Sú cesty, ktoré meriame kilometrami, a potom sú také, ktoré meriame spomienkami. Jednou z nich bola aj vlastivedná exkurzia, ktorú v sobotu 12. septembra 2026 zorganizoval Dom Matice slovenskej v Rimavskej Sobote v spolupráci s Mestom Rimavská Sobota.
Na podujatí sa zúčastnili členovia Miestneho odboru Matice slovenskej v Rimavskej Sobote a členovia Miestneho odboru Matice slovenskej v Lukovištiach. Ich cesta viedla cez Polichno, Divín a Veľký Krtíš až do Modrého Kameňa. Každé z týchto miest otvorilo inú stránku veľkej knihy našej histórie. Lektorkou exkurzie do histórie bola Jarka Lajgútová.
Exkurzia bola zároveň poďakovaním a symbolickou odmenou matičiarom, ktorí sa počas roka aktívne zapájali do kultúrnych, spoločenských a športových podujatí organizovaných Miestnym odborom Matice slovenskej v Rimavskej Sobote. Bola prejavom vďaky za ich ochotu, obetavosť a čas venovaný spoločným aktivitám, uchovávaniu kultúrneho dedičstva a šíreniu dobrého mena Matice slovenskej.
Prvou zastávkou bolo Polichno – rodisko významnej slovenskej spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy. Už pri vstupe do jej rodného domu návštevníkov privítali slová: „Vitajte v mojom rodnom dome. Dom, v ktorom som sa narodila, sa zmenil na múzeum a vy tu dnes nájdete zlomky môjho života.“
Za múrmi starého domu akoby sa na chvíľu zastavil čas. Zachované predmety, dobové fotografie, ľudové odevy a pútavé rozprávanie priblížili prostredie, z ktorého vyrástla jedna z najvýznamnejších osobností slovenskej literatúry. Práve tu Timrava pozorovala ľudí, načúvala ich rozhovorom a spoznávala ich radosti, trápenia i slabosti. Neskôr ich zachytila vo svojich dielach pravdivo, bez prikrášľovania, no zároveň s hlbokým porozumením pre človeka a život slovenského vidieka. Pri pamätnej tabuli si účastníci uctili jej pamiatku a urobili si spoločnú fotografiu s vlajkou Matice slovenskej. Nebola to iba fotografia na pamiatku, ale aj prejav úcty žene, ktorej slová prežili svoju dobu a prihovárajú sa nám dodnes.
Ďalšie kroky viedli do Divína. Nad obcou sa dvíhajú múry hradu, ktoré už celé stáročia mlčky strážia okolitú krajinu. Keby kamene vedeli rozprávať, rozpovedali by príbehy o šľachtických rodoch, zápasoch, víťazstvách, pádoch i každodennom živote ľudí pod hradom. Zichyho kaštieľ zasa pripomenul časy, keď sa dejiny nepísali iba na bojiskách, ale aj v komnatách šľachtických sídel. Minulosť tu nie je len vzdialeným súborom mien a letopočtov. Stáva sa priestorom, do ktorého možno vstúpiť, dotknúť sa ho pohľadom a aspoň na chvíľu pocítiť jeho atmosféru.
Vo Veľkom Krtíši účastníci navštívili najstaršiu budovu evanjelickej fary, v ktorej sa v roku 1819 narodil August Horislav Škultéty – evanjelický farár, pedagóg, spisovateľ a národný buditeľ. Jeho busta, portrét, podpis, knihy a ukážky z tvorby predstavili človeka, ktorý zasvätil svoj život vzdelávaniu, slovenskej literatúre a službe národu. Medzi vystavenými dielami nechýbali Slovenské povesti, ktoré zhromažďoval spolu s Pavlom Dobšinským, ani jeho učebnice, básne a ďalšie práce určené slovenským školám a mládeži. Starobylý pracovný stôl s knihami pôsobil, akoby od neho jeho majiteľ iba na chvíľu odišiel. V tichu expozície si návštevníci mohli uvedomiť, že sila národa sa nerodí iba vo veľkých historických udalostiach. Vyrastá aj pri svetle lampy, nad otvorenou knihou, v školských laviciach a v práci ľudí, ktorí svoj život venujú vzdelávaniu ďalších generácií. Spoločná fotografia pred pamätnou tabuľou sa stala symbolickým poďakovaním človeku, ktorého dielo pomáhalo uchovávať slovenské slovo v časoch, keď to nebolo jednoduché.
Putovanie vyvrcholilo v Modrom Kameni. Hrad týčiaci sa nad mestom, jeho starobylé múry a Múzeum bábkarských kultúr a hračiek vytvorili krásnu bodku za celodennou cestou. Svet bábok a hračiek vrátil návštevníkov aspoň na chvíľu do detstva – do čias, keď sme prostredníctvom rozprávok spoznávali dobro a zlo, odvahu, múdrosť i spravodlivosť. Aj ony sú súčasťou našej kultúrnej pamäti, pretože príbehy, ktoré počúvame ako deti, si často nesieme po celý život.
Domov sa účastníci nevracali iba s fotografiami. Priniesli si nové poznanie, spoločné zážitky a vedomie, že minulosť nie je nemá ani vzdialená. Stále k nám prehovára – zo stránok kníh, zo starých pracovných stolov, z múrov rodných domov i z kameňov hradných zrúcanín. Treba sa len na chvíľu zastaviť a započúvať. Pretože národ, ktorý si pamätá svoje príbehy, nestráca cestu. A človek, ktorý pozná svoje korene, sa nemusí obávať ani ciest budúcnosti.
DMS Rimavská Sobota/MO MS Rimavská Sobota
