Prímas Uhorska Juraj Selepčéni


//Prímas Uhorska Juraj Selepčéni

Slovák Juraj Selepčéni – Pohronec, ostrihomský arcibiskup, prímas Uhorska

Autori: Edita Tarabčáková, Michal Tarabčák, Historický odbor Matice slovenskej

 

„Patrí k neuveriteľným rysom maďarských dejín, že tvorcovia národného mýtu, ospevovaní hrdinovia vojen proti Turkom, politickí a vojenskí vodcovia oslobodeneckého boja proti Habsburgom, vynikajúce osobnosti literatúry a vedy boli v úplnosti alebo z veľkej časti chorvátskeho ,slovenského, rumunského alebo srbského pôvodu (aj nemeckého a neskôr aj židovského). Túto skutočnosť nacionalistickí (maďarskí) kronikári či historici obchádzajú alebo priamo úmyselne zamlčujú,“ píše P. Lendvai  v úvode svojej knihy Die Ungarn. A ďalej píše: „Dúfam, že ako rodený Maďar židovského pôvodu, ktorý sa za štyridsať rokov premenil na Rakúšana, nebudem musieť dodržiavať žiadne tabu a budem môcť vylíčiť Maďarov s priateľským, ale aj kritickým odstupom.“

Jednou z premnohých osobností uhorských dejín, na ktorú sú citované slová priam šité, je aj Juraj Selepčéni – Pohronec, ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska v rokoch  1666-1685. Juraj Selepčéni bol považovaný za jedného z najvýznamnejších cirkevných hodnostárov, diplomatov a politikov strednej Európy v  17. storočí. A preto pri hľadaní podkladov pre tento článok nás prekvapil nedostatok údajov o ňom v maďarskej historickej literatúre, ako aj ich  častá protirečivosť. V ďalšom uvádzame tie údaje, ktoré po preštudovaní materiálov  (uvádzaných na konci článku) považujeme za  najspoľahlivejšie..

Juraj Selepčéni – Pohronec sa narodil 24.apríla 1602 v Slepčanoch.(Pri určovaní doby a miesta narodenia Juraja Selepčéniho – Pohronca vychádzame z rukopisného záznamu Adnotationes historicae familiae Comit.Migazzi písané od roku 1655.V uvedenom rukopisnom zázname na strane 28 je napísané: „In festo S.Georgii a.D. 1672 ipse (i.d. Selepchényi) parochiam Thaszarensem visitavit et in gremio familae Maholanyi natalitia sua septuagesima celebravit.“ Teda v roku 1672 mal sedemdesiat rokov.) Pokrstený bol vo Vieske nad Žitavou,lebo tesársky farský kostol spustošili Turci a prechodne sa bohoslužby i všetky cirkevné obrady pre tesársku farnosť konali vo Vieske nad Žitavou

Bola to hektická doba. V čase, keď sa Juraj narodil, Uhorské kráľovstvo už viac ako polstoročie neexistovalo. Európa sa zmietala v náboženských nepokojoch. V Kráľovskom Uhorsku navyše prebiehali stavovské povstania, ktoré boli vedené so súhlasom a vojenskou podporou sultána. Tieto povstania umožňovali Turkom čoraz viac plieniť územia Kráľovského Uhorska a predlžovať turecké jarmo. Po porážke uhorských a česko-nemeckých         žoldnierskych vojsk pri Moháči v r.1526,vojská tureckého sultána postupne obsadili územie zhruba dnešného Maďarska a pripojili ho k tureckej ríši ako Budínsky pašalík. Zo Sedmohradska Turci zriadili kniežatstvo, ktoré bolo vazalom sultána. Len väčšia časť terajšieho Slovenska, Chorvátska a západná časť Zadunajska, historikmi označovaná ako Kráľovské Uhorsko, odolávala sultánovým vojskám a vládli v ňom Habsburgovia. Pohraničné územia tohto Kráľovského Uhorska boli dejiskom neustálych vpádov tureckých vojsk, ktoré často prerástli do vojen veľkých rozmerov. Žiada sa zdôrazniť že katolícka cirkev na čele s pápežmi neustále burcovala verejnosť Európy na boj proti tureckej expanzii. Na tento účel poskytovala obrovské finančné prostriedky a diplomatickými aktivitami miernila spory medzi kresťanskými panovníkmi. Aj Habsburgovia robili všetko čo bolo v ich silách, aby zastavili ďalší postup Turkov a ich sedmohradských spojencovo sa im raz viac, inokedy menej aj darilo.

Okrem toho, že Turci priamo či nepriamo ovládali viac ako 2/3 bývalého Uhorského kráľovstva, celou západnou a strednou Európou sa počnúc 20.,ale najmä 40.rokmi 16.storočia šíril protestantizmus. Počnúc 40.rokmi 16.storočia to zastihlo celé bývalé Uhorské kráľovstvo, kde sa reformácia šírila priam lavínovite. Všetky dôležité reformačné prúdy postihli bývalé Uhorské kráľovstvo prakticky súčasne v plne rozvinutej forme. Často sa stávalo, že nebol ani čas vytvoriť luteránsku cirkevnú organizáciu a už sa mnoho luteránov dalo zlákať kalvínstvom, ktorému čoskoro začalo konkurovať unitárstvo – teda prívrženci antitrinitarizmu. Historici uvádzajúce v bývalom Uhorskom kráľovstve okolo roku 1580 bolo viac ako 80% obyvateľov reformovaných, pričom kalvínov bolo viac ako ostatných spolu. Z perspektívy protestantstva sa na Uhorsko malo hľadieť ako na Bohom vyvolený národ, ktorý je vždy zasiahnutý najtvrdšie. Keď však preukáže pevnosť vo viere (protestantskej),bude oslobodený z tureckého jarma rovnako, ako boli oslobodení Židia z egyptského a babylonského jarma.

V prípade šľachty percento reformovaných bolo ešte väčšie, pričom oslobodenie spod tureckého jarma chceli realizovať kolaboráciou s Turkami a to tak, že spoločne s nimi vyženú Habsburgov z celého Uhorska, ktoré sa stane vazalom Turecka a potom sa zbavia  (nevedno ako) tureckého panstva. Počas 17.storočia sedmohradské kniežatá rozpútali v spolupráci s Turkami 4 veľké povstania a mnoho menších. V dôsledku týchto povstaní urobili priam nevyčísliteľné škody a straty cisárskym kresťanským vojskám i obyvateľstvu Kráľovského Uhorska. Maďarský historik Béla Köpeci tieto aktivity podrobne opísal v diele, ktorému dal titul: „Maďarsko – nepriateľ kresťanstva“. To hovorí samo za seba. Predpokladá sa,že cisárske  vojská v 17.storočí utrpeli väčšie straty v boji s protihabsburgskými povstalcami (Š. Bočkai, G. Betlen, Juraj I. Rákoci a I. Tököli a ďalší) ako s tureckými vojskami do r. 1683, teda do obliehania Viedne. Znovu opakujeme, že prioritou v tom čase malo byť vyhnanie Turkov z bývalého Uhorského kráľovstva a to mohlo zabezpečiť len cisárske vojsko s pomocou ďalších štátov a predovšetkým podporou pápežov.

Katolíckej strane v Uhorsku trvalo dosť dlho, kým sa spamätala zo šoku vyvolaného náporom reformácie. Svoje pozície začala upevňovať až začiatkom 17. storočia. V Sedmohradsku a v osmanskej časti bývalého Uhorského kráľovstva sa  kalvínstvo stalo väčšinovým náboženstvom. V Kráľovskom Uhorsku v 60. rokoch 17. storočia nastal návrat absolútnej väčšiny obyvateľstva ku katolicizmu. Rekatolizácia prebiehala nenásilne a na jej čele stál v rokoch 1616-1637 kardinál Peter Pázmaň a potom ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni – Pohronec.

Vráťme sa však k životnej dráhe malého chlapčeka Juraja. Z uvedeného vyplýva, že v čase narodenia Juraja Selepčéniho – Pohronca Uhorsko ako kráľovstvo neexistovalo, bolo rozdelené na tri časti a koncom 17. stor. dokonca na 4 časti. Jurajovi rodičia pochádzali z osady Malá Jóka, ktorá sa nachádzala na ľavom brehu rieky Žitavy, v blízkosti Malých Slepčian. Jeho otec bol pastierom na veľkostatku ostrihomskej kapituly v Malých Slepčanoch (majer Miková Ves). Malá Jóka v roku 1663 zanikla, lebo Turci ju zrovnali so zemou. Obyvatelia, ktorí prežili a neodvliekli ich do tureckého otroctva, si po vyhnaní Turkov v r. 1664 postavili na pravom brehu rieky Žitavy blízko Malých Slepčian novú osadu, ktorú pomenovali Nová Ves nad Žitavou. V najstarších kanoníckych vizitáciách tesárskej farnosti je údaj o gotickom kostole v Malej Jóke.

Tieto udalosti však rodičia Juraja Selepčéniho – Pohronca už neprežívali. Zomreli súčasne už v roku 1608 buď počas morovej epidémie, alebo pri nejakom nešťastí (turecký vpád?). Boli to Slováci a žili v čisto slovenskom prostredí. Okrem Juraja, ktorý v čase ich smrti mal 6 rokov, mali viac detí. Podľa mena poznáme okrem Juraja ešte ďalšie 3. Agáta bola vtedy 1-ročná, Michal o niečo starší a Barbora 10-ročná. Ďalšie 2 staršie sestry podľa mena nepoznáme. Po smrti rodičov Agátu a Barboru pritúlili ľudia z okolia. O jednoročnú Agátu sa postarala rodina Petra de Kraydon, ktorý bol správcom ostrihomskej kapituly v Tesároch. V rodine svojho ochrancu žila ako pomocníčka v domácnosti až kým sa nevydala za tesárskeho občana Štefana Gábriša. Desaťročnú Barboru prijal za pasáčku roľník z Machuliniec, kde sa aj neskôr vydala. Chlapci Michal a Juraj sa dostali do rodiny zemana Ladislava Selepčéniho – Pohronca, ktorý býval vo Sv. Kríži nad Hronom.Tu pobudol Juraj len niekoľko mesiacov. Ešte v tom istom roku 1608 sa ho ujal brat Ladislava Selepčéniho – Pohronca, František, ktorý bol kanonikom v Trnave. Tam začal Juraj chodiť do školy. V roku 1611 však kanonik František Selepčéni zomrel a Juraj sa vrátil do svojho rodiska, do Slepčian. Tu sa ho ujala rodina Petra de Kraydon, ktorá bola v príbuzenskom vzťahu s rodinou Ladislava Selepčénihi-Pohronca. Juraj (vtedy už 9-ročný chlapec) nastúpil do služby ako pomocný pastierik na majetku ostrihomskej kapituly. V roku 1617 kardinál Peter Pázmaň robil inšpekciu arcibiskupských a kapitulských majetkov a pritom navštívil aj Slepčany. Všimol si nadanie i túžbu po vzdelaní pastierika Juraja a umožnil mu (vtedy už 15-ročnému) študovať na gymnáziu v Trnave .V tom čase Trnava bola sídlom ostrihomského arcibiskupa, pretože Ostrihom bol v rukách Turkov. Juraj bol vynikajúcim žiakom a po ukončení gymnázia študoval ešte 2 roky na filozofickom lýceu a potom až do roku 1627 bol učiteľom na trnavskej mestskej škole. V roku 1627 kardinál Peter Pázmaň poslal skupinu  učenlivých katolíckych mladíkov na bohoslovecké štúdiá do Ríma. Medzi nimi bol vtedy už 25-ročný Juraj Selepčéni-Pohronec. Podľa údajov samotného Juraja, Ladislav Selepčéni-Pohronec si ho adoptoval za syna. Stalo sa to ešte v čase, keď bol gymnazistom v Trnave, alebo pred odchodom do Ríma. S menom Juraj Selepčéni začal používať aj Ladislavov zemiansky titul a aj jeho erb: bol to dvojchvostý lev s korunou na hlave ako vystupuje po svahu do vrchu, aby dosiahol slnko a hviezdy. V Ríme býval v kolégiu Hungarico-Germanicu. Vo  vatikánskom archíve sa nachádza list kardinála Pázmaňa, datovaný v Bratislave 14.8.1627, v ktorom sa píše, že posiela 9 chlapcov „studiorum causa“. O ich charaktere kardinál Pázmaň píše: „Sú počestní a nadaní,… všetci sú z miesta  saluberrimo“ (veľmi zdravého). V liste sú uvedené aj mená mladíkov. Na prvom mieste je Juraj Selepčéni-Pohronec, ďalej Andrej Péchy, Tomáš Pistéš, Demeter Jarftáš, Juraj Suchla, Andrej Nagy, Pavol Busakovič, Peter Nasary a  Martin Albert. Štúdium v Ríme trvalo 7 rokov a Juraj získal hodnosť doktora filozofie a teológie.         Bol vynikajúci študent. Profesor kolégia v Ríme, jezuita Jan de Lugo ho hodnotil takto: „Georgius Pohronicus Szelepcsény … v čase štúdia sa preslávil. Mal viacero cností , ako sú: nadanie, skromnosť, usilovnosť, túžbu po vzdelaní, rozvážnosť – vynikal vo všetkých. Na zasedaní kardinálov a iných prelátov obhájil tézy z celej teológie cum plausu et  laude magna“. Profesor Jan de Lugo ďalej píše: „Aj pred pápežom si dobre počínal. V prastarej viere našich predkov, našej viery a náboženstva, kňazskej integrite a iných náboženských cvičeniach si tak počínal, že sa nám javil veľmi drahým a milým a všetkým seminaristom dával príklady cností. Nádejame sa, že bude užitočný pre vlasť.“ V roku 1635 bol Juraj v Ríme vysvätený za kňaza a ešte v tom istom roku sa vrátil do vlasti. Dňa 27. 12. 1635 nastúpil na miesto farára v Senci.Tu sa začala závratná kariéra niekdajšieho pastierika. Už 3. januára 1636 bol ustanovený  za ostrihomského kanonika so sídlom v Trnave. Kardinál Pázmaň plánoval zveriť mu úrad kancelára arcibiskupstva. Selepčéni, aby poznal celú ostrihomskú arcidiecézu, si vyžiadal dlhšiu dovolenku. Počas nej precestoval takmer celé ostrihomské arcibiskupstvo. Navštívil aj tesársku farnosť a Kamenné Kosihy, kde navštívil rodinu Selepčéniovcov, ktorí sa tam presťahovali zo Sv.Kríža nad Hronom.Tu pomohol nanovo zriadiť katolícku faru. Po dovolenke nastúpil miesto kancelára arcibiskupského úradu v Trnave. Dňa 19. marca 1637 zomrel kardinál Peter Pázmaň a Selepčéni bol smútočným kazateľom na jeho pohrebe.

Pázmaňovým nástupcom sa mal stať Imrich  Lósy. Pretože však Sv. Stolica mala proti nemu určité výhrady, cisársky dvor poslal kanonika Juraja Selepčéniho-Pohronca do Ríma, aby sa tam zasadil za kandidatúru Lósyho na ostrihomského arcibiskupa. Kanonik Juraj Selepčéni-Pohronec toto prvé diplomatické poslanie vybavil podľa želania cisára, za čo ho cisár ustanovil opátom Sv. Heleny vo Földvári a prepoštom Sv. Juraja de Viridi Campo. Aj za nového arcibiskupa Imricha Lósyho bol naďalej kancelárom arcibiskupského úradu.

V roku  1638 sa v Trnave konal provinciálny koncil venovaný otázkam rekatolizácie. Na ňom boli ustanovené pastoračné smernice na uskutočňovanie nenásilnej rekatolizačnej činnosti. Po skončení koncilu sa Selepčéni zriekol hodnosti arcibiskupského kancelára a presťahoval sa do Bratislavy, pretože sa stal referentom pre cirkevné veci pri Uhorskej kráľovskej kancelárii.

Na jar v roku 1641 cisár poslal Selepčéniho ako pridelenca vyslanca do Carihradu. Jeho úlohou bolo vyjednávať u sultána Ibrahima podmienky na uzavretie mieru medzi cisárom a sultánom. Mier bol uzavretý a mierová zmluva bola podpísaná v r.1642 v Söni. Cisár vysoko hodnotil Selepčéniho aktivity a vymenoval ho za titulárneho biskupa novienského a priznal mu aj hodnosť pilišského opáta.

Začiatkom roku 1643 bol Selepčéni znovu v Carihrade ako dočasný pridelenec rakúskeho vyslanca. Jeho úlohou bolo pôsobiť na tureckých vládnych i vojenských činiteľov tak, aby mierová zmluva zo Söni bola tureckou stranou dodržiavaná. Turecká armáda ju totiž bežne porušovala. Selepčéniho situácia bola veľmi komplikovaná. V rovnakom čase prišli totiž do Carihradu aj poverenci sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákociho. Jeho poverenci mali presvedčiť sultána a veľkovezíra, aby súhlasili s tým, že ich vazal, teda Rákoci, napadne Kráľovské Uhorsko a že Turci mu poskytnú aj vojenskú pomoc. Rákociho poverenci bohatými darmi takmer už dosiahli sultánov súhlas. Navyše veľkovezír dal Selepčéniho uväzniť s odôvodnením, že sa mieša do vnútorných záležitostí Turecka a tajne vyjednáva s vojenskými i politickými predstaviteľmi Turecka, dokonca aj s veliteľom janičiarov. V tejto, pre Selepčéniho kritickej situácií, v jeho prospech vystúpil veľký carihradský mufty a presvedčil sultána, aby Selepčéniho z väzenia prepustil a aby sa veľkovezír Selepčénimu ospravedlnil, čo sa aj stalo. Sultán Ibrahim potom osobne prijal na audiencii J. Selepčéniho a bohato ho obdaroval.

S menom Juraja I. Rákociho sú spojené drsné, krvavé činy, ktoré si dejiny Slovenska vpísali zvlášť hlboko do pamäti. V čase protihabsburgského povstania G. Betlena bol jedným z jeho vojenských veliteľov Juraj Rákoci, neskoršie sedmohradské knieža  Juraj I. Rákoci. Jeho hajdúsi 7. septembra 1619 obsadili Košice a na smrť umučili troch katolíckych kňazov len preto, že odmietli zaprieť svoju vieru. Boli to dvaja mladí jezuitskí kňazi Štefan Pongrácz (Maďar), Melchior Gradziecký (Poliak) a Marek Križín (Chorvát) – ostrihomský kanonik. Po krutom a dlhom mučení dvoch sťali a Gradzieckého polomrtvého hodili do odpadovej jamy. Pápež Pius X. v r. 1905 ich vyhlásil za blahoslavených a pápež Ján Pavol II. počas návštevy Slovenskej republiky v r. 1995 ich v Košiciach vyhlásil za svätých. Kardinál Pázmaň ich už v r. 1628 považoval za mučeníkov a poslal o tom do Ríma podrobnú správu. Rovnako troch umučených kňazov nazývali mučeníkmi aj jeho nástupcovia arcibiskupi J. Lipai, J. Selepčéni – Pohronec, J. Scitovský a iní. V maďarskej históriografii sa z Marka Križína stal Körösi Mark a z Melchiora Gradzieckého Grodecz Menyhért?!

Cisár s obavami, ale aj s  nádejou a uznaním sledoval aktivity a osud svojho poverenca. Za dosiahnuté výsledky ho vyznamenal. Vymenoval ho za čanádskeho a čoskoro aj za péčskeho biskupa. Selepčéni v r. 1644 ako cisárov splnomocnenec ešte dvakrát navštívil budínskeho pašu, dvakrát Sedmohradsko a raz Poľsko.

Keď v auguste 1644 zomrel uhorský kancelár Štefan Bošňak, cisár na jeho miesto vymenoval Juraja Selepčéniho – Pohronca a súčasne ho vymenoval aj za titulárneho biskupa vesprímskeho. V decembri 1645 v zastúpení cisára Ferdinanda III. dojednal mier s Jurajom I. Rákocim. Mier bol podpísaný v Linzi a Selepčéni urobil v ňom Rákocimu rôzne ústupky. Habsburgovci totiž v tom čase nemali dosť síl na to, aby s Jurajom I. Rákocim jednali razantnejšie. Za tieto ústupky kritizovali Selepčéniho najmä uhorskí katolícki magnáti. Kritika pobúrila Selepčéniho natoľko, že sa zriekol funkcie uhorského kancelára. Cisár však jeho demisiu neprijal, ale navyše ho dňa 18. apríla 1648 vymenoval za nitrianskeho biskupa a čoskoro na to aj za prezidenta Uhorskej kráľovskej kancelárie.

V roku 1657 nástupca Ferdinanda III., Leopold I. vymenoval Selepčéniho aj za kaločského arcibiskupa. Selepčéni vtedy sústredil vo svojich rukách prakticky všetku moc v Kráľovskom Uhorsku. Bol presvedčený, že prioritnou úlohou celého kresťanstva v Európe je vytlačiť Turkov nielen z Uhorska, ale z celého Balkánskeho polostrova. Uvedomoval si, že Turecko je ešte dosť silné a útoku na Kráľovské Uhorsko a priamo i na Viedeň sa nezrieklo. Kaločský arcibiskup a prezident Uhorskej kráľovskej kancelárie Juraj Selepčéni – Pohronec mal spoľahlivé informácie, že sultán a veľkovezír pripravujú novú vojnu proti Kráľovskému Uhorsko. Preto robil čo mohol, aby cisárske vojská boli pripravené. Žiaľ, vrchné velenie cisárskej armády na čele s Montecuccolim upozornenia Selepčéniho nebralo vážne a neuskutočnilo takmer žiadne prípravy na odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva. Turci zaútočili v r. 1663 na Kráľovské Uhorsko. V auguste rozdrtili cisársku armádu a dobyli dôležité pevnosti, ako Nové Zámky, Vacov, Levice, Nitru a ďalšie. Na strane tureckej armády bojovali aj krymskí Tatári a vojská sedmohradského kniežaťa Michala Apafiho. V nasledujúcom roku 1664 sa situácia zmenila. Cisárske vojská boli posilnené presunom vojenských jednotiek zo západných hraníc Rakúska a prešli do protiútoku. Cisárske jednotky pod vedením generála Louis de Souches oslobodili Nitru i niekoľko menších opevnených miest a rozprášili dve menšie turecké armády. Ďalšie cisárske posily umožnili vrchnému veliteľovi cisárskych vojsk Montecuccolimu doslova rozdrtiť tureckú armádu u Svätého Gottharda – mestečka na štajersko – uhorských hraniciach. Mnohí očakávali, že toto slávne víťazstvo spojených kresťanských síl z 1. augusta 1664 bude využité na dlho očakávanú oslobodeneckú vojnu. Preto bolo veľkým prekvapením (pre nezasvätených),  keď Leopold I. 10. augusta uzavrel vo Vašvári so sultánom mier. Cisár mal spoľahlivé informácie, že totiž Francúzsko sa chystá zaútočiť na Rakúsko a nemal vojsko, ktoré by bolo schopné bojovať proti dvom nepriateľom: proti Turecku i proti Francúzskui. Vašvársky mier bol výhodný pre Turkov. Okrem Nitry a niekoľko menších miest si mohli udržať územné zisky z predchádzajúceho roka. Mierová zmluva obsahovala aj ďalšie ujednania medzi cisárom a sultánom. Darmo Juraj Selepčéni – Pohronec objasňoval na uhorskom sneme aj  inde skutočnú situáciu cisára a dokazoval, že Turci sú dosť silní na to, aby zmarili prípadný útok cisára na Budínsky pašalík. Uhorskí magnáti aj v Kráľovskom Uhorsku boli takí nespokojní a nedočkaví, že začali pod vedením Vešeléniho pripravovať protihabsburgské sprisahanie. Sprisahanci sa dokonca obrátili aj na Portu, t. j. na turecké politicko – vojenské vedenie, aby im pomohlo oslobodiť bývalé Uhorské kráľovstvo od tureckého jarma i od Habsburgovcov (čo bola neuveriteľne naivná predstava).

Dňa 3. januára 1666 zomrel ostrihomský arcibiskup Juraj Lippay a Juraj Selepčéni-Pohronec sa stal jeho nástupcom. Funkcia ostrihomského arcibiskupa, primasa Uhorska, bola nezlúčiteľná s funkciou prezidenta Uhorskej kráľovskej kancelárie i správy nitrianského biskupstva a preto sa Selepčéni týchto funkcií vzdal. Na druhej strane, 18. decembra sa Selepčéni stal miestokráľom Uhorska. Kardinálsky klobúk však nezískal aj napriek tomu, že cisár podal pápežovi príslušný návrh v roku 1672 a opakovane v roku 1678. Pápeži Klement X. aj Inocent XI. cisárov návrh neakceptovali preto, lebo Selepčéni prijal hodnosť  miestokráľa Uhorska bez predbežného súhlasu pápeža.

Selepčéniho funkcia miestokráľa Uhorska sa skončila po likvidácii Vešeléniho sprísahania v roku 1673. Cisár situáciu zhodnotil tak, že Uhorsko sériou povstaní proti panovníkovi a v dôsledku mnohoročnej kolaborácie s Turkami stratilo právo na vlastnú vládu. Cisár zriadil z Uhorska guberniu a na jej čelo vymenoval Ampringera, veľmajstra rádu nemeckých rytierov. To znamená, že Uhorské kráľovstvo zaniklo ako také de iure i de facto.

Viedenský dvor, napriek poprave troch sprisahancov a odsúdeniu asi 200 ďalších osôb, nezasiahol tak tvrdo ako proti  českým stavom pred 50.rokmi, kedy po bitke na Bielej hore padlo v Prahe 27 hláv a viac ako 600 českých šľachticov bolo odsúdených k strate majetku.

Ale život šiel ďalej a Turci zostávali za humnami, podobne jako aj odbojná sedmohradská  šľachta. Selepčéni mal informácie z Carihradu, že nový veľkovezír robí všetko pre to, aby presvedčil sultána, že je najvyšší čas uskutočniť sen Sulejmana Nádherného, tzn. dobyť Viedeň a tak si otvoriť cestu do západnej Európy. Selepčéni ako ostrihomský arcibiskup robil všetko čo mohol, aby habsburgská ríša bola na toto stretnutie  pripravená čo najlepšie. Z jeho iniciatívy sa už v roku 1682 uskutočnili rokovania s poľským kráľom Jánom III. Sobieskym.V zmysle dohody sa mala presunúť časť poľskej a litovskej armády na územie horného Uhorska, čo bolo v podstate územie dnešného Slovenska, aby bolo paralyzované Tököliho povstanie a aby Poľsko poskytlo cisárovi vojenskú pomoc v prípade ofenzívy Turkov priamo na Viedeň.

V rámci príprav na boj s Turkami arcibiskup Selepčéni začiatkom mája 1683 sprevádzal cisára pri jeho návšteve Bratislavy. Zúčastnil sa veľkej prehliadky vojsk na pravom brehu Dunaja. Osobne celebroval poľné bohoslužby, dával vojsku požehnanie a odporúčal ho do ochrany Panny Márie, ktorej počas celého života bol veľkým ctiteľom. Aj jeho predvídavosť prispela k tomu, že Turci a ich spojenci, uhorské kniežatá Tököli a Apafi, boli pri Viedni v r. 1683 priam rozdrtení. Selepčéni sa osobne  bojov pri Viedni nezúčastnil. Mal už 81 rokov a chorľavel. Hrdinský boj pri Viedni „sledoval“ z Brna prostredníctvom poslov. Ani po víťazstve kresťanských vojsk pri Viedni sa jeho zdravotný stav nezlepšoval a tak sa rozhodol liečiť na svojom majetku v Letoviciach na Morave. Cisár bol v pravidelnom styku s arcibiskupom aj v čase jeho pobytu v Letoviciach. Žiaľ, ani pobyt v zdravom prostredí Letovíc mu nepomohol a ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni – Pohronec 14. januára 1685 zomrel. Jeho telesné pozostatky boli prevezené tak, ako si to želal v testamente, do Mariazellu. Sú pochované v kaplnke zasvätenej sv. Ladislavovi,  ktorú si Juraj Selepčéni dal postaviť už za svojho života.

Juraj Selepčéni-Pohronec bol vysokej, priam majestátnej postavy. Ako kazateľ i rečník poslucháčov priam fascinoval. Dobre ovládal okrem rodnej slovenčiny niekoľko cudzích jazykov, vrátane turečtiny. Mal vynikajúcu pamäť a mimoriadny úsudok a i v tých najzložitejších situáciách sa vedel správne rozhodnúť. Preto bol zaraďovaný medzi najväčších cirkevných hodnostárov, štátnikov a diplomatov svojej doby.

Svoje schopnosti dal plne do služby katolíckej cirkvi a opravdivého štítu kresťanstva v časoch tureckej expanzie, ktorým bolo Kráľovské Uhorsko pod žezlom Habsburgovcov. S veľkým zápalom sa zúčastňoval nenásilnej rekatolizácie a po smrti kardinála Pázmaňa v druhej polovici XVII. Storočia rekatolizácia sa diala nielen v Kráľovskom Uhorsku, ale aj na území celého bývalého Uhorského kráľovstva pod vedením Juraja Selepčéniho–Pohronca.

Selepčéni mal obrovské príjmy a tie mu dediční magnáti, bez ohľadu na vierovyznanie, závideli a šírili o ňom ohováračky, že je mamonár. Pravda bola ale celkom iná. Arcibiskup Selepčéni obrovské čiastky zo svojich príjmov venoval na obnovu a výstavbu cirkevných objektov, najmä kostolov, ktoré Turci a ich spojenci,  t. j. proticisárski povstalci zničili. Jeho súčasník a životopisec, kanonik Kéry napísal: „Templa complura e fundamentis erexit.“ Teda premnohé kostoly dal vystavať od základov. Ďalej napr. pre diecézny chrám v Nitre dal v roku 1662 postaviť v dolnej lodi oltár „Snímanie z kríža“. Nápis na oltári v latinčine svedčí o tom, že oltár bol postavený k úcte „Bohu, ktorý pre hriešnikov zomrel a svätým Svoradovi a Beňadikovi“, ktorí ako vieme, boli prví svätorečení v Uhorsku a to 16.-17. júla 1083. Po nich bol svätorečený sv. Gerhard (Gellért) 26. júla 1083 a po ňom 20. augusta 1083 sv. Štefan (kráľ) a 5. Novembra 1083 bol svätorečený jeho syn Imrich.

Arcibiskup Selepčéni veľké sumy z vlastného majetku použil aj na veľkorysú podporu zhotovenia prekrásnych barokových prác zahraničných majstrov pre kostoly v Trnave, Nitre, Bratislave i mnohých ďalších mestách. Stále sú obdivované.

Z vlastnej skúsenosti vedel, čo znamená pomocná ruka podaná v pravej chvíli a preto neľutoval vlastné finančné prostriedky pre podporu štúdia mnohých nadaných chudobných chlapcov. Desiatky mladíkov, najmä zo slovenského prostredia sa stali kňazmi, ba aj biskupmi vďaka nezištnej finančnej podpore arcibiskupa Selepčéniho. Medzi týchto mladíkov patril aj neskorší nitriansky biskup Jakub Haško.

Hoci arcibiskup Selepčéni viedol veľmi reálnu politiku a mal na zreteli predovšetkým dobro pre celé Kráľovské Uhorsko a aj bývalé Uhorské kráľovstvo, čo znamenalo realizovať rozhodujúcu prioritu – oslobodiť celé bývalé Uhorské kráľovstvo od tureckého jarma, nikdy si nezískal obľubu uhorských magnátov.Tí ho podceňovali pre jeho nízky rodový pôvod a považovali ho za služobníka cisárskeho dvora. Selepčéni preto podporoval a uprednostňoval zemianstvo a nižšiu šľachtu pred vysokou šľachtou. Po roku 1664 mnoho slovenských roľníkov dal povýšiť do zemianského stavu. Mal rád svojich súrodencov a ich rodiny. Napr. svoje sedemdesiatiny už ako ostrihomský arcibiskup oslávil v Tesároch v kruhu svojej po mene neznámej sestry. Jeho ďalšia sestra Barbora sa dostala do Machuliniec a tam sa aj vydala. Jeden z jej synov, menom Ján, za peniaze arcibiskupa Selepčéniho vyštudoval a arcibiskup Selepčéni mu neskôr u cisára vymohol titul baróna de Maholáni, teda barón z Machuliniec. Synovi ďalšej po mene neznámej arcibiskupovej sestry, ktorý sa po otcovi volal Andrej Jókay, pomohol vyštudovať a pričinil sa o to, aby sa neskôr stal sudcom v tekovskej župe.

Arcibiskup Juraj Selepčéni – Pohronec nikdy neľutoval ani námahu ani finančné prostriedky na boj proti Turkom. Keď sultánov veľkovezír Kara Mustafa v r. 1683 s takmer dvesto tisícovou armádou pochodoval na Viedeň, arcibiskup Selepčéni venoval z vlastných prostriedkov 500 000 zlatých na obranu Viedne, čo bola v tej dobe obrovská suma. Za svoje celoživotné cirkevné, politické a diplomatické aktivity a najmä za túto obrovskú finančnú  podporu arcibiskup Selepčéni-Pohronec dostal honosný titul „Záchranca Viedne“.

Vážení čitatelia! Mali ste možnosť oboznámiť sa so životnými osudmi  syna slovenského pastiera, osudmi 6-ročnej siroty, pastierika, z ktorého sa stal kňaz, biskup a neskôr najvyšší cirkevný hodnostár v Uhorsku, ostrihomský arcibiskup,  prímas Uhorska a Záchranca Viedne. Bol to náš, slovenský chlapec a my sme právom na neho a na jeho skutky hrdí. Patrí mu naša hlboká úcta a vďaka.

Literatúra :

1.     Bertényi, I. – Gyapay, G.: Magyarország rövid története. Budapest:1995.

2.     Ďurica, M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: 2003.

3.     Ember, Gy.: Az ujkori magyarközigazgatás története Mohácstól a török

                           Kiüzéséig. Budapest: 1940.

4.     Gábriš, Július: Dejiny Prepozitúry Panny Márie v Novom Meste nad Váhom. Bratislava: 1968.

5.     Homán, B. – Szekfo, Gy.: Magyar történet 1-5. Budapest: 1990.

6.     Judák, V.: Nitriaske biskupstvo v dejinách. Bratislava: 1999.

7.      Kolektív autorov : Tolnai világtörténelme. Budapest.

8.     Kontler, L.: Dějiny Madˇarska. Praha: 2001.

9.     Korec, J.Ch.: Tisícročie Slovenska s Cirkvou. Bratislava: 2004.

10. Kopeci, B.: Magyarország a kereszténység ellensége. Budapest: 1976.

11. Lendvai, P.: Die Ungarn. München: 1999.

12. Szilágyi, S.: A magyar nemzet története.1-10. Budapest: 1898.

2019-09-18T10:10:17+00:0018 septembra 2019 |Osobnosti slovenských dejín|
X