Martin Čulen

200. výročie narodenia Martina Čulena – pedagóga a národného buditeľa

Autor: Mgr. Jaroslav Durec, PhD., Slovenský historický ústav Matice Slovenskej

Obdobie 19. storočia v slovenských dejinách je naplnené niekoľkými dôležitými charakteristikami od revolučných udalostí, cez národnobuditeľské aktivity až po stupňujúcu sa maďarizáciu. Neodmysliteľne toto všetko malo zásadný dopad na politicko-spoločenský život nielen Slovákov, ale aj ostatných nemaďarských národností, ktoré žili na území vtedajšieho Uhorska v rámci Habsburskej monarchie. Podstatnou súčasťou tohto všetkého boli aktéri, ktorí viac alebo menej zasahovali do spoločenského diania. K vyššie uvedeným trom charakteristikám 19. storočia s určitosťou patrí katolícky kňaz a pedagóg Martin Čulen. Svedectvo o životnom príbehu a diele tejto osobnosti nám neponúkajú ani tak zachované historické pramene v podobe písomnej pozostalosti, ale najmä jeho výnimočné osobnostné vlastnosti – neúnavnosť, pracovitosť, prísnosť, ale aj vľúdnosť, porozumenie a láskyplnosť, ktoré mu napomáhali k dosahovaniu úspechov v pedagogickej a národnobuditeľskej oblasti s cieľom povzniesť vzdelanostnú úroveň slovenského obyvateľstva. Bol spoluzakladateľom Matice slovenskej a rovnako stál pri zrode niekoľkých ďalších národných spolkov – Kníhtlačiarskeho spolku v Martine, Živeny a Spolku sv. Vojtecha. Ako významný gymnaziálny profesor matematiky a fyziky bol členom pripravovaného matematicko-prírodovedného vedeckého odboru Matice slovenskej.

POHĽAD DO ŽIVOTNÉHO PRÍBEHU MARTINA ČULENA

Životný príbeh Martina Čulena sa začal písať dňa 31. mája 1823 v rodine otca Štefana Čulena a matky Kataríny rod. Hladíkovej. Napriek tomu, že otec nebol bohatým roľníkom, ale len maloroľníkom, bol národne uvedomelým Slovákom. Svojou usilovnou pracovitosťou umožnil svojim trom synom Michalovi, Martinovi a Štefanovi, aby boli prvými vysokoškolsky vzdelanými ľuďmi v rodnej obci Brodské. Nasledujúce životné cesty Martina Čulena len nasvedčujú tomu, ako veľmi si osvojil pozitívne osobnostné stránky svojho otca. Prejavilo sa to okamžite po nástupe do miestnej ľudovej školy, ktorú navštevoval v rokoch 1830 – 1836. Podmienky k získaniu základného vzdelania neboli práve najlepšie. Vyučovanie prebiehalo len v zimných mesiacoch, pretože, ako bolo v tomto období pravidlom, deti a všetci práceschopní museli pomáhať pri sezónnych prácach na poliach. Okrem toho ľudová škola bola tradičnou jednotriedkou s nedostatkom stolov a stoličiek. To však nijako nebránilo tomu, aby sa dokázal Martin Čulen vďaka svojej usilovnosti a svedomitej práci stať najlepším žiakom v triede. Znamenité výsledky a získané vedomosti mu zabezpečili možnosť študovať na vyšších stupňoch škôl.

V roku 1836 začína Martin Čulen svoje stredoškolské gymnaziálne štúdium. Spočiatku navštevoval gymnázium v Skalici, ale po štyroch rokoch štúdia, v roku 1840, odišiel študovať do Trnavy a o krátky čas do Bratislavy. V roku 1843 odišiel do Ostrihomu, kde maturitou zavŕšil gymnaziálne štúdium. V tomto období pre chudobných študentov jedinou možnosťou ako získať vysokoškolské vzdelanie bolo rozhodnúť sa pre kňazské povolanie. Inak tomu nebolo ani v prípade Martina Čulena. Filozofické štúdia absolvoval v Trnave a odtiaľ v školskom roku 1845/46 odišiel študovať teológiu na Pazmáneum do Viedne. Martin Čulen v priebehu štúdia dosahoval vynikajúci prospech. Za rímskokatolíckeho kňaza bol vysvätený 13. decembra 1848 v Ostrihome. Ako kaplán následne pôsobil vo Veľkých Levároch a krátku dobu pobudol v Majcichove.

Odtiaľ odišiel dňa 17. novembra 1851 za dočasného profesora matematiky a fyziky na gymnázium do Banskej Bystrice, kde od roku 1849 už prebiehalo poslovenčovanie zásluhou Dr. Jozefa Kozáčka a najmä biskupa Štefana Moysesa. O skutočnosti, že vyučovací proces na banskobystrickom gymnáziu bol na vysokej úrovni dosvedčuje zloženie profesorského zboru, v ktorom maďarských vyučujúcich nahradili slovenskí a českí pedagógovia: J. Dragoni, M. Ružička, V. Vařečka, J. Rožek, J. Kríž, A. Franta, V. Vlček, V. Matura, V. Zenger, J. Štěpán, J. Kořínek, E. Sigel a ďalší. Martin Čulen ako suplujúci profesor vyučoval matematiku vo všetkých triedach a fyziku v IV. triede. Svedomitá a usilovná práca robila z neho mimoriadne spoľahlivého pedagóga, čo neušlo pozornosti ostatným členom profesorského zboru. Čulenovo zaujatie matematikou sa odzrkadlilo v napísaní prvej slovenskej učebnice matematiky Aritmetika pro I. a II. třídu nižšího gymnásia, vydaná vo Viedni roku 1854. Napísaná bola najskôr v nemčine a následne potom v slovakizovanej češtine. Jej predlohou sa stala učebnica aritmetiky pre I. a II. triedu gymnázií od slovinského matematika a pedagóga Františka Močnika. Učebnice od tohto autora boli v tom čase rozšírené po celej monarchii. Mladému profesorovi Martinovi Čulenovi sa za napísanie učebnice matematiky dostalo uznania a finančnej odmeny 200 zlatých. Máme však zato, že oveľa väčšia odmena za usilovnú a svedomitú prácu bola dopriata Martinovi Čulenovi ešte v roku 1853, keď získal štipendium viedenskej univerzity s možnosťou navštevovať fyzikálno-matematický seminár. Jeho absolvovanie bolo dôležité najmä v rámci splnenia kvalifikačných požiadaviek na miesto riadneho gymnaziálneho profesora. Na viedenskej univerzite profesorské skúšky zložil s vyznamenaním, ako vôbec prvý poslucháč z Uhorska. Krátko na to, začiatkom novembra 1854, sa vrátil naspäť do Banskej Bystrice, ale tu už nepobudol príliš dlho. S rokom 1854 sa spája významná udalosť dejín slovenského školstva, keď bolo rozhodnutím cisára a výnosom ministerstva banskobystrické gymnázium premenované na c. k. štátne vyššie gymnázium, ktoré malo mať týmto spôsobom zabezpečenú existenciu do budúcna a zároveň poskytovať vyššie vzdelanie slovenským študentom v rámci Zvolenskej, Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej a Turčianskej župy. Na základe toho vidíme, že banskobystrické gymnázium malo skutočne veľký význam a širokú oblasť pôsobnosti.

Školské úrady sa rozhodli od 22. júla 1856 preložiť Martina Čulena na vyššie kráľovské katolícke gymnázium do Bratislavy, kde bol ako profesor jediným Slovákom. Z tohto hľadiska vyznieva trochu paradoxne, že okrem matematiky a fyziky, vyučoval tiež maďarčinu. V priebehu bratislavského pobytu sa zoznámil s dozorcom stredných škôl bratislavského dištriktu Dr. Jozefom Kozáčkom. Spolu s ním navštevoval Martin Čulen niektoré okolité školy. Okrem iného sa stal členom Prírodovedeckého spolku. Vo všeobecnosti na gymnáziu v Bratislave taktiež nepôsobil príliš dlho, pretože v roku 1859 školské úrady vymenovali 36-ročného Martina Čulena za riaditeľa gymnázia v Szatmáre (pozn. dnešné Satu Mare v Rumunsku). Dôvodom preloženia bola pasivita a nevôľa Maďarov po neúspešnej revolúcii, čo znižovalo úroveň vyučovania. Rozhodne nebol spokojný s preložením na miesto, ktoré bolo na jednej strane okrajovou oblasťou Uhorska a na druhej strane ho vzďaľovalo od domáceho slovenského prostredia. To nič ale nemení na skutočnosti, že počas spravovania gymnázia riaditeľom Martinom Čulenom boli zavedené nové organizačné poriadky, s ktorými síce celkom nesúhlasili ostatní profesori, ale každopádne mu zabezpečili kvalitnú úroveň. Nedostatok národne uvedomelých pedagógov na území Slovenska si vyžiadalo, aby biskup Štefan Moyses vymohol preloženie Martina Čulena naspäť na gymnázium v Banskej Bystrici, kde sa ujal miesta riaditeľa prvého poslovenčeného gymnázia. Túto funkciu vykonával v rokoch 1862 – 1867, pričom sa uvádza, že práve toto päťročné pôsobenie patrilo k najšťastnejšiemu obdobiu pedagogického pôsobenia Martina Čulena. Vďaka jeho pedagogickému, rečníckemu a organizátorskému talentu a neochvejným zásluhám Štefana Moysesa sa banskobystrické gymnázium tešilo vynikajúcej povesti a rešpektu zo strany školských úradov. Vyučovanie síce prebiehalo aj v maďarčine a nemčine na niektorých predmetoch, ale prevahu mala bezpochyby slovenčina ako hlavný vyučovací jazyk. Banskobystrické štátne vyššie katolícke gymnázium sa skutočne považovalo za slovenskú strednú školu ako prvú na Slovensku.

Nepriaznivá politicko-spoločenská situácia, ktorá nastala po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867, kruto zasiahla do života banskobystrického gymnázia. Maďarskej vládnucej moci bol tŕňom v oku slovenský charakter školy. Napätá situácia sa vyostrila ešte viac, keď zvolenským podžupanom sa stal Béla Grünwald. Ten podal žalobu a následné ,,úspešné” vyšetrovanie zapríčinilo preloženie slovenského profesorského zboru, ktorý bol nahradený maďarským, a Martina Čulena, obvineného z panslavizmu, vymenovali za riaditeľa vyššieho kráľovského gymnázia v Levoči. Napriek zákazu sa obyvatelia Banskej Bystrice s Martinom Čulenom veľkolepo rozlúčili. O tom čo asi cítil vo svojom srdci vypovedá list, ktorý napísal Dr. Jánovi Mallému: ,,Okrem toho náramne zvierajú smutné okolnosti srdce moje, ktoré sa zo všetkých strán na náš národ hrnú a pri tom ani len iskieročka nádeje k obratu lepšiemu. Predaní sme za peniaze spravodlivosti a vydaní na milosť a nemilosť našim úhlavným nepriateľom… Duch môj a povinnosť nedovolia mi ani teraz, aby som národnú hrivňu do zeme zakopal a so založenými rukami díval sa na beh sveta...”

Na gymnáziu v Levoči nepanovalo príliš voči nemu priateľské prostredie. V tomto prípade bol znova ohromujúci jeho národnobuditeľský prístup v prebiehajúcom procese maďarizácie. O to viac bolo možno práve obdivuhodné, že popri nevľúdnemu postoju členov profesorského zboru a pretváraniu škôl na maďarizujúce vzdelávacie ústavy, dokázal Martin Čulen aj v tomto zložitom prostredí pozdvihnúť úroveň gymnázia a popri tom organizovať nepovinný krúžok slovenského jazyka. Rapídne zhoršenie pozície Martina Čulena vo funkcii riaditeľa gymnázia nastalo po tom, ako sa organizačne zapojil do akcie tzv. Spišskej petície 21 obcí, ktorá žiadala rozsiahle politické, národné a kultúrne práva Slovákov. Po vyšetrovaní tejto akcie bol Martin Čulen pozbavený funkcie riaditeľa, ktorú vykonával v časovom rozsahu od 11. marca 1867 do 27. augusta 1868, a dočasne poslaný do výslužby. Ale ani táto okolnosť nezabránila ďalšej pedagogickej činnosti Martina Čulena, pretože už v tom čase pracoval na prípravách otvorenia slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom.

Koncom augusta 1868 odišiel z Levoče do Kláštora pod Znievom, kde sa podujal pripraviť podmienky na založenie ďalšieho prvého slovenského katolíckeho patronátneho gymnázia. Týmto krokom sa mala nahradiť strata poslovenčeného gymnázia v Banskej Bystrici. Založenie rímskokatolíckeho gymnázia sa podarilo a Martin Čulen sa opäť ujal funkcie riaditeľa. Na vtedajšie dobové podmienky išlo o prvé reálne gymnázium v Uhorsku. Vyučovanie sa začalo 3. októbra 1869. Skutočnosť, že gymnázium bolo najmä projektom Martina Čulena dosvedčuje tiež učebný plán, ktorého bol sám autorom. Pri tomto všetkom vyznieva až žalostne krátka, len 5-ročná, existencia tohto gymnázia matičného obdobia. Nebolo záchrany, pretože maďarské úrady postupne zatvorili všetky slovenské gymnáziá, ale aj samotnú Maticu slovenskú. Martin Čulen naplnený pocitom trpkosti zo zničenia svojho najväčšieho životného diela odišiel na čele slovenskej delegácie na slávnostné otvorenie záhrebskej univerzity. Tu pred všetkými prítomnými vo svojom prejave odkryl pravú tvár politiky maďarskej vládnucej moci voči slovenskému národu, v ktorom m. i. povedal: ,,…aj uhorským panslávom svitnú raz lepšie časy, keď teraz vlasť vôbec nemajú, pretože musia zažívať trpké ovocie maďarskej slobody…” Bolo pochopiteľné, že tento prejav odporu nezostane v Uhorsku bez povšimnutia.

Po návrate zo Záhrebu bol zbavený možnosti vykonávať pedagogickú činnosť a poslaný ako kňaz do zabudnutej slovenskej dediny Čaka. Poslať národne uvedomelého slovenského intelektuála pôsobiť na odľahlé kopanice alebo malé slovenské dediny bolo častým riešením maďarskej vlády, ako sa zbaviť svojich odporcov a potlačiť národné cítenie. V prospech neúnavnej činnosti Martina Čulena aj v mimoškolskom prostredí sú svedectvom nielen jeho homílie v kostole, ale tiež ľudovýchovné aktivity v snahe riešiť pálčivé otázky (početnosť sirôt, nízky počet starcov, alkoholizmus, dlžoba, viera v povery). Naďalej udržiaval bohaté kontakty s priateľmi, kolegami a bývalými žiakmi. Neprestával sledovať aktivity slovenských národovcov. V roku 1885 sa predpokladalo, že Martin Čulen ako všeobecne uznávaná osobnosť v národných kruhoch povedie slovenskú delegáciu k panovníkovi Františkovi Jozefovi I. s cieľom odovzdať mu ,,prostolný prosbopis”, v ktorom sa protestovalo proti zhabaniu majetku Matice slovenskej. Martin Čulen unavený celoživotnou bohatou prácou túto ponuku odmietol. V Čaky na fare prežil posledné roky svojho života, kde zomrel 23. januára 1894.

V ZNAMENÍ NÁRODNOBUDITEĽSKEJ A PEDAGOGICKEJ ČINNOSTI – ODKAZ ŽIVOTNÉHO DIELA MARTINA ČULENA

Predstavenie životného príbehu Martina Čulena nám odzrkadľuje neúnavnú národnobuditeľskú a pedagogickú činnosť. Pochádzal síce z chudobnej, ale zato z národne uvedomelej rodiny. Časové ohraničenie životného príbehu Martina Čulena nám v mnohom napovedá, že bol neoddeliteľnou súčasťou prebiehajúcich politických procesov, ktoré mali zásadný dosah na premeny v spoločnosti. Počas stredoškolského štúdia v roku 1840 sa dostal na gymnázium do Bratislavy. Práve v tomto čase sa vrátil Ľudovít Štúr zo študijného pobytu na univerzite v Halle. Už sme spomenuli, že o živote a diele Martina Čulena nie je k dispozícii veľa historických prameňov, ale vychádzajúc z jeho národného cítenia a neskorších aktivít, je viac ako pravdepodobné, že sa dostal do kontaktu so skupinou Štúrovcov. Štúrovská generácia národovcov si práve v období bratislavského pobytu Martina Čulena formovala národnobuditeľskú koncepciu, pričom dospeli k záveru o potrebe zapojenia všetkých slovenských síl v prospech národného prebudenia. Je skutočne otázkou, či práve tieto okolnosti nerozhodli o jeho budúcom kňazskom povolaní s akcentom na pedagogicko-ľudovýchovnú činnosť.

Zásadnejší vplyv na formovanie osobnosti Martina Čulena malo štúdium teológie na Pazmáneu vo Viedni. Je dôležité povedať, že Pazmáneum (pozn. založené v roku 1623 ostrihomským arcibiskupom Petrom Pázmaňom) ako rímskokatolícky seminár bol určený pre seminaristov z Uhorska, najmä však pre Slovákov. Z toho dôvodu tu maďarizácia nenachádzala príliš úrodnú pôdu. Martin Čulen krátko po svojom príchode začal v Pazmáneu organizovať Slovenský čitateľský spolok a slovanskú knižnicu. Čoskoro obe tieto kultúrne ustanovizne začali prinášať bohaté ovocie. Ich činnosť presiahla múry Pazmánea a pomáhala utvárať kontakty medzi Slovákmi žijúcimi vo Viedni, ale aj medzi širšou slovanskou inteligenciou. V živote a diele Martina Čulena malo národné vedomie ako Slováka svoje trvalé miesto. V tomto zmysle už od štúdia v Pazmáneu vo Viedni bol zástancom myšlienky slovanskej spolupatričnosti medzi všetkými Slovanmi. Mimoriadne dobré vzťahy mal so Srbom Vukom Karadzičom (významný srbský vzdelanec, lingvista, jazykovedec, historik, literárny kritik a zberateľ ústnej ľudovej tvorby), ktorý daroval svoju súkromnú knižnicu Slovenskému čitateľskému spolku. Práve zásluhou Vuka Karadziča sa zúčastnil Martin Čulen na Slovanskom zjazde v Prahe, kde vystúpil ako riadny člen slovenskej delegácie. Je zaujímavé stanovisko autora Miloša Štillu (pozn. napísal prvé ucelené dielo o živote a diele Martina Čulena), že revolučné roky 1848 – 1849 nezastihli Martina Čulena nepripraveného. Vyslovuje názor, že už na pôde Pazmánea, mimo územia Slovenska, vznikali medzi seminaristami diskusie o národno-politických otázkach monarchie. Ešte pred odchodom na Slovanský zjazd do Prahy, prišiel už v revolučnej atmosfére Martin Čulen do Skalice, aby sa pridal k Hurbanovým dobrovoľníkom. Dozvedel sa tu však o vydaní zatykača na jeho osobu, ale aj na ostatných národných dejateľov. Následne sa uchýlil do rodného Brodského a odtiaľ sa za tmy odobral do Prahy. Po prerušení Slovanského zjazdu sa zúčastnil bojoch v pražských uliciach. V súvislosti s nasledujúcimi aktivitami Martina Čulena zastávame názor, že podstatu národnobuditeľskej činnosti nevidel ani tak na bojovom poli so zbraňou v ruke, ako skôr v pedagogickej a osvetovej činnosti. Po potlačení povstania v Prahe cisárskymi vojskami sa vrátil znova do Brodského a odtiaľ odišiel do Ostrihomu, kde ukončil teologické štúdia a bol vysvätený za kňaza.

Ak sa obzrieme za životným príbehom Martina Čulena tak si povieme, že práca kňaza ustúpila v prospech pedagogickej činnosti. Samozrejme, nejde o zriedkavý prípad, pretože v dejinách Slovenska nachádzame viacero osobností, ktoré napriek svojmu kňazskému stavu vyvíjali bohatú činnosť v oblasti pedagogiky, literatúry, vedeckého bádania alebo politiky. Len pre zaujímavosť uveďme, že okrem Martina Čulena pôsobili na banskobystrickom gymnáziu tiež ďalší katolícky kňazi: Juraj Slota, Ján Miloslav Gerometta, Michal Chrástek a z externých profesorov Jozef Kozáček, Tomáš Červeň a ďalší.

V prípade Martina Čulena pozorujeme, že napriek aktívnej pedagogickej a národnobuditeľskej činnosti nezanedbával ani svoje kňazské poslanie. Bol všeobecne známy ako výborný rečník nielen za školskými katedrami, ale aj na kazateľnici v kostoloch. Dokazuje to tiež skutočnosť, že po príchode do Bratislavy roku 1856 za profesora katolíckeho gymnázia ho menovali za prvého slovenského kazateľa v kostole Sv. Trojice. Martin Čulen túto funkciu vykonával až do roku 1859, keď ho preložili za riaditeľa szatmárskeho gymnázia. Martin Čulen dôrazne dbal, aby každý deň vyučovania bol poznačený modlitbami a rovnako požadoval, aby sa školské akcie niesli v duchu náboženskom a národnom.

Životný príbeh Martina Čulena nám odzrkadľuje usilovnú a svedomitú celoživotnú prácu pedagóga s humánnym cítením. Bez rozdielu na to, či bol v pozícii člena profesorského zboru alebo riaditeľa gymnázia, kládol dôraz na pracovitosť nielen voči sebe, ale aj smerom k žiakom a kolegom. Okrem toho v životnom príbehu Martina Čulena zohrával zásadný význam historicko-spoločenský kontext doby. To sa ukázalo ako ťažiskové najmä v priebehu spravovania gymnázií, keď bol poverený funkciou riaditeľa. V priebehu Bachovho absolutizmu, ale aj neskôr v čase sprísňujúcej sa maďarizácie v rámci rakúsko-uhorského vyrovnania si kládol Martin Čulen za cieľ ísť trojitou cestou: 1. zefektívniť organizačnú stránku gymnázia a tým pozdvihnúť jeho vzdelávaciu úroveň a prestíž; 2. sprístupniť štúdium všetkým spoločenským vrstvám, nielen bohatým, ale aj chudobným žiakom; 3. prebúdzať v slovenských žiakoch národné cítenie. Dôležitým poslaním Martina Čulena bolo preto poskytovať sociálnu starostlivosť chudobným žiakom. Hlavne počas svojho pôsobenia v Banskej Bystrici a v Kláštore pod Znievom rozšíril alumneum, získaval štipendiá, agitoval podporovateľov gymnázia, chodil po dedinách zbierať milodary. Dôkladné a premyslené prepájanie všetkých troch uvedených častí spôsobilo, že si ho cenili školské úrady, členovia profesorského zboru a študujúci žiaci. Keď nie ako lojálneho občana voči potláčaniu národných práv Slovákov, tak aspoň ako vynikajúceho pedagóga a riaditeľa. V súvislosti s uvedenou trojitou cestou a pedagogickým myslením Martina Čulena sa nám zobrazuje súčasne ako teoretik aj praktik, pričom obe stránky uplatňoval vo vlastnom výchovno-vzdelávacom procese a všeobecne v organizácii chodu gymnázií.

Spoznávanie nielen životného príbehu, ale aj pedagogického myslenia Martina Čulena nie je ľahkou záležitosťou, pretože nezanechal po sebe ucelenejšiu teoreticko-pedagogickú prácu. Z iného uhla nazerania Čulenovu životnú pedagogiku objasňujú tri diela, ktorých je sám autorom. Ide o dve učebnice matematiky pod názvom Aritmetika pro I. a II. třídu nižšího gymnásia (pozn. Túto už zmienenú učebnicu napísal najskôr v nemčine a až potom v slovakizovanej češtine. Obe vydania vyšli vo Viedni v roku 1854.) a Počtoveda čili aritmetika pre I. II. a III. triedu nižšieho gymnázia, pre nižšie reálky a pre všeobecný život (pozn. Túto druhú učebnicu vydal v roku 1866.). Vzorom mu bola naďalej učebnica slovinského matematika Františka Močnika. Podstatu svojho pedagogického myslenia definoval Martin Čulen v úvodnom slove k druhej učebnici matematiky: ,,Lež počítanie nielen náš hmotný dobrobyt napomáha a zabezpečuje, ale i čulosť a činnosť ľudského ducha vzbudzuje. A práve tieto dve vznešené vlastnosti počítania pohnuly podpísaného k složeniu a uverejneniu diela tohoto, aby sa totižto ctené obecenstvo z neho naučilo spravne počítať, a dľa spravného počítania opatrne jednať a gazdovať, potom ale ducha svojho k činnosti vzbudzovať.” Na základe citovaného textu nám vyplýva zaujímavá skutočnosť, že podľa tvrdenia Martina Čulena nielen humánne a spoločenské vedy zušľachťujú ducha človeka, ale podobne prírodné vedy môžu viesť k tomuto vznešenému cieľu. Inými slovami, Martin Čulen jasne charakterizoval úzke prepojenie medzi pedagogikou (výučbou matematiky) a národnobuditeľskou činnosťou. Jeho mimoriadny záujem o vyučovací proces matematiky a tvorbu učebníc len dokazuje, že v rámci sústavy pedagogických vied bol najmä didaktikom a metodikom výučby.

Solídne pedagogické základy si Martin Čulen osvojil už na banskobystrickom gymnáziu ako začínajúci profesor. Bolo to najmä zásluhou českých profesorov, prostredníctvom ktorých sa dostal k štúdiu diel Jana Amosa Komenského. Nedostatok slovenskej pedagogickej spisby si nahrádzal čítaním didaktických a metodických príspevkov českých profesorov. Popritom sledoval ešte zahraničnú pedagogickú literatúru. Stretávame sa tiež s názorom, že prvé banskobystrické obdobie bolo ,,politickou” školou mladého Martina Čulena v otázkach národného hnutia Slovákov.

Hlbší záujem o systematické štúdium pedagogickej vedy s dôrazom na didaktiku začal prejavovať až počas pôsobenia v Bratislave. Vychádzame z názoru, že to bolo najmä vďaka kontaktom so spomenutým dozorcom stredných škôl bratislavského dištriktu Dr. Jozefom Kozáčkom, ale zároveň aj prednáškam, ktoré Martin Čulen organizoval pre profesorov bratislavského dištriktu. Mimo iných odborných tém vždy zdôraznil národnobuditeľskú a vlasteneckú činnosť pedagóga.

Banskobystrické gymnázium malo vo vyučovacom procese k dispozícii kvalitné učebné pomôcky a iné zbierky pre všetky vyučovacie predmety. Záujem o stredoškolskú didaktiku a metodiku výučby predmetov bol v 19. storočí zriedkavou záležitosťou. V slovenských pedagogických časopisoch dominovala najmä otázka skvalitňovania výchovno-vzdelávacieho procesu na ľudových školách. Po zatvorení patronátnych gymnázií a s nastupujúcim procesom maďarizácie sa táto skutočnosť ešte viac prehĺbila. To nám len poukazuje na výnimočnosť pedagogického diela Martina Čulena. Svoje celoživotné skúsenosti, nazbierané na rôznych miestach pôsobenia, zúročil vo vrcholnom diele Nákres učebného návrhu a rozvrhu pre samostatné kresťansko-katolícke reálne gymnázium v Kláštore pod Znievom. Tento Čulenov učebný plán bol dovtedy raritou – podarilo sa mu spojiť humánny a reálny typ gymnázia, ktoré kládlo dôraz najmä na reálne (prírodovedné) predmety. Gymnázium v Kláštore pod Znievom bolo prvým reálnym gymnáziom v Uhorsku. Aj z toho dôvodu sa Martin Čulen považuje za priekopníka reálneho gymnázia – nového typu strednej všeobecnovzdelávacej školy, ktorá bola reakciou na aktuálne požiadavky štátnej správy,  rozvoja priemyslu a všeobecne trhu práce. Na gymnáziu pôsobil kvalitný profesorský zbor. Popri Martinovi Čulenovi tu pôsobili prekladateľ a publicista Samuel Zachej, rímskokatolícky kňaz, prekladateľ a spisovateľ Cyril Gabriel Zaymus, lekár a prírodovedec Matej Korauš. Od založenia gymnázia až po jeho zatvorenie tu študovalo 669 žiakov z celého Slovenska, najmä z chudobných rodín. Vďaka založeniu slovenského gymnázia sa z Kláštora pod Znievom stalo významné stredisko národného života. Akou len silnou ranou muselo byť pre Martina Čulena zatvorenie gymnázia v Kláštore pod Znievom 30. decembra 1874 i ďalších patronátnych gymnázií a nakoniec Matice slovenskej.

Pedagogická a národnobuditeľská činnosť Martina Čulena sa nemenej odzrkadlila v jeho angažovanosti v matičnom hnutí. Veľkým vyznamenaním pre neho bolo, že na ustanovujúcom valnom zhromaždení ho na návrh samotného predsedu Štefana Moysesa zvolili do 41 členného matičného výboru, v ktorom boli zhromaždené vtedajšie najvýznamnejšie osobnosti slovenského národného hnutia. Martin Čulen bol bezpodmienečne mimoriadne aktívnym členom Matice slovenskej. Pokiaľ to bolo len možné zúčastňoval sa pravidelne na zasadnutí matičného výboru a valného zhromaždenia Matice slovenskej. Keď sa nemohol osobne zúčastniť pre veľkú vzdialenosť kvôli svojmu pôsobeniu na gymnáziu, tak posielal aspoň písomné návrhy. Na zasadnutiach výborov podával Martin Čulen množstvo návrhov, ktoré sa orientovali na riešenie kultúrnych, školských a národnopolitických otázok. Osobitnú pozornosť venoval potrebe vydávania matičných periodík a slovenských učebníc, napr. navrhoval vydávať matičný kalendár alebo Výbor z literatúry slovenskej ako čítanku pre vyššie gymnáziá. Popri tomto vypracúval zároveň posudky na učebnice, najmä z oblasti matematiky. Venoval sa tiež zbieraniu darov, ktoré by zabezpečovali nepretržitú národnobuditeľskú činnosť Matice slovenskej. Za túto neobyčajnú aktivitu Martina Čulena mu matičný výbor vyslovil veľké uznanie. Rovnako ako vo funkcii pedagóga a riaditeľa gymnázií, tak aj v pozícii oddaného matičiara sa prejavili jeho výnimočné charakterové vlastnosti. Martin Čulen vystupoval ako mierotvorca. Usiloval sa nájsť porozumenie medzi starou a novou školou slovenskou, pretože si uvedomoval, že vznikajúce rozbroje len stále viac oslabujú ich pozíciu v spoločnom národnom boji. Súčasne bol rozhodnutý neopustiť za žiadnu cenu Maticu slovenskú v jej ťažkých časoch a stáť pri nej až do násilného zatvorenia roku 1875.

V tomto roku si pripomíname 200. výročie narodenia Martina Čulena. Nech je nám všetkým jeho odkaz života a diela cennou inšpiráciou.

POUŽITÁ LITERATÚRA

ČULEN, Martin: Počtovnica čili Arithmetika pre I., II., III. triedu nižšieho gymnasia, pre nižšie reálky a obecný život. Banská Bystrica : Eugen Krčméry, 1866, 270 s.

MÁTEJ, Jozef: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1976, 501 s.

PŠENÁK, Jozef: Kapitoly z dejín slovenského školstva a pedagogiky. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2000, 204 s. ISBN 80-223-1264-9.

ŠTILLA, Miloš: Martin Čulen: pedagóg a národný buditeľ. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983, 145 s.

ŠTILLA, Miloš: Martin Čulen v dejinách Banskej Bystrice. Banská Bystrica : TRIAN, 2005, 63 s. ISBN 80-88945-79-8.

ŠTILLA, Miloš: Martin Čulen. In: ŠTILLA, Miloš (ed.): Pamätnica znievskeho gymnázia (zborník z vedeckej konferencie). Banská Bystrica : Stredoslovenské vydavateľstvo, 1970, s. 91 – 132.

ŠTILLA, Miloš: Z dejín školstva a kultúry. ŠTILLA, Miloš (ed.): Zniev a okolie. Banská Bystrica : Stredoslovenské vydavateľstvo, 1963, s. 103 – 150.

ŠTILLA, Miloš – ŠIŠAN, Vladimír: Kláštor po Znievom v dejinách národa. Banská Bystrica : TRIAN, 2004, 100 s. ISBN 80-88945-76-3.

ŠTILLA, Miloš: Martin Čulen v slovenskom národnom hnutí. In: ŠTILLA, Miloš (ed.): Na prelome času: Zborník rehabilitovaných učiteľov. Banská Bystrica : Pedagogická fakulta, 1991, s. 106 – 139.

2023-05-29T14:54:34+00:0015 mája 2023 |Osobnosti slovenských dejín|
X