Adam Hlovík

Zachoval minulosť pre súčasnosť.

*6.3.1793 Párnica – †29.3.1851 Giraltovce

(230. výročie narodenia)

autorka: Mgr. Martina Matečková, Dom Matice slovenskej Košice

K popredným zberateľom slovenských ľudových piesní patrili Pavol Jozef Šafárik a Ján Kollár. Okrem nich sa ale tejto záslužnej činnosti venovali aj iní slovenskí dejatelia.

Na východnom Slovensku, konkrétne na Zemplíne a Šariši pôsobil významný predstaviteľ slovenského národného obrodenia, spolupracovník Jána Kollára, zberateľ ľudových piesní, pedagóg, evanjelický farár Adam Hlovík. Aj keď nežil priamo v centre národného diania a revolučné roky ho priamo nezasiahli, bol v kontakte s najvýznamnejšími predstaviteľmi štúrovského hnutia a ich predĺženou rukou na východnom Slovensku. Zároveň sa svojimi vzdelávacími aktivitami zaslúžil o pozdvihnutie školstva vo svojom senioráte.

Cesta životom Adama Hlovíka začala 6. marca 1793 v oravskej obci Párnica. Jeho otec Ján Smolený-Hlobík bol roľníkom, matka Dorota, rod. Melicherčíková pochádzala z rodiny dedičných richtárov. Adam mal o 11 rokov mladšieho brata Jána. Rodičia žili skromne, ale postarali sa o to, aby obaja bratia dostali patričné vzdelanie. Gymnaziálne štúdia absolvoval starší Hlovík na evanjelickom lýceu v Banskej Bystrici v rokoch 1811-1812. V roku 1813 študoval rétoriku na Reformovanom kolégiu v Debrecíne, kde žila početná slovenská komunita. Následne študoval teológiu na Prešovskom kolégiu. Po vysvätení za kňaza, jeho prvým pôsobiskom bola obec Ér-Olaszi (dnešný Olosig v Rumunsku) v Bihárskej stolici. Raz ročne navštevoval evanjelikov v Debrecíne, kde z jeho iniciatívy vznikla matko-cirkev. Do Ér-Olaszi za ním prišiel jeho brat Ján, ktorý sa tu pripravoval na vyššie školy a učil sa maďarský jazyk.

Hlovík medzi vzbúreným ľudom

Od roku 1826 pôsobí Hlovík na evanjelickej fare v Kladzanoch pri Vranove na Topľou. Tu ho v roku 1831 zasiahlo Východoslovenské roľnícke povstanie, ktoré prebiehalo na východnom Slovensku. O Hlovíkových skúsenostiach so vzbúrencami v obci Merník podáva svedectvo Andrej Čorba v rukopisnej Hanušovskej kronike. Podrobnejšie sa o tejto udalosti dočítame v poviedke Hlovík medzi vzbúreným ľudom od Jonáša Záborského. Poviedka bola prvýkrát publikovaná v martinských Národných novinách v roku 1870. Záborský tu podáva mrazivo realistický obraz udalostí.

Hlovík ako kňaz slúžil ľudu, zaopatroval sviatosťami a pochovával zomrelých. Keď bol 5. augusta 1831 v dome sedliaka postihnutého cholerou, zišli sa tam viacerí sedliaci a sedliačky. Tí mu povedali nech sviatosť sám strávi. Podozrievali už aj jeho, že trávi sedliakov. Hlovík sa začal obávať o život svojej rodiny aj potom, keď počul, že v Trebišove a na okolí povstáva sedliacky ľud proti pánom. Rozhodol sa ísť do Merníka, kde mal priateľa farára Jozefa Kaciána a vrelo ho vždy prijali aj v dome zemského pána Jozefa Suľovského. Ak by vypukla vzbura i v Merníku dúfal, že nájde útočisko v pevnom kaštieli Suľovského. Hlovík nevedel, že predošlú noc prišli cudzí buriči zo Zamutova, Rudlova, Hliného a Jestrabia, dobili kaštieľ a surovým spôsobom pobili pánov, ženy a deti nevynímajúc. Keď prišiel Hlovík do Merníka, hneď ho zajali buriči a odvliekli do kaštieľa. Tu videl, všetky zverstvá, ktoré napáchali.

Jonáš Záborský v poviedke píše: „Hrozný je bezprávny ľud, aký vtedy bol uhorský, keď raz jarmo zláme. Zúri démonicky na vinných i nevinných, pácha bez citu ukrutnosti, aké najhroznejšie sa vymyslieť dajú. A príležitosť na výbuch zavdáva obyčajne dáke hlúpstvo, zriedka rozumná príčina.“

Hlovík bol veľmi blízko smrti, ale zachránilo ho, že bol kňaz a nasledujúci deň nedeľa, teda mu umožnia ešte odslúžiť služby božie. Celú noc ho strážili. Jasnej smrti unikol prvýkrát. Na druhý deň odslúžil služby božie a opäť vyvstala otázka, čo sním? Druhýkrát unikol smrti tak, že sedliaci chceli, aby im poslúžil pri čítaní panských listov, v ktorých, ako sa domnievali, by sa dozvedeli o trávení sedliakov a jedoch. K čítaniu listov došlo nasledujúceho dňa, no sedliaci neboli spokojní s tým, čo sa v listoch nachádzalo. Nebolo v nich to, čo očakávali. Rozhodli sa ho zabiť.

Hlovík sa odvolával na svoj sedliacky rod, hovoril, že i jeho otec je sedliak v Párnici na Orave. No buriči si nedali povedať. V tej chvíli dobehli ženy, ktoré kričali, že do dediny prichádza vojsko a Hlovík unikol blížiacej sa smrti po tretíkrát.

Adam Hlovík bol s Jonášom Záborským v priateľskom vzťahu. S o generáciu starším Záborským si vynikajúco rozumeli. Záborský pôsobil v jeho senioráte v rokoch 1834-1839 v Pozdišovciach a v rokoch 1840-1843 v Rankovciach. Stretávali sa osobne a viedli spolu korešpondenciu. Voči Záborského konvertovaniu na katolícku vieru mal Hlovík výhrady. Záborský o Hlovíkovi vo vlastnom životopise píše:

„bol veľký lingvista, hlboký znalec rečí, najmä gréčtiny, muž neobyčajne sčítaný, do vied a umení celý pohrúžený.“

 Záborský je autorom poviedky Rozmluva o básnictve. Úvodná časť bola uverejnená v beletristickom časopise Sokol. V poviedke popisuje debaty bratov Hlovíkovcov s gréckokatolíckym kňazom zo Svidníka Alexandrom Pavlovičom.

Hlovík bol obdivovateľom literárneho almanachu Karola Kuzmányho Hronka, kde Záborský publikoval svoje prvotiny.

Národné a kultúrno-vzdelávacie aktivity Adama Hlovíka

V Kladzanoch nastupuje do služby v cirkevnom zbore jeho brat Ján, ktorý tu pôsobí do roku 1845. Hlovík následne pôsobí od 4. decembra 1831 ako evanjelický farár v Giraltovciach na Šariši. V Giraltovciach pôsobil takmer 20 rokov až do svojej smrti v roku 1851. Jeho najbližší spolupracovník Ján Kollár zomrel necelý rok po ňom. O tom, že v Giraltovciach samu páčilo, a že tu prežil aj keď v skromnosti radostné roky svojho života svedčí aj to, že si k svojmu priezvisku pripojil literárne meno Giraltovský.

V roku 1836 sa stal seniorom Šarišsko-zemplínskeho seniorátu evanjelickej cirkvi. K tejto funkcii mu hlasom dopomohol aj jeho brat Ján i Jonáš Záborský. V cirkevných zboroch svojho seniorátu vykonal niekoľko seniorských vizitácií. Seniorátny konvent v Prešove ho 17. mája 1836 poveril riešením pedagogických a didaktických problémov nižších a vyšších evanjelických škôl v Šarišskej a Zemplínskej stolici. Hlovík so svojimi spolupracovníkmi vypracoval koncept spisu Porádek školských důležitostí. Obsahoval učebné predmety pre nižšie a vyššie evanjelické školy, týždenné rozvrhy, zamyslenia nad postavením a povinnosťami učiteľa. Hlovíkove progresívne názory sa vyznačovali jednoduchosťou a účelnosťou. Seniorátny konvent 30. mája 1837 Hlovíkov spis prijal a odobril. V roku 1840 sa Hlovík obrátil na všetkých učiteľov, aby si v jeho senioráte zriadili vzájomnú pokladnicu ako podporný spolok pre prípad choroby, úmrtia a dôchodku. Z iniciatívy Hlovíka za spoluúčasti školského inšpektora Ondreja Subovského a evanjelického farára Jána Žolnaia sa v roku 1845 založil Ústav učiteľsko-vdovský a sirotský pre Šarišsko-zemplínsky slovenský seniorát za účelom pomôcť vdovám a sirotám učiteľov na filiálkach. V roku 1850 bol zvolený za člena stáleho správneho výboru rady evanjelického kolégia v Prešove.

Adam Hlovík sa pričinil o to, že Giraltovce sa dostali do povedomia ako jedno z centier národného sebauvedomovania Slovákov.

Hlovík bol uznávaný medzi predstaviteľmi národného hnutia a bol ich predĺžená ruka na východnom Slovensku. Študenti z prešovského, levočského a bratislavského lýcea sa naňho obracali s prosbami o rady a peňažnú pomoc.

Alexander Boleslavín Vrchovský s ním taktiež nadviazal kontakt a získal ho ako spolupracovníka tajného spolku Vzájomnosť. So spolkom spolupracoval aj Hlovíkov brat Ján.

V roku 1838 ho štúrovci v Bratislave v obsiahlom liste informovali o svojej činnosti ako „slávneho muža“.

Giraltovskú faru poctil návštevou ruský slavista Izmail Ivanovič Sreznevskij. Počas svoje trojročnej cesty študoval slovenské nárečia, ľudovú slovesnosť a piesne. Osobitnú pozornosť venoval východnému Slovensku, kde sa zdržal dva týždne v roku 1842. Navštívil viacerých známych národovcov Jána Benediktyho, Jána Pavla Romáška, Michala Hlaváčka, Ľudovíta Munayho. A samozrejme neobišiel ani Adama Hlovíka. Sreznevskij si robil zo svojich ciest zápisky a my sa na základe nich dozvedáme o sociálnych pomeroch na fare v Giraltovciach a o rodine Adama Hlovíka. Píše v nich, že giraltovská fara je biedna  apreplnená. Hlovík mal v tom čase ženu, šesť detí, cudzie dieťa ako žiaka na školení a dve pestúnky. Všetci žili v dvojizbovom dome s kuchyňou. Na druhý deň slavista odišiel navštíviť Adamovho brata Jána do Kladzian. Aj Ján zbieral zemplínske ľudové piesne. Zaoberal sa aj archeológiou a matematikou. Známa je jeho práca o kamennom oltári v rankovských horách. Rozpracoval niektoré geometrické funkcie, matematické problémy posielal na posúdenie do Oxfordu.

Sreznevskému daroval svoju zbierku ľudových balád, ktorá sa zachovala v Sreznevského pozostalosti v Ústrednom štátnom archíve literatúry a umenia v Moskve.

V roku 1844 bol založený spolok Tatrín a bratia Hlovíkovci sa stali jeho členmi a podporovateľmi. Najaktívnejší bol spočiatku Hlovíkov priateľ Jonáš Záborský, ktorý sa stal tatrínskym správcom pre viacero stolíc na východnom Slovensku. Navrhol aby sa Hlovík stal zberateľom spolku na Šariši a spolu s Ondrejom Hodžom ho nominovali za člena odboru filológie. Hlovík dával podnety na reorganizáciu spolku podľa vzoru Matice srbskej a českej.

Ján Francisci Rimavský Hlovíka 3. apríla 1845 oslovil listom, v ktorom ho informoval o zakladaní spolkov miernosti.

Nesúhlasil so Štúrovou slovenčinou

Hlovík bol v opozícii k Štúrovej spisovnej slovenčine a presadzoval bibličtinu a československú koncepciu Jána Kollára, svojho rovesníka a blízkeho spolupracovníka.

S Pavlom Meličkom, farárom v Kukovej a Imrichom Felixom, farárom v Prešove zaslali Kollárovi list od šarišských Slovákov. List bol v roku 1846 zaradený do polemického spisu Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Štúrovej slovenčine bolo vyčítané, že ju nepoznajú a nepoužívajú  všetci Slováci, ani Rusíni a Sotáci v stoliciach na východnom Slovensku, kde je pochybnosť jej udomácnenia. Sú za používanie bibličtiny ako jazyka liturgického, literárneho i školského. Uprednostnil používať v tomto regióne šarištinu.

Aj keď mal Hlovík kritický postoj k Štúrovej slovenčine, slovenské knihy a periodiká odoberal a šíril. Čítal i Štúrove Slovenské národné noviny.

Magický Oblík

Po celom svete existujú magické miesta, ktoré sú opradené mnohými legendami. Miesta s tajomnou atmosférou sa nachádzajú aj na Slovensku a lákajú nadšencov mystiky a histórie v súčasnosti a inak tomu nebolo ani v minulosti. Skrytý za rúško tajomstva je tajomný vrch Oblík vypínajúci sa nad dedinou Hermanovce (dnes Hermanovce nad Topľou). Archeologické nálezy dokazujú, že Oblík bol osídlený už v dobe železnej.

Adam Hlovík, zberateľ ľudových piesní, mimoriadne vzdelaný človek, ktorý sa zaoberal históriou svojho národa bol rovnako mystickým Oblíkom pohltený a keď sa dozvedel, že sa tam majú nachádzať akési kamenné starožitnosti, konkrétne olbrimská skala a na samom vrchu studnička v kameni vykresaná, rozhodol sa aj on Oblík preskúmať detailnejšie.

V spoločnosti svojho brata Jána, dvoch priateľov a sprievodcu, rodáka z Hermanoviec Dzurka podnikol cestu na Oblík.

Hlovík vo svojom spise vyjadruje predpoklad, že Oblík  mohol byť kultovým miestom Slovanov v predkresťanskom období, kde vykonávali obrady na počesť svojich bohov. Je viac ako jasné, že nebol ďaleko od pravdy. Starí Slovania svoje obrady uskutočňovali na rôznych posvätných miestach. Išlo o rôzne vyvýšeniny, miesta s obetnými kameňmi, miesta pri vodných prameňoch. Budovali si oplotené posvätné háje, kruhové obetiská, neskôr drevené chrámy. Súčasťou takýchto miest boli aj idoly, ktoré zobrazovali pohanských bohov. A samotnú cestu na Oblík lemujú posvätné miesta, mohyly, kultové kamene a je obkolesená posvätnými hájmi. Hádam už viac dodávať nič netreba, už len Hlovíkov zápis:

Mi ale uvažujúc v sebe čo sme tu videli a rozpomínajúc sa na Kralodvorskí Rukopis, na Víklad Slávi Dcéri (zn. 152) a na povjedki o Arkonskom oltári kamennom, spituvali sme sa medzi sebou: kdo z Vás viďeu posjal dačo takjehoto? či sa to muože všetko mať za ďjelo samej náhodi alebo za hru prírodi? či je to ňjemjesto starodávnich obradou (cultus) pohanskích? či sú tjeto hromadiská laňje ostatki oltárou staroslovenskích? či nestáu dakedi na tamtej veži ozornej dáki Perún, alebo Svatovít, alebo Radhosť a či sa mu na tej skale ňeobetúvavalo? a či z obeťí ňeťekávala svatá krú do tejto studňički? či ňje sú tje mnohje čjari najstaršje písmeni (litera) runami pomenovanje? a tje trojuholňíki či sa ňemuožu na indickú trojicu Trimurti zvanú vsťahuvať?*) a tjeto ďjeri uhlovatje krížom tolkími rozvalinami pozasípanje či ňeboli dakedi zvučními trúbami povetrních Stribohou?

Hlovík si je vedomý, že monumenty z pohanských čias sa po prijatí kresťanstva nedochovali, pretože dochádzalo k plieneniu, ničeniu a rúcaniu všetkého, čo malo súvis s pohanstvom:

„Čo azda ešte tu i tam sa vtedi zachovalo, to ňeskoršje Apoštolskí královja Arpádskeho domu ktorí proti modloslužbám na horách a pri vodách páchaním velmi prísne zákoni vidávali, so všetkimi pohanskími útočiskami vikazili von koncom.“

Hlovíkova výprava si všimla aj tajuplných znakov na kameňoch, ktoré mohli byť písmom starých Slovanov. Spomína Sokoliu skalu, Vraniu skalu, pozrel si studničku, ktorú ako tvrdia Hemanovčania vykresali zbojníci. K olbrimskej stupaji sa viaže legenda o obrovi, ktorý mal zázračný kalich. Kto z toho kalicha vypije obrovu krv, zázračne sa uzdraví. Juraj, ktorý mal chorú mamu sa rozhodol kalich získať. Natrafil na obra, ktorý ho začal naháňať, obor sa potkol a spadol a zostal ležať na zemi. Juraj kalich získal a mamu uzdravil. Obor potom chodil kalich márne hľadať. Keďže Juraj mal dobré srdce, na mieste, kde obor nechal v skale svoju stupaj kalich odniesol. Hermanovčania majú vo svojom erbe práve tento kalich.

Cestopisná črta pod názvom Cesta na Oblík bola uverejnená  8. augusta 1845 v prvom čísle Orla tatranského. Článok bol napísaný v štúrovskej slovenčine. Je však viac ako možné, že pôvodný príspevok Hlovík zrejme napísal v bibličtine a redakcia Orla ho prepísala do slovenčiny.

S Oblíkom sú spojené aj udalosti druhej svetovej vojny. V tejto oblasti operovali početné partizánske jednotky. Pri Petrovciach tu bolo založené prvé partizánske letisko, kde pristávali sovietske vojenské lietadlá. V neďalekých lesoch na hore Lysá sídlil štáb pod vedením generála in memoriam Ľudovíta Kukorelliho. V septembri 1944 sa po rozsiahlom útoku Nemcov v Slanských vrchoch na vrchu Oblík partizánska skupina Čapajev prebojovala z obkľúčenia a presúvala sa do priestoru nad obcou Závada. Na lesnom chodníku Herlica nájdeme zrekonštruovanú partizánku zemľanku, bunker partizánskej jednotky Čapajev a strážnu vežu.

Zberateľská a literárna činnosť

Na podnet Jána Kollára začal Hlovík so zbieraním ľudových piesní v rokoch 1831-1834. Zbierku zemplínskych a šarišských ľudových piesní nazval Nekteré zpevky z okolí Horno-Zemplinského z úst obecného lidu. Obsahovali vyše 120 piesní. Takmer dve tretiny najmä žartovných a sobášnych piesní a lyrických balád z tejto zbierky prevzal Ján Kollár do svojho dvojzväzkového diela Národné spievanky. Zároveň je to jediná známa zbierka, ktorá sa zachovala ako prameň tohto diela. Hlovík okrem ľudových piesní spísal aj zbierku porekadiel.

V roku 1842 vyšiel v Pešti Zpěvník evanjelický aneb Písne duchovní staré i nové. Hlovíkovi v ňom uverejnili 5 duchovných piesní. Svedčia o jeho básnickm talente a zvládnutí poetických techník. Počas prípravy, tvorby a vydania diela šíril prípisy superintendentov Pavla Jozeffyho, Jána Seberiniho a Františka Samuela Stromského, ktoré boli adresované evanjelickým kňazom vo veci podpory Zpěvníka vo svojom senioráte. V súčasnom evanjelickom spevníku sú od Hlovíka uverejnené tri piesne.

Adam Hlovík písal poéziu, prózu, náboženskú poéziu, prekladal z gréčtiny Homérové básne. Poéziu uverejňoval v Kuzmányho Hronke.

Použitá literatúra:

MARCINOVÁ, Michaela. Spomienka na Adama Hlovíka. In: Spravodajca mesta Giraltovce. roč. 32, 2021, č. 3, s. 22-24.

JURČIŠINOVÁ, Nadežda. Aktivity evanjelického kňaza Adama Hlovíka. In Dejiny – internetový časopis inštitútu histórie FF PU v Prešove[online]. roč. 16, 2021, č. 2, s. 160-162.

PARENIČKA, Pavol. Adam Hlovík a jeho miesto v slovenskej histórii a literatúre. In: Rodom a srdcom z Oravy: Oravci v slovenskej kultúre, literatúre a vede. Dolný Kubín: Oravské kultúrne stredisko, 2011, s. 70-72.

POKLEMBOVÁ, Ľubica a kol. Dejatelia východného Slovenska. Košice: Štátna vedecká knižnica v Košiciach, 2016.

SEDLÁK, Imrich. Východné Slovensko v letokruhoch národa. Martin: Matica slovenská, 2012.

Slovenský biografický slovník II. zväzok. Martin: Matica slovenská, 1987.

https://zlatyfond.sme.sk/dielo/143/Zaborsky_Hlovik-medzi-vzburenym-ludom/1

2023-03-07T11:46:00+00:006 marca 2023 |Osobnosti slovenských dejín|
X