Karol Kuzmány

Karol Kuzmány, šľachetná osobnosť „horiaca“ za pravdu…

Autor: Doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

 V tomto kalendárnom roku si pripomíname aj dve výročia spojené so šľachetnou osobnosťou „horiacou“ za pravdu…, a to Karola Kuzmányho – 215 rokov od narodenia (16. 11. 1806 Brezno) a 155 rokov od úmrtia (14. 8. 1866 Štubnianske Teplice, teraz Turčianske Teplice).

Vo vedomí širokej kultúrnej verejnosti je osobnosť Dr. Karola Kuzmányho zafixovaná predovšetkým ako významného matičného činovníka – stál pri zrode Matice slovenskej (1863) a bol jej prvým podpredsedom -, ako spisovateľa, ktorý osciloval medzi klasicizmom a romantizmom – je známy ako autor klasicisticky ladeného eposu Běla (Hronka 1836) a v duchu preromantizmu napísaného výchovného románu Ladislav – a prirodzene ako evanjelický kňaz. A tak málokto aj zo súčasných generácií ho vníma ako pedagóga a v širšom rámci človeka, ktorý vyvíjal aj bohatú kultúrno-osvetovú činnosť so silným sociálnym zameraním. Preto pri príležitosti pripomenutia si tejto osobnosti v súvislosti s dvomi výročiami sa pozrieme aj na menej doteraz známu činnosť Dr. Karola Kuzmányho, a to pedagogicko-osvetovú na základe syntetizovania doterajších výskumov o jeho živote a hodnotenia diela. V pedagogickej a kultúrno-osvetovej práci nadväzoval na najlepšie tradície osvietenskej výchovy a zároveň vytváral kvalitatívne nový, aktuálny obsah i formy pedagogického a osvetového pôsobenia s cieľom komplexného povznesenia slovenského ľudu.

Dr. Pavol Bujnák v doteraz jedinej monografii Dr. Karol Kuzmány – život a dielo (1927) hneď v úvode pri rodostrome Kuzmányovcov, zo spisu zachovaného v rukopisných pozostalostiach v dedičstve potomkov Karola Kuzmányho, uviedol, že Kuzmányovci sú „z rodu kněžského“. Podľa neho „v tom čase mnoho značiace“, lebo „všetci predkovia oddaní boli vede, ktorej vrchol v tom čase reprezentovala veda teologická“. Kuzmányho predkovia sa teda venovali, resp. pracovali v Evanjelickej a. v. cirkvi a školstve, čiže v týchto intenciách sa utvárala i Karolova profesijná dráha.

Profesijná orientácia niektorých Kuzmányho predkov geneticky výrazne ovplyvnila i životné poslanie Karola, ktorý konkrétnymi činmi hlavne na poli školskej práce napĺňal odkaz  Kuzmányovcov „z rodu kněžského“. Ako činovník Evanjelickej a. v. cirkvi napĺňal i pedagogické, najmä výchovné, poslanie, ktoré sa prejavovalo každodennou cirkevnou službou, ako aj kontaktom s ľuďmi, v kázňach, odborných prednáškach, v didakticky orientovaných náboženských príručkách určených pre mládež, v organizačno-riadiacej činnosti ľudových a cirkevných škôl, ale i vo vedeckých teologických prácach.

Karol Kuzmány ako vychovávateľ

Po absolvovaní gymnaziálnych štúdií v Dobšinej a Šajavskom Gemeri a Evanjelického lýcea v Bratislave sa roku 1826 stal vychovávateľom troch detí v rodine krajinského poslanca baróna Jána Prónaia v južnonovohradskej maďarskej obci Romhány. V tom čase nebol jediným zo študentskej obce, ktorý po skončení štúdia na našich školách prijal miesto vychovávateľa. Pre všetkých to bola nielen šanca získať pedagogickú prax, prípadne i načerpať nové psychické sily na ďalšie verejné účinkovanie, ale predovšetkým cieľom bolo získať finančné prostriedky pre ďalšie štúdiá v zahraničí, najmä na nemeckých univerzitách. V tom čase už otec nežil (zomrel 10. marca 1824 v Brezne), preto prijatím vychovávateľského miesta nechcel ostať na ťarchu matke-vdove. Napokon týmto pôsobením napĺňal odkaz svojich predkov, pretože i jeho starý otec Pavel Kuzmány bol dva roky vychovávateľom dokonca dvoch grófskych synov pruského kráľovského rodu de Dohna.

V rodinnom prostredí Prónaiovcov si popri vychovávaní a vzdelávaní troch chlapcov našiel čas i na vlastné vzdelávanie. Konkrétne štúdiom kníh z bohatej knižnice Alexiusa Géczyho, s ktorým sa prostredníctvom J. Prónaia zoznámil a nadviazal priateľské kontakty. V tomto prostredí sa zdokonalil vo francúzštine natoľko, že v tomto jazyku mohol čítať texty. Celková atmosféra vplývala naňho natoľko pozitívne, že sa tu cítil dobre a len na naliehanie matky sa napokon rozhodol opustiť toto miesto vychovávateľa a definitívne odísť študovať na evanjelickú univerzitu do nemeckej Jeny.

Po ročnom pobyte v Jene opäť prijal miesto vychovávateľa (v decembri 1829), tentoraz dvoch synov zemana Cékuša v Kežmarku. Keďže už mal ukončené univerzitné štúdium, namieste je otázka, prečo opäť vychovávateľ. Najmä, keď sa v tom čase s vysokoškolským certifikátom dávala skôr prednosť kňazskému poslaniu pred učiteľským povolaním. Potvrdzuje to i P. Bujnák, ktorý opierajúc sa o životopisca jeho otca, napísal, že jeho otec „ačkoli se výlučně na úřad učitelský byl připravoval, předce přijav povolání od nové církvi Brezňanské“.

Karol Kuzmány ako lyceálny učiteľ

V januári 1830 sa na lýceu uvoľnilo učiteľské miesto (po smrti učiteľa), ktoré po ponúknutí prijal a stal sa profesorom v prvej, gramatickej triede. Na novú pozíciu – lyceálneho učiteľa – nastúpil s jemu vlastnou zodpovednosťou a zverené úlohy si plnil svedomite a ochotne odovzdával svoje dovtedy získané skúsenosti a vedomosti nastupujúcej generácii. Napokon k tomu ho podnecovala aj mimoriadne dobrá povesť tejto strednej školy v širokom okolí. Pôsobili na nej niektorí národne uvedomelí profesori, z ktorých najmä Ján Benedikti Blahoslav a Daniel Mihálik sa usilovali ovplyvniť národnostný duch na škole v prospech slovenských študentov. Ján Benedikti na škole založil Slovenskú spoločnosť, v rámci ktorej sa študenti cvičili v čítaní česko-slovenskej literatúry, Kollárových zneliek, skúšali svoje deklamačné umenie a skladali latinské i české verše. Práve v čase Kuzmányho príchodu začal Benedikti školenie mladých nadšencov zanedbávať, preto ich výučbu prevzal Karol Kuzmány.

Na stretnutiach Spoločnosti študenti čítali svoje poetické i prozaické práce, pričom ich navzájom aj posudzovali. Pavel Bujnák predpokladal, že „Kuzmány mal na týchto schôdzkach aktívny podiel, nielen predsedal, ale sám i posudzoval prednesené, a možno i predniesol jedno-druhé“. Pri vzornom plnení svojich pedagogických povinností bolo jedným z Kuzmányho cieľov vychovávať študentov v národnom duchu. Sám bol s touto otázkou načistom, pretože vzťah k národnému získal už v rodičovskom dome v Brezne, najmä štúdiom kníh z otcovej knižnice. V tomto smere rozhodujúci vplyv mala naňho Doležalova Česko-slovenská mluvnica (Grammatica Slavico-Bohemica 1746). Tieto skutočnosti boli zdrojom jeho vštepovania slovenského národného presvedčenia i v praktickej pedagogickej činnosti, ktorá bola síce krátka, ale pre samotného Kuzmányho – jeho ďalší život – bola významná zo stránky literárnej, národnej, ako aj osobnej.

Po skončení školského roku Karol Kuzmány z Kežmarku odišiel a zároveň zanechal svoje učiteľské pôsobenie. Spod východných hrebeňov tatranských štítov, ktoré ho inšpirovali k básnickej tvorbe, sa vrátil na Pohronie, do Banskej Bystrice. Tamojšia evanjelická cirkev ho pozvala za kaplána (1830), ktoré prijal. Po troch mesiacoch sa stal ev. farárom vo Zvolene, ale po smrti banskobystrického superintendenta Adama Lovicha sa na uprázdnené miesto vrátil a 8. apríla 1832 sa stal mestským farárom. Tým vo svojom živote začal napĺňať v duchu odkazu predkov kňazské poslanie, v rámci ktorého uplatňoval i získané pedagogické vedomosti a praktické skúsenosti, v podstate predovšetkým ľudovýchovného charakteru plnením zámeru vyjadreného slovami: „slúžiť svojmu národu – to je všetko moje umenie“! (citát z románu Ladislav).

Karol Kuzmány ako univerzitný profesor

V auguste 1849 sa Kuzmány rozhodol aj s rodinou presťahovať sa z Banskej Bystrice do Viedne. Nepriamym podnetom na odchod boli akcie radikálnych maďarských nacionalistov voči jeho osobe. Zvlášť sa to prejavilo po jeho kázni 20. mája 1848, v ktorej v mene sedliactva vyslovil vďaku za práva a slobody, ktoré uzákonil snem. Označili ho za „pansláva“ a naverbovaní mladiství výtržníci mu na fare vybili okná a vyhrážali sa fyzickou likvidáciou. Svoj odchod neskoršie zdôvodnil slovami, ktoré Pavel Bujnák v monografii parafrázoval takto: „rebeli za hriech mu pokladali jeho oddanosť panovníkovi, že všade smele sa postavil proti ich nepravým konaniam, že vrelšie miloval vlasť, zastával ľud…“.

Vo Viedni najskôr pôsobil pri vláde ako člen terminologickej komisie po boku Jána Kollára. Práve pod jeho vplyvom prijal v závere roka 1849 profesúru praktickej teológie na Evanjelickej teologickej fakulte viedenskej univerzity. Inauguračnú prednášku predniesol 3. decembra pod názvom Recitatio publica pred profesormi a študentmi, pričom prítomný bol i Ján Kollár, profesor slovanskej archeológie, a niekoľko ďalších Kuzmányho priateľov. Prezentoval sa v perfektne zvládnutej latinčine ako vynikajúci rétor. Okrem osobných záležitostí (štúdiá, životné osudy, útrapy v revolučných časoch) venoval v prednáške pozornosť i dôležitým verejným problémom, napríklad nastolil otázku o únii protestanských vierovyznaní, resp. zaoberal sa otázkou jazykovou a národnostnou.

Prednášaním na univerzite sa preňho otvorilo nové pole pôsobnosti a tvorivosti. Zobral si však na plecia veľmi ťažkú úlohu. Zameral sa síce na praktickú teológiu, opierajúc sa o vlastnú predchádzajúcu kazateľskú prax, ale v tomto odbore zatiaľ odborne nepracoval. Musel teda veľa času venovať predmetu a najmä spočiatku sa zodpovedne pripravovať na prednášky z cirkevného práva, homiletiky, liturgie, pastorálky a katechetiky. Prednášky neustále dopĺňal novými informáciami a výsledkom päťročnej systematickej práce bolo veľké bohoslovecké dielo, trojzväzková publikácia napísaná v nemčine Praktische Theologie der evangelischen Kirche augsb. und helvet. Confesion I. Band: Lehrbuch des Kirchenrechtes. 3. Abteilungen (Wien, W. Brauműller 1856 – 60) – Praktická teológia Evanjelickej cirkvi so zreteľom na historicko-právne postavenie protestanských cirkví v  Rakúskej ríši.

Teologická fakulta viedenskej univerzity si jeho prácu na univerzitnej pôde na poli pedagogickom i vedeckom uctila pri jeho definitívnom presťahovaní sa opäť na Slovensko. Konkrétne pri výročí vyhlásenia rovnoprávnosti evanjelickej cirkvi s cirkvou rímsko-katolíckou, 23. septembra 1863, mu udelila čestný doktorát teológie (ThDr. h. c.).

Karol Kuzmány ako kultúrno-osvetový dejateľ

V celoživotnej aktivite Karola Kuzmányho má priamo či nepriamo vykonávaná osvetová práca trvalé miesto. Osvetové a ľudovýchovné pôsobenie nadväzuje na jeho praktickú kazateľskú činnosť v evanjelickej cirkvi. V tejto nadmieru záslužnej práci, pri ktorej musel prekonávať mnohé prekážky, sa prejavil ako erudovaný organizátor osvety a ľudovýchovy, v ktorej nadväzoval na najlepšie tradície osvietenskej výchovy, no dával jej aktuálny obsah a podľa podmienok sa menili aj formy pôsobenia.

Uvedené nasmerovanie sa najvýraznejšie prejavilo počas jeho sedemnásťročného pôsobenia v Banskej Bystrici (1832 – 1849), kde sa sústavne venoval aj miestnej sociálnej a kultúrnej činnosti. Po príchode do Banskej Bystrice sa ujal iniciatívy v kultúrno-spoločenskom živote jednak ako organizátor a jednak vlasteneckou básnickou tvorbou a vydávaním časopisu Hronka s podtitulom Podtatranská zábavnice (1836 – 38). Tomuto svojmu časopisu určil takéto zameranie: „časopis tento mající za oučel rozširovati osvetu a vzdelanosti krasocit, jakož u československého kmene vůbec, tak zvláště ve vlasti Podtatranské, záměrem totiž příjemného poučení a užitečného zabavení skrze pojednání a básní… slouže učeným i neučeným…“ (Místo předmluvy – tato domluva. Hronka roč. 1836, zv. 1.) Hronka bola nielen priekopníkom literárneho romantizmu, česko-slovenskej spolupráce, ale na jej stránkach začali slovenskí a českí národovci uvažovať aj o celoslovenskom riadení ľudovýchovy a osvety. Podnetom na to bola úspešná spolupráca niekoľkých čitateľských a hospodárskych spolkov na Slovensku.

Na základe výmeny názorov s mnohými uvedomelými Slovákmi uverejnil Karol Kuzmány na stránkach Hronky prvú rozsiahlejšiu úvahu o potrebe založenia vrcholnej národnej kultúrnej inštitúcie – Matice slovenskej. Na vtedajšiu profiláciu uvedenej myšlienky reagoval príspevkom Dodatek od vydavatele (Hronka, roč. II/2, s. 171 – 177). K takýmto úvahám ho podnietili získané informácie o Matici srbskej a Matici českej, ako aj literárnych spolkoch a ústavoch v Rusku, Poľsku a Chorvátsku. V súvislosti so založením takejto národnej inštitúcie požadoval, aby sa jej prevádzka realizovala prostredníctvom účastinárskej spoločnosti. Matici prisudzoval šírenie osvety, vzdelanosti a národného povedomia, čím apeloval na vtedajšiu slovenskú inteligenciu, aby sa chopila iniciatívy, čo považoval za akútnu nevyhnutnosť.

Karol Kuzmány napĺňal výchovné poslanie svojimi kázňami konanými každú nedeľu v bystrickom evanjelickom chráme. Najvýznamnejšou v tomto duchu bola jeho kázeň z roku 1845, ktorú vydal v Štúrovej slovenčine pod názvom Z konečného zahinuťja, do ktorjeho nás pálenka už skutočne uvádza, nič nás nemuože oratuvať, ako svatuo a všeobecnuo odreknuťja, sa pálenki (Banská Bystrica, 24 s.), v ktorej sa v rámci svojho osvetového a ľudovýchovného programu nemohol vyhnúť riešeniu značne rozšíreného patologického javu najbiednejších vrstiev – alkoholizmu –, pretože ako v kázni uviedol „pitie pálenky sa už vydriapalo na najvyšší stupeň, rozprasilo sa pitie tohto hnusného nápoja medzi naším obecným ľudom tak, že mu je oddaný každý vek, oboje pohlavie…“. Kuzmány v kázni sformuloval aj pravidlá pre tých, ktorí sa chcú odriecť požívania pálených nápojov. Tieto ľudovýchovné aktivity podporil i aktívnou účasťou vo výbore Tatrína, ktorého členom sa stal na druhej „sednici tatrínskej“ 6. augusta 1845 v Liptovskom Svätom Mikuláši.

Karol Kuzmány pokrok slovenského života videl v zjednotení sa v otázke spisovného jazyka, preto vo svojom pôsobisku pomohol nadviazať katolíckemu čitateľskému spolku „Pohronský spolok“ kontakty s Tatrínom a zaslúžil sa o dohodu s katolíkmi v spisovnom jazyku. Jeho osobná aktivita o zjednotenie národnej inteligencie sa najvýraznejšie prejavila v založení Spolku všeobecnej vzdelanosti v novembri 1847 so sídlom v Banskej Bystrici. Bola to reakcia na existujúce kasína, ktoré vznikali v slovenských mestách a mestečkách, aby povzbudzovali maďarské povedomie. Kuzmány preto presadzoval zakladanie spolkov, v ktorých sa mali organizovať široké ľudové vrstvy k vznešenejším a zmysluplnejším cieľom. Podľa Bujnáka chcel Kuzmány „spolky, v ktorých by sa ľudia vzdelávali všeobecne, a nie také, do ktorých by prijímali už vzdelaných, alebo polovzdelaných ľudí. Neprechováva úmyslov politických, ale smýšľajúc po demokraticky, chce pomáhať národu celému.“

O založení a stanovách spolku Kuzmány napísal správu pod názvom Slovenskí život (Spolok všeobecnej vzdelanosti v B. Bystrici), ktorú uverejnil Orol Tatránsky (III, 1847 – 1848, č. 92, 4. apríla, s. 731 – 734). Hlavným cieľom Spolku bolo „spoločné napomáhanie dobremajetnosti, šľachetného zmýšľania a mravného obcovania u nás a nášho ľudu“. K dosiahnutiu tohto cieľa mal Spolok všeobecnej vzdelanosti viesť a spravovať osobitné „oddielne“ spolky (združenia).

Karol Kuzmány sa stal predsedom Spolku všeobecnej vzdelanosti a jej podpredsedom riaditeľ biskupského seminára Štefan Záhorský. V Banskej Bystrici sa takto položili základy národnej jednoty na nadkonfesionálnej platforme, o čom svedčí i aktívna účasť vo vedení a v  práci spolku profesorov katolíckeho gymnázia, napr. Michala Hýroša, Jána Gočtára i profesorov biskupského seminára Jozefa Kozáčeka, Františka Lopušného, Juraja Mikulku, Tomáša Červena a iných. Stoličná vrchnosť týmto aktivitám slovenskej inteligencie kládla vážne prekážky, lebo v zmysle teórie jednotného a jediného uhorského národa v uhorskej vlasti to považovala za nepriateľskú činnosť. Preto podžupan prípisom zo 7. februára 1848 stanovy Spolku neschválil, zdôvodňujúc to ich nedostatočným vypracovaním. Činnosti sa v tom čase už rozbehli a napríklad v Banskej Bystrici vznikol spolok čitateľský, nedeľný a ovocinársky, ktorý bol aktívny i po Kuzmányho odchode z Banskej Bystrice. Činnosť Spolku všeobecnej vzdelanosti sa nepodarilo úplne rozvíjať nielen pre spomínané prekážky zo strany úradov, resp. i osobných nepriateľov. Vypuknutie revolúcie a jej dôsledky mu znemožnili v nej pokračovať. I napriek tomu zohral významnú úlohu na ceste k založeniu celonárodného osvetového orgánu.

Karol Kuzmány v Banskej Bystrici v nadväznosti na stredoveké tradície cirkevnej charity (Špitál sv. Alžbety) inicioval založenie opatrovne chudobných, o ustanovení ktorej rozhodol Evanjelický cirkevný zbor na zakladajúcom zhromaždení 15. septembra 1844. Na uskutočnenie tejto ušľachtilej myšlienky zorganizoval zbierku a napísal Pozvání ku založení Opatrovny (B. Bystrica, F. Machold 1844). V prvej dobrovoľnej zbierke sa na zakladaciu nadáciu pre opatrovňu vyzbieralo vyše 1 400 zl. Sám podžupan Ľ. Benický ročne prispieval 25 zlatých. Tento v podstate starobinec bol určený pre núdznych a odkázaných, ako sa uvádza v stanovách tejto charitatívnej inštitúcie, ktoré poskytujú základné informácie o jej pôsobnosti.

Karol Kuzmány po zvolení za superintendenta (27. jún 1860) venoval mimoriadnu pozornosť, okrem plnenia iných úloh, založeniu Nižšieho evanjelického patronátneho gymnázia v Martine. V tomto duchu sa niesla už jeho biskupská prísaha (26. 9. 1860 v Martine), v ktorej odznelo: „Ja, Karol Kuzmány, riadne zvolený a potvrdený Superintendent, prisahám, že… budem pridŕžať kňazov a učiteľov k tomu, aby mladé pokolenie vychovávali v bázni Božej a v poznaní Pána nášho Jezu Krista a v čistom, Pánu nášmu a cirkvi milom obcovaní. Prisahám, že budem stáť na tom, aby kňazi, učitelia a všetci veriaci prispievali k dobrému zriadeniu vzdelávacích ústavov a aby všetkou obetavosťou podporované boli.“ O podiele Karola Kuzmányho na založení Nižšieho slovenského evanjelického patronátneho gymnázia v Turčianskom Svätom Martine odporúčame pozrieť rovnomennú štúdiu Miloša Kovačku (1998, s. 144 – 150), ktorý v závere uviedol: „všade tam kuzmányovský hlas dnes počuť, kde sa rodí v čistých, ideologickou a politickou haravarou a majetkovým egoizmom neskalených studničkách projekt čistej, na dávnych zásadách svetla Božieho zakladanej školy, prameniacej v duchovných túžbach, snoch i nádejách našich otcov, ktorí očakávali víťazstvo pravdy a spravodlivosti, cti a práva v našej krajine. Tam, práve tam opäť a opäť možno počuť dávny hlas Karola Kuzmányho:

                        Hej, vtedy naše hole zakvitnú ružami

                        a zlatým sa rozvlní pole dolinami,

                        v mestách našich povstanú školy a svetlice,

                        raj v lone Božom budú slovenské stolice.“

2021-11-18T08:55:34+00:0018 novembra 2021 |Osobnosti slovenských dejín|
X