Prečo sú memorandové výročia z roku 1861 na okraji verejného záujmu


/, Udalosti slovenských dejín/Prečo sú memorandové výročia z roku 1861 na okraji verejného záujmu

Ak by sa dnes náhodný návštevník zatúlal na neveľké námestie pred Evanjelickým kostolom v Martine, len málokto by tušil, že stojí na mieste, kde sa písali kľúčové dejiny slovenského národa. Práve tu sa 6. a 7. júna 1861 zišlo pamätné memorandové zhromaždenie – najvýznamnejšia udalosť slovenského štátoprávneho vývoja druhej polovice 19. storočia. Jeho odkaz ďaleko presiahol svoju dobu, výrazne rezonoval aj v 20. storočí a v určitých ohľadoch nachádza svoje politické ozveny dodnes.

Memorandové námestie medzi symbolom a súčasným zanedbaním

Pohľad na dnešný stav tohto námestia však skôr vyvoláva rozpaky. Popraskaný asfalt, ošarpaná vstupná brána, nevzhľadné pamätné tabule či časom ošumelý reliéf memorandistov od Jána Koniareka rozhodne nie sú dôstojnou vizitkou našej starostlivosti o pamätné miesto prvého štátneho významu. Symboliku priestoru „Pod lipami“ navyše oslabuje aj parkovisko s modernou rampou, ktorá v nočných hodinách vytvára takmer surrealistický kontrast s historickým významom lokality.

A predsa ide o národnú kultúrnu pamiatku vyhlásenú už v roku 1967. Zároveň netreba zabúdať, že toto pamätné miesto svojím významom nemá na Slovensku obdobu a len ťažko by sme hľadali porovnateľné aj v širšom európskom kontexte. Na malom území sa tu sústreďuje hneď niekoľko najkľúčovejších pamiatok slovenských dejín – budova prvého slovenského patronátneho gymnázia, historické prvé a druhé (súčasné) sídlo Matice slovenskej, Alej národných dejateľov, evanjelický kostol, v ktorom Jozef Miloslav Hurban rečnil pred slovenskými dobrovoľníkmi počas revolučných rokov 1848 – 1849, a neďaleko stojí aj budova Tatra banky, kde Slovenská národná rada 30. októbra 1918 prijala Deklaráciu slovenského národa a symbolicky dala zbohom Uhorsku. Treba tiež pripomenúť, že spomínané inštitúcie, ktorých dejiny sú s týmto priestorom späté, žijú aktívne dodnes a sú činné v kultúrnom, školskom, cirkevnom či hospodárskom živote Slovenskej republiky.

Tradícia a nezáujem v pamäti memorandových výročí

Ani účasť najvyšších predstaviteľov štátu na memorandových výročiach však nie je dôvodom na optimizmus. Na tohtoročných oslavách 165. výročia prijatia Memoranda národa slovenského v Martine chýbalo najvyššie ústavné i vládne zastúpenie. Dôvody tejto situácie sú zložitejšie, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Paradoxne, pri neokrúhlych výročiach býva zvyčajne štát zastúpený ministrami či predstaviteľmi parlamentu a vrcholní zástupcovia Slovenskej republiky sa zúčastňujú aj na slávnostiach venovaných odhaľovaniu búst národných osobností v Aleji národných dejateľov. Kde teda siahajú korene našej nevyrovnanosti a nedôslednosti vo vzťahu k vlastným dejinám a štátnym symbolom?

Ide o zložitú otázku, ktorá veľa vypovedá aj o stave slovenskej politickej kultúry v súčasnosti a za posledné tri desaťročia. Pravdou však je, že ani v hlbšej minulosti nebol prístup k memorandovým jubileám výrazne odlišný. Za celé dejiny okrúhlych výročí možno len jeden alebo dva razy hovoriť o skutočne reprezentatívnej účasti najvyšších štátnych predstaviteľov. Najväčšie oslavy sa uskutočnili 31. mája a 1. júna 1941 počas existencie prvej Slovenskej republiky. Ich súčasťou bola aj mohutná vojenská prehliadka, akú Turčiansky Svätý Martin dovtedy pravdepodobne nezažil. Nad touto slávnosťou sa však už vznášal tieň blížiacich katastrofy. Už o niekoľko týždňov, 22. júna 1941, Nemecká ríša bez vypovedania vojny napadla Sovietsky zväz v rámci operácie Barbarossa, čím sa vojnový konflikt definitívne rozšíril do globálnych rozmerov. Pre predstaviteľov slovenského štátu prítomných v Martine mali tieto udalosti neskôr fatálne dôsledky. Účasť slovenskej armády na východnom fronte, hoci v mnohom vynútená nemeckým tlakom, napokon zásadnou mierou prispeje k tragickému koncu slovenskej štátnosti z roku 1939.

Neskoršie memorandové jubileá po druhej svetovej vojne zostali prevažne v gescii mesta Martin a Matice slovenskej. Ich rozsah závisel od miery obmedzení, ktoré vtedajší režim komunistickej strany a pražský centralizmus ukladal najstaršej slovenskej národnej ustanovizni. Počas socializmu sa národná problematika často odsúvala do úzadia, čo neprialo organizovaniu rozsiahlejších spomienkových podujatí venovaných Memorandu. Ani po roku 1989, respektíve po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993, však nedošlo k zásadnej náprave a memorandové výročia sa len zriedkavo stávali udalosťami celoštátneho významu.

Rok 1861 ako zlomový bod slovenských dejín

O to viac by sme si mali vážiť „Národné slovenské zhromaždenie v Turčianskom Svätom Martine“, ako znel pôvodný názov svätomartinského zjazdu z 6. a 7. júna 1861. Práve na dnešnom Memorandovom námestí sa pred 165 rokmi stretla elita slovenského národného hnutia. Zišli sa tu zvučné mená ako Jozef Miloslav Hurban, Štefan Marko Daxner, Ján Francisci, Ján Jesenský-Gašparé, Viliam Pauliny-Tóth, Samuel Štefanovič, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Ján Kalinčiak, Pavol a Michal Mudroňovci, Ján Palárik, Štefan Závodník, Ľudovít Turzo-Nosický a mnohí ďalší.

Boli to osobnosti, ktoré niesli na svojich pleciach zápas za kultúrnu, národnú i politickú emancipáciu slovenského národa. Práve tu dotvárali a finalizovali predstavu moderného slovenského štátoprávneho programu. Memorandové zhromaždenie však nemožno vnímať len ako jeden z míľnikov zápasu za národnú identitu. V skutočnosti predstavovalo okamih, keď slovenské národné hnutie definitívne prekročilo rámec jazykových a kultúrnych požiadaviek a vstúpilo do priestoru politických koncepcií smerujúcich k národnej samospráve a autonómii, hoci ešte v rámci Uhorského kráľovstva. Zároveň sa tu po prvý raz zišlo masové a reprezentatívne národno-politické zhromaždenie Slovákov, ktoré sa na rozdiel od Žiadostí slovenského národa z roku 1848 uskutočnilo v podmienkach relatívneho politického pokoja, mimo víru revolučných udalostí, ktoré pred trinástimi rokmi otriasali Európou.

Slováci sa v tom čase nachádzali v mimoriadne nezávideniahodnej situácii. Dnešný človek so samozrejmosťou hovorí o Slovensku ako o prirodzenom geografickom a politickom celku. V polovici 19. storočia bol však slovenský národ rozdelený medzi viaceré uhorské stolice, bez vlastných správnych orgánov, bez administratívnych hraníc a bez akejkoľvek územnej autonómie. Slovensko nebolo korunnou krajinou, kniežatstvom ani samostatnou administratívnou jednotkou. Nebolo zakreslené na mape monarchie a Slováci nemali ani historicko-právny argument, o ktorý by sa mohli oprieť. Na rozdiel od Čechov či Chorvátov sa nemohli odvolávať na tradíciu vlastného stredovekého štátu. České kráľovstvo i Chorvátske kráľovstvo si aj pod habsburskou nadvládou zachovávali postavenie korunných krajín. Slováci takúto oporu nemali. O to odvážnejší a prezieravejší bol pokus memorandistov vytvoriť vlastný štátoprávny program, vychádzajúci nie z historických privilégií, ale z moderného princípu národného sebaurčenia.

Národ bez štátu, ale nie bez ambícií

Treba si uvedomiť, že nad organizátormi memorandového zhromaždenia visela hrozba represií. Hlavný zvolenský župan Radvanský verejne vyhlásil, že všetkých panslávov, teda rozumej – slovenských národovcov – smerujúcich do Turčianskeho Svätého Martina dá vyťať štyridsiatimi palicami. Stoličná byrokracia navyše rozosielala obežníky, ktorými vyzývala obce na sledovanie a zadržiavanie národne orientovaných Slovákov. Na rôznych stupňoch stoličnej správy prebiehali protiakcie smerujúce zníženiu počtu slovenských účastníkov na sväto-martinskom národnom zjazde. V tomto smere, ako sme si isto stačili všimnúť, sa mechanizmy politického zápasu za viac ako storočie a pol príliš nezmenili. Aj preto zostáva obdivuhodné, že sa v Martine zhromaždili tisíce účastníkov.

Rovnako nepriaznivá bola aj sociálna situácia slovenského národného hnutia. Na rozdiel od Maďarov sa Slováci nemohli oprieť o početnú a vplyvnú domácu aristokraciu. Väčšina historickej šľachty slovenského pôvodu sa v priebehu stáročí stotožnila s maďarským politickým národom a postupne stratila väzby na slovenské etnické prostredie. Hoci existovali jednotlivé zemianske rody, ktoré si zachovali slovenské národné povedomie, ich spoločenský a politický vplyv nebol dostatočný na zásadnejšie ovplyvnenie postavenia národa. Ani Viedeň neposkytovala ako sme to už vyššie detailnejšie rozobrali veľa dôvodov na optimizmus. Cisár František Jozef I. panovník hľadal predovšetkým kompromis s maďarskou politickou elitou. Slovenská lojalita sa v rakúskej logike ukazovala ako politické bremeno.

Napriek tomu bolo potrebné konať. V celej monarchii sa totiž prebúdzali jednotlivé národy. Srbi zvolali už 2. apríla 1861 do Sriemskych Karloviec veľké národné zhromaždenie tzv. Blagoveštenský snem, na ktorom jasne formulovali požiadavku vlastnej autonómie vo Vojvodine. Aktivizovali sa aj Rumuni, keď v Sibiu (Nagyszeben) uskutočnili Rumunskú  národnú konferenciu. Rumunskí národovci sa pritom mohli oprieť o historické tradície Moldavska, Valašska a korunnej krajiny – Sedmohradsko. Národné požiadavky zaznievali naprieč monarchiou čoraz hlasnejšie. O týchto procesoch pravidelne informovali od 19. marca 1861 aj slovenské noviny  Pešťbudínske vedomosti pod vedením Jána Francisciho. Správy preberali chorvátske, nemecké i maďarské noviny. Dejiny sa dali do pohybu a Slováci stáli pred jednou z posledných príležitostí vstúpiť do nich ako politický subjekt, a nie iba ako objekt rozhodnutí iných. V mnohom sme stáli na podobne nepriaznivej štartovacej čiare ako Rusíni, Moravania, Lužickí Srbi či ďalšie menšie stredoeurópske národy bez vlastnej štátnosti a bez rozhodujúceho politického zázemia. Práve v tomto kontexte naplno vyniká historický význam Memoranda národa slovenského z roku 1861.

Cisár František Jozef I. sa po vojenských porážkach Rakúskeho cisárstva v roku 1859 vo vojne proti Francúzskemu cisárstvu a Sardínskemu kráľovstvu ocitol pod silným vnútropolitickým i zahraničnopolitickým tlakom. Strata rozhodujúceho vplyvu v severnom Taliansku a postupujúci proces talianskeho zjednotenia odhalili limity dovtedajšieho režimu centralistickej diktatúry monarchie. Panovník – bytostne spätý so zachovaním tradičných poriadkov – bol prinútený vykonať ústupky, ktoré by za iných okolností nikdy neurobil. Pre Slovákov sa tak otvoril priestor na presadzovanie národných požiadaviek ústavnou a legislatívnou cestou. Na rozdiel od revolučných rokov 1848 – 1849 vládol v Uhorsku relatívny pokoj, čo umožňovalo viesť politický zápas inými prostriedkami než v časoch revolučných otrasov.

Vtedy ako dnes, politici sa nevzdávajú svojej moci dobrovoľne. Významným dôsledkom bolo rozhodnutie panovníka o ukončení neoabsolutistického systému ministra vnútra Alexandra Bacha a návrat ku konštitučným formám správy štátu. Októbrový diplom z roku 1860 a následný Februárový patent z roku 1861 otvorili priestor pre nové usporiadanie monarchie a postavenia jej jednotlivých národov. Ukázalo sa však, že aj Slováci od vtedy prešli dlhú politickú cestu. Kým na začiatku revolučných rokov 1848 – 1849 schvaľovala Liptovské žiadosti relatívne úzka vrstva národne uvedomelej inteligencie, 6. a 7. júna 1861 sa v Martine zišlo takmer šesťtisícové zhromaždenie.

Pre toho kto nepozná historický Martin, sa môže zdať až neuveriteľné, ako sa mohlo na neveľkom priestore pred evanjelickým kostolom zhromaždiť päť- až šesťtisíc ľudí. Veď Turčiansky Svätý Martin v tom čase mal iba približne dvetisícpäťsto obyvateľov. Treba si však uvedomiť, že priestorové usporiadanie lokality bolo v polovici 19. storočia odlišné od dnešného stavu. Ulica pred memorandovým priestranstvom bola širšia a vľavo od dnes už neexistujúceho domu Horváthovcov, v ktorom neskôr žil aj Svetozár Hurban Vajanský, sa rozprestierala oveľa voľnejšia plocha, ktorá s priľahlými ulicami sústredila tisíce účastníkov národného zhromaždenia.

Vyrúbané lipy – pamäť na výstrahu

Podľa spomienok súčasníkov tvorilo jadro zhromaždenia po martinskými lipami približne štyristo príslušníkov slovenskej národne uvedomelej inteligencie, ktorí sa už predtým aktívne zapájali do národno-politického, cirkevného a kultúrneho života. Ďalšie stovky účastníkov predstavovali delegáti miest a obcí, zástupcovia spolkov, profesijných združení a rozličných korporácií vtedajšej doby. Nechýbali mešťania, učitelia, zemania, advokáti, notári, kňazi a predstavitelia oboch kresťanských konfesií, čím sa už v zárodku vytváral priestor pre budúcu slovenskú náboženskú i národnú ekuménu. Prítomní boli literáti, publicisti, zámožnejší i chudobnejší roľníci, remeselníci, študenti, tovariši, nádenníci, obecní funkcionári, ale aj niektorí vplyvnejší župní úradníci. Účastníci prichádzali nielen z Martina a okolitých obcí Turca, blízkeho Liptova, Trenčianskej stolice, ale aj z ďalších, často veľmi vzdialených oblastí Uhorska.

Mnohí z nich patrili medzi priamych účastníkov revolučných rokov 1848 – 1849 alebo medzi významných predstaviteľov slovenského verejného a intelektuálneho života v stoliciach s prevažne slovenským obyvateľstvom. Spájalo ich pevné národné presvedčenie a odhodlanie podporiť slovenské hnutie v jednej z jeho rozhodujúcich historických chvíľ. Iní prišli zo solidarity, z pocitu spolupatričnosti alebo jednoducho zo zvedavosti sledovať udalosti, ktoré mohli zásadne ovplyvniť budúcnosť slovenského národa.

Pozornosť vzbudzovala aj účasť predstaviteľov majetnejších slovenských zemianskych a šľachtických rodín. Menovite aj poprední aristokrati a župani Šimon Révai a Martin Sentiváni, ako aj poslanec Uhorského snemu, zeman Jozef Just. Nemožno vylúčiť, že popri národných pohnútkach sledovali aj pragmatické záujmy. Otázka vytvorenia osobitného slovenského územného celku totiž ešte nebola uzavretá a s prípadným vznikom slovenského dištriktu sa spájali aj perspektívy významných správnych a politických postov. Napokon v konečnom dôsledku po istom váhaní slovenskú vec zradili.

Rokovanie prebiehalo pod holým nebom v tieni symbolických slovanských líp, až kým dážď neprinútil časť účastníkov presunúť sa do evanjelického kostola. K týmto lipám sa viaže aj pozoruhodný a pre dnešok poučný príbeh. V neskorších rokoch boli takmer všetky lipy totiž  tajne vyrúbané maďarónmi ako výstraha martinským národovcom. Zachovala sa iba jediná lipa rastúca pri fare. Nové stromy na memorandovom priestranstve neskôr vysadil štúrovec a v revolučných rokoch prenasledovaný kňaz Jozef Horváth. Súčasné lipy sú už ďalšou generáciou týchto pamätných stromov.

„Slovenské okolie“ – autonómia, ktorá sa nezrodila

Zhromaždenie navonok vystupovalo ako slovenský snem, hoci bez oficiálneho štátoprávneho postavenia. V rámci vtedajších zákonných možností formulovalo svoje požiadavky s cieľom dosiahnuť dohodu s maďarskou politickou reprezentáciou a predložiť Memorandum národa slovenského Uhorskému snemu. Rokovanie sprevádzali vyhrotené diskusie, v ktorých sa stretávali neprimerane umiernené a na druhej strane úplne radikálne politické názory. Aj v tomto možno vidieť istú nadčasovosť protirečení slovenského verejného života.

Obsah memoranda je dnes pomerne dobre známy. Dokument požadoval uznanie zákonom uhorského snemu svojbytnosti a rovnoprávnosti slovenského národa s ostatnými národmi monarchie, vyčlenenie osobitného slovenského územia a zabezpečenie toho, aby v ňom existovala slovenská správa, súdnictvo a školstvo. Kľúčovou požiadavkou bolo aj používanie slovenčiny v úradnom, verejnom a spoločenskom živote. Medzi požiadavky patrilo zriadiť katedru slovenskej reči a literatúry na univerzite v Pešti a založiť slovenskú právnickú akadémiu. Memorandum zároveň počítalo so vznikom celonárodnej kultúrnej ustanovizne. Hoci jej názov v texte nebol výslovne uvedený, medzi slovenskými národovcami sa už otvorene hovorilo o budúcej Matici slovenskej. Inšpirácia však bola už staršieho rázu, keďže u príbuzných slovanských národov, existovali vlastne národné ustanovizne – Matica srbská, Matica česká či Matica ilýrska v Chorvátsku, v ktorých boli aktívni viacerí slovenskí učenci tej doby.

Po viacerých diskusiách sa napokon presadila požiadavka vytvoriť osobitný hornouhorský slovenský dištrikt, ktorý bol z taktických dôvodov označený zmierlivejším názvom „Slovenské okolie“. Radikálnejší predstavitelia národného hnutia, medzi nimi aj Jozef Miloslav Hurban, ešte krátko pred memorandovým zhromaždením verejne písali dokonca o vytvorení samostatnej korunnej krajiny. Slovenské okolie však nepredstavovalo samostatné kniežatstvo ani štát. Napriek tomu išlo o prvý jasne formulovaný a štátoprávne premyslený návrh slovenskej autonómie a národnej samosprávy. Zároveň memorandisti urobili voči maďarskej politickej reprezentácii významné gesto. Na rozdiel od revolučných rokov 1848 – 1849 sa so svojimi požiadavkami obrátili predovšetkým na Uhorský snem a pokúsili sa o riešenie v rámci domáceho ústavného systému. Ako sa však neskôr ukázalo, maďarská politická elita bola nepoučiteľná.

O dvadsať dní po prijatí memoranda 26. júna 1861 sa slovenská delegácia vypravila do Pešti. Jej členov nie veľmi dôstojne prijal vo svojej súkromnej rezidencii Koloman Tisza, podpredseda uhorského snemu a jeden z najvplyvnejších predstaviteľov maďarskej politiky. Hoci ich požiadavky neodmietol otvorene, neskôr urobil všetko pre to, aby sabotoval ich prerokovaniu na pôde Uhorského snemu.

Viedeň ako druhá šanca memorandového programu

Keď slovenskí predstavitelia neuspeli v Pešti, obrátili sa v zime priamo na panovníka. Nevdojak opakovali cestu vyslanectva k cisárovi, ktorú urobili  20. marca 1849, vtedy ešte za účasti Ľudovíta Štúra. Dňa 12. decembra 1861 opäť viedli kroky slovenských národovcov k cisárovi, ale tentoraz do Viedne do Viedni, ktorému predložili právne oveľa štruktúrovanejší návrh autonómneho usporiadania Hornouhorského slovenského okolia s vlastným snemom a hlavným mestom v Banskej Bystrici.

Jánovi Franciscimu, predsedovi Stáleho národného výboru – dvadsaťtri členného orgánu, ktorý vznikol z memorandového zhromaždenia, sa podarilo získať na čelo užšej delegácie banskobystrického biskupa Štefana Moysesa. Ten nebol v národných otázkach úplným nováčikom. Počas svojho pôsobenia v Chorvátsku aktívne podporoval tamojšie ilýrske národne hnutie ako člen Kráľovskej akadémie v Záhrebe, kanonik a cenzor tlače. Patril dokonca medzi spoluzakladateľov historicky tretej Matice – ilýrskej, ktorá sa neskôr premenuje na chorvátsku. Napokon sa postaví na čelo slovenského národného hnutia a bude zvolený prvým predsedom Matice slovenskej. Moyses mal pomyselné politické body navyše, keďže počas revolučných rokov podporil mladého cisára Františka Jozefa I., čo nebolo v tých pre monarchiu kritických rokoch vôbec samozrejmé. Panovník, známy svojou politickou chladnokrvnosťou, mal dobrú pamäť a Štefana Moysesa si vybral za jedného zo svojich oporných mužov v slovenskom prostredí. Zásadne podporil aj jeho menovanie za banskobystrického biskupa.

Práve táto národná petícia, resp. prestolný prosbopis vstúpila do dejín pod názvom „Viedenské memorandum slovenské“. Hoci býva často zatienené slávnymi júnovými udalosťami v Martine, v skutočnosti predstavovalo dôsledné pokračovanie memorandového programu a najucelenejší pokus slovenského národného hnutia o dosiahnutie územnej autonómie v rámci Uhorského kráľovstva. V tomto prípade dokonca s návrhom podrobnej štruktúry samosprávnych orgánov a to vrátane slovenského snemu a určenia slovenského hlavného mesta v Banskej Bystrici. Súdobým maďarským novinám to však nebránilo, aby vyslanectvo na čele s biskupom Štefanom Moysesom zhadzovalo ako „hromadu náhodne zviatych individuí“.

Elity monarchie a Slováci na príťaž

Napriek vynaloženému úsiliu dopadla slovenská delegácia u panovníka podobne ako po revolúcii roku 1849. Nasledovali neurčité prísľuby, získavanie času a napokon odloženie slovenských požiadaviek ad acta. Dejiny však majú zmysel pre iróniu. Možno bez zveličenia povedať, že odmietnutím memorandových požiadaviek z júna a decembra 1861 sa začalo pomyselné odpočítavanie konca Uhorského kráľovstva. Definitívne ho spečatilo rakúsko-uhorské vyrovnanie roku 1867. Maďarská politická reprezentácia zmarila aj rakúsko-české vyrovnanie a dosiahla svoje veľké víťazstvo, no bolo to víťazstvo Pyrrhovo.

Františkovi Jozefovi I. sa zrejme ani nesnívalo, že o polstoročie neskôr sa slovenská (aj tá slovanská) otázka Rakúsku vráti, no už nie ako žiadosť verných poddaných, ale ako súčasť zápasu o zánik monarchie. Ktovie, čo prebehlo hlavou už nie mladému, ale staršiemu panovníkovi – „prvému byrokratovi monarchie“ a zároveň „majstrovi polovičných riešení“, keď mu začali prichádzať správy, že Česi a napokon aj Slováci medzi rokmi 1914 až 1916 vytvárajú v Rusku a vo Francúzsku čoraz početnejšie československé zahraničné odbojové jednotky. Medzi nimi stáli aj potomkovia memorandistov – Vladimír Hurban, vnuk Jozefa Miloslava Hurbana, a Janko Jesenský, syn Jána Jesenského-Gašparého, jedného z popredných iniciátorov memorandového zhromaždenia v Martine. Rovnako aj Ivan Štefan Daxner, syn, a Ivan Marko Daxner, vnuk hlavného ideológa Memoranda a štúrovca Štefana Marka Daxnera. Dobrovoľníci už neniesli na svojich zástavách štúrovské heslo „Za kráľa a národ slovenský“ ako v rokoch 1848 – 1849. Väčšinou už republikáni bojovali za vlastný štát.

Dejiny, ktoré sa hýbu aj bez súhlasu elít

Dejiny tak uzavreli kruh. Memorandum národa slovenského sa našťastie nestalo slepou uličkou slovenských dejín. Jeho ozvena zaznela 30. októbra 1918 – opäť symbolicky v Turčianskom Svätom Martine. Treba však pripomenúť skutočnosť, ktorá sa nepochopiteľne ignoruje. Štátoprávne požiadavky memorandistov neboli naplnené totiž ani po vzniku Československej republiky 1918. Slováci získali spoločný štát s Čechmi, no nie politickú autonómiu, ktorú slovenské národné hnutie požadovalo už roku 1861. Až krajinské zriadenie z roku 1928 vytvorilo Slovenskú krajinu s hlavným mestom Bratislava ako osobitnú správnu jednotku s vlastnými hranicami a snemom, no bez skutočnej zákonodarnej a výkonnej moci. Reálne autonómne právomoci získal slovenský snem a Autonómna vláda Slovenskej krajiny až po prijatí ústavného zákona o autonómii na jeseň 1938. To sa však už nad Európou sťahovali mračná druhej svetovej vojny. Významná časť štátoprávneho programu Memoranda národa slovenského z roku 1861 nebola naplnená ani po roku 1918 a na svoje uskutočnenie čakala ďalšie dve desaťročia.

Hoci sa väčšinu memorandových požiadaviek nepodarilo presadiť bezprostredne, memorandové hnutie prinieslo výsledky, ktorých historický význam ďaleko presiahol očakávania jeho súčasníkov. Vzišli z neho tri slovenské patronátne gymnáziá a predovšetkým Matica slovenská – inštitúcia, ktorá sa na celé desaťročia stala pilierom národného života. Na jej založení sa významne podieľal aj tzv. Dočasný výbor, vytvorený na memorandovom zhromaždení, ktorý tvorili predseda Ján Francisci, Viliam Pauliny-Tóth, Ján Gotčár a Ján Palárik.

Martin ako centrum, ktoré vzniklo z periférie

Ďalším významným dôsledkom memorandového zhromaždenia, ktorý ani nepatril medzi jeho priame požiadavky, bolo, že Turčiansky Svätý Martin nastúpil cestu k postaveniu centra slovenskej politiky a kultúry. Už o dva roky neskôr, 4. augusta 1863, sa tu pri založení Matice slovenskej zišla slovenská národná reprezentácia v ešte početnejšom a slávnostnejšom zhromaždení. Martin sa tým definitívne etabloval ako národné centrum Slovákov. Nebola to náhoda. Martin a celý Turiec patrili spolu s Myjavou a Gemerom k hlavným oporám slovenského národného hnutia počas revolučných rokov 1848 – 1849. Veľkú zásluhu na tom mali mešťanosta Ondrej Švehla, richtár Ondrej Kossa i blatnický slúžny Ján Baltazár Jesenský-Gašparé, ktorí organizačne podporili zvolanie memorandového zhromaždenia práve do Turčianskeho Svätého Martina. Tým položili základy výnimočného historického poslania mesta. Práve Martin sa napokon stal jediným slovenským mestom, ktorého mestská samospráva mala odvahu prijať a dlhodobo podporovať Maticu slovenskú – jedinú oficiálne panovníkom schválenú slovenskú národnú ustanovizeň.

Turčiansky sv. Martin bol v tom čase neveľkým provinčným mestečkom. Dobové opisy ho charakterizovali ako sídlo bez železnice, bez telegrafu, neveľmi bohaté a architektonicky nevýrazné. A predsa práve odtiaľ vyšľahla iskra, ktorá dokázala zapáliť a zjednotiť slovenské národné povedomie. Výber Martina pritom vôbec nebol samozrejmosťou. O miesto konania Národného slovenského zhromaždenia sa vážne uchádzali aj Mošovce a dnešné Turčianske Teplice. Martin sa tak stal kulminačným bodom slovenského politického hnutia na viac než polstoročie a prirodzeným centrom matičného pohybu až do dnešných dní. Napriek neskorším pokusom oslabiť jeho postavenie či obmedziť nezávislé národné aktivity zostáva jeho symbolická hodnota živá dodnes.

Práve od vzniku Matice slovenskej sa začal odvíjať celý rad ďalších prelomových iniciatív. Z podnetu Viliama Paulinyho-Tótha, pri ktorom si pripomíname 200. výročie narodenia, vznikla symbolicky na desiate výročie Memoranda národa slovenského, roku 1871 Slovenská národná strana. Už roku 1869 bol založený Kníhtlačiarsky účastinársky spolok. Martin sa stal sídlom Hornouhorskej Tatra banky (1885), prvého významného peňažného ústavu v slovenských národných rukách. Postupne tu našli svoje sídlo Slovenské národné múzeum, Slovenská národná knižnica (1941), ešte v roku 1890 bol otvorený Národný dom, z ktorého činnosti sa rozvíjal martinský i slovenský divadelný život.

Mesto sa stalo aj významným centrom slovenského právnického života a to sídlom neskoršej Slovenskej advokátskej komory roku 1920. Rovnako tu bola založená tradícia po smrti Karola Kuzmányho Národného cintorína (1866), ktorý sa stal miestom posledného odpočinku najvýznamnejších osobností slovenských dejín. V neposlednom rade sa tu 30. októbra 1918 zišla Slovenská národná rada a prijala Deklaráciu slovenského národa. Práve v Martine bola 1. januára 1919 obnovená aj Matica slovenská, ktorá napriek opakovaným útokom, pokusom o politické ovládnutie či obmedzovanie svojej činnosti nepretržite pôsobí na národnom a kultúrnom poli dodnes. Na margo toho je na mieste otázka, či si dnešní obyvatelia Martina pri prechádzke okolo ošumelého Memorandového námestia plne uvedomujú, čomu všetkému ich mesto vďačí júnovým dňom roku 1861 a Matici slovenskej.

Slovenská kontinuita v strednej Európe

Možno teda konštatovať, že aj pri pohľade na súčasný európsky politický, spoločenský a morálny rozvrat mali vtedajšie slovenské národné elity roku 1861 dostatok prezieravosti a síl na to, že dokázali sformulovať politickú víziu, ktorú napriek neskorším porážkam a nepriaznivým okolnostiam nikdy úplne neopustili. Nezlomili ju ani spory medzi Starou a Novou školou, ani stupňujúca sa maďarizácia, zatváranie slovenských gymnázií či zrušenie Matice slovenskej v roku 1875. Menili sa generácie, politické taktiky i dobové podmienky, no základná idea národnej a štátoprávnej emancipácie pretrvala a postupne sa stala jednou z nosných línií moderných slovenských dejín.

A čo je dôležité si uvedomiť, viaceré iné blízke slovanské spoločenstvá v strednej Európe svoju štátnu samosprávu nedosiahli, resp. ju neudržali. Moravania sa v priebehu 19. a 20. storočia stotožnili s českou národnou identitou, než by sa nechali úplne zgermanizovať. Lužickí Srbi – dnes už zväčša ponemčení – nevytvorili porovnateľný štátoprávny program a dnes nemajú autonómiou a takmer žiadnym politický vplyv. V súčasnosti už len menej než pätnástich Lužických Srbov hovorí materským jazykom a prognózy nie sú vôbec pozitívne. Rusíni prešli komplikovaným vývojom medzi viacerými identitnými orientáciami a ich emancipačný proces nikdy nenadobudol takú kontinuitu a politickú dôslednosť ako v slovenskom prípade a dnes nemajú ani na svojom materskom podkarpatskom území žiadnu samosprávu.

1861 – 1993: dlhá slovenská cesta štátotvorného programu

Slováci však pokračovali. Od Memoranda národa slovenského a Viedenského memoranda roku 1861, cez vznik Matice slovenskej a slovenských gymnázií, Deklaráciu slovenského národa roku 1918, autonomistické hnutie medzivojnového obdobia, Slovenský štát, povstaleckú SNR, federalizáciu Československa v roku 1968, Slovenskú cirkevnú provinciu v roku 1977  až po vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Keď sa dnes vraciame k júnovým martinským dňom a k decembrovému vyslanectvu do Viedne roku 1861, mali by sme v nich vidieť prejav mimoriadnej politickej ďalekozrakosti a štátnického uvažovania. Osobnosti zhromaždené pod martinskými lipami nedokázali predvídať všetky budúce udalosti, no pochopili podstatu dejinného zápasu: národ, ktorý si nevytvorí vlastné inštitúcie, politický program a vedomie historického poslania, skôr či neskôr stratí schopnosť ovplyvňovať svoj osud. Bez ich odvahy, vytrvalosti a politickej prezieravosti by slovenský národ len ťažko vstúpil do moderných dejín ako štátotvorné spoločenstvo a napokon ani nevytvoril vlastnú Slovenskú republiku. Práve v tom spočíva veľkosť ich odkazu – v schopnosti myslieť na desaťročia dopredu, dovidieť za horizont vlastného života a vytrvať aj v časoch, keď sa úspech zdal vzdialenejší než porážka.

Ešte jeden nenaplnený bod Memoranda 1861

Ak by sme sa však predsa len chceli zamyslieť nad tým, ktorý bod Memoranda slovenského národa z roku 1861 ostáva v istom zmysle stále otvorený, možno poukázať na to, že slovenským politickým elitám prierezovo i v drvivej väčšine chýba silné a predovšetkým trvalé národnoštátne vedomie. Preto možno povedať, že memorandové požiadavky budú skutočne zavŕšené až vtedy, keď nielen dôstojne zrekonštruujeme memorandové miesto Pod lipami v Martine, ale aj vtedy, keď dosiahneme vyššiu mieru politickej vyspelosti a vyrovnanosti u predstaviteľov Slovenská republika bez ohľadu na volebné striedanie vlád. To sa prejaví aj v dôslednej úcte k výročiam oboch na seba nadväzujúcich i tesne previazaných memoránd z roku 1861. V tomto zmysle ide o posledný, dodnes neplnený rozmer memorandového odkazu spred šestnástich desaťročí.

Marián Gešper

predseda Matice slovenskej

 

 

X