Ján Vanovič

Parlamentné účinkovanie matičiara Jána Vanoviča

Autor: Mgr. Lukáš Krajčír, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej

 

Na čele Matice slovenskej (MS) stálo mnoho všestranne aktívnych verejných činiteľov, po ktorých ostali pozoruhodné životné príbehy, pestrá názorová paleta a nadčasové posolstvá. Napriek tomu dlhodobo ostávali na okraji vedeckej pozornosti a systematického výskumu. K takým osobnostiam patril aj Ján Vanovič (1856 – 1942), ktorý spolu s manželkou Annou patrili k zakladajúcim členom MS.

Keď bola 1. januára 1919 obnovená MS, v chladnom počasí sa okolo historickej matičnej budovy v Turčianskom Sv. Martine zhromaždil početný dav, ktorý nadšene počúval prejavy budúcich matičných pracovníkov. Nechýbal medzi nimi ani Ján Vanovič.

V širšom verejnom priestore

Vanovič si uvedomoval kultúrno-spoločenský význam MS a preto neprekvapí jeho členstvo vo výbore medzivojnovej MS. Bol taktiež predsedom Právnického terminologického odboru MS, v ktorom skúmali správnosť úradných, súdnych a administratívnych tlačív po terminologickej a rečovej stránke. K tomu v roku 1936 podporil pestovanie slovenského jazyka a literatúry založením matičného fondu pre rozvoj slovenských literárnych prác a to s nemalým vkladom 25 000 Kčs.

V rokoch 1931 až 1938 sa z pozície predsedu MS snažil byť zjednocujúcim článkom medzi matičiarmi a hlasom, volajúcim po morálnej bezúhonnosti, profesionalite a hľadaní spoločného dialógu. Ako predseda sa zúčastňoval mnohých matičných podujatí, z ktorých treba spomenúť jeho pamätný prejav pri odhalení reliéfu martinského Memorandového zhromaždenia (1861).

S Vanovičom nie sú však úzko previazané len matičné dejiny. Patril totiž k významným právnickým, evanjelickým a politickým činiteľom medzivojnového obdobia. Niekdajší podpredseda predprevratovej Slovenskej národnej strany (SNS) nechýbal v rozhodujúcich chvíľach medzi signatármi Deklarácie slovenského národa, ani medzi členmi ústrednej Slovenskej národnej rady (SNR) a župného výboru turčianskej SNR.

V rokoch 1920-1925 sa ako národniarsky a agrárnicky poslanec Revolučného národného zhromaždenia (RNZ) a Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia (NZ) vyjadroval k rôznym aktuálnym politicko-spoločenským témam, s dosahom na právne a právnické, no aj evanjelické, kultúrne a bezpečnostné témy onej doby. Ich spoločným menovateľom bola obhajoba špecifických záujmov Slovenska v priestore medzivojnového Československa.

Ochrana demokracie a republiky

Vo svojich prejavoch viac krát apeloval na poslancov z českých krajín, aby sa neprestávali zaujímať o pomery na Slovensku, o maďarské iredentistické hnutie a ich domácich prisluhovačov. Preto aj vyzýval prijať rázne opatrenia, ktoré by paralyzovali ich pôsobenie.

Nič neostal dlžný ani komunistickým predákom, ktorí burcovali ľudí proti republike a demokracii. Preto aj v októbri 1920 spísal kolektívnu parlamentnú interpeláciu, v ktorej vzbudzoval pohoršenie nad východoslovenskými maďarskými komunistickými manifestáciami, spájané často s nepokojmi a hanobením štátu. V podobných súradniciach vnímal v marci 1921 na pôde parlamentu aj policajný zásah proti demonštrantom v Krompachoch.

Riešenia videl v obmedzenej cenzúre, ktorú prakticky počas celého parlamentného účinkovania obhajoval a v utvorení špeciálnych právnych noriem na ochranu republiky a demokracie. Všeobecne známe, no pritom zlomyseľné mediálne dezinformácie, okorenené o nenávistné prejavy, sa objavovali aj v medzivojnovom Československu. Proti hanobeniu republiky a šíreniu nenávisti k ľuďom pre ich národnú, náboženskú a rasovú príslušnosť prijala Poslanecká snemovňa NZ Zákon 50/1923 Sb. – na ochranu republiky. Skôr než zaň Vanovič hlasoval, 6. marca 1923 vystúpil pred poslancami a jasne uviedol svoje argumenty i sympatie k tomuto zákonu:

„Pozeráme ako vnútorní nepriatelia na zhromaždeniach všetko pohovoria, keď čítame čo vo svojich časopisoch popíšu, keď pozorujeme ako duševne otravujú ľudí, ako rafinovanými správami sa snažia rozvrátiť spoločenský pokoj, ako vštepujú nenávisť do sŕdc ľudí proti iným spoluobčanom.“ Vzápätí sa poslancov pýtal, prečo „nemožno vinníkov potrestať? Zlý sudca ani pri tom najlepšom zákone nebude dobre úradovať.“

Veľmi ho totiž hnevalo nielen šírenie nenávisti a dezinformácií, ale aj zámerné zamieňanie slobody slova za svojvôľu vo vyjadrovaní: „Čo sa v niektorých časopisoch robí, menovite u nás na Slovensku, čo sa popíše, to nie sú prosím už ani vedecké, ani kritické, ani politické úvahy alebo prejavy, to sú jednoducho nenávisť a rozbroj vyvolávajúce štvanice, to nie je sloboda, to je bezbrehá svojvôľa, ktorú treba zamedziť a znemožniť“, lebo ako ďalej uviedol, „tlač vždy a vždy, ustavične len otravné články hlásajúce, len nenávisť a zášť vyvolávajúca, len štvúca, môže sa stať nebezpečnou.“

Vanovič celý život pracoval a obhajoval záujmy slovenského národa. Ako úprimnému a oddanému slovenskému pracovníkovi mu veľmi záležalo na slobodnom vývoji slovenského národa a aby ani sám slobodu iným nebral a tak sa vyvíjal v intenciách všeobecnej rovnosti ľudí, bez ohľadu na ich triedne, náboženské, národné a rasové zafarbenie.

Slovensko vždy na zreteli

Nepatril k obhajcom ľudáckych autonomistických návrhov, ale ani dlhodobej a tuhej centralizácie na Slovensku. Vo svojom prejave z 12. novembra 1920 uviedol, že je nevyhnutná postupná decentralizácia, resp. zrovnoprávnenie všetkých krajín republiky, aby každý územný celok (Čechy, Morava-Sliezsko a Slovensko) si rozhodoval o administratívnych, hospodárskych a školských veciach samostatne. Prikláňal sa tak k postupnému upevňovaniu autonómie a to na báze ústavou garantovaného župného zákona a jeho neskoršej novelizácie.

Na pôde parlamentu zdôrazňoval záujmy jednotného slovenského národa pred akcentovaním špecifických potrieb katolíckeho ľudu. Navrhoval povzniesť sa nad konfesionálne predsudky a hájiť nie katolícke, ale slovenské záujmy a slovenské obyvateľstvo ako celok.

Vedel sa však postaviť aj proti názorom niektorých českých politikov, ktorí poukazovali na údajný malý finančný podiel daňových poplatníkov zo Slovenska, zatiaľ čo z českých krajín prúdili k nim miliardy československých korún. Označil to za politizovanie, ktoré k zlepšeniu česko-slovenského pomeru neposlúži.

Odmietal aj konšpiračné hlášky poslancov maďarskej a nemeckej národnosti o údajnom nelegitímnom pričlenení slovenského národa k Československu. On, martinský deklarant uviedol, že svedkom je sám slovenský národ, ktorý so sympatiami vzhliadal k deklarantom a po slovenských námestiach v tisíckach demonštroval za vznik Československa.

Mimo toho sa zaujímal o finančné a sociálne postavenie ľudí na Slovensku. 22. júna 1922 privítal na pôde dolnej komory parlamentu rozšírenie pôsobnosti krajinských úverných ústavov na Slovensko, čím predpokladal zlepšenie hmotných pomerov slovenského obyvateľstva. Hypotéky, komunálne úvery a pôžičky v oblasti poľnohospodárstva a pritom pod dohľadom štátu, mali zlepšiť každodenný život, silno poznačený povojnovou chudobou.

Starosť mu však robilo aj edukačné a sociálne zázemie nízkych sociálnych vrstiev. V Poslaneckej snemovni NZ dňa 20. januára 1922 uviedol, že „na slovenskom východe počas vojny bolo mnoho škôl zničených a bolo by žiaduce, aby tieto školy boly postavené. Je to ľud chudobný, nie je v stave tieto školy zo svojich prostriedkov postaviť. Preto sa primluvám u vlády, aby tieto školy na východe boly postavené a obnovené, aby ten ľud mal možnosť stať sa účastným kultúry.“ Okrem toho žiadal rýchlo, celoplošne a pritom demokraticky previesť pozemkovú reformu, čím by sa k pôde dostala väčšina maloroľníkov a to bez ohľadu na stranícke, politické a iné ideové pozadie.

Ako advokátovi mu ležalo na srdci aj viacero právnych problémov na Slovensku. Poukazoval na nedostatok sudcov na Slovensku a na neuspokojivú výchovu právnického dorastu. Kvôli tomu sa podľa neho naťahovali právne spory, klienti strácali trpezlivosť a tak rástla všeobecná nespokojnosť.

13. júna 1922 predložil pred poslancov návrh na vymazanie drobných dlžôb z pozemkových kníh, ktoré po vzniku Československa už nebolo možné vymáhať. Tým by sa odstránila z nich aj maďarčina, ktorej mnoho nových poprevratových úradníkov nerozumelo. O rok neskôr v snemovni hájil slovenských advokátov, ktorí sa cítili finančne ohrození novým zákonom o úprave pozemkových kníh.

Hájenie evanjelických záujmov

Ako generálny dozorca Evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku a jeden z mála vysokých funkcionárov tejto cirkvi v parlamente sa snažil presadzovať jej lepšie postavenie v spoločnosti. V decembri 1920 sa zapojil do diskusie o štátnom rozpočte, keď navrhoval navýšiť štátnu dotáciu na nasledujúci rok o vyše 1 milión československých korún. Tak isto požadoval vyššiu štátnu podporu pre evanjelické a. v. duchovenstvo.

Zlepšenie finančnej situácie sa malo odraziť nielen na „výplatných páskach“ farárov, ale v konečnom dôsledku aj na zlepšení kvality cirkevného školstva ako dôležitého piliera vzdelávania na Slovensku. Argumentoval aj ideovými východiskami, keďže táto cirkev údajne „je vlastne jediná najspoľahlivejšia inštitúcia, v ktorej nie je žiadnych rozvratných živlov, jedným z najbezpečnejších stĺpov, na ktoré sa možno oprieť.“ Takéto tvrdenia prirodzene vzbudzovali u katolíckych ľudáckych poslancov emotívne reakcie.

Prejavy matičiara Jána Vanoviča sa vyznačovali nielen znalosťou širokej palety aktuálnych problémov, ale aj vecnou argumentáciou, spojenou s dôstojným vystupovaním, ktoré sú inšpiratívne aj odstupom sto rokov.

Foto: Jan Vanovic LA-SNK, sig. PM 15_1864

2019-08-01T13:28:43+00:0024 júla 2019 |Osobnosti slovenských dejín|
X