Filozofia Jána Palárika


//Filozofia Jána Palárika

Politická filozofia Jána Palárika pri formovaní Novej školy slovenskej

Autor: Mgr. Matúš Krátky, PhD., Univerzita Palackého v Olomouci (pre Historický zborník Matice slovenskej)

 

Ján Palárik prednesením svojej kritickej reči na Memorandovom zhromaždení ukázal, že politická jednota slovenského národného hnutia v 60. rokoch 19. storočia nebude dlho fungovať. Základom jeho kritiky bola čiastočná ignorancia uhorskej politickej reprezentácie pri formulovaní požiadaviek slovenského národa a radikálnosť požiadavky Okolia pre konzervatívne zmýšľajúcich predstaviteľov slovenskej inteligencie.

Tento text sa nebude zaoberať celou šírkou Palárikovej politickej činnosti, nakoľko je omnoho obšírnejšia a komplikovanejšie. Pre potreby hlbšej analýzy vynechávame jeho z hľadiska politiky najradikálnejšie obdobie počas revolučných rokov, kde sformuloval svoje základné princípy pri hodnotení slobody a národa. Podobne obídeme aj jeho pôsobenie v Pešti, ktoré bolo literárne najplodnejšie a politicky najzaujímavejšie z pohľadu príprav a dopisovania s rôznymi inými spolupracovníkmi.

Skúmaným problémom tak bude hlavne záver Palárikovej kariéry na fare v Majcichove a jeho spolupráca s Novou školou slovenskou. Toto protopolitické združenie slovenskej buržoázie v Pešti sa stalo zaujímavým fenoménom postavenia Slovákov v Uhorsku a hlavne v rannej fáze ukázalo politický potenciál pri prepájaní šľachty, buržoázie a katolícky založeného roľníctva do jednej politickej štruktúry.

Hlavným cieľom textu je analyzovať Palárikovu variantu programu Novej školy, ktorý sa postupne formuloval v niektorých jeho zásadných článkoch a statiach v Slovenských Novinách. V akom vzťahu vnímal Rakúsko a Uhorsko? Akú politiku táto jeho optika determinovala vo vzťahu k Starej škole slovenskej? Aké materiálne a filozofické predpoklady mal k svojim náhľadom a ako formuloval svoj kresťansko-liberálny postoj na sklonku vlastného života?

Literatúra

Väčšina Palárikových životopisov sa venuje hlavne jeho plodnej literárnej činnosti, ktorú mnohí cenia pre menšiu kontroverznosť viac ako činnosť politickú. Čisto politická monografia o Palárikovi vyšla až v roku 1952 od profesora Mikuláša Gašparíka pod názvom  Ján Palárik a jeho boj o demokratizáciu slovenského národného života[2]. Je silne ovplyvnená dobou vzniku a zameriava sa na do istej miery umelú konštrukciu Palárika ako milovníka dobrého sedliackeho ľudu a nevenuje dostatočnú pozornosť monarchistickej politike. Zborník k Palárikovej osobnosti potom vyšiel aj pri 125. výročí jeho smrti v roku 1995, ale je rozsahovo krátka a opäť sa zameriava iba na niektoré strany Palárikovej politickej a cirkevnej kariéry. Preto je nutné siahnuť na práce o „Novej škole“. Týchto monografií je takisto len niekoľko a ich problémom je ideologické ovplyvňovanie ľudáckym a marxistickým prístupom k histórii. Ako zástupcovia podnikateľstva a malej buržoázie neboli považovaní zástupcovia „Novej školy“ za svetlé osobnosti slovenských dejín pred rokom 1989. V roku 1959 vyšla prvá monografia o tejto téme od profesora Bohuša Kostického[3]. Napriek mnohým zaujímavým záverom treba skonštatovať, že kniha je poznačená marxistickým prístupom k histórii a prílišne subjektívnym hodnotením politiky Novej školy slovenskej z pohľadu robotníckej a roľníckej otázky. Napriek pokusom o negatívnu štylizáciu tohto politického smeru a často až priveľkého hanobenia niektorých členov, postava Palárika si v slovenskej historiografii hlavne pre literárny význam udržuje svoj pozitívny status aj napriek mnohým ideologickým nezrovnalostiam s marxistickou historiografiou.

Veľmi prínosnou prácou pre sledovanie Palárikovho ekumenizmu a panslavizmu je práca Jozefa Vavroviča[4], ktorá nie je ideologicky podfarbená a snaží sa dopodrobna vysvetliť tieto dva aspekty z Palárikovho života. Z tohto dôvodu sa tejto témy táto práca dotýka len zbežne a ekumenizmus spolu s panslavizmom nemá vlastnú kapitolu.

Užitočný pre potreby tohto textu je aj príspevok profesorky Daniely Gbúrovej Palárikov kresťansko-liberálny koncept riešenia slovenskej otázky[5], ktorý možno až priveľmi odtrhuje Palárikove myšlienky od reálnej politiky „Novej školy“, čo je hlavne pri otázke budovaní politickej základne zmätočné a nepresné. Nemožno ani úplne stopercentne súhlasiť s vysloveným záverom, že Palárikove myšlienky sa mohli presadiť finálne len v jednotlivostiach, pretože väčšina politických plánov stroskotala a jediné výdobytky získal maďarský národ s oveľa silnejším politickým zastúpením. Napriek tomu je táto práca asi dosiaľ najprínosnejšou vydanou.

Ďalšie pokusy o mapovanie významu Palárika prešli po roku 1989 na pôdu Matice slovenskej a hlavne na stránky Slovenských národných novín. Tie sú priamym pokračovateľom Pešťbudínskych Vedomostí čo pôsobí paradoxne, pretože od týchto novín smerovalo na Palárika najviac kritiky. Od roku 1990 tak vzniklo viacero článkov chváliacich jeho význam pre dejiny a politický vývoj Slovákov. Autormi týchto populárno-náučných príspevkov boli okrem vyššie spomenutého Marcela Gašparíka[6], ktorý zmenil po revolúcii svoj postoj, napríklad Ivo Horniak[7], Konštantín Horecký[8] či Ľubomír Kianička[9].

O odborné spracovanie Palárikovho života sa pokúšal doc. Pavol Zemko vo viacerých monografiách a zborníkoch, avšak politická kariéra nebola v týchto dielach úplne spracovaná. Jedná sa napríklad o kolektívne dielo Európan Ján Palárik[10], Ján Palárik Beskydov – Miláčik slovenského národa[11], Ján Palárik a jeho nasledovníci[12] a pod. Zemko sa však venoval, do istej miery tak môžeme hovoriť, v prácach ako Palárik na Trnavsku[13]  alebo Palárikov Majcichov[14] aj kultu osobnosti, ktorý sa na miestach Palárikovho pôsobenia rozmohol a vyvrcholil do vzniku kultúrneho spolku s jeho menom a viacerými divadlami. Zborník k Palárikovej osobnosti potom vyšiel aj pri 125. výročí jeho smrti v roku 1995, ale je rozsahovo krátka a opäť sa zameriava iba na niektoré strany Palárikovej politickej a cirkevnej kariéry.

Okrajovo spomína Palárika aj niekoľko monografií o slovenskej politike. Okrem súhrnného diela Ľubomíra Liptáka Politické strany 1860-1989[15] je to hlavne práca Milana Krajčoviča  Slovenské národné hnutie v medzinárodnom kontexte[16]. Táto práca ponúka aj širšie hodnotenie Slovenských Novín ako prameňa, či niektorých predstaviteľov. Zaoberá sa však témou z pohľadu zahraničia, teda hlavne z pohľadu vzťahov k iným národným hnutiam v Chorvátsku, Srbsku, Česku, Slovinsku a i.

Zo zahraničných príspevkov sa téme venuje napríklad kolektívne dielo trojice autorov z Central European University: Ahmet Ersoy, Maciej Górny, Vangelis Kechriotis Modernism: The Creation of Nation States[17], príp. dielo Alexadra Maxwella Choosing Slovakia: Slavic Hungary, the Czechoslovak Language and Accidental Nationalism[18]. Obidve tieto diela sa venujú problematike v širšom kontexte a nedávajú veľký priestor úvahám o politickej činnosti Jána Palárika. Napriek tomu je však nutné skonštatovať, že v istom smere predbiehajú niektoré práce slovenskej proveniencie, ktoré sa problematiku „Novej školy“ snažia bagatelizovať a v niektorých prípadoch úplne ignorovať. Maďarská historiografia na túto tému je väčšinou prebratá od iných autorov[19].

Pohľad na Palárika v dejinách bol vždy prispôsobený dobe. Pred rokom  1945 vyhovovala jeho cirkevná kariéra, ale nie uhorské vlastenectvo, v časoch marxistickej historiografie prekážalo jeho kňazstvo a spojenie s peštianskou buržoáziou a po roku 1989 hlavne medzi nacionalisticky ladenými historikmi ako je napr. Milan Ďurica prekáža samotný spor s tradičným konzervatívnym krídlom, teda „Starou školou slovenskou“. Napriek tomu sa všetci zhodujú na Palárikovom prínose v oblasti literatúry, kde svojim satirickým jazykom ostro kritizoval vtedajšiu dobu podobne ako kritizoval niektorých slovenských predstaviteľov konzervatívnej politiky.

Palárik a jeho pôsobenie v Majcichove

Koniec Bachovho neoabsolutizmu, ústavné zmeny v politickom systéme habsburskej monarchie a prijatie nového národného programu spôsobili zvýšenú aktivitu medzi slovenskými národovcami. Hlavným úskalím národného zápasu sa tak stali legálne voľby, ktoré prinášali mnohé problémy a boli považované za nedemokratické a nespravodlivé. Prvé uhorské voľby sa konali ešte pred Memorandom a slovenskí kandidáti v nich neuspeli, keď sa do parlamentu nedostal ani jeden zástupca[20].

Pokiaľ máme hodnotiť činnosť Jána Palárika medzi rokmi 1862–1867, tak okrem kňazskej to bola hlavne kultúrna aktivita, ktorá v týchto rokoch prevládala. Politika tak nebola jeho hlavnou doménou, hoci ešte na Memorandovom zhromaždení vystupoval ako rečník s kritikou na hornouhorské slovenské Okolie a avizované zaslanie Memoranda iba do Viedne Rovnako trpela aj jeho literárna činnosť, keď v Majcichove napísal jedinú hru, ktorá bola vydaná až posmrtne.

Prechod z Pešti do Majcichova bol preňho z hľadiska jeho názorov vykúpením z ťažkých mestských pomerov v nemeckom obvode. O to viac ho však ekonomicky pritlačili dedinské pomery a kríza na majcichovskom hospodárstve. Svoje trápenie dokladá v mnohých listoch, mimo i. adresovaných svojim dvom spolupracovníkom Jozefovi Viktorínovi[21] a Jánovi Bobulovi[22]. Stav majcichovskej fary a práca okolo nej determinuje nielen fyzické a psychické zdravie, ale výrazne aj finančnú situáciu. To, že Palárikovi chýbajú finančné prostriedky sa stalo známym a väčšinou za neho platili predplatné jeho spoločníci z Pešte[23]. Došlo to až tak ďaleko, že právnik a neskorší najdôležitejší muž SNS Matúš Dula sa ospravedlňoval Viktorínovi za svoje odporučenie Palárika za predplatiteľa, keď dlhoval Uhorskej Lipe takmer celoročnú sumu[24].

Palárikova evidentná peňažná chudoba spôsobila aj vlnu rôznych nepriaznivých rečí na jeho adresu medzi jeho názorovými oponentmi, ale aj priateľmi. Dôkazom je konflikt s Viktorínom na prelome rokov 1864/1865, o ktorom vieme z Palárikovho listu z 9. februára 1865 V ňom píše, že za základ pokračovania ich priateľstva považuje zamietnutie všetkých bludov rozširovaných na jeho osobu. Viktorín mu mal vyčítať vzťah s vlastnou gazdinou, na ktorú dáva všetky peniaze a preto  žiadne nemá[25].

Palárik zareagoval na tieto obvinenia so svojou typickou ostrosťou, akú je možno v torze jeho listov sledovať pri obdobných kritických chvíľach[26]. Celý príbeh vznikol podľa Palárika len v predstave miestnej klebetnice Kataríny Mikšíkovej, ktorú výdatne podporoval im dvom známy „H“. Či sa jedná o Hurbana, ktorého často kritizoval, alebo o niekoho iného môžeme len špekulovať[27]. Podstatné je však nahliadanie na Palárika ako na význačného literáta a zároveň neschopného platcu dlhov či „pomäteného starého blázna“[28]. Tento rozkol modifikoval nielen osobné vzťahy, ale aj politické smerovanie, keďže sa Palárik začal ďaleko viac orientovať na Jána Bobulu a jeho spoločníkov.

Istú úlohu v ich spore hrali aj predchádzajúce udalosti, kde Viliam Paulíny–Tóth kritizoval niekoľko Viktorínových článkov, ktoré podpísal pod pseudonymom „Junius“. Tento konflikt sa snažil zmierniť práve Palárik, keď Viktorínovi poslal obhajobu, ktorú má pod svojim menom uverejniť v novinách[29]. Táto obhajoba bola útokom voči niekoľkým blízkym spolupracovníkom Jána Palárika, ako bol napr. profesor Mallý alebo mimoriadne aktívny národovec Andrej Radlinský[30]. Kritika mala padnúť aj na časopis, ktorý Palárik zakladal: Cyrill a Method je podľa listu hanbou slovenského časopisectva[31]. Do tohto listu z roku 1864 ventiloval hlavne svoju nespokojnosť s úrovňou mnohých časopisov a evidentne sa pomocou Viktorína pokúšal ovplyvniť niekoľko blízkych spolupracovníkov k zmene a zlepšeniu práce z jeho pohľadu. Takéto zákulisné intrigy v politike považuje za bežné, pretože len „listy priateľom odhaľujú skutočnú tvár[32]“. S textom však sám nechce byť spájaný, pretože si želá jeho spálenie po použití na obranu pred Paulínym[33].

Osemročné pôsobenie v Majcichove môžeme hodnotiť ako negatívne obdobie. Po veľkomestskom živote prichádzajú pre Palárika existenčné problémy na vidieku, neustála práca v rôznych smeroch, nedostatok času na politickú činnosť[34], dlžoby, väzby na bohatších ľudí z Pešte, neustála kritika ich oponentov obmedzujúca sa v období pred rokom 1868 takmer výlučne na osobné útoky a pod. Počet článkov a literárnych diel časom klesá, evidentne prepracovaný Palárik ochorie na žalúdočný vred a po vleklom priebehu umiera v roku 1870[35]. Napriek tomu stíha byť súčasťou najdôležitejšieho roku v uhorskej politike a novej politickej strany. Ako sme videli aj na prípade korešpondencie s Viktorínom, jeho snaha o ovplyvňovanie politického ale aj žurnalistického diania bola evidentná.

Nová škola slovenská

Sformovanie „Novej školy“ bolo výsledok dlhodobého pracovného vzťahu medzi jej príslušníkmi a zlých skúseností s predstaviteľmi neskoršej Starej školy[36]“. Osobná nevraživosť je tak v rozdieloch medzi obomi stranami ďaleko väčšia ako odlišnosť politických cieľov.[37]

„Nová škola slovenská“ vznikla 2. januára 1868, keď vyšlo prvé číslo ich tlačového orgánu, Slovenských novín. Hlavným predstaviteľom bol Ján Bobula, ktorý so svojimi kontaktmi vytvoril skupinu bohatších peštianskych podnikateľov zabezpečujúcich financie, ako boli Jozef Zarzetský či Jozef Pozdech, a intelektuálnych kapacít podobného politického zmýšľania (Mallý, Palárik a i.). Napriek veľkej nádeji sa celý projekt v roku 1875 rozsypal na stroskotaní politickej línie, ale aj ekonomického zabezpečenia. Palárik priniesol tejto strane hlavne svoje vedomosti a názory, ktorými mimoriadne ovplyvnil profesora teológie Mallého.

Keď sa pozrieme na socioekonomické zázemie podporovateľov novej školy, tak kopírovalo nekonzistentnú základňu hlavných predstaviteľov. Popularitu získala najmä v Pešti v kruhu buržoázie slovenského pôvodu, peštianskymi a viedenskými intelektuálmi[38] a hlavne v okolí Trnavy, pôsobiska Jána Palárika. Tento nový smer sa snažil podchytiť vrstvy Slovákov, ktoré úzko kooperovali s Maďarmi, boli lojálnymi občanmi a nemali protiuhorské zmýšľanie. Pre takto zameraných ľudí bola „Nová škola“ jedinou slovenskou platformou schopnou plniť ich záujmy, hoci ich program spolu s mnohými ideami Palárika patrili do kategórie naivných, nakoľko maďarskí politici o reálnu spoluprácu nemali záujem, čo dokladujú neustále zmeny v politickom smerovaní Novej školy a neskorší prechod do pasivity zo strany Starej školy.

Účel štátu ako základ filozofických úvah

Účel štátu ako takého je základom úvah Jána Palárika v roku 1868. Vychádza z toho aj názov článku na pokračovanie: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom. Palárik sa snaží čitateľom vysvetliť, že účel štátu nie je len jeden. Tým prvým a základným účelom štátu je podľa neho udržať sa, teda zabezpečiť funkčnosť štátu. V prípade monarchie môžeme za základný kameň považovať Pragmatickú sankciu[39], Občiansky zákonník z roku 1811, Októbrový diplom z roku 1860[40] a Rakúsko–Uhorské vyrovnanie. Palárik tieto dokumenty ako produkt viedenskej politiky odsudzuje ako germanizačné[41].

Zavedenie istého pojmu v tlači je bytostne späté s jeho vysvetlením širokej verejnosti, ktorá nemusela byť vždy dostatočne vzdelaná, aby sa v mnohých politických teóriách vyznala. Preto Palárik v jednom celom odseku vysvetľuje, čo si pod týmto pojmom predstavuje a vidí:

„Každý štát, chce–li žiť, nejaký zvláštny účeľ, ku ktorému všetky jeho snahy smerovať majú, mať musí. Je to práve tak vo státom, ako s každým človekom; nemá–li človek zakrpateť a ztratiť sa so svete, nejaký okres činnosti svojej, nejaký stav čili ako hovoríme „professiju“ z ktorej by sa živil, alebo zaneprázdnenie, v ktorom by zabezpečenie a zveľadok svôjho blahobytu nachádzal si svoliť a v tom obzvlášte sily svoje vyviňovať a sdokonalovať sa musí, ináč bud premrhá aj to čo má a od hladu zhynie, bud na ťarchu sebe i svetu mizerným žebrákom zostane, alebo snáď stane sa zbojníkom iba na šibenicu určeným[42].“

Do svojho vysvetlenia účelu však vložil aj „pikantné“ vyjadrenia na adresu niektorých národov. Za „zbojníkov a kmínov“ považuje aj Hunov, Tatárov a Turkov. Práve v prípade Hunov, kmeňa od ktorého svoj pôvod odvíjali Maďari, je ostré vyjadrenie typu: „Jak rýchlo rozpadla sa veliká ríša Hunnov aj s bičom božím Attilom![43]“ jasným výpadom proti úvahám o Palárikovom hungarofilstve. V prípade Turka sú jeho vyjadrenia ešte ostrejšie, keď je preňho „mizerný žobrák živiaci sa z milosti druhých[44].“ Problémom Turkov je preňho absencia nového reálneho účelu, ktorým by štát po zaniknutí mocenských ambícií mohol takpovediac žiť. Tento príklad však nemusíme považovať len za ilustračný, ale aj ako varovanie pre slovenský národ. Síce nie ako účel štátu ale ako účel politických požiadaviek mohol fungovať „hynúci Turek“ ako odstrašujúci prípad. A spory v slovenskej politike medzi „Starou“ a „Novou“ školou mohli k podobnému koncu pokojne viesť.

Monarchia v kontexte nezávislosti národov

Politické výhrady voči účelu monarchie možno zhrnúť do troch bodov, konkrétne oblasti ekonomickej, národnostnej a medzinárodnej politiky. Tieto oblasti sa do veľkej miery prelínajú a ich spoločným menovateľom je nemecká „kulturträger“ politika, ktorej monarchia obetovala viac ako od nej získala[45]. Odpoveď na vznik tejto silnej viazanosti sa pokúsil v medzinárodných vzťahoch objaviť anglický historik A.J.P. Taylor, ktorý tvrdil, že monarchia vlastne nemala na výber. Monarchia sa stala po Krymskej vojne „nepotrebnou“ na udržanie mieru vo východnej otázke, Rusi a Francúzi mali záujmy na jej území, Briti zas podporovali taliansky nacionalizmus a zjednotenie krajiny. Preto podľa neho muselo Rakúsko stále viac otvárať nemeckú otázku aby si zachovalo svoje mocenské postavenie[46]. Palárik však nevidel politiku Rakúska ako snahu o záchranu postavenia, ale ako sústavu mnohých chýb a prešľapov. Tie zapadali do jeho obrazu zlej a práva odopierajúcej Viedne, ktorý sa v svojom článku snažil vybudovať.

Z ekonomického hľadiska doplatila podľa Palárika monarchia najviac na svoju potrebu čo najviac zjednotiť štát pomocou germanizácie. Na základe jeho názoru do germanizácie patrí aj štátna správa. Preto jeho argument, že tieto výdavky „… teraz hlavniu časť státnej dlžoby na krky nám uvalenej tvoria…[47]“ môžeme hodnotiť za čiastočne pravdivý, aj keď novinársky zveličený a zavádzajúci v istom ohľade[48]. Evidentne tak neprisudzuje byrokratickému aparátu jeho situacionistickú funkciu pri formovaní slovenského národa v kontraste k štátnemu zriadeniu.

V oblasti národnostnej politiky je germanizácia kritizovaná v najväčšom meradle. Jedná sa o najväčší problém habsburskej monarchie o ktorom sa mnohí historici domnievajú, že viedol k rozpadu samotného štátu. Národnostná otázka v pohľade Palárika je vnímaná ako miesto možnej spolupráce a hospodárskeho vývoja, avšak bez veľkých ústupkov v oblasti politických práv a slobôd to nepôjde. Palárik, takisto aj iní politici, preberá Palackého ideu federalizácie, ktorá je v podmienkach Uhorska upravená do hungaroslavizmu, teda federalizácie štátu. Bez priznania práv tak podľa neho nebude možné monarchiu a Uhorsko samotné udržať[49].

Treba podotknúť, že často Palárik zamieňa osud monarchie s osudom Uhorska samého. Je to podmienené jeho úvahami o Slovanoch a ich politike v 19. storočí. Preňho boli Slovania naivní, keď verili Viedni a vkladali do nej nádeje počas revolúcie 1848[50]. Kvôli svojmu germanizačnému účelu Rakúsko nikdy nepripustí autonómiu slovanských oblastí a v boji proti ich národným požiadavkám má jediného vnútorného spojenca – Maďarov. S tým sa postupne dostávame späť k politickému programu Novej školy: Keď Rakúsko odmieta akúkoľvek národnú požiadavku splniť, neostáva nemaďarským národom v Uhorsku nič iné iba dosiahnuť svoje v Pešti[51].

Pochopenie pre národné požiadavky Slovanov však nemala ani Pešť. Podobný účel ako Rakúsko v podobe germanizácie si za svoje zobrali aj Maďari. Maďarizácia „Kárpátoktól Adriáig“ bola podľa Palárika proti ústave aj historickým právam jednotlivých krajín, slobodám a záujmom „prebudených“ národov[52]. Musel tak uznať, že podobne ako Rakúšania aj Maďari si zobrali za svoje heslo novodobé „cujus regio, illius religio[53]“. Namiesto jedného centralizmu tak nastúpili dva – na jednej strane centralizmus viedenský so svojim „nešťastným“ nemeckým účelom a na tej druhej strane centralizmus peštianský, podľa Palárika Viedňou oklamaný[54].

Na konci prvej časti svojho Účeľu Palárik konštatuje, že až čas ukáže, či bude mať dualizmus nejaký prospech[55]. Avšak o deväť dní neskôr v druhej časti začne silno kritizovať súčasnú podobu dualizmu s využitím Montesquieho a Palackého myšlienok. Zachrániť Uhorsko preňho značí zachrániť monarchiu. Avšak jeho pohľad sa diametrálne odlišuje od pohľadu Deákovho kabinetu v Pešti.

„Nemecký účel“ priviedol monarchiu do veľkých medzinárodných komplikácií. Keďže boli vedení „ako svetlonosom“, obrátili sa proti svojmu silnému a odskúšanému spojencovi: Rusku. Nepripojenie sa na ich stranu pri Krymskej vojne viedlo k podobnému správaniu sa Ruska v prípade ohrozenia Habsburskej ríše od Napoleona a Talianov. Doplatili tak na historické chyby, z ktorých sa nepoučili[56].

„Bojovým“ heslom Učeľu sa stala veta: „Bez rovnoprávnosti národnej pre Uhorsko spásy a raty niet![57]“ Toto heslo sprevádza celú druhú časť článku a je presným dokladom filozofie a politiky Novej školy slovenskej.

Podľa Palárika má každý národ v Uhorsku prirodzené a historické právo na rovnosť s tými ostatnými. Odmieta akýkoľvek maďarský a hungarofilský šovinizmus. Národné práva však majú patriť iba Slovanom a Rumunom, čiže z federácie a rovnosti sú vylúčení Nemci, ktorí tvorili významnú menšinu napr. v Sedmohradsku[58]. Pokračuje tak v tendenciách zobrazovať Nemca ako toho nepriateľa či strašiaka, ktorý má svoj negatívny vplyv na uhorskú politiku.

Uhorská federácia však nie je jediným bodom, ako by sa malo Uhorsko vnútorne transformovať. Samotné oslabenie maďarských politických záujmov v rámci štátu by nestačilo na vyriešenie vzťahu s Rakúskom a jeho „nemeckým účeľom“. Preto sa Palárik definitívne prikláňa k nezávislosti Uhorska na základe historického práva, keď má vzniknúť personálna únia. Avšak bez spoločných ministerstiev, všetko má byť obmedzené na spoločné záujmy a hlavne majestát panovníka[59]. V rámci týchto úvah tak Palárik nedošiel tak ďaleko ako niektorí predstavitelia maďarského politického života, ktorí začali otvorene koketovať s myšlienkou úplnej nezávislosti na habsburskom rode[60].

Úvahy o potrebe federalizácie Uhorska pochopiteľne otvorili aj ďalšiu otázku, ktorou sú vzťahy medzi jednotlivými národmi a ich prípadné spolupráce. Koncept „slovanskej vzájomnosti“, mimoriadne populárnej u mnohých starších predstaviteľov Starej školy slovenskej, bol v Slovenských Novinách často a ostro kritizovaný[61] . V prípade Palárika to však nie je tak jednoznačné. Slovanská vzájomnosť v jeho úvahách nezohráva rozhodujúcu úlohu, je utlačená úvahami o útlaku a potrebe rovnoprávnosti národov. V rámci Uhorska hrajú prím Chorváti, ktorých považuje za „chrabrých“ a „oddaných“ uhorskej veci, čím by si zaslúžili postavenie ku svätoštefanskej korune, aby spolu s ostatnými národmi mohol vzniknúť „pevný hradný múr[62]“.

Veľmi dôležitý prvok v úvahách je však aj postavenie Slovanov v rakúskej časti monarchie. Prím tu hrajú, samozrejme, Česi so svojimi štátoprávnymi požiadavkami. „Nová škola slovenská“ sa snažila o úzku kooperáciu s českým národným hnutím, obzvlášť s mladočeskou vetvou s ktorou spájali Bobulu mnohé filozofické myšlienky a predstavy o fungovaní monarchie. V rámci novín niekoľkokrát prišiel „list z Prahy“, komentujúci aktuálne dianie v Uhorsku, ako napr. vznik Novej školy slovenskej. Za pravidelného pisateľa článkov sa redakcia pokúšala zaistiť Josefa Václava Friča, ktorý v 70. rokoch žil v Budapešti a k Slovenským Novinám sa pridal až po Palárikovej smrti[63].

Palárik mal veľmi dobré povedomie o spisoch Karla Havlíčka Borovského[64], ktorý spolu s Montesquiem a čiastočne aj Palackým[65] tvorili filozofický základ pre jeho ponímanie formy monarchie. Z hľadiska postavenia českého národa vyslovil Palárik veľmi dôležitú myšlienku v článku Odveť, kde vo svojich úvahách zachádza až do „trialismu“, teda spoločnému štátu koruny uhorskej, českej a rakúskej, tj. nemecko–slovinskej. To všetko na základe federatívneho usporiadania všetkých národov (teda samostatne aj Moravanov a Slezanov) na základe kultúrneho historického práva. Doslova hovorí, že: „Korune českej aj podľa princípu národností, aj podľa historického státneho práva, aj podľa národňo–politickej dospelosti českého národa, to isté státne postavenie prislúcha, jako korune Uhorskej. Ani uhorské, ani slovanské, ba ani vôbec européjske záujmy nedopúšťajú, aby kráľovstvo české ponemčené a nekdy od Nemecka pohltené bolo[66].“ Z toho vyplýva, že Palárik bol plne zoznámený s politickým programom českého národa a udržoval vzťahy s niektorými predstaviteľmi českého politického života, príp. bol informovaný o aktuálnom stave národného hnutia v Čechách a na Morave. Zo vzájomných vzťahov viac prosperovala „Nová škola slovenská“, ktorá mohla nájsť podporu svojho politického programu aj v druhej časti rozdelenej monarchie[67].

Politickým presvedčením Jána Palárika tak bola federalizovaná monarchia s rovnoprávnosťou všetkých národov. Federalizácia však nemala byť  geografická ale kultúrna, teda samotným výsledkom nemala byť územne rozparcelový, ale silný štát s rovnoprávnosťou národností. Nevidel nádej v oslobodení Slovanov od Ruska, aj keď to priamo v texte nenaznačil. Nádej pre Uhorsko je v Budapešti a pre monarchiu vo Viedni, kde medzi dôležité podmienky fungovania patrí aj rovnoprávnosť českej koruny s rakúskou a uhorskou. Návrhy Palárika a politika Novej školy slovenskej obsahovali mnoho pekných fráz o budúcnosti a fungovaní monarchie, ktoré v podstate opakovali aj iné liberálne zamerané politické sily v Uhorsku či v Rakúsku.

 

[1] Príspevok vznikol za podpory MŠMT ČR udelenej UP v Olomouci (IGA_FF_2019_032).
[2] GAŠPARÍK, M.: Ján Palárik a jeho boj o demokratizáciu slovenského národného života. Bratislava 1952.
[3] KOSTICKÝ, B.: Nová škola slovenská. Bratislava 1959.
[4] VAVROVIČ, J.: Ján Palárik – jeho ekumenizmus a panslavizmus. Martin 1993.
[5] GBÚROVÁ, D.: Palárikov kresťansko-liberálny koncept riešenia slovenskej otázky. In: GBÚROVÁ, D.: Dotyky s politikou. Trenčín 2002. s. 67–80.
[6] GAŠPARÍK, M.: Ján Palárik – rebel svojho stavu. In: Slovenské národné noviny. č. 27, roč. 3, 1992. s. 16.
[7] HORNIAK, I.: Keďže sklamal cisár, veril Maďarom. In: Slovenské národné noviny. č. 9., roč. 13(17), 2002. s. 8.
[8] HORECKÝ, K.: Uhorský brain-washing. In: Slovenské národné noviny, č, 13, roč. 2, 1991. s. 15.
[9] KIANIČKA, Ľ.:  Vlastenec a organizátor národného života K výročiu Jána Palárika. In: Slovenské národné noviny, č. 17, roč. 8 (12), 1997. s. 8.
[10] ZEMKO, P. a kol.: Európan Ján Palárik. Majcichov 2009.
[11] ZEMKO, P. a kol.: Ján Palárik Beskydov – miláčik slovenského národa. Bratislava 2012.
[12] ZEMKO, P. a kol.: Ján Palárik a jeho nasledovníci. Trnava 2013.
[13] ZEMKO, P.: Palárik na Trnavsku. Trnava 2010.
[14] ZEMKO, P.: Palárikov Majcichov. Majcichov 2007.
[15] LIPTÁK, Ľ.: Politické strany 1860-1989. Bratislava 1992.
[16] KRAJČOVIČ, M.: Slovenské národné hnutie v medzinárodnom kontexte. Bratislava 2010.
[17]ERSOY, A. – GÓRNY, M. – KECHRIOTIS, A.: Modernism: The Creation of Nation States. Budapest 2010.
[18]MAXWELL, A.: Choosing Slovakia: Slavic Hungary, the Czechoslovak Language and Accidental Nationalism. London 2009.
[19] Bližšie viď Zoznam sekundárnej literatúry
[20] LIPTÁK, Ľ.: Politické strany 1860–1989.Bratislava 1992. s. 36.
[21] Sťažuje sa, že musí byť sedliakom, kňazom, farárom, učiteľom, sudcom, pisárom, úradníkom vlády a tým je „roztrhaný na všetky strany a zaneprázdnený“ SNK–LA v Martine, Korešpondencia–starý fond, 25 C 26, PALÁRIK, JÁN – VIKTORÍN, J.. s. [1]
[22] Bobulovi píše napr. 11.9.1869 (tj. rok pred smrťou) toto: „Ja som bol celé leto temer nezdravý a vyzeral som už ako dáky škelet, včul v Trenčianskych Tepliciach som sa trošku zotavil. Podobne v oeknomickom ohľade utrpel som veliké škody, na ihlicu mi padla jedna z najkrajších kráv, jedon vôl, zdochla mi krásna pôldruhraročná kobolka, vydochol mi hyd a čo je hlavná vec, pre neslýchanú suchoru nemal som temer žiadnej úrody. A toto už na siedmy rok mi tak zle ide to hospodárstvo, temer každoročne pre tú hroznú suchotu a májové mrazy.“ ŠObA Bytča, Torzo písomnej pozostalosti Jána Palárika. prír. 541/86. Korešpondencia. List J. Bobulovi. s. [4].
[23] V rámci Novej školy financoval Palárikove odoberanie časopisov hlavne Jozef Zarzetský
[24] Dulla mal Palárika listom „ostro“ napomenúť aby danú sumu zaplatil, pretože inak by ju musel zaňho dať práve on. SNK–LA v Martine, Korešpondencia–starý fond, 25 B 23, DULLA, Matúš – VIKTORÍNOVI, Jozefovi. s. [1–2]
[25] SNK–LA v Martine, Korešpondencia–starý fond, 25 C 26, PALÁRIK, JÁN – VIKTORÍN, J. s. [16–18]
1.      [26] Už predtým pre zamietnutie jeho hier v divadle nazval svojho niekdajšieho kolegu Zajevského „trpaslíkom trnavským“. ŠObA Bytča, Torzo písomnej pozostalosti Jána Palárika. prír. 541/86. Korešpondencia. Beskydov o zákaze svojej hry Drotár. s. [1]. alebo po upokojení vzájomného vzťahu s Viktorínom v liste 6. apríla 1865 útočí opäť proti Hurbanovi. SNK–LA v Martine, Korešpondencia–starý fond, 25 C 26, PALÁRIK, JÁN – VIKTORÍN, J. s. [20].
[27] Môže sa jednať o anonym, zväčša Palárik takéto skratky nepoužíval.
[28] SNK–LA v Martine, Korešpondencia–starý fond, 25 C 26, PALÁRIK, JÁN – VIKTORÍN, J. s. [16].
[29] ŠObA Bytča, Torzo písomnej pozostalosti Jána Palárika. prír. 541/86. Korešpondencia. List Viktorínovi. s. [1–14].
[30] S Radlinským spolupracoval na jeho dlhodobom projekte Spolku svätého Vojtecha. Ako zdroj kritiky voči nemu využil parafrázu Karla Havlíčka Borovoského, že „chce hrabať len pre seba, ale aj miluje národ“. ŠObA Bytča, Torzo písomnej pozostalosti Jána Palárika. prír. 541/86. Korešpondencia. List Viktorínovi. s. [9].
[31] ŠObA Bytča, Torzo písomnej pozostalosti Jána Palárika. prír. 541/86. Korešpondencia. List Viktorínovi. s. [7].
[32] Tamže, s. [14].
[33] „PS: Preboha nesdeľ nikomu prítomný môj rukopis a keď ho k svojej obrane použiješ, spáľ ho!“ ŠObA Bytča, prír. 541/86. Torzo písomnej pozostalosti Jána Palárika. Korešpondencia. List Viktorínovi. s. [14].
[34] Palárik samostatne nikdy nekandidoval, do politickej kampane vstúpil až v roku 1869 podporou kandidáta Michala Žačku.
[35] Napriek niekoľkým kúpeľný liečbam odmieta odbornú lekársku pomoc z Viedne, ktorú mu ponúka Bobula.
[36] Palárik mal dlhodobé spory s Paulínym a Hurbanom, k tomu sa pripojila konfrontácia s viacerými divadlami či samotnou Maticou ohľadom jeho divadelných hier, Bobula sa zaprisahal, že už viac jednať s Maticou nebude, pričom základom ich sporu boli peniaze za štipendium. Archív Matice slovenskej, Martin, Matica slovenská I. (1857) 1863–1875 (1912), 1863/64, č. 194. List J.N.Bobulu K. Kuzmánymu. (Oznamuje prerušenie stykov s Maticou). s. [16].
[37] PLOŠIC, J.: Stanovisko Starej slovenskej školy. In: Slovenské noviny, č. 47, roč. 1, 18. apríl 1868. s. 2.
[38] Pôsobisko profesora Mallého
[39] Palárik v druhej časti svojho článku na pokračovanie píše, že „Deák celý maďarský národ za dualismus tak oduševniť vedel, že ho na sneme krajinskom s velikým oduševnením sťa jedinú spásu maďarstva temer jednohlasne prijali sťa by za novú „sankciju pragmatickú“. PALÁRIK, J.: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom II. In. Slovenské Noviny, č. 39, roč. 1, 31, 31. marec 1868. s.1.
[40] Októbrovému diplomu sa Palárik venuje osobitne PALÁRIK,J.: Čo máme očakávať od konštitúcie uhorskej pre našu národnosť a čo nám teraz predovšetkým treba?. In: Za reč a práva ľudu[online]. Dostupné zo Zlatého fondu sme.sk http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1756/Palarik_Za-rec-a-prava-ludu/2. Prevzaté 7.4.2014.
[41]  PALÁRIK, J.: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom II. In. Slovenské Noviny, č. 39, roč. 1, 31, 31. marec 1868. s.1.
[42] PALÁRIK, J.: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom I. In: Slovenské Noviny, č. 33, roč. 1, 17. marec 1868. s. 1.
[43] Tamže, s. 1.
[44] Tamže, s. 1.
[45] PALÁRIK, J.: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom I. In.: Slovenské Noviny, č. 33, roč. 1, 17. marec 1868. s. 1,
[46] TAYLOR, A.J.P.: The Habsburg Monarchy 1809-1918. Londýn 1990. s. 101.
[47] PALÁRIK, J.: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom I. In.: Slovenské Noviny, č. 33, roč. 1, 17. marec 1868. s. 1,
[48] Na základe starších údajov z roku 1847 môžeme zistiť, že na štátny dlh išla približne tretina výdajov viď SKED, A.: Úpadek a pád Habsburské říše. Praha 1995. s. 89. Ekonomické dôsledky revolúcie v roku 1848 a vývoj do vyrovnania autor mapuje na stranách 181 až 191.
[49] „Bez rovnoprávnosti národnej pre Uhorsko spásy a raty niet!“ viď PALÁRIK, J.: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom II. In: Slovenské Noviny, č. 39, roč. 1, 31. marec 1868. s. 1.
[50] Zneužitie situácie Rakúšanmi v ich prospech naznačuje aj tento citáty: „Odpor chorvátov, srbov, slovákov, rusínov a rumuňov uhorských, pokusami násilnej maďarisácije vyvolaný, prišiel Austriji vhod, ktorá ho výborne vedela použiť k tomu: Divide et impera!“ PALÁRIK, J.: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom I. In: Slovenské Noviny, č. 33, roč. 1, 17. marec 1868. s. 1. alebo „Slovanmi oratovaná Austrija nemohla splniť sľuby svoje slovanom dané; ináč zriecť by sa musela na veky svojho tradicionálneho účeľu…“ PALÁRIK, J.: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom I. In: Slovenské Noviny, č. 34, roč. 1, 19. marec 1868. s. 1.
[51] Uhorsko podľa Palárika spravilo prietrž Rakúskym plánom v expanzii germanizácie na východ a tým spravilo veľkú službu slovanským národom v Uhorsku, ktoré nemuseli znášať germanizáciu v podobnom meradle ako napr. Česi. Avšak ďalej poukazuje na chyby a naivitu predstaviteľov maďarského národného hnutia. PALÁRIK, J.: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom I. In: Slovenské Noviny, č. 33, roč. 1, 17. marec 1868. s. 1.
[52] PALÁRIK, J.: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom I. In: Slovenské Noviny, č. 33, roč. 1, 17. marec 1868. s. 1.
[53] Použitie toho pojmu týkajúceho sa náboženských problémov v rannom novoveku je v prenesenom význame veľmi príhodné: Maďari dostali istú samosprávu a hneď sa začali správať ako Rakúšania. PALÁRIK, J.: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom I. In: Slovenské Noviny, č. 33, roč. 1, 17. marec 1868. s. 1.
[54] Palárik toto argumentuje tým, že hoci Uhorsko dostalo veľké právomoci v niektorých oblastiach, ale nemá vlastnú zahraničnú politiku, vojsko a ani finančnú politiku. Na druhej strane má všetko v rukách Rakúsko a ovplyvňuje politiku ďaleko viac. Preto „… stát maďarský stojí v služebnosti účeľu nemeckého, v služebnosti „nemeckej politiky“ Rakússka.“ PALÁRIK, J.: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom II. In: Slovenské Noviny, č. 38, roč. 1, 28. marec 1868. s. 1.
[55] PALÁRIK, J.: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom I. In: Slovenské Noviny, č. 34, roč. 1, 19. marec 1868. s. 2.
[56] Tamže, s. 1.
[57] PALÁRIK, J.: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom II. In: Slovenské Noviny, č. 39, roč. 1, 31. marec 1868. s. 1.
[58] Tamže, s. 1.
[59] „…keď už raz oblažiť nás chcejú dualismom, teda nech je on aspoň dokonály, aby sa všetkým ľúbiť mohol. Z tejto strany Litavy zkvital by potom federatívny stát uhorský, z tamtej strany Litavy ale federatívny stát rakúsky, medzi ktorýma iného spojiva by nebolo, iba vznešená osoba spoločného panovníka, a prirodzené spojivo spoločných záujmov.“ Viď PALÁRIK, J.: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom II. In: Slovenské Noviny, č. 39, roč. 1, 31. marec 1868. s. 1.
[60] Myšlienkami mnohých politikov sa Palárik venuje v tretej časti Účeľu. Podľa neho je Beust-Deákov dualizmus akýmsi mostom medzi absolutizmom a personálnou úniou dvoch rovnoprávnych štátov. Jeho úloha tak nie je poskytnúť definitívne štátoprávne riešenie, ale byť medzistupňom. „Dualismus sám seba zničiť musí cestou buď zpiatočnou, Boh vie, kam vedúcou, buď voľnou cestou do predu, do čistej personálnej unije.“ PALÁRIK, J.: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom III. In: Slovenské Noviny, č. 42, roč. 1, 7. apríl 1868. s. 1.
[61] Napríklad URPÍNSKY, [b.m.].: Najistejší liek proti slovenskému panslavismu. In: Slovenské Noviny, č. 41, roč. 1, 4. apríl 1868. s. 1.
[62] PALÁRIK, J.: Účeľ Austrije pod centralismom a dualismom II. In: Slovenské Noviny, č. 39, roč. 1, 31. marec 1868. s. 1.
[63] Vzťah Novej školy slovenskej a českého národného hnutia sa pokúsil charakterizovať Bohuš Kostický. Viď KOSTICKÝ, Nová škola slovenská, s. 46-50.
[64] „Bedlivým skúmaním politiky rakúskej, čítaním spisov a osudov Havličkových…“ PALÁRIK, J.: Odveť p. Juliusovi Plošicovi na Stanovisko starej slov. školy. In: Slovenské Noviny, č. 72, roč. 1, 16. jún 1868, s. 1.
[65] Aj keď sa Kostický vo svojej monografii snaží dokázať opak, nemožno prehliadnuť niektoré spoločné rysy medzi Palackého a Palárikovou líniou. V rámci sporu so Starou školou slovenskou sa však Palackého meno v Slovenských Novinách nespomínalo. Jeho protiváhou mala byť autorita a popularita Josefa Václava Friča. Viď KOSTICKÝ, Nová škola slovenská, s. 49
[66] PALÁRIK, J.: Odveť p. Juliusovi Plošicovi na Stanovisko starej slov. školy. In: Slovenské Noviny, č. 78, roč. 1, 30. jún 1868, s. 1.
[67] KOSTICKÝ, Nová škola slovenská, s. 49

2020-08-24T08:32:31+00:0021 augusta 2020 |Osobnosti slovenských dejín|
X