Dňa 15. 8. 2025, na sviatok Nanebovzatia preblahoslavenej Panny Márie, si varínski matičiari spolu s pozvanými hosťami a obyvateľmi Varína v Kostole Najsvätejšej Trojice vo Varíne pripomenuli slávnostnou svätou omšou 170. výročie narodenia nášho rodáka, kňaza, vlastenca, národného buditeľa a organizátora kultúrneho života Slovákov v Amerike Jozefa Martinčeka.
Na úvod zaznela matičná hymna „Kto za pravdu horí“ spolu so slovenskou štátnou hymnou. Branislav Dominiak, študent žilinského gymnázia zarecitoval báseň „Pocta Jozefovi Matinčekovi od Izidora Žiaka Smolického. Prítomným sa prihovorila predsedníčka MO MS Eva Sauerová, ktorá vo svojom príhovore vyzdvihla osobnosť Jozefa Martinčeka, ako človeka, ktorý:
„Ako posol pravdu hlásal a svetlo rozširoval,
ľud z jarma a úžerníctva vymaňoval.
Vlastenectvo a národnú hrdosť vštepoval.
V USA slovenské osady budoval,
pri zakladaní Slovenskej ligy nechýbal.
Za lásku a obetu, ktorú pre národ prinášal.“
Po príhovore predsedníčky sa slova ujal vedecký tajomník Matice slovenskej Pavol Madura. Neskorý obed, príjemné posedenie a priateľskú atmosféru vystriedala spomienková svätá omša. Po bohoslužbe slova si veriaci v kostole vypočuli slová básne „Pocta Jozefovi Martinčekovi“ a prihovorila sa aj predsedníčka Eva Sauerová. Pre všetkých prítomných boli na laviciach prichystané dvojstranové bulletiny o Jozefovi Martinčekovi. Po svätej omši sa členovia MO MS presunuli do budovy Matice, kde bolo pre nich pripravené občerstvenie a malé prekvapenie v podobe knižky „KOSTOL AKO HO NEPOZNÁME“.
Ďakujeme našej predsedníčke Evke Sauerovej, ktorá venovala veľa času a energie prípravám na tento deň, zabezpečila chutné jedlo a výborné vínko. Veľká vďaka patrí aj varínskemu pánovi dekanovi za jeho ústretovosť a podporu, ako aj všetkým členom MO MS vo Varíne za ich obetavosť a pomoc pri organizovaní tohto významného výročia nášho rodáka Jozefa Martinčeka.
Ingrid Trizuljaková, člen výboru MO MS vo Varíne
* 15. 8. 1855 Varínⴕ 13. 2. 1937 Syracus
Vždy je veľkým obohatením dozvedieť sa o dávnych či súčasných hrdinoch, ktorí sú zabudnutí, skrytí či ešte neobjavení. Jozef Martinček je súčasnej generácii málo známy, hoci patrí medzi popredných národných buditeľov na prelome 19. a 20. storočia.
Jozef Martinček sa narodil 15. augusta 1855 vo Varíne v roľníckej rodine, rodičom Ondrejovi a Márii, rod. Mičianovej. Do obecnej školy chodil k svojmu strýkovi Jozefovi, ktorý bol učiteľom a zároveň aj varínskym poštmajstrom. Práve on učil malého Jožka po latinsky. Z rodného Varína išiel študovať na gymnázium do Žiliny a potom pokračoval na štúdiách v Jágria Gyogyosi. Napokon skončil štúdium v Banskej Bystrici, kde vstúpil do seminára. Kňazskú vysviacku prijal 3. júna 1879 v Banskej Bystrici, kde slúžil aj svoju primičnú svätú omšu.
Bol mladý, plný elánu, povahou húževnatý a zanietený pre farníkov a najmä pre národné veci. Trinásť rokov pôsobil ako kaplán v Novej Bani a v Trubíne, istý čas bol administrátorom v Hornej Ždani. Napokon sa stal kaplánom v Banskej Bystrici. Už za kaplánovania Martinček veľmi ťažko znášal vytláčanie slovenského jazyka z vedomia slovenského ľudu. Ako 37 ročný dostal faru v chudobnom horehronskom Lopeji, kde obnovil rozpadajúci sa kostol, dal vyhotoviť tri nové oltáre, kazateľnicu, dlážku, organ i obraz sv. Cyrila a Metoda.
Jozef Martinček obhajoval napríklad manželstvo uzatvorené sviatostne, ako člen obecného zastupiteľstva sa pokúšal presadiť, aby sa zápisnice písali v slovenčine, bojoval proti odstráneniu slovenských škôl. Aby vymanil svojich veriacich z úžerníctva, zaslúžil sa o založenie expozitúry banky Tatry v Lopeji. Založil aj Potravinársky spolok a Mliekarenské družstvo.
Vládnuca moc s nevôľou sledovala slovenskú hrdosť a kňazskú horlivosť mladého kňaza, ktorý organizoval divadelné predstavenia, kultúrne večierky, vyučoval deti slovenčinu, písal do novín …
Za svoje snahy, odvahu a najmä za niektoré články ho v roku 1896 súd v Budapešti odsúdil na tri roky väzenia a 150 zlatých peňažnej pokuty. Odsúdený bol ešte raz za spievanie slovenských piesní na predstaveniach a večierkoch.
Jozef Martinček sa angažoval aj politicky. V roku 1894 sa zúčastnil veľkého katolíckeho kongresu v Pešti, o rok neskôr účinkoval na kongrese pre nemaďarské národy v Budapešti a v roku 1896 kandidoval na poslanca do uhorského snemu vo volebnom okrese Sliač.
Pre národnouvedomovacie snahy sa stal vtedajším maďarským úradom tŕňom v oku a vyslúžil si vytrvalé prenasledovanie. Viackrát ho pre národnú prácu obžalovali a ako pansláva obvinili z protištátnej činnosti. Bol svetskou aj cirkevnou vrchnosťou šikanovaný výhražnými listami, balíkmi a keď sa mu pokúsili siahnuť na život rozhodol sa odísť do Ameriky.
V septembri 1904 sa usadil v meste Syracuse, štát New York. Tam spolupracoval s Murgašom, Pajdušákom a ďalšími slovenskými národovcami. Bol zakladateľom Pokladnice sv. Antona, v roku 1907 stál pri zrode Slovenskej ligy v Amerike, jeho podpis je na Pittsburskej dohode. V Amerike sa aktívne venoval novinárskej činnosti, zakladal a staval slovenské školy, obnovoval farnosti, kostoly. Počas 1. svetovej vojny bol účastník prvého čs. zahraničného odboja a v roku 1914 účastník porád a signatár Memoranda Slovenskej ligy v Amerike o práve na sebaurečenie slovenského národa.
Celou svojou bytosťou slúžil verne Bohu a národu. Bol skromný, dobrosrdečný a úprimný.
Jozef Martinček zomrel vo veku nedožitých 82 rokov – na zápal pľúc, dňa 13. 2. 1937 v nemocnici sv. Jozefa v meste Syracuse, štát New York. Jeho túžba, aby bol pochovaný v rodnej zemi, sa mu bohužiaľ nesplnila.




