Juraj Janoška a Anton Prídavok v SNP


//Juraj Janoška a Anton Prídavok v SNP

Kto bol kto z matičiarov v Slovenskom národnom povstaní

Kresťanskí humanisti Juraj Janoška a Anton Prídavok

 

Mgr. Lukáš Krajčír, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej

 

Zapojiť sa do Slovenského národného povstania bolo pre mnohých matičiarov a zároveň intelektuálov dôležitou morálnou povinnosťou. Odkiaľ sa vzala? Moderná kresťanská etika je založená na siedmych kľúčových princípoch: obozretnosti, spravodlivosti, zmierlivosti, odvahe, viere, nádeji a pomoci.

V týchto súradniciach nepochybne konali dvaja hlboko veriaci kresťania, evanjelik Juraj Janoška (1882 – 1945) a katolík Anton Prídavok (1904-1945), ktorí podobne ako Jozef Bučko a Viliam Paulíny, boli matičiarmi, povstalcami a obeťami nacistickej brutality a náročných existenčných podmienok v čase skrývania sa v slovenských horách.

Antiklerikálny Janoška

V rodine Janoškovcov patril cirkevný a matičný priestor medzi dôležité roviny ich verejného angažovania. Bezprostredne po československom prevrate zakladal otec, neskorší evanjelický biskup Jur Janoška, viaceré miestne odbory a dokonca pôsobil vo funkcii predsedu Matice slovenskej. Syn Juraj sa angažoval ako člen miestneho odboru MS v Trnave, ktorého bol v rokoch 1925-1937 aj podpredsedom. Stal sa aj zakladajúcim členom MS, čo len dokazuje jeho pozitívny vzťah k matičnému hnutiu. V evanjelickej cirkvi nasledoval svojho otca a preto pôsobil  ako zborový dozorca vo viacerých cirkevných zboroch, novohradský senior a dokonca aj generálny presbyter cirkvi.

Janoška svoje kultúrno-spoločenské matičné pôsobenie vedel integrálne spájať so širším verejným angažovaním, nakoľko po vzniku Československa bol členom župného výboru SNR v Liptovskom Mikuláši, na pôde ktorého a v jeho mene vydával noviny Tatranský sokol. Následne pôsobil ako advokát, v rokoch 1910-1918 v Trenčíne a v r. 1918-1919 v Liptovskom Mikuláši.

Medzi rokmi 1920-1922 bol dokonca novohradským županom, v neľahkom období očakávania zrušenia historických žúp, vrátane novohradskej. Počas výkonu funkcie sa musel potýkať s mnohými problémami. Župa bola odrezaná od predvojnových hospodárskych odbytísk, zápasila s vysokou nezamestnanosťou a prežívajúcim uhorským vlastenectvom, dobovo nazývaným maďarónstvom. Z pozície krízového manažéra zvládal svoje povolanie, keďže neprišlo k vážnym spoločenským pnutiam, ktoré by na tamojšom území naštrbovali československú integritu.

Následne a popri notárskej práci upriamil pozornosť na stranícku politiku. Angažoval sa v poprevratovej Slovenskej národnej strane, v rokoch 1925-1929 bol dokonca jej predsedom. Patril k okruhu národniarskych politikov, ktorí striktne odmietali spoluprácu s ľudákmi pre ich krajne pravicové a príkre klerikálne tendencie. O týchto a mnohých iných témach písal úvodníky do Národných novín. Už v 20. rokoch rezonoval ako intelektuál, ktorému hodnoty demokracie nie sú len prázdnym slovom, ale dôležitou súčasťou stranícko-politických koncepcií. V 30. rokoch to dotiahol do celoslovenskej politiky ako poslanec Slovenskej krajiny.

Tak ako mnoho slovenských verejných činiteľov, aj Janoška v roku 1938 verejne vyzýval spoločnosť na obranu Československa pred nacizmom. Po vzniku Slovenskej republiky síce  pôsobil ako obvodný notár v Mýtnej, no s nevôľou sledoval obmedzovanie občianskych práv, autokratické vládnutie a výbojný klerikalizmus, dobre mu známy z predchádzajúceho obdobia. V roku 1941 bol za svoje presvedčenia väznený v Ilave.

Takéto poníženie ho nepodlomilo a po prepustení sa zapojil do občianskeho odboja. Vydával ilegálny časopis Hlas národa a po vypuknutí SNP sa stal predsedom okresného Revolučného národného výboru v Lovinobani.  Po jeho potlačení si uvedomoval, že bude istotne v hľadáčiku nacistických okupantov a domácich prisluhovačov a preto utiekol spolu s partizánmi do hôr. Mrazivé počasie, nedostatok jedna a neustály strach z nepriateľa podlomili jeho zdravie. Ťažko ochorel a zomrel dňa 23. apríla 1945.

Ťažko skúšaný Prídavok

Výrazný záujmový trojuholník matičných, náboženských a politických-povstaleckých aktivít je možné potvrdiť aj v prípade spomínaného Antona Prídavku. Básnik, publicista, organizátor a hlásateľ rozhlasového vysielania na Slovensku, ale aj činorodý matičiar a vôbec kultúrno-osvetový pracovník.

Prídavok zasiahol do matičných aktivít práve na východnom Slovensku, keďže sa stal členom miestneho odboru MS v Košiciach a od roku 1933 dokonca aj členom výboru tohto odboru. Vďaka tomu dokázal výraznejšie zasahovať do smerovania a aktivít miestnych matičiarov. Ako činorodý poet si uvedomoval význam literatúry pre širšiu spoločnosť a preto aj založil miestny literárny odbor v Košiciach.

Vyštudovaným povolaním bol pedagóg. Krátko po vzniku Československa bolo učiteľov potrebných ako soľ, čo dvojnásobne platilo o slovenských. Po ukončení štúdia v roku 1922 krátko učil v Nových Zámkoch, v prostredí s majoritným zastúpením maďarskej komunity. Jeho život bol však úzko spojený najmä s východným Slovenskom. V roku 1923 sa presťahoval do Košíc, v ktorých nielen učil, ale stal sa dôležitou súčasťou tamojšieho kultúrno-spoločenského života až do jesene 1938.

Okrem pedagogického pôsobenia sa totiž angažoval aj v tamojších štruktúrach kultúrno-osvetového spolku Slovenská liga na Slovensku. Založil jeho literárno-dramatické oddelenie, ktorého bol v rokoch 1927-1932 prvým a neskôr oblastným tajomníkom. V rokoch 1932-38 bol tajomníkom a redaktorom československého rozhlasu v Košiciach, prispieval do rešpektovaných novín Slovenský východ a istý čas redigoval aj časopis Slovenská reč.

Zlomovým bodom v jeho živote bola Mníchovská dohoda a najmä Viedenská arbitráž, ktorá rozhodla o odstúpení Košíc južnému susedovi. Prídavok to ťažko niesol, veď na východoslovenskú metropolu bol po celé roky úzko naviazaný. Svoju skepsu, strach a obavy vystihol vo svojich dielach. Básne ako Jeseň 1938, 2. 11.1938, Nad mapou zo zbierky Do videnia veľmi vhodne zapadajú do mozaiky spoločenskej lyriky, viažucej sa na toto pohnuté obdobie slovenských dejín. Sú prejavom úprimnej viery v kresťansko-humanistické hodnoty ako láska, odpustenie, oddanosť, solidarita a pretkané prosbami Boha a patrónku Svätú Alžbetu o pomoc v nastupujúcich náročných časoch. Metaforicky volal po vzkriesení Európy a ochrany apoštolského kríža, ale aj vystríhal pred diablom v básni Anička zo zbierky Valaška a dukáty.

 

Neupadol však do beznádeje a svoje bohaté pracovné skúsenosti preniesol do Prešova. Mal veľký podiel na spustení rozhlasového vysielania v Prešove zo dňa 12. novembra 1938, ktoré sa následne aj viedol. Popritom sa venoval svojim záľubám v písaní divadelných scénok a hier, či dramatizácii diel iných autorov.

V prvých dňoch po vypuknutí SNP odišiel do Banskej Bystrice, aby mohol realizovať  slobodné vysielanie. Z Prešova premiestnil technické zariadenia a rozhlasový archív, za čo bol zbavený funkcie riaditeľa. Po potlačení SNP bol v januári 1945 zadržaný nacistickými bezpečnostnými orgánmi. Ako zástanca slobody médií okúsil čo mnohí účastníci protifašistického odboja: väznenie, vypočúvanie, mučenie a z toho všetkého i podlomenie fyzického a psychického stavu.

Po oslobodení bol v starostlivosti lekárov, ale jeho zdravie nebolo uspokojivé: „Drahá Mánička moja! Okolo 7. začal som kašľať, hlien dnes je značne krvavý… Už sa len netráp. Drž sa statočne, všetko bude dobre. Bozk. Váš Tono.“ Napísal v liste z 11. mája 1945. Nasledujúci deň, len štyri dni po konci 2. svetovej vojny v Európe, zomrel na následky týchto útrap. Jeho posolstvo je však večne živé: kresťanský humanizmus je dôležitým pilierom slobody a demokracie v našej spoločnosti.

Literatúra:

Anton Prídavok. In Zlatý fond SME [online]. Dostupné na internete: <https://zlatyfond.sme.sk/autor/124/Anton-Pridavok>

Encyklopédia slovenských spisovateľov. Martin : Obzor, 1984, s. 54

Slovenský biografický slovník. Zväzok IV. M – Q. Martin : Matica slovenská, 1990.

2020-04-30T14:42:17+00:0030 apríla 2020 |Osobnosti slovenských dejín|
X