Pavel Tomko a prestavba stanice v Štrbe


//Pavel Tomko a prestavba stanice v Štrbe

Reportáž Pavla Tomka o prestavbe stanice v Štrbe

Mgr. Lukáš Krajčír, PhD. / Slovenský historický ústav Matice slovenskej

 

Evanjelický a. v. farár Pavel Tomko (1901-1972), rodák zo Štrby, patril k popredným predstaviteľom verejného života prvej polovice 20. storočia. A to aj ako publicista, politik a s Emilom Boleslavom Lukáčom organizátor evanjelickej a. v. mládeže na Slovensku. Už menej známy je ako člen Matice slovenskej, registrovaný v jej martinskom ústredí a účastník nekomunistického, občianskeho protifašistického odboja vo Východnej počas 2. svetovej vojny.

Jeho publicistická činnosť v medzivojnovom období bola pomerne bohatá. Publikoval v evanjelických periodikách, ale aj v politických novinách ako Slovenský denník, Slovenská politika, a Národnie noviny, z ktorých tie posledné mu boli hodnotovo blízke. Sympatizoval a obhajoval politické kroky Martina Rázusa, inklinoval k medzivojnovej Slovenskej národnej strane, ktorá   sa v tých časoch kriticky vyjadrovala k viacerým krokom československej vlády v Prahe. Z tejto nastavenej línie nevyčnieval ani Tomko, ktorý nepochybne uznával význam demokratického československého štátu, no vedel sa aj kriticky hodnotiť kompetentné orgány a inštitúcie.

Ku kriticky posudzovaným témam patrilo u neho aj zdravotno-sociálne postavenie obyvateľstva. Evanjelické a. v. duchovenstvo často prejavovalo svoj súcit, či už na stránkach novín, alebo v podobe organizovania sa v rôznych podporných spolkoch. Tomko nepatril k výnimkám a ako farár z Važca priblížil svojim článkom verejnosti realitu prestavby železničnej stanice v rodnej Štrbe. Košicko-bohumínska dráha, vedúca cez Liptov, totiž na mnohých miestach prechádzala dlhodobými rekonštrukčnými prácami. Po vzniku Československa bola dôležitou logistickou tepnou do českých krajín.

Detailný opis týchto prác jasne preukazuje, že Tomko bol v bezprostrednom kontakte s tamojšími pracovníkmi. Ťažké pracovné podmienky robotníkov na stanici prirovnal k otrockým prácam Izraelitov v Egypte. Na základe tohto biblického pozadia apeloval na nadriadených, aby zlepšili pracovné podmienky robotníkov.

Okrem sociálneho rozmeru však z uvedeného článku dokážeme zachytiť aj mladícke nadchnutie z vtedajšieho technického pokroku a na to nadväzujúcu i hospodársku problematiku. Tá totiž patrila u evanjelických a. v. duchovných k popredným témam na stránkach tlače. Cestné, či v tomto prípade železničné spojenie boli, sú a zrejme aj budú alfou omegou vo vylepšení dostupnosti daného regiónu pre podnikateľov a v urýchlení prepravy ľudí do zamestnaní v odľahlejších častiach štátu. Tomkov opis Štrbskej stanice navyše úzko súvisel i s rozvojom miestneho tatranského turizmu, o propagáciu ktorého sa na stránkach Krás Slovenska výrazne snažil Miloš Janoška.

Touto svojou úvahou chcel Tomko vyslať aspoň signál ku kompetentným orgánom, aby sa problémom s pracovným nasadením dôslednejšie zaoberali a išli v ústrety záujmom zamestnancov s náročnejším fyzickým nasadením. Aj dnes, odstupom času, sociálne cítenie Pavla Tomku vzbudzuje pozornosť pre svoju bezprostrednosť, priamosť a úprimnú snahu poukazovať na riziká fyzicky náročných pracovných povolaní.

Dňa 12. októbra 1936 v Národných novinách bola publikovaná jeho reportáž pod názvom Ako sa pracuje na štrbskej stanici?, v ktorej detailne opísal tieto okolnosti. Jej celé znenie vám prinášame:

„Železničná stanica v Štrbe už dlhšie nevyhovovala ani svojim dvojkoľajovým priestorom v premávke, ani svojou vonkajšou úpravou zvýšenému turistickému ruchu. Ministerstvo železníc preto už dávnejšie pripravilo projekt, ako stanicu rozšíriť a znova vybudovať, aby požiadavkám zodpovedala a aby náležite reprezentovala.

Pre nedostatok prostriedkov nebolo možno projekt realizovať a s prácou sa odkladalo z roka na rok. Až tejto jari prikročilo sa konečne k činu na veľkú radosť chudobného podtatranského ľudu, ktorý, odkázaný súc na zárobok, nenachádzal posledné roky dosť príležitosti k práci a tým i k chlebu. Stavebný ruch, až na výnimku nešťastného Važca, utíchol, v horách následkom drevárskej krízy pracovalo sa minimálne, aj to ešte pri najnižšej mzde, aká len bola možná, k železnici neprijímali, naopak, ešte mnohých prepustili, kedysi čulé vyvážky, furmanky tiež zanikli a vysťahovalectvo, ktoré z týchto krajov bolo značné, úplne prestalo. K tomuto všetkému prišla ešte kríza roľníctva, pokles cien dobytka, čo pre tunajšie roľníctvo je najhlavnejší prameň dôchodku, a následok toho bol, že ľudia sa zadlžovali ešte viac a bieda rástla.

Tohto roku však práce pribudlo, začalo sa pracovať i na štrbskej stanici a vyše tristo živiteľov rodín našlo tu aspoň na čas sezóny prácu. Pracujú napospol naši ľudia z okolia, najviac z Važca, denne po 12 hodín, do týždňa 4 dni, čo umožnilo, že sa robotníci zamieňajú na smeny a práca pritom stále je v prúde. Pracuje sa zvýšeným tempom, denne od rána od siedmej do šiestej večera. Denne vytiahne sa šík statných robotníkov, vyzbrojený čakanmi a lopatami po dĺžke celého úseku, aby lámal kamenitý breh a odstraňoval bridlicovú štrkovinu. Prah pomaly ustupuje, ľudská sila i tu víťazí nad hmotou a pieseň práce v svojom mohutnom rytme napreduje víťazným akordom. Priesmyk, známym štrbským Hochvaldom vysekaný v rokoch sedemdesiatych, sa rozširuje a svah ustupuje pred víťaziacou ľudskou silou a technikou.

Pracuje sa, ale takáto práca napína svaly viac ako dosť. Od rána do večera dobýjať čakanom kus po kuse tvrdej kamenitej pôdy, vyčerpá i chlapské sily otužilých našich ľudí, naučených boriť sa v takejto tvŕdzi. Kedykoľvek sa stretneme s týmito vojakmi čakanov a lopát, zavše príde nám počúvať stesky Izraelských, robotujúcich tvrdo v Egypte. Práca je ťažká a tých niekoľko korún denného zárobku, ženatí majú 18, slobodní 16 Kčs na deň, vykupujú títo robotovia nielen námahou a únavou, ale i mozoľmi a potom stekajúcim cícerkom z ich tvárí. Privykli si už napokon na všetko, ale čo čítať z ich očí a čo často počúvame  od nich, je výčitka, že nemajú uznania a že sa od nich žiada výkonnosť až nadľudská. Moderný pás mechanizmu poháňa aj ich snáď možnosť. Totiž, ku každému vozňu pracovného vlaku zadelení sú po piati a za určitý čas musia nakopať a nahádzať plný vozeň, t. j. 15 ton materiálu, bez rozdielu, aký je grunt, či viac alebo menej kamenitý. Kto tento výkon nevykáže, je bodovaný a toto potom hneď pociťuje pri výplate. Že je to nesociálne a nehumánne, je na bielom dni. Slabší a menej chytrý ťahá tu za kratší koniec. Vedúci páni a dozorcovia ešte asi sotva vedia, k akým chytráctvam tento mechanizmus vyústil, lebo ináč by mu čelili a zjednali by nápravu. Robotníci totiž, aby svoju mzdu zachránili, robia toto: odchádzajú do práce ráno už pred treťou hodinou, pretekajúc sa, len aby si blokovali vozne, ktoré sú postavené na najvýhodnejšom mieste, totiž kde je grunt poddajnejší a menej tvrdý. Tí, čo prídu neskoršie, nájdu sa v ťažkej situácii, musia kopať v tvrdšom grunte a musia vykázať ten istý výsledok ako tamtí, lebo výnimky niet.

Predpokladajúc, že povolaní činitelia o tomto nevedia, upozorňujeme ich na túto okolnosť, aby urobili nápravu a prácu zadeľovali podľa stavu vecí, a nie čisto mechanicky. A nakoľko je práca ozaj ťažká, adresujeme i prosbu, aby dozorcovské orgány nežiadali výkonnosť presahujúcu ľudské sily, lebo treba pamätať, že dnes prichodí konkurovať síce človeku so strojom, ale neslobodno zabúdať, že človek nie je stroj. Keď ani svedomite pracujúci Tatranci, vyprobovaní v každej práci, nestávkujú a nerobia nijaké extravagancie, ako ich vyškolení a vybití druhovia, keď sa neorganizujú, aby si svoje vymáhali, nuž zasluhujú, aby im toto bolo priznané k dobru, a nie aby sa z toho ešte ťažilo a nadužívalo, lebo to je potom nie ani spravodlivé, ani humánne a sociálne …“

Literatúra:

KRČMÉRY, Š. – KLAČKO, R. Rok Matice slovenskej 1931. Turčiansky Sv. Martin 1932, s. 42

KUBÁČEK, Jiří. Dejiny železníc na území Slovenska. Košicko-bohumínska železnica [online]. Dostupné na internete: https://www.zsr.sk/o-nas/historia-zeleznic/1867-1873/zeleznicne-podniky/skor-vzniknute-zel-podniky/kosicko-bohuminska-zeleznica/

MAŤOVČÍK, A. a kol. (ed.). Slovenský biografický slovník. VI. zväzok. Martin : Matica slovenská, 1994, s. 98.

TOMKO, Pavel. Ako sa pracuje na štrbskej stanici? In Národnie noviny, roč. 66, 12. október 1936, s. 3.

UHORSKAI, P. – TKÁČIKOVÁ, E. Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 2. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1997, s. 123.

Fotografia: Robotníci počas prestavby trate v okolí stanice Štrba (Zberateľská edícia predsedu ZMOS-u a starostu obce Štrba Michala Sýkoru).

 

2021-03-10T12:27:39+00:0010 marca 2021 |Osobnosti slovenských dejín|
X