Karol Láni

navrátil sa k slovenskému národu, no nebolo umožnené ďalej mu slúžiť

 *18.12.1812 Pukanec-†23.5.1856 Gbely

(210. výročie narodenia)

autorka: Mgr. Martina Matečková, Dom Matice slovenskej v Košiciach

rímskokatolícky kňaz, historik, pedagóg, polyhistor

Na jasné slnečné svetlo vynárame z hlbín mora zabudnutia osobnosť slovenského národného diania Karola Lániho. Láni ako dieťa narodené v slovenskej rodine si prešiel časmi odrodilstva a spriaznenosti s maďarskou ideou, aby sa pod vplyvom udalostí už v predrevolučnom období a definitívne po revolúcii 1848/1849 priklonil na stranu slovenského národného obrodenia. Je s poľutovaním, že jeho národovectvo sa nemohlo naplno rozvinúť, keďže zomiera už v roku 1856 v mladom veku 43 rokov.

Karola Lániho zaradil vo svojej knihe Tri generácie bernolákovcov Hadrián Radváni k druhej až tretej fáze bernolákovského hnutia. S jasnou presnosťou ale Lániho nemôžme začleniť k doznievajúcej bernolákovskej fáze. Je dosť možné, že je tam zaradený len na základe jeho príslušnosti ku katolíckemu duchovenstvu. A rovnako ho nemôžeme zaradiť ani k štúrovcom. Bol síce súčasníkom štúrovskej generácie a so samotným Ľudovítom Štúrom ho spája spoločný dátum úmrtia, ale bol skôr slovenský vzdelanec stojaci mimo hlavný prúd národného diania.

V roku 2013 mu bola v rodnej obci na Námestí mieru neďaleko rímskokatolíckeho kostola sv. Mikuláša odhalená pamätná tabula.

Dňa 18.12.2022 uplynulo 210 rokov od narodenia tejto zaujímavej, ale málo známej osobnosti, ktorá si svojim dielom zasluhuje väčšiu pozornosť.

Od narodenia po kňazskú vysviacku

Karol Láni sa narodil 18. decembra 1812 v Pukanci v slovenskej rodine otca čižmárskeho majstra Michala a   matky Terézie, rod. Gáborovej. Otec mal z prvého manželstva už troch synov (Michal, Ján, Jozef). Predkovia jeho otca boli pôvodne zemianskeho pôvodu.  Pre zaujímavosť obec Pukanec je rodiskom aj málo známeho štúrovca Pavla Všudyslava Ollíka, ktorý bol spolu s Alexandrom Boleslavínom Vrchovským zakladateľ tajného spolku Vzájomnosť.

Vráťme sa ale k Lánimu. V Pukanci navštevoval obecnú jednotriednu ľudovú školu pod vedením Kamila Strýčka. Z Pukanca prechádza do Kremnice na strednú školu, kde študuje v rokoch 1820-1827. V roku 1828 sa usiluje o prijatie do ostrihomského seminára, je viac ako možné, že práve   pod vplyvom jeho neskoršieho dobrého priateľa Juraja Fischera. Pravdepodobný dôvod jeho neprijatia mohla byť jeho telesná slabosť, ale i veľký počet uchádzačov. V školskom roku 1828/1829 sa rozhodol pre benediktínske gymnázium  v Ostrihome. Tu sa u neho formuje láska k poézii a k umeniu. Opätovne žiada o prijatie do seminára, tentoraz úspešne. V rokoch 1829-1831 absolvuje dvojročný filozofický kurz na arcibiskupskom katolíckom lýceu v Trnave a v rokoch 1831/1832 študuje teológiu taktiež v Trnave. Na lýceu naňho veľký dojem urobili prednášky zo všeobecných a uhorských dejín prof. Karola Turcsányiho a Láni sa púšťa do samostatných historických výskumov. Druhý ročník teológie študuje v Pešti.  Dokončil ešte tretí ročník teológie, štvrtý musel prerušiť a niekoľko mesiacov bol v Subotici vo Vojvodine. Dôvodom prerušenia štúdia bolo chatrné zdravie.  (D. Lichard spomína zoslabnutý zrak). Štúdium teológie dokončuje v Trnave. Za kňaza je vysvätený 26. októbra 1837. Láni sa veľmi rád vracal do rodného Pukanca za rodinou, ale aj za svojím priateľom a dôverníkom rímskokatolíckym kňazom Jurajom Fischerom.

Miesta pôsobenia

Lániho prvým pôsobiskom bola Marianka, pútnické miesto pri Bratislave. Tu vydal historickú štúdiu o pôvode zázračného obrazu Panny Márie v Marianke A boldogságos szüz máriavölgyi csodaképének törtenete. Od 20. marca 1840 pôsobí ako kaplán-kazateľ v Bratislave. V roku 1842 získava titul doktora filozofie na peštianskej univerzite. Láni opúšťa pastoráciu a od októbra 1842 sa stal profesorom všeobecnej a uhorskej histórie na arcibiskupskom lýceu v Trnave, kde kedysi aj on študoval. Toto rozhodnutie urobil zrejme preto, aby sa mohol viac venovať výskumnej práci na poli cirkevných dejín. Od 1. januára 1845 prijal miesto knihovníka ostrihomskej kapituly v Trnave. V roku 1852 mu bola daná nemilá úloha a to presťahovať vzácnu historickú knižnicu, ktorá vznikala prevažne na Slovensku do Ostrihomu. Na voľnej nohe vedeckého pracovníka pôsobí do jeho vymenovania 4 augusta 1845 za profesora fyziky, všeobecnej fyziografie a poľného hospodárstva na trnavskom arcibiskupskom lýceu. Tu vidíme aký široký vedomostný záber Láni obsiahol. Dostal sa od dejín k prírodným vedám. Už v roku 1842 bol členom Uhorskej kráľovskej spoločnosti lekárov a prírodovedcov v sekcii prírodovednej, zemepisnej a astronomickej. Od roku 1846 bol Láni prísediacim súdnej tabule Ostrihomskej župy. Od roku 1847 bol zvolený za dopisujúceho člena historického odboru Maďarskej akadémie vied, ktorej členom bol napr. aj nitriansky biskup Imrich Palugyay. Láni ani na katedre prírodných vied nebol spokojný. Jeho nepokojná duša snívala o mieste, kde by sa mohol naplno venovať svojim historickým štúdiám. Ani ďalšie príležitosti mu nevyšli. Arcibiskup J. Kopácsy ho povolal do Ostrihomu, kde by sa mohol venovať historickému výskumu, ale Kopácsyho smrť túto vynikajúcu príležitosť zmarila. Rovnako sa mu nepodarilo dostať sa na štúdia  uhorských cirkevných dejín do Ríma. Udalosti roka 1848 zmarili aj túto príležitosť. Láni sa rozhodne pre opätovnú pastoráciu. V rokoch 1848/1849 bol administrátorom farnosti v Trstíne a potom v obci Šoporňa pri Seredi. Túžiac opäť po možnosti historického bádania odchádza do Trnavy. Pôsobil ako knihovník ostrihomskej kapitulnej knižnice, ako archivár trnavského vikariátu a notár trnavského vikariátneho súdu, neskôr ešte ako profesor gréčtiny na lýceu. Nevyšlo mu získať katedru uhorských dejín na peštianskej univerzite. Opäť ožila možnosť jeho cesty do Ríma. Zo všetkého vzišlo a tak sa pokúšal získať farnosť. Nevyšiel mu pokus s Esterházyovcami, patrónmi v Bernolákove a Majcichove, ani úsilie o bratislavské kanonictvo. Ale úspech sa dostavil v podobe farnosti v Gbeloch, kde bola patrónom cisárska rodina.  3. novembra 1853 je dosadený do úradu. V novom prostredí nebol sprvu priaznivo prijatý. Hlavne okolití kňazi mu závideli vynikajúcu faru, ktorú si trebalo „zaslúžit“ službou na horších miestach. Láni ale svojimi osobnostnými rysmi dobrosrdečnou povahou a učenosťou všetkých presvedčil o správnosti rozhodnutia a jeho fara prekvitala. Nechal zreštaurovať vnútro kostola, venoval sa škole, dal opraviť faru. Okolo kostola a pred farou vysadil štepnú a kvetinovú záhradu, vybudoval včelín. Toto jeho úspešné pôsobenie na fare prerušila nevyhnutná smrť. K smrteľnému lôžku sa mu podarilo privolať svoju matku. Pár dní pred svojou smrťou sa dal vyniesť do záhrady, aby sa s ňou rozlúčil ako so súčasťou prírody a živým tvorom. Zomrel 23. mája 1856. Ako milovník prírodných vied si vyžiadal, aby bol po smrti pitvaný. Lániho ustavičná práca za písacím stolom sa veľkou mierou podpísala na jeho predčasnej smrti. Lekári skonštatovali zrast čriev a abnormalitu pečene. Údaje z matriky hovoria o žltačke. O tom, že vzišiel zo slovenského prostredia svedčí aj to, že jeho matka mu zaopatrila na hrob železný kríž v kamennom podstavci so slovenským nápisom. V roku 1873 bol pôvodný kríž odstránený a nahradený mramorovým náhrobkom. Slovenský nápis bol nahradený latinským nápisom, ktorý zhotovil historik Ferdinand Knauz, od ktorého sa dajú čerpať informácie o Lániho diele a živote. Lániho smrť sa spomínala len vlažne. Rozsiahly nekrológ napísal Daniel Lichard, Lániho priateľ.

 Študijná cesta

V lete 1844 sa Láni vzdal miesta profesora všeobecných a uhorských dejín a usiloval sa získať miesto profesora bohovedy, pedagogiky a gréckeho jazyka na krakovskej univerzite. Tento cieľ sa mu nepodarilo splniť. Cez toto leto ho ostrihomský arcibiskup a uhorský primás Jozef Kopacsy vysiela na dvojmesačnú zahraničnú cestu. Túto cestu aj sponzoruje. Láni navštevoval univerzity v západnej Európe (Nemecko, Švajčiarsko, Francúzsko, Anglicko). Na svojich cestách študoval západoeurópsky katolicizmus a oboznamoval sa so školskými a výchovnými zariadeniami s osobitným zreteľom na výchovu kňazstva. Zároveň študoval zmiešané manželstvá. Usiloval sa navštíviť západoeurópske centrá katolicizmu a osobne sa zoznámiť s jeho predstaviteľmi. Stretol sa aj s neúspechom. Nepodarilo sa mu získať prijatie u kardinála Mikuláša Wisemana, známeho svojou knihou o súvise nového prírodného bádania so zjaveným náboženstvom. V Dubline ale navštívil írskeho politického vodcu v boji za emancipáciu írskych katolíkov Daniela O’Connella. Ten sa aktívne zasadzoval o právo pre katolíkov byť volený do parlamentu a za zrušenie Aktu únie, ktorý hovoril o spojení Írska s Veľkou Britániou. Známy je pod menami osloboditeľ (The Liberator) a emancipátor (The Emancipator). Na týchto cestách našiel inšpiráciu pre svoje vlastné diela, zoznámil sa s prácami, ktoré neskôr citoval a veľkou mierou naňho zapôsobila štúdia francúzskeho historika F. P. Quizota o európskej civilizácii Histoire de la civilisation en Europe. Týmto historikom je obzvlášť ovplyvnená jeho tvorba.

Hľadanie správneho smerovania

Počas štúdia v Trnave bol členom študentskej jednoty, ktorá bola vedená v maďarskom národnom duchu. Rozmach maďarskej idey bol dôsledok toho, že tu  študovalo veľa maďarských študentov a pôsobili maďarskí profesori. Jednota kládla hlavný dôraz na maďarčinu, sebavzdelávanie čítaním kníh, novín, časopisov, učenie sa cudzích rečí a cestovanie. Láni bol členom maďarskej jednoty aj v Pešti. V Trnave i Pešti sa uňho prebúdza záujem o minulosť. Zároveň ho ale tieto jeho pôsobiska odcudzili od slovenského národa. Vzišiel zo slovenského prostredia, ale rodina nebola národne uvedomelá. Inak by sa možno nedostal pod cudzí vplyv. Láni sa podieľal na rozvoji maďarského spoločenského a kultúrneho života, ale neprechovával zášť voči slovenskej kultúre. Nemôžeme ho radiť k radikálne nacionalisticky orientovanej maďarskej spoločnosti. Zachoval si značný odstup. V roku 1837 založil v rodnej obci maďarský čitateľský spolok, ktorý sa ale dlho neudržal.

Mimoriadnou udalosťou, ktorá ho viac utvrdila v proslovanskom zmýšľaní bola udalosť, ktorá sa mu prihodila v Šoporni, kde takmer prišiel o život, kvôli nedorozumeniu pre zvonenie. Kossutovský veliteľ v obci si zvonenie vysvetľoval ako nepriateľský akt, Lániho nechal spútať ako záškodníka. Lániho zachránil jeho bývalý žiak, honvédsky dôstojník. Po tomto incidente vykoná onedlho Láni nasledujúci čin. Začiatkom februára 1849 odovzdal osobne cisárovi Františkovi Jozefovi II. v Olomouci svoje dvojzväzkové dielo o zásluhách uhorského katolíckeho kléru Magyar Catholikus Clerus érdemeinek történetigazolta emléke I-II. Odmenou od cisára mu bola zlatá medaila za zásluhy o umenie a vedu. Nevieme s určitosťou povedať, čo ho viedlo k tomuto kroku, ktorý môžeme označiť za politický akt, ale oficiálne sa tým prihlásil k Viedni a k dynastii a deklaroval svoju vernosť panovníkovi. Je dosť možné, že na Morave sa stretol s viacerými predstaviteľmi národného pohybu, určite s D. Lichardom a s katolíckymi kňazmi, ktorí museli utiecť pred prenasledovaním. V Lániho dielach nebadať, že by písal oslavne voči maďarskému národu. Práve naopak, snaží sa o historickú pravdu o Slovanoch a Slovákoch. Poukazoval na mnohonárodnosť a mnohorečovosť Uhorska, na starobylosť a autochtónnosť  slovanských sídel a na zásluhu Slovanov o christianizáciu Maďarov a ich pozdvihnutie na kultúrnom, politickom a hospodárskom poli. Počas pôsobenia v Bratislave a Trnave je viac ako možné, že narazil aj na slovenské národné pohyby a revolučné pohyby 1848/1849 ho primäli k úplnému obratu v národnostnom zmýšľaní. Finálnym krokom bola jeho cesta k panovníkovi do Olomouca. Od tohto aktu už Láni svoje diela okrem dvoch príležitostných článkov písal len po slovensky, popr. česky. V slovenských novinách písalo sa o ňom ako o vlastencovi, maďarskými  novinami bol vyhlásený za pansláva. Láni proti žiadnemu vyjadreniu neprotestoval. Láni bol popri ostatných katolíkoch (Radlinský, Palárik, Rešetka) v rokoch 1848/1849 zástancom staroslovenčiny. Anonymný nekrológ hovorí,  že Lániho obľúbenými autormi boli Šafárik, Hollý, Kollár, Sládkovič, Mickiewicz. To sa ale zrejme vzťahuje až po rok 1849. Keď si zdokumentujeme celý Lániho život, je to život hľadania sa o čom svedčia veľké zmeny jeho miest pôsobenia. Daniel Lichard ho charakterizoval ako mierneho cholerika, impulzívneho, vytrvalého, úprimného, ale i náladového, vrtošivého. Mal záľubu v zmene, pohybe a stále spriadal nové plány. V profesorskom i kňazskom povolaní bol nadmieru pracovitý a usilovný.

V konečnom dôsledku je Láni reprezentant uhorskej a slovenskej historiografie. Navrátil sa do tábora slovenských národovcov a jedine smrť mu zabránila v jeho ďalšej službe pre národ. Bolo by zaujímavé sledovať jeho pôsobenie v predmatičnom i matičnom období, kde by bol vo vedeckej oblasti obrovským prínosom.

Literárna činnosť

Láni bol mimoriadne vzdelaný človek, polyhistor a polyglot. Ovládal viac ako 10 jazykov: češtinu, poľštinu, ruštinu, chorvátčinu, nemčinu, francúzštinu, angličtinu, španielčinu, taliančinu, gréčtinu, latinčinu, maďarčinu. V literárnej oblasti sa najprv orientoval na náboženské diela, potom začal písať historickú literatúru. V mladosti písal básne, novely i drámu. Vydanie štúdie o Marianke sa stalo základom jeho ďalšieho historického bádania. Ovplyvnený umierneným royalistom F. P. Guizotom preberal jeho myšlienky. Zhodoval sa s Guizotovým pohľadom na dejiny. Guizot sám nepochybne pod vplyvom Hegla hovoril o dejinách ako o dejinách civilizačného procesu, zdôrazňoval vývinový moment. V tomto sa Láni tiež odvoláva na Hegla. Vplyv naňho malo aj mnohozväzkové dielo Monumenta Germaniae historica a J. J. Görres.

Rozsiahly Lániho zámer vo vedeckej oblasti si priblížime spomenutím niektorých jeho významných diel.

Za zaujímavé dielo sa považuje Magyarföld egyháztörténetei. Ausztriaházi korszak 1-3 (Dejiny maďarskej krajiny. Obdobie rakúskeho domu, I. zv. 1526-1604; II. zv. 1604-1711; III. zv. 1711-1840). Za túto viac ako tisícstranovú prácu bol ocenený na teologickej fakulte peštianskej univerzity cenou kaločského kanonika Jozefa Horvátha. V diele spracoval takmer 300 ročnú históriu náboženského a cirkevného vývinu v Uhorsku. Čo sa týka reformácie Láni zdôraznil moment národnej solidarity u nemeckého obyvateľstva v Uhorsku. Pri rekatolizácií vyzdvihol úlohy Petra Pazmányho (získavanie vyššej šľachty pre katolícku cirkev, čím sa získa aj poddaný ľud). Píše o veľkých osobnostiach uhorského katolicizmu (Oláh, Forgách, Pázmany, Rudnay a i.)

Ďalšie dielo, ktoré spomenieme je Magyarföld háznépe – rozmerná práca o národnostnom obraze Uhorska v dobe príchodu Maďarov do Uhorska na konci 9. stor. a o vplyve jednotlivých národností na Maďarov do čias Ondreja III. Týmto dielom vyhral súbeh s dvoma konkurentmi a dostal odmenu 100 zlatých. V roku 1846 vydal populárne uhorské dejiny Magyar nemzet történeti képekkel a nép számára venované Jánovi Czirákymu, kráľovskému tabulárnemu sudcovi. S pohŕdaním tu podáva informácie o Bocskayovi, Bethlenovi, Rákocziovi. Boli to osobnosti o ktorých s hrdosťou hovorí maďarský národ. Teda už tu vidíme, že Láni nebol fanaticky predchnutí maďarským nacionalizmom, ale vyjadruje sa k určitým veciam kriticky. Vynikajúce dielo Lániho ako cirkevného historika vyšlo až po jeho smrti: Lányi Károly Magyar egyháztörténelme 1,2 (všeobecné uhorské cirkevné dejiny Karola Lániho). Ferinand Knauz doplnil niektoré chýbajúce kapitoly a podrobil kritike niektoré Lániho náhľady ale vždy je zreteľné rozoznať Knauzov názor a Lániho. Dielo je zhrnutie tisícročného obdobia a už len z toho dôvodu je hodné obdivu. V prvom zväzku je badať jasný Lániho proslovanské orientovanie.

Lániho dielo Dějepis lidstva. K užitku mládeži vyšších gymnasiálnych trid sa pýši tým, že venuje veľkú pozornosť slovanských národom. Používalo sa ako učebnica pre slovenské stredné školy na celom území Uhorska. V pododdiele o slovanských dejinách žiadne iné dielo do Lániho čias neprinieslo toľko pravdivých informácii o slovanských dejinách. Dielo ostalo nedokončené.

Jonáš Záborský sa vo viedenských Slovenských novinách (1852) vyjadril k Lánimu a jeho dielu Krátky dejepis Cirkwe kresťansko-katolické jakožto pokračowáni a druhá biblické histórie stránka nasledovne:

„Zúfal si on s mnohými nad národem svým, proto své služby věnoval blaženějším sůsedúm. Když se ale nejnovějšími převraty okolnosti změnily, když Slovák z poroby pozdvižen a zákonně jiným národum co rovnoprávny bratr o bok byl postaven, tuť se obrátil i on zvrhna břemena všech předsudku v kterými ho škola sklíčila, ku národu svému a umínil sobě jemu sílu své obětovati. Oheň přirozené lásku k rodu svému a krvi své, který ve šlechetném srdci jeho pod popelem dútnal, vyblknul pod příznivým větříkem mocně a prošel ihned ve skutky, z nichž jeden jest i spomenutý Dějepis církve křesťansko-katolícke.“

Láni študoval pramenné materiály v mnohých archívoch, Pri svojom štúdiu narazil v zbierke trnavského lekárnika Schustera na rukopis ordinária (nábožné čítanie v kláštoroch), ktoré bolo napísané pre ženský kláštor klaristiek v Trnave. Láni rukopis získal a daroval Maďarskej akadémii vied. Rukopis nesie po ňom pomenovanie Lániho kódex.

 

Fotografie: Spoločnosť priateľov cestovateľa Samuela Šikeťa a pukanskej histórie

Použitá literatúra:

JANKOVIČ, Vendelín: Život a dielo Karola Lányiho. In: Historické štúdie, roč. 12, 1967, s. 21-62.

KOVÁČIK L, PONICKÁ Ľ.: Spoznávajme významných rodákov. In: Pukanské noviny, roč. XX, 2012, č. 3-4, s. 12

Spoločnosť priateľov cestovateľa Samuela Šikeťa a pukanskej histórie: Osobnosti Pukanca. In: Pukanské noviny, roč. XXI, 2013, č. 5, s. 12

PAŠTEKA, Július a kol.:Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava: LÚČ, 2000.

RADVÁNI, Hadrián: Tri generácie bernolákovcov. Trnava: Západoslovenské múzeum v Trnave, 2001

Slovenský bibliografický slovník: Martin: Matica slovenská, 1989.

2022-12-21T14:00:46+00:0021 decembra 2022 |Osobnosti slovenských dejín|
X