Väzby Vavra Šrobára na komunistov


//Väzby Vavra Šrobára na komunistov

Väzby Vavra Šrobára na komunistov vo svetle overených dokumentov

Autor: Mgr. Lukáš Krajčír, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej

 

Slovenská spoločnosť je dlhodobo atakovaná dezinformačnými vyhláseniami. Ak by neboli podrobené kritike, boli by sme svedkami utvárania aj klamlivých výkladov slovenských dejín, a to s fatálnymi následkami pre mladú generáciu. Platí to aj pri hodnotení politického účinkovania Vavra Šrobára.

Vavrinec Ján Šrobár (1867-1950) patril k popredným verejným činiteľom konca 19. a 1. polovice 20. storočia, s ktorým sú spojené viaceré udalosti so zásadným vplyvom na smerovanie slovenskej spoločnosti. Z pozície lekára – osvetového pracovníka chápal náročnú drobnú prácu (organizovanie prednášok a kurzov, vydávanie poučných brožúrok) a jej veľký vplyv na ľudí. V týchto súradniciach treba pozitívne vnímať aj jeho rozhodnutie obnoviť a predsedať Matici slovenskej s veľkými národno-kultúrnymi výzvami.

Kladne môžeme hodnotiť aj jeho snahy po integrácii slovenských politikov do jedného komunikačného tábora. Nemožno obísť ani vyznávanie Masarykových kresťansko-humanistických a demokratických hodnôt. Bol však aj rázny a akcieschopný politik v čase vojnových konfliktov s maďarskými boľševikmi a nemeckými nacistami.

Prirodzene, so Šrobárom sú však spojené aj viaceré okolnosti, ktoré Slovensku z dlhodobého hľadiska neprospievali a za ktoré ako minister vo viacerých vládach bol aj zodpovedný. V tomto kontexte treba vnímať jeho dlhodobé presadzovanie centralistických tendencií v česko-slovenskom štáte a príklon k ideologickému konštruktu československej národnej jednoty. Ani jedno, ani druhé, sa totiž v slovenskej spoločnosti neudomácnilo a bolo ňou z veľkej miery odmietané. Až na sklonku života priznal, že smerovanie slovenskej society išlo inak ako si predstavoval a svoje centralistické a čechoslovakistické presvedčenie začal prehodnocovať.

Kritika Šrobára je však v niektorých prípadoch založená na neoverených faktoch. Napriek jeho známej spolupráci s českými a slovenskými komunistami v 40. rokoch 20. storočia, niektorí bádatelia vidia korene tejto kooperácie až pri nohách Bela Kunu, Jozifa Vissarionoviča Stalina a jeho vládnych a spravodajských orgánov (Ľudový komisariát vnútra – NKVD).

Osobné spomienky (publikované pamäti) môžu byť výrazne poznačené subjektívnymi postojmi autora, ako aj limitmi jeho vlastných rozpomienok. A preto aj neskoršie výpovede Gustáva Husáka, Václava Kopeckého, Jána Balka a Pavla Čarnogurského, ktoré naznačujú Šrobárov blízky vzťah k sovietom treba dôsledne overovať. Predsa len išlo o ľudáckych a komunistických politikov, ktorí mali ako jeho politickí a ideologickí oponenti, istotne veľa dôvodov ho pred verejnosťou očierňovať.

Keďže nie je možné nahliadnuť z bezpečnostno-technických dôvodov do všetkých ruských archívov, ktoré by mohli potvrdiť, alebo vyvrátiť tieto tvrdenia, treba vychádzať z dostupných overených archiválií. Súčasná historiografia pomerne detailne zmapovala Šrobárov život a to na základe vierohodných prameňov, ktoré utvárajú zmysluplnú mozaiku Šrobárových politických aktivít a jeho vzťahov k domácim a zahraničným komunistickým činiteľom.

Proti Belovi Kunovi

Pri údajnej Šrobárovej inklinácii k sovietom nie je možné argumentovať jeho panslavizmom a tolstojizmom. Už od študentských čias sa prikláňal k úzkej česko-slovenskej kooperácii a Masarykovmu modernému demokratickému svetonázoru, ktorý mal pôvod v západnom transatlantickom civilizačnom okruhu a ktorý pretláčal do slovenských regiónov.

Blízky vzťah so Stalinom nie je možné preukázať ani na základe známosti Šrobára s vodcom maďarských boľševikov Belom Kunom. I keď sa s ním poznal z dôb internácie, ich vzťah nebol založený na priateľstve, ale skôr na nevyhnutnej vzájomnej koexistencii vo väzenskom prostredí. Šrobár pritom otvorene zavrhoval hodnotové a mravné ukotvenie budúceho vodcu maďarských boľševikov. Ich stretnutie z 5. mája 1919 v Komárne sa nenieslo v priateľskom, ale v pracovnom rokovacom duchu. Obaja vtedy stáli na čele znepriatelených krajín.

Šrobárove razantné kroky v bojoch proti boľševikom úplne vyvracajú klamlivé predstavy o akomsi jeho blízkom vzťahu ku Kunovi a cez neho k Stalinovi. Kun bol totiž  zodpovedný za veľké krymské masakre na tamojšom obyvateľstve a zajatcoch, ktoré masovosťou prekvapili aj sovietske vládne špičky. V 30. rokoch upadol do nemilosti Stalina a koncom roku 1939 bol v gulagu zlikvidovaný.

Ťažko vravieť aj o krutosti Šrobárových opatrení v čase vykonávania funkcie ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Jeho rázne kroky v období stanného práva a vojenskej diktatúry nemajú nič spoločné so sovietskou krutosťou z tej istej doby. Prísne nariadenia a internácie boli výsledkom spoločných rokovaní s vtedajším vojenským velením na Slovensku a tie boli prirodzene namierené práve proti maďarským boľševikom a ich domácim prisluhovačom. Šrobár mal v tejto súvislosti podporu československej vlády a jeho pôsobenie možno označiť v prevratových časoch za úspešné.

V Slovenskom národnom povstaní

Šrobár s nevôľou sledoval politický vývoj na jeseň 1938. Aj keď kriticky vnímal slovenskú autonómiu a štátnosť, do leta 1943 prakticky nevyvíjal kroky smerujúce k odboju. Leitmotívom jeho odbojovej aktivizácie boli až vážne prehry štátov krajín Osy na vojenských frontoch, ktoré Šrobára, ako aj ďalších odbojne zmýšľajúcich intelektuálov, naštartovali do organizovania odporu proti zločinnému režimu.

V 2. polovici roku 1943 založil Šrobár nekomunistickú občiansku odbojovú skupinu, ktorú tvorilo viacero významných slovenských verejných činiteľov do jesene 1938. Začiatkom augusta 1943 inicioval stretnutie odbojne zmýšľajúcich Slovákov v dome Martina Mičuru, kde za prítomnosti predsedu slovenského parlamentu Martina Sokola sa hovorilo o potrebe zosadenia slovenskej vlády, rozpustenia HSĽS a jej organizácií, zrušenia slovenskej ústavy a tým aj Slovenskej republiky. Bolo prijaté memorandum s podpisom Šrobára, v ktorom sa písalo o potrebe obnovy česko-slovenského štátu, s tým že by slovenčina bola štátnym jazykom a rozhodovanie o miestach vo verejnej správe by prislúchalo úradom na Slovensku.

Kritický postoj Edvarda Beneša však spomalil presadzovanie tohto plánu a vôbec aktivít Šrobárovej skupiny. Až začiatkom roku 1944 sa podarilo Šrobárovi nadviazať kontakty na odbojne zmýšľajúcich zamestnancov Ústredne štátnej bezpečnosti. Tak isto viedol rozhovory s protifašisticky orientovanými dôstojníkmi slovenskej armády, žandárstva a úradníkmi ministerstiev a verejnej správy. Vyčlenil dokonca z vlastných zdrojov značnú čiastku na zmýšľané povstanie. Šrobárová odbojová skupina úzko spolupracovala aj s ďalšími nekomunistickými odbojovými a spravodajskými skupinami ako Flóra, Justícia, Hela a Zeta.

Jeho skupina na jeseň a v zime 1943 a 1944 vo veľkom zakladala, alebo mala značný vplyv na tvorbu miestnych Revolučných národných výborov, s cieľom utvoriť ústredný krajinský národný výbor. Od januára 1944 „šrobárovci“ vydávali časopis Náš boj a Ohlas.

Spočiatku komunistickí predáci nepočítali so spoluprácou Šrobára, no časom si uvedomili jeho významné pozície nielen v slovenskom odboji, ale aj kľúčové kontakty na ľudí blízkych Edvardovi Benešovi, ako hlave zahraničného česko-slovenského odboja. Bol spoluautorom Proklamácií, resp. ohlasov o vyhlásení povstania, ktoré zohrali dôležitú úlohu v informovaní občanov a v mobilizácii proti nemeckým okupantom a domácim prisluhovačom.

Stal sa taktiež jedným z dvoch predsedov (druhý bol komunista Karol Šmidke) povstaleckej SNR (Slovenskej národnej rady), ústredného politického orgánu na povstaleckom území,  ktorý si vytýčil za úlohu zlikvidovať ľudácky režim a vytlačiť nacistických okupantov. Pod Šrobárovým predsedníctvom viac krát zasadal aj zriadený slovenský parlament – plénum SNR. Dokonca hlasoval aj za uznesenie SNR, zaslané odboju do Londýna, ktoré proklamovalo potrebu vybudovania štátu Čechov a Slovákov na princípe rovného s rovným. Tieto aktivity za danej politickej konštelácie nebolo možné realizovať bez pomoci komunistickej zložky domáceho odboja.

23. októbra odletel Šrobár z Banskej Bystrice do Sovietskeho zväzu. Nemožno to však interpretovať ako zbabelý útok v čase zúfalých povstaleckých bojov. A nebol to ani svojvoľný útek, ale vopred plánovaný odchod v rámci zmocnenej delegácie SNR pre východné Slovensko.  Navyše Šrobár sa oprávnene obával represií zo strany ľudáckeho režimu a nacistických okupantov, ktoré by ho čakali v prípade zotrvania na strednom Slovensku. Po jeho odchode aj v skutku prišlo k jeho obvineniu z účasti na „vojenskom puči“ a následne v decembri 1944 aj odsúdeniu v neprítomnosti na doživotný trest s dodatočnou revíziou na trest smrti.

Počítalo sa s ním pri koordinácii politickej moci na československom území. V mene SNR prehovoril koncom januára 1945 v Košiciach. Stal sa povereníkom školstva SNR a bol aj členom predsedníctva SNR. Šrobár v tom čase veľmi otvorene a jasne obhajoval na moskovských rokovaniach z konca marca 1945 jednak samobytnosť slovenského národa a jednak potrebu federatívneho usporiadania spoločnej republiky, na základe prijatého uznesenia pléna SNR z 2. marca 1945. Ani z tohto obdobia nejestvujú relevantné materiály, ktoré by hovorili o blízkom vzťahu Šrobára k Stalinovi.

Po vojne s komunistami

Šrobár sa rozhodol pokračovať v povojnovom politickom účinkovaní, ktoré je možné vnímať v rovine straníckej a výkonnej. Tvrdiť, že sa v tom čase podieľal na zavlečení československých občanov do Gulagov je nevyhnutné archívne preukázať a predložiť verejnosti s dôkazovým materiálom (hlásenia, nariadenia, súkromná korešpondencia). V opačnom prípade ide o nebezpečné, konšpiračné a manipulačné konštatovanie. V prvom rade treba pripomenúť, že ľudia nebývali transportovaní ani tak do Gulagov, ako skôr do tzv. GUPVI (sovietske tábory nútených prác pre vojenských zajatcov a internovaných).

V dostupných prameňoch nie je možné nájsť oporu o zapojení Šrobára do týchto aktivít a ani súčasná relevantná literatúra nereflektuje takéto aktivity. Je pritom nemysliteľné, aby z pozície povereníka a ministra sa vôbec odhodlal zapojiť do zavlečenia osôb do Sovietskeho zväzu. Taktiež je nemysliteľné, aby aj z pozície člena Demokratickej strany podporoval zavlečenie svojich straníckych kolegov do táborov. Do týchto akcií sa síce zapájali domáci kolaboranti, ale nie z radov demokratickej zložky okolo Vavra Šrobára.

Po nezhodách s Demokratickou stranou založil s ďalšou skupinou politikov Stranu slobody, ako alternatívu pre nekomunistického, kresťansky a národne orientovaného voliča. Nekreoval ju však pre zlomyseľné, rozvratné ciele komunistov, ale bola utvorená po konzultáciách s prezidentom Edvardom Benešom, ktorý mal záujem si cez túto stranu udržať vplyv na slovenských voličov. Aj keď Strana slobody a jej tlačový orgán Sloboda prežili komunistický puč z februára 1948 a formálne existovali až do Nežnej revolúcie, v skutočnosti na tom nemal žiadny podiel Šrobár a ani  kontakty na domácich komunistov. Jeho vplyv v strane veľmi rýchlo slabol už pred „víťazným februárom.“ O príklon ku komunistom sa postaralo ľavicové krídlo.

Z hľadiska výkonných rezortov zastával dve vysoké funkcie: v prvej a druhej vláde Zdenka Fierlingera stál na čele dôležitého ministerstva financií a to napriek absencii náležitej ekonomickej a finančnej kvalifikácie. Ako minister bol zodpovedný za riešenia viacerých naliehavých problémov, z ktorých treba spomenúť nespravodlivé menové urovnanie medzi českými (bývalými protektorátnymi) krajinami a Slovenskom. Po „víťaznom februári“ prijal ponuku stať sa ministrom pre zjednotenie zákonov. Pre mnohých demokraticky zmýšľajúcich ľudí išlo oprávnene o veľké prekvapenie a sklamanie.

Napriek tomu však neexistujú relevantné dôkazy o vplyve Stalina, ktorý mal údajne žiadať Šrobárovu účasť v druhej Gottwaldovej vláde. Faktom je, že Gottwald chcel vybudovať takú pofebruárovú vládu, v ktorej by aspoň formálne boli zastúpení aj nekomunistickí politici ako ľahko ovládateľný 80 ročný Vavro Šrobár a stranícko-politicky osamotený Jan Masaryk. Zachovali sa vyjadrenia medzi Šrobárom a Benešom, ktoré jasne ilustrujú snahu po vzájomnej mocenskej kooperácii u zostávajúcich demokratických politikov: Šrobár uviedol Benešovi, že „som tu na to, aby som stál pri Tebe. Ak pôjdeš, pôjdem s Tebou aj ja.“  Svojimi krokmi sa snažil veriť Gottwaldovým garanciám o udržaní základných demokratických princípov v štáte. Naivne tak veril, že by dokázal účinne brzdiť eventuálne autoritatívne a totalitné tendencie.

Po smrti Edvarda Beneša a Jana Masaryka a po rozplynutí i posledných demokratických nádejí, plánoval z vlády odísť, ale na naliehanie priateľov svoje rozhodnutie prehodnotil. S nastolením tuhej komunistickej diktatúry nebol spokojný.  Dokladajú to zachované kritické postoje na rokovaniach vlády, keď otvorene kontroval Júliusovi Ďurišovi, Václavovi Kopeckému a dokonca aj premiérovi Klementovi Gottwaldovi.

Vysoký vek a z nich vyplývajúce zdravotné ťažkosti mu však neumožňovali organizovanejšie vystupovať proti komunistom a najmä proti prijatým zákonom, ktoré legalizovali politicky motivované perzekúcie ľudí a upevňovanie totalitnej moci. V záverečnej etape svojho politického účinkovania tak podporoval politiku komunistov a nekládol im významnejší odpor.

Všeobecne známa kooperácia Šrobára s českými a slovenskými komunistami zo 40. rokov 20. storočia mala tak iné korene a treba ich hľadať v období formovania protifašistického odboja a povojnovej Šrobárovej participácie na obnove česko-slovenskej štátnosti. Napriek zložitým okolnostiam jeho záverečného politického účinkovania, napriek mnohým kladom i záporom, zanechal po sebe Šrobár nezmazateľné stopy činorodého verejného pôsobenia, ktoré si zasluhujú objektívnu pozornosť.

 

Literatúra:

PEKNÍK, M. a kol. Dr. Vavro Šrobár. Politik, publicista a národnoosvetový pracovník. Bratislava 2012.

KRAJČOVIČOVÁ, Natália. Slovensko na ceste k demokracii. Bratislava 2009.

NIŽŇANSKÝ, E. a kol. Kto bol kto za 1. ČSR. Bratislava 1993.

2019-09-12T09:02:42+00:0012 septembra 2019 |Osobnosti slovenských dejín|
X