Jur Janoška

Občiansko-výchovné úvahy vo vydaných spisoch Jura Janošku

Autor: Mgr. Lukáš Krajčír, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej

 

Dňa 27. januára 2020 uplynulo už deväťdesiat rokov od úmrtia Jura Janošku (1856-1930), predsedu Matice slovenskej (1922-1930), generálneho biskupa Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku (1922-1930). Ako činorodý intelektuál však organizačne a názorovo zasahoval do viacerých sfér verejného priestoru. Tá politicko-spoločenská si dodnes zasluhuje osobitnú pozornosť.

„Videl ako sa v novom slobodnom štáte obnovujú staré hriechy, najmä straníckosť v politike orientovaná na materiálne zisky a nezaslúžené bohatnutie. To všetko mu nesmierne prekážalo. […] Nepatril ku konjukturalistom, ktorí sa vynárali z tej, alebo onej strany. Zostával verný sám sebe, svojim princípom a zásadám.“

Slová popredného slovenského bibliografa, dlhoročného matičného pracovníka Miloša Kovačku do bodky vystihujú oný výrazný a v širokej spoločnosti známy problém politickej kultúry, no v tej istej spoločnosti dodnes na periférii stojaci humanistický, filantropický a kresťansko-demokratický rozmer Jura Janošku.

Bol manželom Anny, dcéry Štefana Marka Daxnera, známeho slovenského národno-politického a kultúrno-osvetového matičného činiteľa. Už počas teologického štúdia rád vstupoval do širšieho verejného priestoru. Ako presvedčivý evanjelik a slovenský národovec rýchlo pochopil, že farár sa nemôže vo svojom angažovaní obmedzovať len na cirkevné pole, ale treba mať vplyv, názorovo a organizačne, na mnohé bolestné cesty ľudského bytia.

Preto neprekvapí, že počas gymnaziálnych štúdií založil v Kežmarku študentský vzdelávací spolok, organizačne viedol ako tajomník viedenský spolok Tatran. Z pozície redaktora, publicistu (Časopis pre ev. bohoslovie, Ev. kazateľ, Tranovského ev. kazateľ, Cirkevné listy, Národnie noviny) a farára v Liptovskej Sielnici, Jasenovej a v Liptovskom Mikuláši, sa usilovne a hlavne úprimne zaujímal o chudobných, osirotených, posudzovaných s predsudkami, no aj nespravodlivo odsudzovaných a odsúdených. Jeho pred i poprevratové verejné pôsobenie tak zákonite muselo zasahovať aj do divokých politických vôd.

V poprevratovom politickom priestore

Janoška patril pred prevratom, ako mnoho slovenských intelektuálov, k prívržencom Slovenskej národnej strany. Keďže v období prevratu duchovne pôsobil v národne a revolučne naladenom Liptove, neprekvapí jeho meno nielen medzi signatármi Deklarácie slovenského národa, ale ani medzi členmi liptovského župného výboru Slovenskej národnej rady, ktorý patril spomedzi všetkých obdobných výborov k najúspešnejším a k najaktívnejším, s vlastnými gardami, tlačovým orgánom, pravidelnými zasadnutiami orgánov a početnými aktívnymi sympatizantmi v miestnych výboroch.

Veľmi rýchlo však pochopil, že základy štátu sa budujú v pražskom centre, v ktorom nemožno chýbať z viacerých dôvodov. Uvedomoval si význam celoštátneho zákonodarného zboru najmä pri riešení cirkevno-organizačných veci. Preto prijal poslanecké miesto v Revolučnom národnom zhromaždení, v ktorom medzi rokmi 1918-1920 zastupoval Klub slovenských poslancov a bol členom Imunitného výboru, Výboru štátno-zriadeneckého a Výboru pre ochranu umeleckých pamiatok a prírodných krás.

Bol váženým členom Klubu slovenských poslancov a práve v jeho mene mal tu česť privítať na pôde parlamentu aj prezidenta Tomáša Garriguea Masaryka. Jeho pamätná reč je dodnes odrazom celoslovenskej vďaky za oslobodenie spod maďarského nacionálneho útlaku. K niektorým prediskutovávaným návrhom zákonov vyjadroval svoje postoje aj na stránkach Národných novín.

Ani po tomto období sa definitívne nestiahol z politiky, nakoľko od roku 1923 bol zvolený z prvého miesta za poslanca župného zastupiteľstva podtatranskej veľžupy. Aj keď vtedy vystupoval v mene agrárnikov, v parlamentných voľbách v roku 1925 už ako národniar neúspešne kandidoval za senátora Národného zhromaždenia. Na stránkach novín síce prebiehala polemika o jeho straníckej výmene, no skutočnosti tieto jeho politické cesty skôr demonštrovali evidentný záujem o komunálnu a celoštátnu politiku ako takú, o obhajobu špecifických slovenských záujmov a poukazujú aj na jeho širšiu stranícko-politickú orientáciu a snahu byť spojivom medzi stranami.

Trojdielne Sobrané spisy Dra Juraja Janošku obsahujú pohrebné kázne, nekrológy a články cirkevného, náboženského a politicko-spoločenského charakteru, ktoré uverejňoval najmä v kalendároch, Cirkevných listoch a Národných novinách. Napriek podstatnej výpovednej hodnote, ostávajú dodnes na okraji záujmu vedeckého aj širšieho spoločenského záujmu.

Pri posudzovaní jeho medzivojnového politicko-spoločenského účinkovania a názorov na dobové problémy slovenskej society treba upriamiť pozornosť na niekoľké, vo zväzkoch uverejnené kľúčové články. Dodnes sú to témy, ktoré v obmenených formách hýbu spoločnosťou: systematický rozvoj vzdelávania a vedeckej činnosti, obrana objektívnosti a pravdy proti dezinformáciám, kultúrno- osvetová činnosť spojená s občiansko-demokratickým formovaním, či miesto cirkvi a náboženstva v spoločnosti.

Janoška nám tak zanechal cenné úvahy, z ktorých je možné utvoriť prehľadnú mozaiku jeho názorov na smerovanie slovenskej spoločnosti a ktoré v istom nadčasovom chápaní je možné vnímať i ako hodnotné posolstvá pre dnešnú spoločnosť.

Vzdelávanie a vedecká činnosť

Janoška sa na viaceré problémy po vzniku Československa pozeral cez optiku nadchádzajúcich zásadných spoločenských premien: „Tróny, ktoré sa zdali skalopevnými, sa rúcajú ako papierové stavby; štáty staré, dávne miznú ako na fúknutie vetra z povrchu zeme, alebo menia hranice na nepoznanie. A tvoria sa nové i územím i formou správy. Vláda násilia a tyranstva, ktorá v otroctve držala za stá rokov celé národy, stroskotala sa na výsledku vojny, no najmä na pevnej vôli šľachetného muža Wilsona.“ Aj keď do iste miery nadnesené, no v prevratovom období pochopiteľné zhodnotenie revolučných premien, stavalo aj slovenský národ pred nové úlohy na jeho ceste k doformovaniu na modernú spoločnosť.

Preto vo viacerých článkoch kládol veľký dôraz na vzdelanostný a kultúrny rast. Vyzýval najmä dedinských učiteľov a farárov, aby si aj naďalej veľmi pozorne všímali, kto v ich okolí vyniká nadanosťou v umení, vo vede, duchovnej či písomnej práci.  Rodičov mali motivovať, aby podporovali vzdelávanie svojich detí. Najmä v nových poprevratových pomeroch veľmi výrazne podčiarkoval, že sú veľmi prajné podmienky na celkový rozvoj intelektu. Podľa neho demokracia tvorí vhodné možnosti, aby nikoho vo vzdelávaní neuprednostňovala ani neznevýhodňovala. Jednoducho, každý má jedinečnú šancu dosiahnuť intelektuálny a sociálny pokrok, poskočiť „o stupeň vyššie“, ak má určité nadanie a chuť pracovať.

Dával pri tom za príklad židovské rodiny, ktoré vďaka zaužívaným tradíciám o potrebe dosiahnutia dôležitého postavenia v spoločnosti, ako aj rodinným zvyklostiam, s obľubou podporovali štúdium svojich detí. Poukazoval pri tom na ich výborné študijné výsledky a vôbec štúdia na stredných a vysokých školách. Slováci a Slovenky sa tak mali čo učiť, a najmä od koho učiť, inšpirovať.

Považoval to v roku 1920, v čase budovania nového Slovenska, za jednu z kardinálnych tém, lebo „je u nás málo inteligencie, vidíme to teraz v oslobodenej občine, keď nevládzeme zaplniť  našimi ľuďmi ani najpotrebnejšie miesta v školách, pri kultúrnych ústavoch, alebo verejných úradoch. Koľko potrebujeme a budeme stále potrebovať profesorov, učiteľov, sudcov, úradníkov v každom obore!“ Janoška si bol istotne vedomý zaslúžilej práce mnohých českých učiteľov a úradníkov, no istotne by radšej privítal, keby si slovenský národ dokázal v dohľadnej dobe mnohé zamestnania zaplniť vlastnými silami.

Pri tom aj pochopil, že kvalita vzdelávania je pomerne úzko previazaná s kvalitou vedeckej činnosti. Predsa za tvorbou školských učebníc a výchovou učiteľov stoja práve vedeckí pracovníci. Tí sa jednak organizovali a realizovali v matičných vedeckých odboroch, no od polovice dvadsiatych rokov aj v predchodkyni dnešnej Slovenskej akadémie vied – v Učenej spoločnosti Šafaríkovej.

Z pozície matičného predsedu si uvedomoval, že je akosi priskoro tvoriť ďalšiu vedeckú inštitúciu, keď ani zďaleka Slovensko nedisponovalo kvantitatívne a kvalitatívne rozvinutými vedeckými kapacitami na pôde Matice slovenskej, ktorá predsa len bola stále vnímaná za smerodajnú v týchto aktivitách. Vnímal to ako konkurenčný krok, ktorý mohol oslabiť pozície Matice slovenskej a jej stále sa len rozvíjajúce vedecké odbory. Janoška síce nebol v princípe proti tvorbe nových vedeckých pracovísk, veď sám ako cirkevný historik by taký krok isto privítal, ale odmietal robiť v týchto procesoch časovo unáhlené kroky.

Preto ani neprekvapí, že práve Maticu slovenskú považoval za povolanú inštitúciu pri tvorbe pravidiel slovenského jazyka. Isto aj ako člen Jazykovedného odboru veľmi citlivo vnímal poprevratový vývoj slovenského jazyka, ktorý sa dostával do kontaktu s českým. Pre Janošku išlo v mnohých prípadoch až o neprimerane silný a neevolučný vplyv tohto jazyka, ktorí sem prúdil spolu s českými úradníkmi a učiteľmi. Na druhej strane sa však nenáhlil so zrušením používania biblickej češtiny zo slovenského evanjelického priestoru. Aj to vyžadovalo čas, rozvahu a najmä vedecky povolaných ľudí pri preklade Biblie do spisovného slovenského jazyka.

Pravdou proti dezinformáciám

Lživé dezinformačné tvrdenia sa veľkej obľube tešili aj v medzivojnovom období. Aj vtedy boli cieľavedome tvorené na zámernú deformáciu udalostí a ideových oponentov, s cieľom rozleptávať demokratický systém a v spoločnosti vzbudzovať nenávisť, stratu dôvery vo vlastné elity a republiku.

Janoška musel v jednom z článkov vyvracať dezinformácie  o tzv. tajnej klauzule Deklarácie slovenského národa, o ktorej hovorili niektorí ľudácki politici, ale ktorej existenciu nevedeli jasne preukázať. Tajná klauzula mala limitovať česko-slovenskú štátnosť a po desiatich rokoch existencie spoločného štátu otvárať debatu o jej ďalšej existencii. Janoška, ako aj prevažná väčšina slovenských verejných činiteľov, dobre vedela, že ide o zlomyseľnú dezinterpretáciu rokovania Výkonného výboru Slovenskej národnej rady z 31. októbra 1918, ktoré prijalo úzus o potrebe samosprávy Slovenska. Pritom nikto z členov tohto výboru ani len na chvíľu nepomyslel o akomsi dočasnom štátnom zväzku s českým národom.

Preto mnohí, medzi nimi aj Janoška odporúčal jednému z hlavných pochybovačov, Andrejovi Hlinkovi, zaspomínať na 24. máj 1918, na stretnutie slovenských národovcov, kedy sa prítomní jasne postavili za česko-slovenskú orientáciu. Bol to práve sám Hlinka, ktorý tam a pol roka pred vznikom spoločného štátu hlásal, že „sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo sa nevydarilo s Maďarmi, musíme sa rozísť.“ Janoška si tieto slová dobre pamätal a preto ich spoločnosti rád pripomenul, aby videla aká je pravda, aká je lož a kto ju v politických súradniciach využíva na svoje ciele.

Janoška hovoril jasnou rečou. Ostro odsúdil, snahy po spochybňovaní oprávnenosti Deklarácie slovenského národa: „zločin na slovenskom národe, ale i na československom štáte dopúšťa sa ten, kto nespravodlivosťou, krivdou, násilím a spreneverou ruší dobrý, bratský pomer Čechov a Slovákov! Preto volám napravo i naľavo: Pozor! Nerušte smluvy živej sŕdc, smluvy bratského, svorného nažívania! Nielen „u susedov horí“, horí i u nás. Neroznecujte oheň, ale ho radšej haste, aby nevyšiel na skazu dom nášho spoločného príbytku.“

Spoločný dom sa totiž jeho očami snažili paradoxne „podpáliť“ niektorí ľudácki politici, ale aj podaktorí obhajcovia československej národnej jednoty. Utvárali, každému ako vyhovovalo, rôzne dezinterpretácie, založené na bagatelizovaní jej významu, alebo sfalšovaní, či doplnení samotného textu deklarácie, s cieľom politicky a ideologicky manipulovať pamäť spoločnosti a spochybniť opodstatnenosť Československa. Fenomén konšpirácií a dezinformácií má nepochybne hlbšie korene a v modernom mediálnom priestore sa za vyše sto rokov už viac krát podpísal na traumatizovaní a polarizovaní spoločnosti.

Obhajoba morálnych hodnôt

Predvolebné obdobie i samotné voľby, či už pred sto rokmi, alebo dnes, sú nepochybne odrazom aj občianskej vyspelosti. Janoška síce privítal pokojný priebeh prvých celoštátnych československých volieb, ktoré už neboli zmanipulované ako niekdajšie uhorské, no vedel, že stále bolo čo vylepšovať. Na pranier si zobral najmä tie nešťastné zostavovania kandidátnych listín, kedy nie schopnosť, vzdelanosť a skúsenosť, ale kamarátstva, peniaze a vplyv boli vstupenkou pred parlamentnú bránu.

Uviedol veľavravné a nadčasové slová k politickým stranám: „dokedy budete brať v ochranu, do popredia tisnúť i vyznačovať zjavných darebákov a to len preto, že pripočítavajú sa k vašej strane a odvrhovať, urážať budete ľudí čestných, zaslúžilých a štátu osožných a potrebných?“ Politická nevychovanosť pretavená do hrubých urážok politického oponenta, pošliapavanie jeho dôstojnosti na tribúnach, v článkoch a v parlamentných laviciach, boli podľa neho nebezpečným zjavom s vážnymi, ba až fatálnymi následkami pre spoločnosť.

A priam tradičné rozkrádanie v mene vlastných sebeckých záujmov ho dokázalo, ako oddaného, pocitového a na matériu skromného národno-kultúrneho pracovníka, veľmi emotívne rozohniť. Servítku pred ústa si právom nedával, keď uviedol, že „budem zúfalý nad desným úpadkom občianskych cností a zúfať budem nad budúcnosťou nášho štátu, ak by bola čo i len polovica pravdy v tom, čo sa o nečestnom zbohatnutí niektorých spravujúcich ľudí hovorí. Ale keďže sa bez vetra ani lístok na strome nepohne, voláme po náprave na celej čiare. Starajte sa o dobro vlastných občanov a nie o svoj vlastný osoh!“

Neuspokojivá starosť, alebo priam dlhodobý nezáujem (vládnych) strán o riešenie zdravotno-sociálnych a hospodársko-regionálnych problémov má zrejme svoju dlhú neslávnu tradíciu a Janoška pri svojej ostrej kritike triafal klinec po hlavičke. Dovolil si pritom zacitovať starovekého rečníka a politika Cicera, ktorý parafrázoval Platónovu úvahu o princípoch spravovania krajiny: „aby sa tak starali o dobro občanov, že pri všetkom, čo konajú, len toto dobro majú na zreteli a nehľadajú svojho vlastného osohu a aby sa starali o celkom štátu, nielen o čiastku a zanedbávali tým ostatné“ lebo je to „nebezpečná vec pre republiku.“ Janoška tak už v roku 1920 prediktívne zdvíhal vysoko varovný prst, obával sa nebezpečenstva, ktoré môže demokratickej republike hroziť z krajne ľavicového a krajne pravicového priestoru.

Lebo podľa neho za evanjelickými chrbtami agilne pracovali politici Slovenskej ľudovej strany, „ktorá vždy a všade demonštratívne predstavuje sa a robí ako strana katolícka, so všetkými prívlastkami a zámermi vypínavosti, panovačnosti a výlučnosti rímskej a s ktorou ísť nemôžeme.“

Raz ľudácki, inokedy komunistickí politici mu boli bolestivým tŕňom v oku: „Široké vrstvy nášho ľudu nie sú na to ešte zrelé, čo dokázaly nepochybne tým, že sa daly zvádzať a sadly na lep akýmkoľvek kriklúňskym štváčom a nesvedomitým agitátorom […], neraz šialene za zvodnými, lákavými, i keď neuskutočniteľnými heslami svojich nových vodcov-súdruhov.“

Národne, demokraticky a konzervatívne orientovanému Janoškovi neprekážal ani tak samotný úspech spojených sociálnych demokratov a komunistov v prvých poprevratových voľbách, veď „sme rozhodne za spolučinnosť najširších vrstiev pri správe štátu a nechceme ani jednu občiansku triedu vylúčiť z práv a povinností ústavných“, ale rozhodne bol proti tomu, aby komunistickí agitátori deformovali slušnú predvolebnú atmosféru svojou triednou nenávisťou a v radových ľuďoch cielene vyvolávali pocit ohrozenia.

Občianske formovanie slovenského národa

Cesta k náprave podľa neho viedla cez poctivých a charakterných učiteľov a farárov. Janoška sa spytoval, prečo ich strany neprijali na zvoliteľné kandidátne miesta, z ktorých mnohí by v parlamente dokázali nielen hájiť vlastné cirkevné a pedagogické záujmy, ale byť oným požadovaným morálnym kompasom v labyrinte egoisticky a materiálneho založeného sveta. Nič neostal dlžný ani vlastným evanjelickým súkmeňovcom, keď znovu presviedčal o potrebe ich politickej angažovanosti, o potrebe aspoň skúsiť sa dohodnúť so stranami.

Účinnejší liek na to videl hlavne v dlhodobej osvetovej práci. V dvadsiatych rokoch pod vedením Štefana Krčméryho vyvíjala Matica slovenská a v spolupráci so štátnymi osvetovými zväzmi, Československým Červeným krížom a Živenou, tzv. ľudovýchovnú prácu, zameranú na zdravý životný štýl, občiansko-demokratické formovanie a vzdelávanie v oblasti slovenskej histórie a kultúry.

V tom čase bol už Janoška zapojený do mnohých matičných aktivít. Treba pripomenúť, že už v roku 1873 sa ako chlapec zúčastnil matičného valného zhromaždenia,  od roku 1919 pôsobil v Literárnohistorickom a Jazykovednom odbore Matice slovenskej, 9. novembra tohože roku bol spoluzakladateľom a predsedom miestneho odboru v Liptovskom Mikuláši, pričom inicioval a podporoval so svojimi synmi aj zakladanie mnohých ďalších miestnych odborov. Ako zakladajúci člen si plnohodnotne uvedomoval význam matičných aktivít, spoluprácu s ostatnými slovanskými matičnými organizáciami.

Napriek niektorým odlišným pohľadom a prístupom sa pozitívne staval k matičnému ľudovýchovnému pôsobeniu, veď sám priam vyzýval na pokračovanie v tzv. drobnej práci. No práca, hlasistami realizovaná, mala podľa neho hlbšie korene. Bolo ju treba vidieť aj v štúrovskej dobe a v ich nedeľných školách, v čítacích spolkoch a knižniciach, ktoré v istých obmenách ako soľ potrebovala aj slovenská spoločnosť v medzivojnovom období.

Uvedomoval si, že práve v Československej republike boli na vhodné podmienky, lebo už aj štátna moc bola ochotná pridať ruku k dielu, k doformovaniu slovenského národa, so všetkými nevyhnutnými zdravotnými, sociálnymi a kultúrnymi atribútmi. Preto aj vyzýval všetkých povolaných k tejto šľachetnej práci a nepozerať sa pritom na farby svojich politických tričiek.

No vždy mal na mysli, že nielen „aby sme každého pritiahli a nikoho neodstrčili, ale už len kadejakých štréberov, áno lotrov nebudeme vinúť do svojho teplého lona.“ Ostré slová adresované Jozefovi Škultétymu mali niekdajšieho správcu upozorniť, aby do matičných radov neboli prijímané k tejto kultúrno-osvetovej práci žiadne stranícky, politicky, ideologicky, či dokonca kriminálne pochybné indivíduá.

Janoška pritom nabádal chopiť sa aj publicistickej, vydavateľskej, organizačno-spolkovej a osvetovej činnosti po zanedbávaných slovenských regiónoch. Už sa nedalo ukazovať na maďarský šovinizmus, už sa dalo len vyhovárať na vlastnú ľahostajnosť a lenivosť. „Veď nevidíme, ako priamo zimničnou usilovnosťou pracujú naši spoluobčania i tí napravo, i tí naľavo, ako tam zachytávajú za sebou široké vrstvy ľudu?“

A mnohých sa rezolútne pýtal: „koľko riadkov si napísal do roka do niektorého z našich časopisov? Koľko predplatiteľov si získal?“ Otázky, ktoré by mali aj dnes u mnohých spytovať svedomie pri kritike aktuálnych problémov v spoločnosti. Pasivita, negatívne myslenie a dezorientácia v ideologických heslách boli a sú len vodou na mlyn pre rozvracačov spoločnosti.

A tak je potom podľa Janošku čitateľstvo „kŕmené výplodami dennej politickej spisby, nemá chuti a stráca smysel pre veci, povznesené nad každodenný, nízky, neraz až do zošklivenia špatný zápas hmotných, triednych, osobných záujmov.“ Duchovní tak mali viac verejne písať, viac pridať publicistike punc kresťansko-humanistického zafarbenia.

Ale „vy, volíte si postavenie pohodlnejšie, sľubnejšie? Vy teraz ohliadate sa na všetky strany, hľadáte miesta, dopytujete sa, kde by čo bolo vám primeranejšie, výhodnejšie?“ S bolesťou sledoval nie dočasný a potrebný vstup evanjelického farára do politiky, ale zrieknutie sa raz a navždy duchovného povolania a uprednostniť hmotne lepšie zabezpečené miesto v politike a administratíve.

Janoška sa veľmi obával, že evanjelikov a vôbec celú spoločnosti na Slovensku, nebude mať nielen kto teologicky vychovávať, ale ani morálne viesť, ba nebude dostatok autorít, ktoré ukážu ten správny smer k elementárnej slušnosti a spravodlivosti. Bez nich, bez kresťansko-humanistického kompasu sa stratia v mori egoistického prospechárstva.

„Buďme každí na pravom mieste, verní v zástojoch svojho povolania, všade tam, kam nás volá, kde nás čaká napomáhanie i obrana životných záujmov cirkvi, národa, otčiny!“ Janoškovo posolstvo nemá časopriestorové obmedzenie. I dnes je určené všetkým, ktorí zavrhli intoleranciu, polarizáciu a nenávisť a rozhodli sa nastúpiť na cestu budovania sebavedomej, solidárnej, spravodlivej, morálne ukotvenej spoločnosti.

 

Zdroje a literatúra:

ŠVORC, Peter. Juraj Janoška – kňaz a politik. In. JURÁŠ, Ján (ed.). Sláva šľachetným. Liptovský Mikuláš : Spolok Martina Rázusa, 2010, s. 64-81.

KOVAČKA, Miloš. Jur Janoška píše Jozefovi Škultétymu (Skicár z korešpondenčného archívu). In. JURÁŠ, Ján (ed.). Sláva šľachetným. Liptovský Mikuláš : Spolok Martina Rázusa, 2010, s. 101-130.

KOVAČKA? Miloš. Kňaz podľa srdca božieho. Jur Janoška – život a dielo. In Literárny archív, roč. 36-37, 2001-2002, s. 256-269.

ELIÁŠ, Michal. Jur Janoška a Matica slovenská. In Literárny archív, roč. 36-37, 2001-2002, s. 270-274.

JANOŠKA, Juraj. Sobrané spisy Dra Juraja Janošku. I. Diel. Články a úvahy. Liptovský Sv. Mikuláš : Tranoscius, 1932, 350 s.

JANOŠKA, Juraj. Sobrané spisy Dra Juraja Janošku. II. Diel. Články a úvahy. Liptovský Sv. Mikuláš : Tranoscius, 1932, 321 s.

JANOŠKA, Juraj. Sobrané spisy Dra Juraja Janošku. III. Diel. Nekrology a kázne nad rakvami cirkevných a národných činiteľov. Liptovský Sv. Mikuláš : Tranoscius, 1936, 342 s.

Fotografia:

Literárny archív – Slovenská národná knižnica. Zbierka fotodokumentov a osobností, sig. SU 2_13

2020-01-23T15:11:09+00:0023 januára 2020 |Osobnosti slovenských dejín|
X