autor: JÚLIUS LOMENČÍK, poverený riaditeľ Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej
Jedným zo spoľahlivých článkov slovenského dramatického umenia bola tvorba Ivana Bukovčana, od narodenia ktorého uplynulo 105 rokov (narodil sa 15. septembra 1921 v Banskej Bystrici). Umelca, na ktorého si občas spomenie televízia uvedením filmovej trilógie Medená veža (1970), Orlie pierko (1971) a Stratená dolina (1976), pre ktorú napísal scenáre. Divadlá sú k jeho tvorbe macošskejšie. A to aj napriek tomu, že nadčasová platnosť jeho dramatického diela spočíva vo všeľudskom obsahu i posolstve väčšiny jeho divadelných hier. Stavia sa v nich jednoznačne na stranu života proti všemocnej sile zla, násilia a smrti, na obranu človeka a jeho dôstojnosti, práva a slobody proti mocnostiam rozkladajúcim jeho identitu, manipulujúcim s jeho citom, mysľou a vôľou.
Ivan Bukovčan v divadelných hrách a filmových scenároch, ale i v publicistických vystúpeniach reagoval na premenlivosť sveta a spoločnosti. Načrel do minulosti i prítomnosti a vytvoril mnohé z toho, čo príde, či môže prísť. V jeho literárnej tvorbe bol súlad medzi životom a dielom. Zásluhou otca získal od detstva vrúcny vzťah k prírode. Napokon značnú časť detstva strávil na Starých Horách pri Banskej Bystrici, k čomu sa osobne vyjadril nasledovne: „Po prvej svetovej vojne starohorská dolina, pustá, vyrabovaná, už len skúpo živila drevorubačov a vrchárskych bedárov. Veľa tu bolo drsnej horskej krásy, ale málo chleba. Až neskôr som vedel vďačne oceniť, čo mi dalo desať rokov, prežitých v tomto prostredí, pre formovanie života a pre umelecký vývin.“ A práve horské dediny, ich obyvatelia, čarokrásna príroda sa stala domovom jeho literárnej tvorby. Úcta a dôvera voči robotnému človeku mu nebola vštepená dobou, keď písal, lebo si ju do doby priniesol v sebe. V ľuďoch obdivoval pracovitosť a prirodzenú statočnosť, preto v jeho tvorbe nachádzame dramatickú reakciu na správanie sa a konanie človeka počas Slovenského národného povstania, ale aj pri akejkoľvek príležitosti, keď niečo ohrozovalo spoločnosť a jednotlivca v nej. Výraznými tvorivými činmi v tomto smere sú najmä jeho dramatické diela Kým kohút nezaspieva, Prvý deň karnevalu a Sneh nad limbou, ktoré sú z rodu „optimistických tragédií“. V nich tragédia človeka nie je zavŕšením, ale predobrazom víťazstva myšlienky slobody a ľudskosti. Nesústreďuje sa na zobrazenie hrozby fyzickej likvidácie človeka, ale aj mravnej. Preto ku hre Kým kohút nezaspieva treba pridať aj tragikomédiu Pštrosí večierok a drámu Zažeň vlka. V týchto hrách sa Bukovčan angažoval za humanizáciu človeka, aby nepodľahol úplnej barbarizácii, či už akýmsi tlakom zvonka, mimo človeka, alebo aj jeho tajomného vnútra, ktoré sa prejavuje často neľudskosťou. Nastoľuje teda večné otázky, čím vlastne je človek, kto to vlastne je? Kladie si ich preto, lebo človek objavuje zákutia vesmíru, lákajú ho tajomné a neznáme diaľky, ale chýba mu pohľad do seba, na seba. Preto tieto hry mali priaznivú ozvenu, preto takmer v každej divadelnej sezóne v prvej polovici 70. rokov 20. storočia prišiel s novou hrou, napr. Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica, prípadne Takmer božský omyl.
Bukovčanove názory na umenie sa začali formovať počas vysokoškolského štúdia v Bratislave v prvej polovici 40. rokov 20. storočia vo filmovej publicistike, čím si vytvoril základ pre neskoršie myslenie a budúce názory na život a umenie. Základnou Bukovčanovou vlastnosťou vtedajších článkov o filme bol boj proti gýču vyrábaného v ateliéroch hitlerovského režimu. Za typický znak vojnových čias pokladal Bukovčan skutočnosť, že „… kvalita sa nahrádza množstvom, sériová výroba ukazuje všetky svoje tiene“, preto pokladal za správne „… posudzovať každý film podľa toho, nakoľko sa aspoň priblížil k absolútnym hodnotám umeleckým“. Napokon zanechal publicistickú činnosť a koncom roka 1947 prestal byť profesionálnym novinárom. Stal sa najprv externým spolupracovníkom Československého štátneho filmu a neskoršie aj interným zamestnancom vo funkcii dramaturga, v ktorej spolupracoval s inými autormi na filmových námetoch a literárnych scenároch. Okrem toho napísal aj sám mnohé filmové scenáre, z ktorých prevažná časť sa realizovala. Za všetky opäť pripomínam literárne scenáre k filmovej trilógii – Medená veža, Orlie pierko a Stratená dolina –, v ktorej objektom Bukovčanovho záujmu je hodnota nerozlučného priateľstva. V hrách a filmových scenároch zobrazoval ľudí najmä v skúškach, pričom skúmal, ako sa v nich človek zachová, a to osobitne v čase prelomových historických udalostiach, v ktorých sa doslova lámali charaktery. Z literárnych scenárov k filmom je potrebné ešte spomenúť: Človek na moste, Deň, ktorý neumrie a Stratená dolina. V prvej polovici 70. rokov všetko nasvedčovalo tomu, že mu to jednoducho „píše“. Prišlo však nečakané zranenie (vo februári 1975), ktoré bránilo vo fyzickom pohybe, a tým obmedzovalo v pozorovaní života. A práve v čase vrcholenia svojej všestrannej tvorivej aktivity náhle odišiel dňa 25. mája 1975 pred úsvitom nedeľného rána.
Ešte pred definitívnym pozemským odchodom stihol dopísať tragédiu Fatamorgána, v ktorej sa zamyslel nad ľudstvom a jeho zložitými a ťažko skúšanými osudmi v 20. storočí. Bukovčan mravnú podstatu tejto hry odkrýva v záverečnom monológu postavy Kenotafiosa, ktorý musí trpieť a znášať trýzeň za svoje zaváhanie, za svoj osudný čin: „Ešte mám jasný um … dokončím dielo! Lenže … stačím na to sám …? A možno … možno je to absurdná myšlienka … fatamorgána … vypočítať človeka … Potom aj výsledky musia byť absurdné. – – – Nie … nie! Veď už vieme všetko … skoro všetko … už meriame jeho tlak … jeho teplotu … jeho oči i srdce … ešte musíme poznať jeho mozog … jeho myšlienky … jeho dušu! Veľká šanca pre celé ľudstvo …! Tri a pol miliardy nálezov … morálny röntgen zemegule … mravný obraz tejto planéty. – – Len tak sa pozná, akú má cenu … a akú má nádej … Verím, že je to možné … no … človek sa nevzdáva … človek vždy dokončí svoje dielo … dobré i zlé.“
Symbolicky tu Bukovčan uzavrel aj svoj životný oblúk, keďže končí konštatovaním, že dielo treba vždy dokončiť. Aj z týchto myšlienok nevanie akýsi „socializmom nasýtený ideologický pach“ (aj napriek tomu, že dielo vzniklo v tom čase), ale „tragický“ optimizmus, humanizmus, túžba po ľudskom dobre, o ktorom sníval, majúc na myslí určite aj človeka v budúcnosti, čiže aj dnešného súčasníka v druhej polovici druhého desaťročia 21. storočia. Určite aj pre tohto konzumom poznačeného človeka by myšlienky Ivana Bukovčana mali čo povedať – a prinútili by ho sa zamyslieť aj nad sebou. Žiaľ, myslenie sa dnes už nenosí, možno preto aj Ivan Bukovčan musí ležať v „demokratických trezoroch“.
