Zabudnutý národovec Ján Vanovič


//Zabudnutý národovec Ján Vanovič

Ján Vanovič – zabudnutý národovec

Autor divadelného scenára: Marián Gešper, predseda Matice slovenskej

 

Postavy: Ján Vanovič, sprievodca, Alexander Raffay, Jozef Škultéty

 

Sprievodca: „Tvoje meno, rod a z ktorého kraja pochádzaš?“

Ján Vanovič: „Menom Ján a rodom po otcovi Vanovič! Pôvodom slovenský zeman z Turca!“

Sprievodca: „Vanovič, Vanovič, no za Uhorska vašu famíliu aj inak v listinách písali.“

Ján Vanovič: „Áno, je to tak… V matrike a úradných dokumentoch uvádzali aj Vanovics alias Dianis de Draskócz, keďže náš rod pochádzal tu z neďalekých Dražkoviec a ja sám som sa tam narodil.

Môj otec Peter bol zo starej zemianskej rodiny, ale aj moja drahá mama Terézia, rodená Jesenská bola sestra nikoho iného, než presvedčeného martinského národovca, zemana a advokáta Jána Jesenského-Gašparé. Ten bol, mimochodom, jeden z matičných delegátov na Slovanskom zjazde v roku 1867 v Petrohrade. Všetci sme boli uvedomelí Slováci.“

Sprievodca: „No… už tvoje narodenie ako keby signalizovalo cestu, ktorou sa vyberieš… Rozpovedz nám…“

Ján Vanovič: „Narodil som sa 24. 12. 1856, teda na Štedrý deň. Príznačné je, že iba deň po mne, 25. 12. 1856, sa narodil aj Jur Janoška. A toto moje narodenie na veľký kresťanský sviatok, hmm… “

Sprievodca: „… ťa akoby predurčilo na angažovanie sa v popredných cirkevných aktivitách. A v tých si bol činný takmer až do svojej smrti.“

Ján Vanovič: „Tak je, ale nepredbiehajme! Najprv som bol odchovancom gymnázií v Lučenci, Rimavskej Sobote, no predovšetkým tých slovenských evanjelických v Martine a Revúcej.“

Sprievodca: „A tvojimi gymnaziálnymi profesormi boli dokonca takí národovci ako Augustín Horislav Škultéty, ale i Ivan Zoch či Július Botto.“

Ján Vanovič: „Netreba zabudnúť ani na mojich spolužiakov, budúcich činovníkov: Samka Daxnera, Ondreja Poloreckého či Miloša Štefanoviča. Na Revúckom gymnáziu sme boli posledný ročník slovenských maturantov, ktorí stihli ukončiť štúdium predtým, než gymnázium Maďari definitívne zrušili. Negatívna skúsenosť so zrušením Matice slovenskej a gymnázií mi nikdy nevymizla z mysle! V duchu som si prisahal, že túto krivdu na Slovákoch raz napravím!“

Sprievodca: „Po ukončení gymnaziálneho štúdia si pokračoval na právnickej akadémii v Bratislave i na univerzite v Budapešti. Išiel si právnickou cestou, podobne ako Ján Francisci, Štefan Marko Daxner, bratia Michal a Pavol Mudroňovci, Ambro Pietor, Andrej Halaša, Matúš Dula, Svetozár Hurban Vajanský, Pavol Országh Hviezdoslav či Miloš Štefanovič. Vysvetli prečo!“

Ján Vanovič: „Advokácia mi ponúkala nezávislosť a bola aj zbraňou právnych vedomostí voči útokom vládnucich maďarónov. Do Turčianskeho Sv. Martina som sa vrátil už ako samostatný advokát v roku 1886. Patril som k malej skupine slovenských advokátov v meste, ktorí sa hlásili k národnému hnutiu. Dokonca som obhajoval rumunských národovcov zo Sedmohradska v súdnom monster procese, ktorý vošiel do dejín ako „,Memorandový proces‘ v meste Kluž v roku 1894.“

Sprievodca: „Ako pred tebou Hurban, aj ty si sa angažoval i v cirkevnom živote slovenských evanjelikov. V roku 1890 ťa zvolili za zborového dozorcu v Sučanoch, v roku 1896 v Turčianskom Sv. Martine, v roku 1902 si bol seniorálnym dozorcom v Turci, v roku 1918 zborovým dozorcom v Háji a po slovenskom oslobodení po 1. svetovej vojne si sa stal zaslúžene prvým generálnym dozorcom Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. v roku 1922.“

Ján Vanovič: „Po tom ako Pavla Mudroňa, Matúša Dulu, Andreja Halašu či Miloša Štefanoviča zákerne vyštvali, považoval som si za povinnosť pokračovať v ich boji za práva slovenských evanjelikov. Vždy som sa však vyhýbal fanatizmu. Moje národné a náboženské presvedčenie som nosil v duši v rovnováhe, jedno nešlo nikdy na úkor druhého.“

Sprievodca: „No priznaj si chlapsky: krok za krokom ste prehrávali… aj na národnom poli, aj na tom cirkevnom. A ani slovenský Preddunajský dištrikt ste neubránili, ani slovenské gymnázium v Martine neobnovili. Maďarizácia pokročila do svojho vrcholného obdobia.“

Ján Vanovič: „Ťažké časy nastali. No my sme odhodlane bojovali voči presile. V rokoch 1891 – 1894 prebiehal dnes zabudnutý zápas o Preddunajský dištrikt, zložený pôvodne z Turca, Liptova, Oravy, Trenčianskeho a Nitrianskeho seniorátu. V Preddunajskom dištrikte mali totiž slovenskí evanjelici väčšinu. A preto maďarónov napadlo rozdeliť ho a pričleniť k dištriktom s maďarskou väčšinou.“

Sprievodca: „Na generálnom konvente 4. októbra 1893 bol tento návrh predložený, a to vyprovokovalo tvoje prvé veľké verejné vystúpenie. S príslovečnou „vanovičovskou dôslednosťou“, historickými argumentmi odôvodňuješ zachovanie starého dištriktu. Bojoval si aj na generálnom konvente 26. augusta 1894 v Turčianskom Sv. Martine. Nič to nebolo platné, aj tak ste prehrali!“

Ján Vanovič: „Mýliš sa, boj sa neskončil. O mnoho rokov neskôr, v roku 1913, sa rozhodovalo o tom, ako sa použije 16-tisíc korún, ktoré zostali zo zrušeného slovenského martinského gymnázia. Stále sme čakali na jeho obnovu. No zrazu ich chceli presunúť na iné účely do Budapešti. Nevydržal som a vystúpil som i napriek posmeškom: Príde nové pokolenie, ktoré i Slovákom dá, čo im patrí – slovenské gymnázium!

No to už bolo rok do 1. svetovej vojny.“

Ján Vanovič: „Maďari do poslednej hodiny utláčali nemaďarské národy. Neverte tým, ktorí hovoria, že rakúsko-uhorské mocnárstvo sa dalo prestavať. Veď ešte v roku 1915 počas vojny sme museli odrážať nezmyselné útoky. Vtedy si zmysleli, že slovenských evanjelikov žijúcich v Spojených štátoch budú kontrolovať zriadením umelého maďarského seniorátu.“

Sprievodca: „Začiatkom posledného vojnového roku 1918 sa slovenskí národovci nedali zastrašiť represiou a rozhodli sa ťa navrhnúť za generálneho dozorcu, čo bolo neslýchané! Napriek všadeprítomnej protislovenskej psychóze si dostal 256 hlasov. A ani vtedy sa nepoučili, keď 126 hlasov neuznali z dôvodu, že boli napísané slovenským jazykom. Zase si prehral.“

Ján Vanovič: „nenalialo im to rozum. Ešte v septembri 1918 ma hnali pred disciplinárne konanie preto, že si dovolil protestovať a obhajovať túto slovenskú vec. No dejiny vyslovili nad Uhorskom spravodlivý súd! Nakoniec sme sa víťazstva dočkali!“

Sprievodca: „Zúčastnil si sa aj na prvom odboji. Dňa 30. októbra 1918 konečne zasadá Slovenská národná rada za prítomnosti národovcov rôzneho politického či náboženského presvedčenia, ktorí sa prihlásia k Česko-Slovensku. Medzi jej členmi boli Matúš Dula, Andrej Hlinka, Emanuel Lehocký, ale aj ty. Pán Boh ti dožičil ako šesťdesiatdvaročnému, aby si bol pri tom.“ Koncom novembra 1918 prichádza biskup Alexander Raffay, známy svojimi neustálymi výpadmi proti Slovákom, s pokusom presvedčiť ťa, aby si bránili integritu Uhorského štátu.“

Alexander Raffay: „Pán doktor, zaprisahávam vás, rozmyslite si to. Neničte posvätné Uhorsko. Je vašou povinnosťou brániť jeho integritu. Nemyslite si, to ešte nie je koniec. Možno monarchia vojensky prehrala, no Slovensko musí zostať súčasťou Maďarska. Aká je teda vaša konečná odpoveď?“

Ján Vanovič: „Nebuďte zaslepený pýchou a spomeňte si, ako ste ma chceli súdiť iba pred dvoma mesiacmi. Vy ste nám neverili, neveríme ani my vám, a keď sme nemohli nažívať pekne spolu, tak žime aspoň ako dobrí susedia!“

Alexander Raffay: „To si ešte zodpoviete, a to nielen pred dejinami! Počujete? A nemyslite si, že sa vám zo Slovákom niekto poďakuje.“

Ján Vanovič: „Nerobil som to pre poďakovanie, ale z presvedčenia…“

Alexander Raffay: „Ste naivný! Zabudnú na vás tí vaši Slováci!“

Ján Vanovič: „Po vzniku Česko-Slovenska bolo potrebné od základov budovať nové slovenské inštitúcie, ktoré by nahradili rakúsko-uhorské. A tak sme dali základy Slovenskej advokátskej komore. Martin bol sídlom Matice slovenskej, ale aj zlúčenej Advokátskej komory, ktorej som bol taktiež načas predsedom. Dokonca sme spracovali aj terminologický právnický slovenský slovník. A to nesmieme zabudnúť, koľko úsilia nás stálo obnoviť Maticu slovenskú v roku 1919.“

Sprievodca: „Intenzívne si pomáhal od jej prvých januárových dní 1919 na oživotvorení Matice slovenskej. A to nielen ako jeden z prvých členov výboru, ale aj ako horlivý aktivista. Tvoja činnosť v národnom hnutí vyvrcholila zvolením za predsedu Matice slovenskej v roku 1931. Nebol si len reprezentant, ale činorodo si pracoval aj na budovaní členského matičného života a celej štruktúry organizácie.“

Ján Vanovič: „Pravda. Zápasy sa neskončili. Čakalo nás veľa práce. Aj keď som bol poslancom Národného zhromaždenia, vystupoval som proti čechoslovakizmu a proti pokusu počeštiť slovenské pravidlá pravopisu. Nepáčili sa mi ateistické marxistické ideológie, ale ani prílišné radikálne pravičiarstvo. Bol som za samosprávu Slovenska, ale veril som v postupnosť krokov…“

Sprievodca: „Nebola tvoja tvrdohlavosť dodržovať nadstraníckosť a nadkonfesijnosť Matice dôvodom tvojho budúceho zabudnutia? Vymazali ťa jedni i druhí, bol si ich svedomím a mnohí ho nemali čisté..

Kto sa nezaradí… toho mlynské kolesá zmelú…“

Sprievodca: „Na 80. výročia narodenia Jozef Škultéty na mimoriadnej matičnej schôdzi v roku 1936 dňa 24. decembra blahoželá Jánovi Vanovičovi.“

Jozef Škultéty: „Vy, pán predseda, v slovenskej spoločnosti, v obci, stolici, cirkvi – všade ste zasahovali v duchu národnom a boli ste všade, kde národná vec slovenská potrebovala skutkov. V borbách, bez ktorých to u nás nešlo, stavali ste sa tak, že osobnosť vaša pre vec slovenskú i sama v sebe podporou a u protivníkov ona i sama v sebe budila rešpekt.“

Sprievodca: „Neskôr v Národných novinách, po jeho smrti v roku 1942, ešte napíše.“

Jozef Škultéty: „Cez cirkev zachraňoval národ. Mnohí v tom videli iba prácu v cirkevnom okruhu, no kto poznal ducha slovenského evanjelictva, jeho úzke spojenie cirkvi a národa, ba ich nerozlučnosť, videl v jeho cirkevnej činnosti i hodnosti záchranu slovenského národa a výchovu k mravnosti a národnému povedomiu.“

Sprievodca: „Manželka Anna Vanovičová, rodená Beličková, zomrela už 31. marca 1931. Postupne sa mu zhoršoval zdravotný stav. Nakoniec pred 80 rokmi odstupuje z funkcie predsedu v predvečer novej svetovej vojny i duchovnej samovraždy Európy.“

Jozef Škultéty: „Predseda Ján Vanovič zomiera po krátkej chorobe v Tur. Sv. Martine 4. septembra 1942. Lúčil som sa s ním spolu s celou našou národnou reprezentáciou. Nechýbali zástupcovia Matice, biskupi, kňazi, predstavitelia Slovenského spevokolu, Advokátskej komory, Turčianskeho kasína a mesta Martin. Lúčili sme sa s ním aj v mene Národných novín, Tatrabanky, Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, Národného domu, urbárskych a iných spolkov, v ktorých aktívne pôsobil i obetavo pracoval za národ.“

Sprievodca: „Ján Vanovič, vystúp z dejín! No národovcom a matičiarom si zostal…!“

Ján Vanovič: „Zostal… v duši…“

2019-08-13T15:59:37+00:0013 augusta 2019 |Osobnosti slovenských dejín|
X