Matičiari v povstaleckom rozhlase


//Matičiari v povstaleckom rozhlase

Matičiari a rozhlasové vysielanie v SNP

Padli za slobodné šírenie pravdivých informácií

Autor: Mgr. Lukáš Krajčír, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej

Dezinformácie a klamstvá o víťazných ťaženiach a strategických ústupoch nacistických vojsk s obľubou šírili „dvorné médiá“ ľudáckeho režimu ako Gardista, Slovák, či bratislavský Slovenský rozhlas. Postaviť sa proti vládnej propagande chcelo veľký kus odvahy. Viacerí matičiari a zároveň rozhlasoví pracovníci ju mali, a preto právom zapadajú do súradníc boja za objektívne šírenie informácií.

Nadčasové slová amerického politika, vlastníka tlačiarne a tlačového média Benjamina Franklina, že „bez slobody myslenia nemôže existovať žiadna múdrosť a bez slobody slova nemôže existovať žiadna sloboda“, síce odzneli oveľa skôr a za „veľkou mlákou“, no stali sa symbolom neustálej borby za slobodu slova, ktorá bola, je a bude jednou zo základných garancií demokratického fungovania spoločnosti.

Keď veliteľ Mirko Vesel uviedol do povstaleckého rozhlasu, že treba „dávať rýchle a hodnoverné správy nášmu vojsku o pohyboch a sile nemeckého nepriateľského vojska“ a „počúvať rozhlas v Banskej Bystrici a nie v Bratislave“, tak viac-menej vyzýval ignorovať dezinformácie kolaborantského režimu a šíriť v zmysle slobody slova len pravdivé a objektívne informácie.

Médiá, či už v dobe amerického boja za nezávislosť, alebo  v čase Slovenského národného povstania, patrili ku kľúčovým faktorom v plošnom šírení objektívneho spravodajstva a pravdivých informácií, ale aj pri oslovovaní širšej spoločnosti do boja proti utláčateľom. Tieto konzekvencie si dobre uvedomovali aj matičiari-rozhlasoví pracovníci. Prečo Matica slovenská prejavovala záujem o vlastné vysielanie?

 

Matičné vysielanie

Ešte v časoch tajomníka Štefana Krčméryho vyvíjala Matica slovenská snahy po zriadení vlastného rozhlasového vysielania. Krčméry kládol na matičné hnutie vysoké požiadavky v občiansko-demokratickom formovaní, šírení kvalitného vzdelávania a kultúrnych podujatí. Premýšľal perspektívne a do budúcna chcel rozhlasovou formou zabezpečiť plošné šírenie týchto matičných aktivít a hodnôt.

Mnohé technické, finančné, organizačné a personálne prekážky stáli v dvadsiatych a tridsiatych rokoch v ceste týchto ambicióznych plánov a to aj napriek tomu, že prvý prenos z MS sa uskutočnil v spolupráci s Československým rozhlasom počas augustových slávností z roku 1933 a nasledujúci rok sa zrealizovalo aj trojdňové vysielanie z Turčianskeho Sv. Martina.

Prvým krokom k tomu bol výrazný účastinný podiel MS v bratislavskom Slovenskom rozhlase a tým aj podiel vo vysielaní matičných aktivít a rôznych tém z kultúrneho prostredia. Druhým krokom v tomto procese bolo, keď od 2. mája 1943 sa z priestorov MS konávalo síce pravidelné, ale kvôli prenosnej aparatúre iba trikrát v mesiaci realizované vysielanie. Preto sa obrátilo matičné vedenie na slovenskú vládu s prosbou o inštaláciu a povolenie používať stále rozhlasové zariadenie.

Ministerstvo dopravy a verejných prác zo dňa 8. júna 1943 súhlasilo so zriadením štúdia, hlásateľne a ostatných nevyhnutných priestorov. Odbojne naladení matičiari ako Ján Marták, Ján Štefánik, či Ivan Thurzo tým sledovali v demokratických intenciách aj možnosti slobodnejšieho vysielania. Tieto tendencie neušli pozornosti provládnym matičiarom a hlavne ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi, ktorý už v apríli 1944 Matici slovenskej zakázal vysielať.

Napriek zákazu však štúdio ostalo v priestoroch Matice slovenskej a počas SNP bolo spolu s matičnými pracovníkmi Eduardom Bullom a Ivanom Ďuričkom presťahované do Banskej Bystrice.

Slobodný slovenský vysielač

Podmienky pre rozpútanie organizovaného ozbrojeného odporu v Banskej Bystrici boli vhodné aj z hľadiska mediálneho pokrytia. Už od roku 1936 tam totiž fungoval Vysielač T. G. Masaryka, ktorý dňa 24. mája toho roku slávnostne otvorili viacerí vysokí štátni a matiční funkcionári ako Jozef Országh a Milan Hodža.

Novozriadený Slobodný slovenský vysielač sídlil istý čas aj v priestoroch niekdajšieho vysielača T. G. Masaryka. Deň po vypuknutí SNP, 30. augusta 1944 o 11:00 odštartoval oficiálnym vyhlásením o odpojení sa od bratislavského vysielania.

Vysielač v prvom rade prestavoval mediálny nástroj presadzovania politiky Slovenskej národnej rady a pokynov povstaleckého Vojenského ústredia, slobodného šírenia informácií a demokratických ideí. Medzi kľúčové úlohy vysielača patrilo vysvetľovanie zmyslu SNP, podpora ozbrojeného boja, pomenovanie cieľov odboja a zverejňovanie objektívnych situačných správ o pohybe vojsk na frontoch a slovenskej politike. V spravodajstve sa zverejňovali pokyny Slovenskej národnej rady, postupne pribúdali publicistické ba dokonca aj hudobné, literárne a poľnohospodárske relácie.

Rozhlas viedol Gabriel Rapoš, zástupcom bol A. Hollý, vedúci techniky J. Vrabec, vedúci administratívy bol J. Balaďa a k tomu zamestnával viacero pracovníkov jednotlivých oddelení. Z plejády viacerých, majú pochopiteľne osobitné miesto v ich radoch obete nacistických represií,  ktorých okrem iného spájalo aj matičné členstvo. Popri spomínanom Prídavkovi tak treba uviesť aj Ladislava Sáru (1913-1945), Ivana Ďuričku (1922-1944) a Eduarda Bullu (1919-1945).

Anton Prídavok tak nebol jediným matičiarom a zároveň rozhlasovým pracovníkom, ktorý sa zapojil do tohto mediálneho priestoru. Viacerí z jednotlivých častí Slovenska a s rôznymi skúsenosťami, spojili sily a vykonali veľa prospešného pre slobodné povstalecké vysielanie v Banskej Bystrici.

 

Všestranný Ladislav Sára

Do dejín vysielania sa výrazne zapísal Ladislav Sára. Povolaním pedagóg, ktorý vyučoval slovenský jazyk, zemepis a dejepis na školách v Zemplínskom Hradišti, Trebišove, Brezne a napokon v rokoch 1939-1944 aj na Vyššej priemyselnej škole v Banskej Bystrici.

Pre Sáru bolo vzdelávanie úzko prepojené aj s kultúrnou realizáciou. Preto neprekvapí jeho pôsobenie v miestnych odboroch Matice slovenskej. Od roku 1938 sa spomínal ako člen MO MS Brezno, od r. 1939 dokonca aj člen Výboru MO MS Brezno a tajomník Osvetového a ľudovýchovného odboru MO MS Brezno. Aj keď sa v tom istom roku presťahoval do Banskej Bystrice, na matičné hnutie nezabudol. Od roku 1939 až do smrti bol členom MO MS Banská Bystrica a v rokoch 1942-1944 aj matrikárom a členom Výboru tohto miestneho odboru.

Popri tom spolupracoval s banskobystrickým Mestským divadelným združením. Dokonca bol aj autorom kroniky tamojšieho Mestského divadelného združenia. Podieľal sa taktiež na spoluorganizovaní regionálnych rozhlasových vysielaní v meste.

Bolo preto aj logické, že Ladislav Sára sa do Slovenského národného povstania nielen zapojil, ale aj svojimi skúsenosťami prispel k slobodnému šíreniu informácií.  Ako hlásateľ Slobodného slovenského vysielača sa zvýraznil predovšetkým svojou recitáciou a interpretáciou Chalupkovej legendárnej básne Mor ho!, ktorou vyzýval na otvorený ozbrojený odpor proti nacistickým vojskám a domácim kolaborantským elementom. Do mikrofónu čítal aj rôzne úradné a mobilizačné výzvy, niektoré aj vlastne skoncipované.

Neskôr využil svoje pedagogické skúsenosti aj vo vládnych štruktúrach a zamestnal sa na Povereníctve SNR pre školstvo a osvetu, teda na povstaleckom „ministerstve školstva.“ Popri tom však nezabúdal organizovať aj kultúrne, najmä divadelné podujatia, ktorými chcel udržať v povedomí spoločnosti čo najviac bežný chod verejného života.

Po potlačení SNP sa pokúšal pred okupantmi skryť, no bol zaistený dňa 31. októbra 1944 na Starých Horách. Spočiatku bol väznený v Banskej Bystrici, neskôr eskortovaný do Bratislavy ako mnohí zadržaní povstalci. Zo slovenskej metropoly bol deportovaný do Nemeckej ríše. Zomrel však 19. februára 1945 pri meste Melk, počas náletu amerických stíhacích lietadiel na konvoj piatich nemeckých vojenských nákladných aut, v ktorom Sára sedel s ostatnými slovenskými politickými väzňami, smerujúcich do koncentračného tábora.

Na Sáru však spoločnosť nezabudla. Bol vyznamenaný in memoriam Československým vojnovým krížom (1945), Štátnou cenou v odbore rozhlas (1947) a Radom SNP I. triedy (1952). Do dnešných čias sú po ňom pomenované ulice v Bratislave, Brezne a Trebišove, ale aj materská škola a gymnázium v Bratislave-Karlovej Vsi.

 

Matiční hlásatelia Ďurička a Bulla

Nemožno zabudnúť ani na Ivana Ďuričku, povolaním kníhkupca, ktorý bol členom MO MS Turčiansky Sv. Martin a tamojším matičným hlásateľom. Pôsobil aktívne aj na divadelnom poli. V rokoch 1940-1944 bol tajomníkom Slovenského spevokolu a Slovenského komorného divadla.

Po vypuknutí SNP odišiel do Banskej Bystrice, kde pokračoval vo svojom hlásateľskom povolaní v rámci Slobodného slovenského vysielača. Po potlačení povstania bol zaistený Gestapom, väznený a neskôr zavlečený do Nemeckej ríše. Zahynul pravdepodobne počas leteckého útoku na väzenský transport.

Aj spomínaný Eduard Bulla bol členom MO MS Turčiansky Sv. Martin. Ako predstaviteľ mladej generácie sa nestihol výraznejšie funkcionársky angažovať v matičnom hnutí. Povolaním bol úradník kontrolného úradu, neskôr Slovenskej banky v Turčianskom Sv. Martine.

Popri tom však nezanedbával ani kultúrny priestor a angažoval sa najmä ako divadelný herec – ochotník v martinskom Slovenskom komornom divadle a dokonca aj ako režisér tamojšieho Slovenského spevokolu.

Po vypuknutí SNP a po zatlačovaní povstaleckých vojakov odišiel spolu s Ďuričkom z Turčianskeho Sv. Martina do Banskej Bystrice, kde sa taktiež zapojil do hlásateľských aktivít Slobodného slovenského vysielača. Po potlačení organizovaného ozbrojeného odporu bol zaistený Gestapom, následne zavlečený do Nemeckej ríše, kde za bližšie neznámych okolností zahynul.

Títo štyria muži z mediálneho priestoru boli mladí ľudia, ktorí mali celý život pred sebou. Plány im prekazili nacisti, ktorí sa podieľali na ich zabití. Aj keď mali okolo dvadsať-tridsať rokov, do slovenských dejín sa zapísali výrazne: ako slobodní ľudia šíriaci slobodné informácie, s túžbou žiť v demokratickejšom a spravodlivejšom svete než akí oni sami okúsili za posledné roky. Tak ako kedysi Benjamin Franklin.

Literatúra:

 

HALAJ, Dušan. Protifašistický odboj na Slovensku v rokoch 1938-1945. Martin : Osveta,  1980.

Encyklopédia Slovenska. V. zväzok R-Š.  Bratislava : Encyklopedické vydavateľstvo, 1981.

Slávnostné otvorenie nového slovenského vysielača T. G. Masaryka v Banskej Bystrici. [online] Dostupné na internete: <https://www.klubvtn.info/newinfo_01h.htm>

Slovenský biografický slovník. Zväzok I. A – D. Martin : Matica slovenská, 1986.

WINKLER, Tomáš. Matica slovenská v rokoch 1919-1945. Martin : Matica slovenská, 1971.

2020-05-06T22:17:24+00:006 mája 2020 |Osobnosti slovenských dejín|
X