Roky so sedmičkou na konci veru neboli pre náš národ nikdy veľmi prajné. 1867, 1907, 1917, 1947. A aj tento sedmičkový sa začal tak, akoby nič dobré nesľuboval.
Lebo v roku 25. výročia deklarácie o zvrchovanosti (17. júl 1992), ktorou sa začal proces osamostatňovania sa Slovenska, nedostal štátne vyznamenanie nikto z tých, ktorí sa o to zaslúžili. Tým z druhého brehu „sypalo“.
Na tlačovej besede koaličnej trojky sa z úst predstaviteľa „staviteľov mostov“ dozvieme, že už sa začalo s prepisovaním (dopisovaním) názvov našich južných železničných staníc, a že už aj na súdoch sa bude môcť hovoriť inak, ako štátnym jazykom. Ostatní dvaja členovia koalície sa zhodli na tvrdom boji proti extrémizmu.
Načo komu na našom zmiešanom území bude teda slovenčina? Nanič. Aby sme sa mohli s časťou našich obyvateľov dohovoriť, keď napríklad bude horieť v Štúrove (Párkany), v Galante (Gálante), Šamoríne (Somorjá), či prídu imigranti a či sa stane čokoľvek iné, čo by sa dalo nazvať extrémizmom – asi tam patrí aj spev cudzej hymny po skončení bohoslužieb či na futbalovom zápase, či nie? – budeme sa musieť naučiť ich reč my. Ako v časoch po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, ktorého smutné 150. výročie pripadne na prvé dní februára. Alebo ako v časoch, keď pred 110 rokmi postrieľali pätnástich Slovákov a Slovenky v Černovej, lebo… boli spupní a nesúhlasili, aby im kostol nevysvätil ich rodák, Andrej Hlinka, bojovník za Boha a národ.
Dozvedeli sme totiž aj to, že sa – podobne ako v roku 1907 – za Boha a za národ schovávajú výhonky nebezpečného zla. Zrejme sa nám prichodí modliť tak, ako vtedy: „Verím v jedného Boha, verím v jednu vlasť, verím v jednu večnú a božskú pravdu a verím v Maďarsko (Uhorsko).“
Napokon, ako bolo na počiatku, nech je aj teraz, až naveky! Načo búrať ošúchané stereotypy, keď nám slovenčina stačila pri domácom kozube, a keď sme si na úrovni obcí a osád mohli do sýtosti ujúkať po našom? Nuž, neteší sa niekde v pekle (zastrelil sa totiž 4. mája 1891 na brehu Seiny) Béla Grünwald? Že dobre napísal: Slováci sú celým svojím charakterom a počínaním stelesnením poníženosti. Že človek len vtedy skutočne vidí, akým pánom je Maďar, keď vidí slovenského pána.
- 1. 2016.
Marián Tkáč,
predseda Matice slovenskej