Storočnica odhodlaného nasledovníka cyrilo-metodského dedičstva a matičnej idey
Dedičstvo sv. Cyrila a sv. Metoda svojím kultúrnym, politickým, náboženským a duchovným odkazom malo enormný dosah nielen na slovanské národy ale na vývoj v celej Európe. Počas každoročných osláv príchodu solúnskych bratov máme možnosť znovu skúmať a pripomínať si všetky stránky života a ich kolosálne zásluhy na ľudské osudy. Musíme dostať závrat, ak si naplno uvedomíme, čo všetko pre nás vykonali skromní myslitelia, ktorí v roku 863 prišli na územie našich predkov, na Veľkú Moravu.
Tisícstošesťdesiat rokov je obrovská neprekonateľná priepasť času. Za túto dobu povstávali a zanikali politické, ale aj hospodárske systémy, dejiny zaznamenali vzostup i pád tisícok osobností, ktoré sa zableskli, aby následne upadli do zabudnutia. Dedičstvo sv. Konštantína – Cyrila a Metoda je však stále živé a reálne. Jeho vplyv a odraz možno badať v našej slovenskej štátnosti, kultúre, náboženskej tradícii, národnej mentalite a v prípade našich východných slovanských bratov aj písme i jazykovede. Je neuveriteľné, keď si uvedomíme, že samotný zárodok tohto všetkého vyšiel zo skromných začiatkov dvoch bratov z Východorímskej ríše (neskôr nazývanej Byzanciou) zanechajúc obrovské dielo, ktoré následne ich žiaci preniesli cez obrovské územie strednej a východnej Európy.
Život solúnskych bratov je vo všeobecnosti veľmi známy. Chceli by sme sa skôr pristaviť pri inej téme. Sv. Cyril a sv. Metod prvýkrát v našich dejinách spojili vo svojich osobnostiach poslanie duchovného otca – kňaza, filozofa, učiteľa, jazykovedca, zákonodarcu, ale aj poslanie apoštola národného ducha. Národný duch a kresťanské presvedčenie sú od tohto času pevne spojené a tiahnu sa celými našimi dejinami! Desiatky až stovky národovcov, zasvätili život práci na národnom poli a súčasne kresťanskému (duchovnému) poslaniu. Jozef Ignác Bajza, Juraj Fándly, Anton Bernolák, Alexander Rudnay, Štefan Moyses, Karol Kuzmány, Jozef Miloslav Hurban, František Víťazoslav Sasinek, Ferdinand Juriga, Martin Rázus, Andrej Hlinka, František Fuga, sú len tí najznámejší, pričom nepočítame množstvo národných buditeľov – kňazov v slovenských dejinách, ktorí tvoria súčasť našej veľkej historickej mozaiky.
Rok 2023 je plný symboliky národných výročí. Pripomínanie 1160. výročia príchodu solúnskych bratov na naše územie a súčasne aj 160. výročia založenia najstaršej národnej kultúrnej a vedeckej ustanovizne Slovákov – Matice slovenskej vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine. V cyrilo-metodských súvislostiach je tento rok aj pripomienkou neuveriteľného 100. výročia narodenia Františka Fugu, historicky tretieho a najúspešnejšieho predsedu Zahraničnej Matice slovenskej, ktorý bol najvýraznejším príkladom osobnostného pokračovania cyrilo-metodského dedičstva v novodobých slovenských dejinách. Paralely prispôsobené modernej dobe sa priam núkajú porovnať v určitých etapách jeho života so životnou púťou solúnskych bratov.
František Jozefa Fuga generálny vikár Slovenského gréckokatolíckeho biskupstva sv. Cyrila a sv. Metoda v Kanade, predseda Zahraničnej Matice slovenskej v rokoch 1974 – 1987 a duchovný správca gréckokatolíckej farnosti v Hamiltone, sa narodil dňa 9. júna 1923 v malej dedinke Vinné na slovenskom Zemplíne v okrese Michalovce. V krstnom liste mal pôvodne priezvisko Figa. Dôvody neskoršej zmeny na Fuga majú dve verzie. Jedna to vysvetľuje tak, že sa snažil ako emigrant uchrániť rodinu na východnom Slovensku pred prenasledovaním počas socialistického obdobia a k tomu mala pomôcť transformácia priezviska. Iná verzia to ozrejmuje tak, že počas pôsobenia v Taliansku ho zmenil kvôli tomu, že figa ma v taliančine pejoratívny výraz.
Detstvo prežil v skromných podmienkach mnohopočetnej slovenskej roľníckej rodiny. Mama Ilona Butalová pochádzala z obce Zemplínska Široká. Otec Emil Figa bol presvedčený Slovák pôvodom zo Stropkova a práve on „národné“ dal pevne do vienka svojmu synovi Františkovi Jozefovi. Ľudovú školu navštevoval vo svojom rodisku, neskôr ako nadaný žiak absolvoval Gymnázium v Michalovciach, dnes s názvom Gymnázium Pavla Horova. Mnohých isto prekvapí, že na gymnáziu s ním študoval jeho generačný súputník slovenský národovec, tiež Zemplínčan a rímskokatolícky kardinál, arcibiskup, spisovateľ a prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov Jozef kardinál Tomko (11. 3. 1924, Udavské – 8. 8. 2022, Rím).
Po maturite sa prihlásil do seminára sv. Cyrila a Metoda v Bratislave, keďže Košice boli okupované horthyovským Maďarským kráľovstvom. V Bratislave od septembra 1944 začal študovať teológiu a po oslobodení roku 1945 a prinavrátení južného Slovenska krátko pokračoval v Košiciach, to však už bolo počas narastajúceho sovietskeho vplyvu vo vtedajšom Československu. S budovaním novej spoločnosti podľa sovietskeho vzoru sa začala tvrdá ateistická politika, v ktorej náboženstvo už nemalo mať miesto. Nový režim sa nezastavil ani pred politickým prenasledovaním domnelej opozície, do ktorej okamžite zaradili aj kňazov i rehoľníkov. Najabsurdnejší bol pokusu úplne zlikvidovať gréckokatolícku cirkev na východnom Slovensku.
Už roku 1945 odchádza do Ríma do pápežského seminára Sv. Jána Nepomuckého a vysvätený bol kardinálom Luigim Tragliom (1950). Mladý nadšený kňaz František Fuga ukončil štúdium teológie roku 1952 na Lateránskej univerzite v Taliansku, no v dôsledku vtedajšej politickej situácie sa do Československa vrátiť nemohol. Po krátkom pôsobení kaplána v severnom Taliansku došlo k rozhodujúcemu prelomu v jeho životnej ceste. Na podnet Michala Lacku, jedného z obroditeľov gréckokatolíckej cirkvi, sa vracia roku 1954 do večného mesta Ríma, kde si zmení obrad na byzantsko-gréckokatolícky. Od 25. apríla 1954 začal pôsobiť medzi slovenskými gréckokatolíkmi v Hamiltone. Pôsobila tam početná komunita Slovákov gréckokatolíckeho vierovyznania, ktorým však chýbal slovenský kostol, a preto chodili na omše do miestnych ukrajinských gréckokatolíckych, alebo pravoslávnych chrámov.
Podobne ako solúnski bratia aj on berie na svoje plecia ťažkú misionársku prácu a odchádza do neznámej cudziny, aby splnil svoje historické poslanie medzi Slovákmi v Kanade. Obdobne ako oni aj on musí začínať takmer „na zelenej lúke,“ síce medzi slovenskou gréckokatolíckou komunitou s nadšením a pevnou vôľou vydržať. Farnosť, ktorá mu totiž bola zverená v meste Hamilton, je bez kostola a dokonca fary. František Fuga však prejaví prvýkrát obrovskú vytrvalosť a silu ducha. 25. apríla 1954 založil a stal sa správcom gréckokatolíckej farnosti Uspenia Panny Márie v Hamiltone. Nespútanou energiou sa spolu so svojimi rodákmi pustí do stavby slovenského kostola a fary, súčasne začne organizovať slovenský národný i kultúrny život v miestne svojho pôsobiska. Napokon vo svojej farnosti v Hamiltone roku 1963 postaví chrám Panny Márie Klokočovskej symbolicky a ten je na 1100. výročie sv. Cyrila a Metoda a v deň štyridsiatych narodením Františka Fugu vysvätený. Podarí sa mu takmer nemožné! Postaví na nohy slovenskú komunitu v meste, vybuduje vzorovú farnosť, pričom nezabúda ani na svoju vzdialenú slovenskú vlasť tým, že do základov nového kostola vloží hrsť hliny zo Slovenska z dediny Klokočov. Podobne ako solúnski bratia aj on je všestrannou tvorivou osobnosťou náboženského a národného života. Od r. 1974 sa stáva dekanom slovenských gréckokatolíckych farností a od roku 1981 generálnym vikárom gréckokatolíckeho biskupstva sv. Cyrila a sv. Metoda v Kanade.
Po istom váhaní príjme v roku 1974 funkciu predsedu Zahraničnej Matice slovenskej, čím ju zachráni pred zánikom, ktorý jej v tej dobe hrozil. Ako na svojej fare na začiatku, tak aj v Zahraničnej Matici slovenskej v Kanade, začína úplne od začiatku. Sám sebe je spisovateľ, vydavateľ, dokonca sádzač, či organizátor matičných podujatí. Podarí sa mu takmer nemožné, rozšíri členskú základňu, nadviaže kontakty s významnými Slovákmi v Severnej Amerike, medzi nimi aj s odhodlaným slovenským národovcom, predsedom Svetového kongresu Slovákov a mecenášom národných vecí „tzv. uránovým kráľom“ Štefanom Romanom (17. apríl 1921, Veľký Ruskov – 23. marec 1988, Toronto), taktiež pôvodom zo Zemplína. Fuga samotnú činnosť Zahraničnej Matice slovenskej od začiatku orientoval na rozvoj členskej základne, národno-výchovnú a osvetovú prácu, literárne a vydavateľské aktivity, ako aj organizovanie matičných podujatí. Rozšíril členskú základňu, vytvoril podľa kontinentov (Severná a Južná Amerika, Európa, Austrália) kruhy slovenských matičiarov (v Európe existovali v Anglicku, Nemecku, Rakúsku, Taliansku, vo Francúzsku a Švajčiarsku), nadviazal kontakty s významnými Slovákmi v Severnej Amerike.
František Fuga podobne ako solúnski bratia pochopí nesmrteľnú silu písaného slova. Založí Slovenské vydavateľstvo, vydáva množstvo náboženských, neskôr národných publikácií, ktoré objasňujú históriu, ale aj súčasný život slovenského národa, tak v Amerike ako na rodnom Slovensku. Vo Slovenskom vydavateľstve vychádzala pôvodná slovenská i prekladová literatúra, kalendáre, modlitebné knihy, odborné a propagandistické práce, obhajujúce myšlienku samostatnej slovenskej štátnosti. Františkovi Fugovi sa tým podarí aj navonok odlíšiť slovenskú problematiku od problematiky ostatných slovanských prisťahovalcov v Kanade a v USA. V meste Hamilton, ktoré sa medzitým stalo významným národným strediskom, organizuje množstvo podujatí.
František J. Fuga sa zaslúžil aj o rozvoj členského hnutia, keďže roku 1978 mala Zahraničná Matica slovenská vyše dvetisíc členov. Rovnako intenzívne sa zameral aj na spomínané edičné aktivity. Zahraničnú Maticu slovenskú roku 1983 postavil na pevné finančné a právne základy pod názvom Matica slovenská Abroad podľa kanadského inkorporačného zákona. K Fugovým najbližším spolupracovníkom okrem Imricha Fuzyho patril matičný pokladník Ján Hlatký, ako aj kanadskí aktivisti Rudolf Šandorfi a Andrej Brázda.
František Fuga je prejavoval ako vytrvalý národný aktivista i publicista a svoje úvahy, články a iné príspevky uverejňoval v krajanských exilových časopisoch (Jednota, Kanadský Slovák, Mária, Slovák v Amerike), ktoré aj čiastočne financoval. Predniesol početné úvahy a prejavy v slovenských rozhlasových vysielaniach v Kanade. Spoluzakladateľ, roku 1957 – 1962 vydavateľ a redaktor exilového mesačníka pre slovenských gréckokatolíkov Mária, od r. 1959 vydavateľ Gréckokatolíckeho kalendára, ako aj ekumenických nástenných kalendárov. Vydal modlitebnú knihu Spas dušu svoju (1959), v r. 1961 – 1967 trojzväzkovú monumentálnu prácu Slovenská otčina, ktorá obsahovala poznatky z dejepisu, zemepisu, národopisu a o osobnostiach Slovenska. Vydal i viacero vedeckých monografií, informačných brožúr (v slovenčine a angličtine), sériu pohľadníc s cyrilo-metodskou tematikou a obrazov slovenských národných dejateľov, letáky náboženského a národného obsahu, portréty slovenských osobností, pričom väčšinu vydavateľských projektov štedro financoval z vlastných prostriedkov.
Vysoké pracovné nasadenie si však postupom rokov vyžiadalo svoju daň. Podľa rozprávania priateľov a žijúcich príbuzných neochvejný vlastenec dlho do noci pracoval na sadzbách publikácií, pričom sa dostával do kontaktu s tlačiarenskými chemikáliami, tie mu pravdepodobne zapríčinili ťažkú chorobu, z ktorej sa už nevyliečil. Po dlhej chorobe zomiera nakoniec v Hamiltone 9. novembra 1987, ako 64-ročný. Slovensko ani rodnú východoslovenskú dedinku Vinné už nikdy neuvidel. František Fuga vo všetkých ohľadom patrí k dôstojným nasledovníkom snaženia a dedičstva sv. Cyrila a sv. Metoda. Cyrilo-metodská idea je s ním až mystická spojená. Veď aj gréckokatolícke biskupstvo v Kanade, kde bol dlhé roky generálnym vikárom, je pomenované po sv. Cyrilovi a sv. Metodovi. Dokonca aj dátum narodenia Františka Fugu končiaci na „trojku“ spôsobuje, že sa okrúhle výročia jeho narodenia budú spájať vždy s výročím solúnskych bratov na naše územie (863 a 1923).
Za zmienku stojí i to, že dávno pred vznikom Slovenskej republiky inicioval ustálenie našej národnej vlajky, keď navrhol cyrilo-metodský byzantský dvojkríž na trojvrší umiestniť na slovanskú, resp. hurbanovskú trojfarebnú bielo-modro-červenú trikolóru! František Fuga sa snažil takýmto spôsobom v západnom svete odlíšiť slovenskú politickú a etnickú otázku od slovinskej, rusínskej, či ruskej. Chcel to docieliť práve zmenou národnej vlajky, ktorú mali Slováci popri spomínaných slovanských národoch s rovnakým vyobrazením. Bol to geniálny čin a pre matičiarov môže byť veľkou hrdosťou, že tak urobil predseda Zahraničnej Matice slovenskej za pomoci ďalšieho martinského matičiara i výtvarníka Jozefa Cincíka, ktorý bol rovnako v emigrácii. V roku 1984 získal na slovenskú vlajku certifikát v Londýne. Používala ju nielen Zahraničná Matice slovenská, Svetový kongres Slovákov, ale aj iné slovenské krajanské spolky v západnom svete. V mieste jeho pôsobenia v Hamiltone viala slovenská zástava niekoľko rokov a takú ju priniesli po prevrate roku 1989 zástupcovia Zahraničnej Matice slovenskej na Slovensko. Stala sa inšpiráciou súčasnej slovenskej vlajke a s miernou heraldickou obmenou patrí dnes medzi štátne symboly zvrchovanej a demokratickej Slovenskej republiky, o ktorú sa František Fuga celý život vytrvalo usiloval.
JUDr. Marián Gešper, PhD.