bolo o to horšie, že išlo často o nedisciplinovaných sedliakov. Keď sa víťazilo boli plní nadšenia, ale akonáhle sa vyskytli nejaké problémy, začali šomrať a rozmáhal sa u nich odpor k boju. Dňa 25. septembra hrozilo, že dobrovoľníkom nebude dať ani čo jesť. Potom ako sa už začala šíriť v tábore nespokojnosť, vyznamenal sa Karol Holuby, ktorý poslal na Brezovú vozy s potravinami.
Nad Slovenským povstaním sa začalo čoskoro zmrákať. Dňa 25. septembra vydal panovník Ferdinand I. manifest, v ktorom odsúdil povstanie a podporil snahu o nastolenie poriadku. Na druhý deň 26. septembra sa odohrala bitka pri Senici, ktorá predstavovala zlomový bod neúspechu prvej dobrovoľníckej výpravy (tzv. septembrovej). Slovenskému dobrovoľníckemu zboru hrozilo, že mu odrežú únikovú cestu na Moravu. Vrbové bolo už obsadené početnými cisárskymi jednotkami a maďarskou gardou. Preto chcel zbor obsadiť Senicu, pričom sa spoliehali na vypuknutie povstania v okolitých dedinách. Napriek početnému zoskupeniu dobrovoľníkov, okolo 2000 mužov sa im nepodarilo obsadiť Senicu. Okrem toho, že padla možnosť získať pre povstanie oblasť Záhoria, tento neúspech hlboko zasiahol morálku a disciplínu zboru. Vznikli rozpory vo vedení zboru a napríklad Michal Miloslav Hodža opustil vtedy aj tábor slovenských dobrovoľníkov.
Kvôli zabezpečeniu ústupovej cesty na Moravu a kvôli aj určitej nervozite z neúspechu pri Senici sa Slovenská národná rada rozhodla zaútočiť 27. septembra na Starú Turú, kde sa jej promaďarské predstavenstvo odmietlo pridať k povstaniu a dokonca uväznilo asi 30 stúpencov povstania. Proti mestu vyrazil z Brezovej pod Bradlom zbor v počte asi 500 dobrovoľníkov. Po ceste sa k nemu pridávali kopaničiari z okolitých obcí a počet vzrástol na 2000 – 2500 mužov. V Starej Turej boli v tom čase utáborené dve stotiny pluku pruského princa. Po krátkom a urputnom boji, kedy na dobrovoľníkov strieľali aj z okien domov, cisárske vojsko a maďarské gardy opustili obranné pozície a stiahli sa z mesta. Pri ústupe zapaľovali domy a stodoly, aby spomalili tak postup dobrovoľníkov. Tí napokon Starú Turú dobyli a po oslobodení väzňov sa situácia vymkla z rúk velenia a domáci dobrovoľníci si začali vybavovať svoje staré účty. To znamená, že aj oni podobne zapaľovali domy a hospodárske stavby svojich odporcov, rabovali majetky úradníkov, mešťanov a Židov a s ulúpenou korisťou vzápätí zbor opustili. Stará Turá sa musela vtedy ocitnúť v strašnom požiari. Bolo to posledné víťazstvo Slovenského dobrovoľníckeho zboru v rámci septembrovej výpravy, ktoré ale prehĺbilo rozklad zboru. Sám Ľudovít Štúr veľmi ťažko niesol počínanie dobrovoľníkov ako zbytočné rabovanie, podpaľačstvo i straty na životoch. Už vtedy vedel, že nepriatelia sa budú chcieť za toto ich násilné počínanie pomstiť. V Lubine pod vedením Karola Holubyho obyvatelia odzbrojili niekoľkých gardistov a štyroch z nich zajali.
Správy o zoskupovaní cisárskych vojsk a maďarskej gardy vzbudzovali stále viac nervozitu v tábore slovenských povstalcov. Velenie nemalo jednotný názor na ďalší postup. Bedřich Bloudek navrhoval zostať v Starej Turej a brániť sa, Bernard Janeček a František Zach naplnení hrdinskou odvahou chceli dokonca postupovať ďalej v ústrety nepriateľovi. Nakoniec zvíťazil návrh Jozefa Miloslava Hurbana, aby sa stiahli na myjavské kopanice, čo sa stalo 28. septembra 1848. Tento návrh sa čoskoro ukázal ako najlepší, pretože zakrátko posilnené vojsko a gardy znovu obsadili Starú Turú. Počas ústupu smerom na Myjavu pri Poriadí zaútočil nepriateľ na slovenských dobrovoľníkov, ktorí po niekoľkohodinovom boji boli nútení sa stiahnuť do hôr. Predstaviteľom Slovenskej národnej rady sa ešte v ten deň dostal do rúk cisársky manifest odsudzujúci povstanie, čo znamenalo definitívny koniec nádejí na úspešné pokračovanie Slovenského povstania. Dovtedy akoby verili v neutrálny postoj Viedne. Slovenský dobrovoľnícky zbor ustúpil na Moravu, kde bol v obci Nová Lhota rozpustený potom ako ho cisárske vojsko s miestnymi úradmi odzbrojili. Osamotené neorganizované akcie Vilka Šuleka v Krajnom, Karola Holuby v Lubine už nemali takmer žiadnu šancu na úspech i napriek hrdinskému odporu obyvateľov. A tak sa tieto obce spolu so Šípkovým, Myjavou a Vaďovcami stali dejiskom strašnej pomsty maďarských gárd.
Po porážke slovenských dobrovoľníkov pri Poriadí, narazila maďarská garda, idúca zo Starej Turej, v Lubine na silný odbor. Za tento odpor, ale aj za prepadnutie z predošlého dňa Karolom Holubym spolu s obyvateľmi Lubiny potom ako sa sťahovali z dobrovoľníkmi obsadenej Starej Turej sa gardisti pomstili, strieľali do miestnych obyvateľov, niektorých zajali a nakoniec podpálili niekoľko stodôl. To však na ten deň nebolo všetko utrpenie. Zakrátko po odchode gardy prišli správy, že od Nového Mesta nad Váhom sa približujú cisárski vojaci a maďarská garda. Pochopiteľne vznikla panika. Ľudia zanechávali svoje domy a utekali sa ukryť do hôr. Spočiatku s nimi údajne utekal aj sám Karol Holuby, ale ten sa v polceste otočil a vrátil sa naspäť do dediny. Podľa všetkého Karol Holuby spolu s miestnym notárom Michalom Erdélskym a ešte niekoľkými obyvateľmi Lubiny išli v ústrety vojskám ako vyslanci, s ktorými sa stretli v chotári horných Bziniec, kde údajne Karol Holuby na kolenách prosil o milosť a ušetrenie obce pred očakávanou skazou. Maďarské gardy ale vyslancov zajali a odviedli. V Lubine spolu zhorelo 162 domov a 43 stodôl. Takú veľkú obeť musela obec Lubina v boji za národné práva Slovákov priniesť.
Je veľmi otázne či vtedy velitelia maďarskej gardy už vedeli koho vlastne zajali, resp. že išlo splnomocnenca Slovenskej národnej rady. K tomuto sa viažu tri také teórie. Prvá podľa výpovede Mikuláša Dohnányho hovorí o tom, že ho maďarskej garde vydali jeho rodičia. Druhá teória hovorí zase, že maďarská garda hľadala Juraja Holubyho, ktorého ako evanjelického farára brali na zodpovednosť za udalosti, pretože jeho syn slúžil ako hurbanovský vojak. Karol Holuby sa vtedy mal priznať, že tým synom je on, aby nechali jeho otca na pokoji. Naostatok tretia teória hovorí, že bol zajatý ako vyslanec orodujúci za záchranu Lubiny a prezradený jedným z miestnych úradníkov. Podľa všetkého najsprávnejšia bude asi táto posledná tretia teória, pretože jeho otec po uplynutí niekoľkých rokov na stretnutí s miestnymi úradníkmi na fare nepriamo označil zradcu jeho syna Karola.
Každopádne vrchnosť veľmi kruto trestala všetkých dolapených účastníkov Slovenského povstania. Činnosť začali vyšetrovacie výbory a štatariálne súdy v Senici, vo Vrbovom a v Hlohovci. Stovky účastníkov uväznili a niekoľkých aj popravili. Medzi nimi aj Viliama Šuleka a Karola Holubyho. Karol Holuby bol uväznený spolu so svojimi spoluobčanmi v Hlohovci. Tu sa následne 21. októbra 1848 konal štatariálny súd, ktorý ho ako jedného z vodcov povstania a buriča odsúdil na trest smrti. Počas súdneho pojednávania neoľutoval svoju činnosť v Slovenskom povstaní, nezriekol sa zodpovednosti a dokonca vinu mnohých svojich spoluobčanov zobral na seba. Údajne podľa informácií v podaní Mikuláša Dohnányho žiadal sudcov len o to, aby ho neuvrhli do väzenia a nemučili, ale keď tak rovno odsúdili na trest smrti. Karol Holuby bol pripravený priniesť poslednú obetu ako svedectvo o svojej vernosti slovenskému národu. Krátko pred popravou si sám kabát obšíval, pričom s istou iróniou a opovržením dodal: „Škoda by bolo maďarskému katovi nechať nový burnus.“ Pred už samotným odchodom na šibenicu, aby si odvahy dodal, chcel vedieť ako zomieral jeho spolubojovník Viliam Šulek, popravený 20. októbra. Keď sa dozvedel, že Viliam Šulek zostal verný národným ideálom až do poslednej chvíle života, zaradoval sa a údajne preriekol tieto slová: „To je dobré, nech vedia Maďari, že ani len jednotlivcov je nie v stave zlomiť tyranstvo!“ Pred odchodom na popravisko poslal ešte rodine po priateľovi vystavené svedectvo o splnomocnení Karola Holubyho, ktoré údajne dovtedy nosil pod košeľou na holom tele. Keď už kráčal hore schodmi ľudom, čo sa prišli pozrieť na popravu, povedal tieto hrdinské slová: „Čo plačete, to je moja svadba, ja s radosťou kráčam do náručia svojej nevesty.“ Na výstrahu ostatným ho nechali spolu s Viliamom Šulekom po tri dni visieť a až potom ho pochovali spolu pod šibenicou.
Dôstojného pohrebu obaja Viliam Šulek a Karol Holuby sa dočkali až vo februári 1849 za účasti Michala Bakulínyho, kapitána slovenských dobrovoľníkov, Jána Francisciho, Janka Kráľa a ďalších osobností. Ale ani po tomto ich pamiatka neupadla do zabudnutia, pretože sa ich životný príbeh stal námetom na napísanie niekoľkých významných diel. Spomeniem napríklad divadelnú hru Holuby a Šulek od Jozefa Podhradského, Janko Kráľ venoval Karolovi Holubymu a Vilkovi Šulekovi oslavnú báseň Duma dvoch bratov či od Štefana Krčméryho dielo Na fraštáckom poli. Dovolím si povedať, že aj tento dnešný deň je veľkou spomienkou nielen na Karola Holubyho, ale aj na všetkých obyvateľov Lubiny, ktorí zahynuli v boji za národnú slobodu. Česť ich pamiatke.
Použitá literatúra
- BARTOŇOVÁ, Božena. Vilko Šulek, Karol Holuby a ich úloha v Septembrovom povstaní v roku 1848. Hlohovec : Vlastivedné múzeum, 1968, 37 s.
- DOHNÁNY, Mikuláš. Slovenské povstanie 1848 – 1849. Bratislava : Tatran, 1988, 233 s.
- Odkaz štúrovskej generácie. Dvestoročnice generácie mladších štúrovcov. Martin : Matica slovenská, 2025, 80 s. ISBN 978-80-8128-328-4.
- PODOLAN, Peter, VIRŠINSKÁ, Miriam. Slovenské dejiny III. (1780 – 1914). Bratislava : Literárne informačné centrum, 2014, 405 s. ISBN 978-80-8119-081-0.
- ŠIŠMIŠ, Milan. Po stopách Holubyovcov. Zemianske Podhradie : Obecný úrad, 1996, 87 s. ISBN 80-967522-3-5.

