Krajan Štefan Boleslav Roman

„Naša svorná spolupráca a prinášanie obetí za záujmy národa bude vždy pozitívnym a tvorivým výrazom

našich povinností voči národu, z ktorého sme vyšli.“

Š. B. Roman, Bulletin SKS, 1971, č. 4  ̶  5, s. 3

Autorka: PhDr. Zuzana Pavelcová, riaditeľka Krajanského múzea MS

 

Osobnosť Štefana Boleslava Romana, rodáka z malej obce na východe Slovenska, z Veľkého Ruskova (dnes Nový Ruskov), do dnešných dní nedosiahla v slovenskej spoločnosti ocenenie (i poznanie), ktoré by si tak významná autorita postupného procesu formovania slovenskej štátnosti rozhodne zasluhovala. Pred modernou historiografiou stoja nemalé výzvy, medzi ktoré jednoznačne patrí hlbší ponor do dejín slovenského exilu ako jedného zo zásadných pilierov boja proti komunistickému režimu a podpory vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

Štefan Boleslav Roman sa narodil 17. apríla 1921 v chudobnej roľníckej rodine rodičom Jurajovi a Helene, rod. Kosturovej. Po skončení základnej školy pokračoval v štúdiu na strednej poľnohospodárskej škole, ktoré prerušil ako šestnásťročný (v r. 1937) a spoločne s bratom Jurajom emigrovali do Kanady. Sprvoti pracoval na farme v Port Perry, istý čas slúžil v kanadskej armáde a neskôr sa zamestnal ako robotník v automobilke General Motors v Oshawe. Na jeho životné cesty mnohí nazerajú najmä cez prizmu silného národovectva a gréckokatolíckej viery, ktoré ho predurčili dosahovať úspechy s neoblomnou vôľou a silným vnútorným presvedčením. Vieru mu pomáhali udržať a formovať slovenské národné organizácie a skupina gréckokatolíkov v Oshawe, pronárodné cítenie si doniesol z rodného Slovenska zakorenené hlboko v srdci. Cudzia kanadská hruda však v Romanovi nevyvolávala pocit clivosti či beznádeje. Prostredie novej krajiny vnímal ako možnosť, ktorá človeka oprávňujú slobodne konať v prospech národa. Romanovo členstvo v osvedčených slovenských spolkoch v zámorí, prostredníctvom ktorých (už ako dvadsaťštyriročný) adresoval z pozície predsedu výboru Kanadskej slovenskej ligy list Medzinárodnej rade zahraničných ministrov, predznačoval, že Roman sa zapíše do slovenských dejín prostredníctvom mimoriadnych zásluh.

Keď vstúpil do podnikateľského života, na istý čas sa jeho pronárodné aktivity utlmili. Po kúpe pozemkov, na ktorých sa našli ložiská uránu, založil spoločnosť Denison Mines Ltd., kde plnil funkciu výkonného riaditeľa. Táto spoločnosť vlastnila najväčšie uránové bane sveta s obrovským imaním a finančným kapitálom. Neskôr svoje podnikanie rozšíril o obchod s naftou, plynom, cementom i rožným dobytkom a vybudoval stabilné priemyselné i finančné konzorcium. Bol typom človeka, ktorý dokázal správne odhadnúť investičné možnosti, vynikal odvahou, podnikavosťou, rozvahou a šiestym zmyslom, ktoré ho dokázali správne smerovať. V roku 1978 ho zaradili medzi desiatich najúspešnejších podnikateľov Kanady. Roman bol na svoj slovenský pôvod hrdý (ako Slovák sa identifikoval aj pri rozhovore s Chruščovom) a zámorské i európske médiá o ňom nehovorili nikdy inak ako o kanadskom priemyselníkovi slovenského pôvodu.

Vlastné ekonomické teórie spolu s E. Löblom predstavil v knihe Zodpovedná spoločnosť. Hospodárstvo chápal ako proces premeny prírodných síl na výrobné sily a prírodné bohatstvo vnímal ako bohatstvo ľudstva, ktoré mu daroval Boh.

Obchodné styky mu otvárali cesty do politických a cirkevných kruhov, kde posilňoval svoj vplyv. Postupne dostával slovenskú otázku na zahraničné fóra s cieľom domáhať sa pre slovenský národ slobody a rovnoprávnosti s ostatnými národmi Európy. Kľúčovú úlohu v tejto otázke Roman potvrdil svojimi zásluhami pri myšlienke vytvorenia Svetového kongresu Slovákov (ďalej len SKS) a prevzatím predsedníctva kongresu. Jeho vtedajšie konexie siahali do kruhov finančných, priemyselných, politických a cirkevných a vytvárali platformu pre úspech podpory slovenskej veci práve cez zjednotený exil, ktorý chcel Roman vznikom a činnosťou SKS sceliť a zjednotiť.

Po konzultácii s predstaviteľmi slovenských krajanských a exulantských organizácií 10. februára 1970 rozoslal pozvánky na zakladajúce zhromaždenie SKS, ktoré sa konalo 19.  ̶  20. júna 1970 vo Washingtone. Na prvom zasadaní vnikol návrh štruktúry SKS, dočasné stanovy, pracovný mechanizmus a prijala sa deklarácia, ktorou sa účastníci prihlásili k tradičným hodnotám slovenských dejín s medzinárodným presahom, kladne sa postavili k integračným procesom v Európe, so žiadosťou, aby na tomto procese slovenský národ mohol participovať. SKS mal premyslenú vnútornú štruktúru do šírky i hĺbky – mal štyroch výkonných podpredsedov, piatich podpredsedov s osobitými úlohami, šesť kontinentálnych podpredsedov s komisiami, ktoré mali vlastných tajomníkov. Oficiálnym tlačovým orgánom SKS sa stal Bulettin SKS, ktorý vychádzal s dvoj až trojmesačnou periodicitou, v rokoch 1971 – 1996, s cieľom dostať výsledky SKS na medzinárodné fóra, intervenovať sa slovenskú vec a informovať. Jedným z najvýraznejších úspechov SKS bolo 29-stranové memorandum o porušovaní ľudských práv Slovákov adresované prezidentovi Spojených štátov.

Roman sa obklopoval významnými exilovými predstaviteľmi slovenskej literatúry, kultúry a vedy, finančne podporoval vedecké konferencie, udeľoval štipendiá a ceny mladým slovenským talentom, financoval preklad kníh zo slovenských dejín do svetových jazykov a vybavoval knižnice. V rokoch 1964 ̶ 65 sa zúčastnil ako laický audítor na zasadaniach II. vatikánskeho koncilu. Svoje hlboké kresťanské presvedčenie a vzťah k rodnej zemi manifestoval financovaním monumentálnej katedrály Premenenia Pána v Unionville, v Kanade, ktorá bola postavená ako desaťnásobná zväčšenina kostola z rodného Ruskova. V roku 1984 katedrálu posvätil pápež Ján Pavol II.

V nazeraní na činnosť SKS optikou vtedajšieho politického usporiadania Československa a procesu prebiehajúcej normalizácie, Romanove aktivity vtedajšie politbyro pozorne sledovalo. V tom čase mala ČSR československé veľvyslanectvá vo Washingtone (USA) a Ottawe (Kanada) a generálny konzulát v Montreale (Kanada), ktoré hodnotili činnosť Kongresu ako reakčnú s protičeskoslovenským a protikomunistickým zameraním. O činnosti SKS sa na Slovensku vedelo iba málo a jeho úspechy nedostávali v spoločnosti takmer žiadny mediálny priestor.

Za hranicami uznávaný, doma takmer nepoznaný, Štefan Boleslav Roman umrel náhle, 23. marca 1988, v Kanade, rok pred očakávaným pádom komunistického režimu. Jeho život a dielo bolo ocenené mnohými vyznamenaniami, po roku 1989 i na domácej pôde, in memoriam. Predsedníctvo SNR mu v roku 1990 udelilo Národnú cenu SR a v roku 1995, vtedajší prezident Michal Kováč mu udelil štátne vyznamenanie Rad bieleho dvojkríža, I. triedy.

Dokument o ňom si môžete pozrieť tu:

 

X