Prenasledovanie Laca Novomeského


//Prenasledovanie Laca Novomeského

Pred sedemdesiatimi rokmi 6. februára 1951 Š

tátna bezpečnosť zatkla predsedu Matice slovenskej Laca Novomeského

Autor: doc. PaedDr. Pavol Parenička, CSc., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

Politické zmeny prinášajú aj politické čistky, prenasledovanie, zatváranie a kriminalizovanie oponentov a kritikov nového režimu, ich psychické i fyzické týranie, vyhrážky a ponižovanie ľudskej dôstojnosti, zneužívanie právomocí či silových zložiek štátu, zbavovanie sa, izolovanie, zastrašovanie, umlčovanie a odstránenie nepohodlných ľudí, nevyjasnené úmrtia… Množstvo historických skúseností s takýmto praktikami má aj Matica slovenská, jej predseda Laco Novomeský, matiční výborníci Vlado Clementis a Ondrej Pavlík, ako aj ďalšie desiatky matičných funkcionárov i radových členov neprávom obvinených z tzv. slovenského buržoázneho nacionalizmu… Takto sa do nemilosti komunistického režimu dostal aj predseda Matice slovenskej Laco Novomeský, ktorého sovietski, maďarskí, českí a slovenskí marxistickí dogmatici ostro kritizovali ako predstaviteľa tzv. buržoázneho nacionalizmu. V atmosfére spoločenského strachu a vlny zatýkania v máji 1950 Novomeského odvolali zo všetkých vládnych a politických funkcií, súčasne ho ešte intenzívnejšie sledovala a vyrábala proti nemu kompromitujúce materiály Štátna bezpečnosť. Pred sedemdesiatimi rokmi, 6. februára 1951, udrela a zatkla v Bratislave Laca Novomeského rovnako ako Gustáva Husáka. Počas ich vyšetrovacej väzby, keď Novomeského trýznili, bili a mučili, za nevyjasnených okolností zomrel 15. decembra 1952 Karol Šmidke, ktorý bol od februára 1951 zbavený všetkých straníckych funkcií. Už 3. decembra 1952 v Prahe popravili Vladimíra Clementisa, člena Výboru Matice slovenskej, zatknutého v januári 1951. Súčasná Matica slovenská sa hrdo hlási k odkazu svojho predsedu Laca Novomeského a ďalších nespravodlivo prenasledovaných matičiarov.

Laco Novomeský, tzv. slovenský buržoázny nacionalizmus a Matica slovenská

 

Osobnosť Ladislava Novomeského

Ladislav Novomeský patril medzi významné slovenské, československé i európske osobnosti socialistickej kultúry, kultúrnej politiky, literárneho života a umenia, osobitne básnictva. Ako kontinuálny typ predstaviteľa slovenskej poézie ju priblížil európskej avantgarde, pričom už v medzivojnovom období sa stal medzinárodne akceptovaným socialistickým básnikom, ale tiež marxisticky orientovaným ľavicovým novinárom a reportérom. Politicky sa angažoval v československom komunistickom hnutí, počas druhej svetovej vojny v protifašistickom odboji, bol spoluorganizátorom, vedúcim činiteľom a priamym účastníkom Slovenského národného povstania. V októbri 1944 ako delegát povstaleckej Slovenskej národnej rady sa zúčastnil na rokovaniach s predstaviteľmi československej exilovej vlády v Londýne a v marci 1945 na sovietsko-československých rokovaniach v Moskve, v apríli 1945 na tvorbe Košického vládneho programu. V mene Slovenskej národnej rady prehovorili na oslobodenom území východného Slovenska Laco Novomeský a Vavro Šrobár na veľkej manifestácii 31. januára 1945 v Košiciach. Obaja sa stretli na prvom povojnovom Valnom zhromaždení Matice slovenskej v auguste 1945 v Martine. Novomeského zvolili za predsedu Matice slovenskej. V rokoch 1945 až 1950 pôsobil ako povereník školstva a osvety, súčasne bol v rokoch 1944 až 1950 poslanec Slovenskej národnej rady a v rokoch 1945 až 1950 aj Národného zhromaždenia. Po februári 1948 sa stal hlavným strojcom a vedúcim predstaviteľom socialistickej kultúrnej revolúcie na Slovensku, neskôr ho podozrievali z tzv. slovenského buržoázneho nacionalizmu a perzekvovali. Napokon po vykonštruovanom obvinení Novomeského spoločne s inými komunistickými a povstaleckými osobnosťami roku 1950 z politických dôvodov pozbavili všetkých funkcií, 6. februára 1951 ho zatkli a v rokoch 1951 až 1954 mučili vo vyšetrovacej väzbe, napokon bol odsúdený na 10 rokov. Koncom roku 1955 ho z väzenia na Pankráci v Prahe podmienečne prepustili, vo februári 1956 mu odpustili zvyšok trestu.

Proletársky, resp. socialistický internacionalizmus

Počas začiatkov studenej vojny sa na program dňa od roku 1949 v socialistickom bloku, ovládanom komunistickým totalitným režimom, dostával proletársky internacionalizmus a proklamovala sa jednota komunistických síl v Európe. Tento proces narušil spor Juhoslávie a Sovietskeho zväzu, keď z bývalých spojencov maršalov Tita a Stalina sa stali nepriatelia na život a na smrť. Josip Broz Tito totiž 1. marca 1948 oficiálne odmietol sovietsky plán na vytvorenie balkánskej komunistickej federácie ako spojenca Sovietskeho zväzu. Na výstrahu boli zorganizované a za pomoci poradcov zinscenované politické monsterprocesy v socialistickom bloku, pričom ich obete boli vykonštruovane obžalované z titoizmu, špionáže, vlastizrady, sprisahania a buržoázneho nacionalizmu. Ako prvý motivovaný politický súdny proces sa za hranicami Sovietskeho zväzu uskutočnil na jeseň roku 1949 v Maďarsku, susediacom s Juhosláviou, kde bol nespravodlivo obžalovaný a popravený minister zahraničných vecí László Rajk a jeho spolupracovníci, pričom sa to dialo s vedomím predsedu Maďarskej ľudovej (komunistickej) strany Mátyása Rákosiho, oddaného spojenca Stalina. Rákosi v tomto smere inšpiroval aj Viliama Širokého, zároveň ho súdružsky upozornil až na 60 slovenských nacionalistov v Komunistickej strane Slovenska, ktorí národnostnú politiku vykonávali údajne v duchu buržoázneho nacionalizmu, čo sa malo týkať najmä prenasledovania maďarskej menšiny v Československu.

Proletársky internacionalizmus kontra „buržoázny nacionalizmus“

Buržoázny nacionalizmus bol v rámci učenia marxizmu-leninizmu označený a považovaný za neprijateľnú politickú platformu a nepriateľskú ideológiu namierenú voči socializmu, ktorá údajne stavala proti sebe národy a podnecovala ich vzájomnú nenávisť, čím sa mala oslabiť jednota pracujúcich más a celkovo narušovala domnelá zomknutosť svetového proletariátu. Táto teória bola za pomoci sovietskych stalinistických ideológov rozpracovaná na prelome 40. a 50. rokov 20. storočia a praktizovaná aj v československých pomeroch, keď komunistická Štátna bezpečnosť začala sledovať, zatýkať a brutálne vyšetrovať tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov, čo sa vykonávalo s vedomím najvyššieho straníckeho a štátneho predstaviteľa, nového československého „robotníckeho“ prezidenta Klementa Gottwalda. V slovenských reláciách pohon na tzv. buržoáznych nacionalistov, podľa stredovekého mechanizmu  známeho ako kladivo na čarodejnice, organizovali Viliam Široký, Karol Bacílek a Štefan Bašťovanský, ktorí takto začali likvidovať svojich politických oponentov, pričom išlo aj o vyhrotený vnútrostranícky zápas. Gustáv Husák a Laco Novomeský boli zatknutí 6. februára 1951 na základe vykonštruovaných materiálov a následne vyšetrovaní. Politicky zinscenované monsterprocesy s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami, ktoré okrem G. Husáka a L. Novomeského postihli aj Daniela Okáliho, Ondreja Pavlíka, Ladislava Holdoša a desiatky iných vysokých straníckych funkcionárov slovenskej národnosti, vzápätí vylúčených z Komunistickej strany Slovenska, sa začali po dôkladnej „divadelnej“ príprave až v apríli 1954. Stranícka i občianska rehabilitácia tzv. buržoáznych nacionalistov prišla až počas politického odmäku v polovici 60. rokov. Novomeského rehabilitovali občiansky a stranícky roku 1963 a roku 1964 mu povolili návrat na Slovensko, kde sa usadil v Bratislave.

Dogmatik Viliam Široký a ťaženie proti buržoáznym nacionalistom

Po februárovom prevrate roku 1948, nástupe tzv. ľudovej demokracie a IX. zjazde Komunistickej strany Československa, ktorý sa uskutočnil 25. až 29. mája 1949 v Prahe, sa politická moc dostala do rúk komunistického dogmatika stalinského razenia Viliama Širokého. V rokoch 1945 až 1953 bol podpredsedom a v rokoch 1953 až 1963 predsedom československej vlády v Prahe, súčasne v rokoch 1950 až 1953 aj ministrom zahraničných vecí Československej republiky, ktorý zodpovedal za medzinárodné vzťahy a národnostnú politiku, pričom v nej bezvýhradne uplatňoval zvrátené Stalinove názory. Zároveň si komplexmi trpiaci V. Široký ako „robotnícky káder“ vybavoval i svoje osobné účty a nechával voľný priechod emóciám a antipatii, namierenej predovšetkým proti účastníkom Slovenského národného povstania (Karol Šmidke, Gustáv Husák, Laco Novomeský) a intelektuálskej straníckej špičke. V politicko-straníckej hierarchii zastával aparátnik V. Široký od augusta 1945 post predsedu Komunistickej strany Slovenska, zároveň sa stal členom predsedníctiev ústredných výborov Komunistickej strany Československa a Komunistickej strany Slovenska. Viliam Široký patril k hlavným inšpirátorom a iniciátorom procesov proti tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom, pričom sa angažoval najmä proti G. Husákovi a L. Novomeskému. Tomu, aj ako v rokoch 1945 až 1950 predsedovi Matice slovenskej, vyčítal protimaďarské postoje a neriešenie národnostnej politiky, ako aj z nej plynúcich problémov v Československu, predovšetkým v slovensko-maďarských vzťahoch. Novomeský podľa Širokého neuplatňoval v kultúrnej politike zásady proletárskeho a socialistického internacionalizmu, čo považoval za hrubé porušenie straníckej disciplíny a nacionalistickú úchylku. V tomto duchu Viliam Široký, nazývaný aj Vilmos Széles, prehodnotil  politiku realizovanú voči maďarskej menšine v Československu a prakticky sa pričinil o zrušenie výsledkov reslovakizácie. V tejto súvislosti francúzska historička Muriel Blaive dokonca vyslovila hypotézu, že Viliam Široký bol pôvodom etnický Maďar. Široký poznal aj obsah listu predsedu maďarskej vlády Mátyása Rákosiho, adresovaného už 24. septembra 1948 J. V. Stalinovi, o pomeroch v Komunistickej strane Slovenska a jej nacionalistickej frakcii, kde figuroval dlhý zoznam 60 tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov na čele s Vladimírom Clementisom, ktorý mal v moskovských kruhoch zlú povesť už od roku 1939, keď podrobil ostrej kritike Pakt Ribbentrop – Molotov  a odsúdil vtedajšiu sovietsku zahraničnú politiku a jej spoluprácu s nacistickým Nemeckom. Navyše, V. Clementis bol po februári 1948 v Sovietskom zväze i v Československu považovaný za špióna a agenta západných veľmocí, čo sa akosi odvodzovalo od toho, že dlhšie obdobie pred i počas druhej svetovej vojny pôsobil vo Francúzsku a najmä vo Veľkej Británii, kde nadviazal priateľské kontakty aj s viacerými nekomunistickými predstaviteľmi a intelektuálskym prostredím v Londýne. Informácie proti V. Clementisovi si Viliam Široký overoval u svojho spolupracovníka Mihálya Farkasa, jedného z iniciátorov zinscenovaného monsterprocesu s Lászlóom Rajkom v Maďarsku. Tento trend sa oficiálne začal na IX. zjazde Komunistickej strany Československa roku 1949 pod vedením Klementa Gottwalda, Antonína Zápotockého, Viliama Širokého a Václava Kopeckého.

Laco Novomeský a Matica slovenská

Po skončení druhej svetovej vojny sa Laco Novomeský ujal vedenia prípravného výboru na povojnové účinkovanie Matice slovenskej, vrátane kreovania jej nového výboru. Valné zhromaždenie Matice sa uskutočnilo 26. augusta 1945 v Martine v predvečer osláv 1. výročia vypuknutia Slovenského národného povstania. Ján Marták ako poverený správca Matice slovenskej v otváracej reči zdôraznil: „Ďakujem pánovi Andrejovi Pavlíkovi a Ladislavovi Novomeskému za všetko porozumenie, ktoré mali k veciam Matice slovenskej“. Obaja komunistickí politici a intelektuáli sa totiž mierou vrchovatou zaslúžili o to, že Maticu slovenskú už roku 1945 povojnové československé vládne orgány jednoducho nezrušili ako „fašistický, ľudácky a kolaborantský spolok“. Počas valného zhromaždenia sa všetka pozornosť sústredila na Laca Novomeského. Vo svojom prejave vyzdvihol skutočnosť, že „v rámci osláv prvého výročia najslávnejších udalostí slovenských dejín, nášho národného povstania, hneď niekoľko kultúrnych inštitúcií má svoje zjazdy, zhromaždenia a podujatia, medzi ktorými i Matica slovenská má svoje zhromaždenie“. Maticu slovenskú aj v povojnovej situácii Novomeský označil za „strážcu a pestovateľa kultúrneho rozmachu slovenského národa“. Smerom k matičnej budúcnosti stanovil úlohy, ktoré na ňu čakajú v „novom Československu“, najmä ohľadom repatriovania Slovákov z Dolnej zeme do starej vlasti a postavenia Slovákov na národnostne zmiešaných územiach na južnom Slovensku. V tejto súvislosti si Novomeský nedával servítku pred ústa: „Miestne odbory Matice slovenskej v týchto prinavrátených krajoch budú si musieť starostlivo všímať prihlásených členov, aby sa pod matičným plášťom neskrývali Maďari a Nemci“. Podobné výroky neskôr počas monsterprocesov zneužili aj voči samotnému Lacovi Novomeskému pri jeho obvinení z tzv. slovenského buržoázneho nacionalizmu.

Matica slovenská a národnostná otázka

Laco Novomeský viedol druhé Valné zhromaždenie Matice slovenskej, ktoré sa uskutočnilo 12. mája 1946 v Košiciach. Matica slovenská by sa mala „starať o prinavrátené územia na juhu Slovenska“, podčiarkol predseda Novomeský aj vo svojej otváracej reči na treťom povojnovom Valnom zhromaždení Matice slovenskej 11. mája 1947 v Leviciach. Na jednej strane svojimi verejnými vystúpeniami demonštroval súhlas Matice s navrátením predtým horthyovským Maďarskom okupovaných miest a obcí do Československej republiky, na druhej podporoval slovenské obyvateľstvo a jeho kultúru na národnostne zmiešaných územiach južného Slovenska, čo označil za matičnú povinnosť i tradíciu. Okrem slovensko-maďarských sa Novomeský zaoberal aj slovensko-českými vzťahmi, pričom konštatoval: „Akýkoľvek pokus zvrátiť dnešnú slovenskú pozíciu a slovenskému životu dať starý rámec predvojnový, znamenal by nielen krok naspäť, ale i neželateľné komplikácie“. Aj tento Novomeského matičný postoj sa neskôr hodnotil ako jeden z prejavov jeho slovenského buržoázneho nacionalizmu.

Politická kríza na Slovensku na jeseň roku 1947 a Matica slovenská

Už počas jesennej politickej krízy roku 1947 na Slovensku, kde v máji 1946 parlamentné voľby suverénne vyhrala Demokratická strana, sa začali útoky na Maticu slovenskú, najmä zo strany českých komunistických špičiek, preto jej predstavitelia ako veľakrát v minulosti zaujali národno-obranné pozície. Tieto ataky najmä zo strany českých komunistov a ateistov odštartovalo mimoriadne Valné zhromaždenie Matice slovenskej 19. októbra 1947 v Banskej Bystrici. Konalo sa na počesť 150. výročia narodenia prvého matičného predsedu a katolíckeho biskupa Štefana Moysesa, za účasti Laca Novomeského a so slávnostným prejavom banskobystrického biskupa Andreja Škrábika. Zhromaždenie na pamiatku Moysesa bolo z politického komunisticko-ateistického hľadiska zneužité a označené ako reakčná, nacionalistická, klerikálna katolícka akcia, ohrozujúca vývoj demokracie na Slovensku.

Laco Novomeský, Matica slovenská a vývoj po februári 1948

Na prvý pofebruárový Výbor Matice slovenskej, ktorý sa zišiel 18. mája 1948 v Martine, neprišli z politických dôvodov jej predsedovia Jur Hronec ani Laco Novomeský. Všetko rozhodovanie o matičných záležitostiach sa dostalo do rúk akčných výborov spolku a ústredia Matice slovenskej, dosadených Ústredným výborom Komunistickej strany Slovenska. Na viac Novomeského vplyv na matičné dianie sa oslabil aj tým, že po komunistickom prevrate v Československu prešla Matica slovenská direktívne spod ním vedeného Povereníctva školstva a národnej osvety pod administratívu Povereníctva informácií, hoci aj povereník Ondrej Pavlík v danej situácii ochraňoval Maticu pred likvidačnými snahami. V tomto období v inštitučnej i v spolkovej zložke Matice slovenskej fungovali akčné výbory, iba za formálnej účasti L. Novomeského a J. Hronca, ktoré z nej z politických dôvodov urobili čistku vo funkcionárskych radoch a vyradili osoby označené komunistickým režimom ako nepriateľské voči ľudovodemokratickému štátu. Víťazstvo komunistov a ich postup v Matici slovenskej, ktorý zahrňoval likvidáciu matičnej vedy a členského hnutia i zoštátnenie Neografie a celkovo jej prebudovanie na štátny ľudovýchovný ústav museli pod politickým nátlakom prijať jej výborové zasadnutia 30. júna 1948 a 9. mája 1949 v Martine, ako aj valné zhromaždenia 23. mája 1948 v Liptovskom Mikuláši.

Valné zhromaždenie Matice slovenskej roku 1948

Liptovskomikulášske zhromaždenie matičiarov pod vedením Laca Novomeského sa v máji 1948 formálne nieslo v duchu pripomienky 100. výročia prijatia štúrovských Žiadostí slovenského národa. Komunistický režim zneužil pamiatku štúrovského Slovenského povstania a prirovnal jeho význam k nedávnemu februárovému prevratu. V súvislosti s týmto bol prijatý Ohlas, v ktorom sa „Matica slovenská odvoláva na štúrovskú tradíciu a ňou na primknutie sa k ideálom slovenského pracujúceho ľudu, ktorý je zárukou zdravého vývinu slovenského kolektívu i v oblasti kultúrnej“. Nové pofebruárové smerovanie v rámci socialistickej kultúrnej revolúcie naoko podporovala i prítomnosť ďalšieho predsedu Matice slovenskej a liptovského rodáka, československého ministra unifikácie Vavra Šrobára, ako aj ďalšieho člena vlády a matičného výboru, ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa.

Príprava socialistického zákona o Matici slovenskej

Na zasadnutí matičného výboru 22. septembra 1948 v Martine uviedol Laco Novomeský osnovu pripravovaného prvého variantu Zákona o Matici slovenskej, čo bolo v oblasti legislatívy historické nóvum, lebo dovtedy v uhorskom, česko-slovenskom i slovenskom štátnom kontexte fungovala na základe vládnych nariadení a úradného schválenia stanov. Matičná správa požiadala Slovenskú národnú radu, aby v tomto legislatívnom procese reagovala na znárodnenie matičnej Neografie a uvážila redukovanie jej vedeckej, osvetovej a vydavateľskej činnosti, ale tiež členskej základne. V paragrafe 3 sa navrhovalo Maticu prebudovať na inštitúciu zameranú na „vlastivednú činnosť zo stránky zberateľskej“. Nové matičné návrhy mal Novomeský predložiť na rokovanie Povereníctva vnútra, Povereníctva informácií a Povereníctva školstva. Z týchto dôvodov sa 14. novembra 1948 v Martine uskutočnilo mimoriadne Valné zhromaždenie Matice slovenskej. Hoci ho otvoril a viedol Laco Novomeský, hlavné slovo mal člen matičného výboru a predseda Akčného spolkového výboru Matice slovenskej Ondrej Pavlík, ktorý 236 delegátov zhromaždenia presvedčil o potrebe likvidácie miestnych odborov Matice slovenskej v súvislosti s jej prebudovaním na štátnu ľudovýchovnú inštitúciu. Schválil sa aj návrh Zákona o Matici slovenskej, o čom mala matičná delegácia informovať Slovenskú národnú radu.

Posledné Valné zhromaždenie Matice slovenskej roku 1949

Posledné Valné zhromaždenie Matice slovenskej, pred skoro dvadsaťročnou odmlkou, sa uskutočnilo 10. mája 1949 v Partizánskom. Matičný predseda Laco Novomeský na ňom vystúpil v tom zmysle, že iba „socialistický systém je zárukou nášho rozvoja“ a vyzval 345 delegátov, aby sa s matičným členstvom agilne zapojili do procesu socialistickej industrializácie a kolektivizácie poľnohospodárstva na Slovensku. Zároveň žiadal matičiarov o kultúrnu pomoc slovenským repatriantom z Maďarska. Novomeský predstavil aj budúcnosť Matice ako osvetovej inštitúcie vybudovaním odborov ľudovýchovy po teoretickej i praktickej stránke, vrátane ľudovej umeleckej tvorivosti.

Matica slovenská a tzv. slovenský buržoázny nacionalizmus

Napriek komunistickým zásahom a politickým turbulenciám v roku 1950 mala Matica slovenská ako posledná nádej národa v ňom obrovskú popularitu, jej členstvo pod vedením Laca Novomeského prekročilo rekordnú hranicu vyše 100 000 členov (napokon počet členov dosiahol číslo 126 648) organizovaných vo viac ako tisícke miestnych odborov. Jednou z posledných aktivít Laca Novomeského na matičnej pôde pred jeho uväznením bolo napísanie úvodu do reprezentatívnej publikácie Slovensko vo fotografii Karola Plicku (1949). V roku 1950 sa rozpútala stalinistickými sovietskymi metódami iniciovaná kampaň proti tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom, ktorej padli za obeť aj vrcholoví činitelia Matice slovenskej Laco Novomeský, Ondrej Pavlík a Vladimír Clementis. Stali sa objektmi vo vykonštruovaných monsterprocesoch a ich obeťami. Takúto perzekúciu nezažil Novomeský ani za Slovenského štátu, lebo väznica v Ilave, kde ho v rokoch 1940 a 1942 dvakrát „preventívne“ internovali, mu pripadala ako rekreačné stredisko oproti komunistickej zaisťovacej väzbe, psychickému nátlaku a fyzickému týraniu.

Matica slovenská bez Laca Novomeského

Sprvu ako podozrivý z buržoázneho nacionalizmu sa už Laco Novomeský nemohol zúčastniť zasadnutia Výboru Matice slovenskej 30. júna 1950 v Martine. Po definitívnom odstránení a uväznení Novomeského ďalej komunistický režim pripravoval Zákon o Matici slovenskej, ktorý napokon vstúpil do platnosti v roku 1954 a direktívne zlúčil Slovenskú národnú knižnicu v Martine s Maticou slovenskou, zároveň z nej vylúčil vedeckú, osvetovú a krajanskú činnosť, ale najmä zlikvidoval členskú základňu. Od roku 1954, keď bývalého matičného predsedu Laca Novomeského odsúdili na desať rokov väzenia, po predchádzajúcej trojročnej vyšetrovacej väzbe, strate občianskych práv a majetku, začala značka Matice slovenskej v Martine umelo fungovať ako národná knižnica a knihovedný ústav. Po vyše ročnej odmlke sa Výbor Matice slovenskej zišiel na svojom rokovaní pod vedením Jura Hronca až 30. júna 1950 v Martine, aj to len preto, aby sa v kontexte totalitného režimu zaoberal vykonštruovanou otázkou tzv. slovenského buržoázneho nacionalizmu, najmä v radoch komunistov, z ktorého bol podozrivý aj Laco Novomeský. V tejto dusivej atmosfére sa pripravovalo Valné zhromaždenie Matice slovenskej naplánované na 11. júla 1950, ktoré sa však z politických dôvodov už neuskutočnilo. A v nasledujúcom dlhom štvorročnom období sa nezišiel ani Výbor Matice slovenskej. Ostatné jeho zasadnutie sa uskutočnilo pod vedením Jura Hronca 5. apríla 1954 v Martine. Tesne pred týmto dátumom, 3. apríla 1954, Povereníctvo vnútra vydalo dekrét o zrušení Matice slovenskej. Vzápätí na druhý deň, 4. apríla 1954, tento výmer zrušilo Predsedníctvo Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska a rozhodlo o zlúčení torza Matice slovenskej so Slovenskou národnou knižnicou v Martine, čo Jur Hronec oznámil matičnému výboru súčasne so zánikom svojej predsedníckej funkcie.

Matica slovenská bez predsedov v komunistickom područí

Po komunistickom prevrate vo februári 1948, smrti čestných predsedov Matice slovenskej Jozefa Országha a Vavra Šrobára (roku 1949, resp. 1950) a po odstránení Laca Novomeského prakticky už od mája 1950 zostal Jur Hronec ako jediný a osamotený v predsedníckej funkcii. V komunistickom režime, ktorý v duchu ideológie proletárskeho internacionalizmu a ateizmu, ako aj politiky centralizácie a koncentrácie moci v podobe tzv. diktatúry proletariátu a socialistickej kultúrnej revolúcie, nemohol nikto ani Jur Hronec zabraňovať čoraz väčšiemu okliešťovaniu činnosti Matice slovenskej, z ktorej bola vylúčená vedecká i osvetová činnosť, ale tiež zrušená členská základňa. Tento absurdný stav v apríli 1954 verifikoval Zákon o Matici slovenskej z dielne Slovenskej národnej rady, ktorý jej značku administratívno-direktívne preniesol na Slovenskú národnú knižnicu v Martine. Jur Hronec aj na poslednom zasadnutí Výboru Matice slovenskej 5. apríla 1954 v Martine márne donquiotovsky vyzýval Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska, aby zachoval autentickú Maticu slovenskú i naďalej. Funkcia predsedu Matice slovenskej bola násilne zrušená a obnovená až po štrnásťročnej prestávke počas obrodného procesu v Československu v auguste 1968, pričom ju po druhýkrát zaujal Laco Novomeský.

 

 

2021-03-01T11:46:02+00:005 februára 2021 |Osobnosti slovenských dejín|
X