HORNÉ SALIBY, 11. jún 2022 – v roku 1947, teda v povojnovej historickej situácii presne pred sedemdesiatimi piatimi rokmi – počas ministrovania národného dejateľa Vladimíra Clementisa – došlo k masívnej akcii výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a vtedajším Československom. Slováci sa do tzv. DOLNEJ ZEME dostali najmä v 18. storočí. Išlo teda predovšetkým o slovenských evanjelikov, ktorí v ťažkých nehostinných a neúrodných krajoch svojou pracovitosťou obnovili a obrobili miesto pre svoj budúci život. Poskytnutie možnosti ich návratu do slovenského prostredia bola idea, ktorú zrealizoval až v 20. storočí Vladimír Clementis (podujatia sa zúčastnil aj spisovateľ, diplomat a právnik Ivan Horváth). Celé podujatie nieslo názov podľa Kukučínovho diela Mať volá a odohrávalo sa medzi rokmi 1946 až 1950 (pamätná tabuľa je tiež umiestnená na budove Domu Matice slovenskej v Bratislave), pričom presídlenie sa týkalo nielen Slovákov v Maďarsku, ale aj z krajín bývalej Juhoslávie, Rumunska, Bulharska a ďalších. Výmena obyvateľstva sa však vzťahovala iba na Maďarsko a bola realizovaná na základe súhlasu Československej a Maďarskej vlády.
OZ Apovka Mamovka na čele s predsedom Miroslav Lócim iniciovali v spolupráci Miestneho odboru Matice slovenskej v Horných Salibách (Helena Gyorgyiová) osadenie pamätnej tabule, k tejto významnej historickej udalosti. Podujatia sa zúčastnili aj predstavitelia Miestneho odboru Matice slovenskej v Zariečí s Folklórnou skupinou Zariečanka. Zariečanke hosťovali aj mimoriadne talentované mladé speváčky (spevácke kvarteto Hájíček s doprovodom harmonikára Vladimíra Žiaka), ktoré pripravili tiež malú hudobno-divadelnú scénu z roľníckeho prostredia ako aj unikátny spevácky zážitok v evanjelickom kostole.
Okrem odhalenia pamätnej tabule bol pripravený aj bohatý kultúrny a duchovný program, ktorý vznikol aj v spolupráci s predstaviteľmi evanjelickej cirkvi, miestnou materskou a základnou školou, pamätníkmi, miestnymi organizátormi kultúry a folkloristami zo Záriečia. Podujatie bolo slávnostne započaté službami božími v evanjelickom kostole v Horných Salibách, ktoré boli obohatené o kultúrny program speváckych súborov, ale aj špeciálny príhovor k téme výmeny obyvateľstva. Bližšie reálie o fenoméne výmeny obyvateľstva predniesla matičiarka Anna Hrotková, ktorá je zároveň potomkom prisťahovaných Slovákov. Báseň v kostole recitovala Maria Račková
Služby Božie slúžili dve pani farárky (Zuzana Slížiková z Horných Salíb a Zora Tuláková z Diakoviec). Pani farárka Zuzana Slížiková vo svojej kázni taktiež pripomenula osudy slovenských predkov žijúcich v Maďarsku a to v kontexte oddanosti luteránskej viere a obdivuhodnej pracovistosti. Po slávnostných službách božích sa sprievod presunul pred miestnu knižnicu, kde odhalili tabuľu predseda OZ Apovka Mamovka Miroslav Lóci a Helena Gyorgyiová z Miestneho odboru Matice slovenskej. V podaní FS Záriečanka a Kvarteta Hájiček s doprovodom harmonikára Vladimíra Žiaka zaznela tiež Kuzmányho hymnická pieseň Kto za pravdu horí a známa báseň Sama Chalupku Mor Ho v podaní Adely Žiakovej.
Autor tohto článku si (v zastúpení tajomníka Matice slovenskej) pripravil pre podujatie špeciálny príhovor, v ktorom prezentoval tak historické reálie, ako aj všeobecne krajanské aktivity Matice slovenskej:
„Slováci sa do tzv. DOLNEJ ZEME dostali najmä v 17. storočí najmä v dôsledku úniku pred rekatolizáciou, išlo teda predovšetkým o slovenských evanjelikov. Povojnová výmena obyvateľstva bola súčasťou procesov reagujúcich na Druhú svetovú vojnu. Bola to turbulentná doba, ktorá prinášala nové historické situácie. Ako uvádza Jozef Schwarz, z Maďarska do ČSR sa v tom čase presídlilo 71 tisíc repatriantov a do Maďarska bolo presídlených až 89 tisíc osôb (tieto údaje sa však v iných zdrojoch líšia). Poskytnutie možnosti ich návratu bola idea, ktorú zrealizoval Vladimír Clementis v rámci akcie Mať volá. Vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi boli počas našich dejín vždy komplikované a aj historické interpretácie medzi národnými dejinami sú dodnes protikladné. Nemožno odignorovať historické krivdy, ktoré sa udiali v 19. storočí a ktorých dôsledkom boli aj represie voči slovenským národným buditeľom. Tých presídľovali za trest na maďarské územie, ako príklad možno uviesť Palárika a Viktorina, ktorí majú toho roku dvestoročnicu, a ktorí v tomto nedobrovoľnom exile naďalej bojovali za slovenskú ideu. Na strane druhej, 21. storočie môže byť výzvou pre poučenie sa z chýb minulosti na oboch stranách. Napriek historickej citlivosti slovensko-maďarskej témy, treba povedať, že vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi sú v súčasnej dobe priateľskejšie a azda sa na niektorých miestach čiastočne plní aj Palárikov sen dobrých susedských vzťahov a spolupráce. Tieto priateľské vzťahy však možno budovať iba v mantineloch vzájomného rešpektu a národných práv Slovákov na jazyk a územie. Malým príkladom dobrej slovensko-maďarskej spolupráce z nedávnej minulosti bola napríklad spoločná brigáda na cintoríne v Diakovciach, ktorá bola nielen nadkonfesionálna, ale napokon spájala tak obyvateľov maďarskej menšiny ako aj predstaviteľov miestnej Matice slovenskej. Matica slovenská prejavuje dlhodobo záujem o zahraničných Slovákov a táto téma dominuje počas celej jej histórie. Príkladom boli aj aktivity Vladimíra Mináča, ktorý urobil kus práce aj na tomto poli a v 70. a 80. rokoch udržoval kontakty so zahraničnými Slovákmi, keď to nebolo ani v móde, a ani bezpečné. Aj v súčasnosti Matica slovenská pravidelne spolupracuje so zahraničnými Slovákmi, predovšetkým Zuzana Pavelcová z Krajanského múzea Matice slovenskej, ktoré spolupracuje aj s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Taktiež Matica slovenská vydáva časopis Slovanský obzor a odborný časopis Slováci v zahraničí. V neposlednom rade má Matica slovenská aj Stredisko národnostných vzťahov, ktoré vedie doktor Viliam Komora a pôsobí v spolupráci s regionálnymi i celoslovenskými organizáciami národnostných menšín. Matičiari navštívili v nedávnej minulosti Maďarsko, kde odhalili tabuľu Jozefovi Viktorinovi, navštívili tiež Slovákov žijúcich v Maďarskom Pilíši, zúčastňujú sa Slovenských národných osláv v Srbsku a nadviazali tiež spoluprácu s poradkyňou predsedu vlády pre vzťahy so zahraničnými Slovákmi Ivetou Galbavou. Na záver Vám chcem poďakovať za veľmi pekné podujatie a verím, že v týchto aktivitách budete pokračovať.“
Po odhalení pamätnej tabule pokračovalo podujatie v miestnom kultúrnom dome, kde bol pripravený bohatý program folklórnych skupín, žiakov materskej a základnej školy a napokon občerstvenie pre návštevníkov (hornosalibské babičky pripravili skutočne delikátny guláš a potomkovia presídlencov tiež pripravili niekoľko druhov dolnozemských koláčov a zákuskov). O histórii vysťahovania porozprávala v kultúrnom dome Paula Čierniková Račková. Na pódiu zahviezdila folklórna skupina Zariečanka, kvarteto Hájíček a napokon aj detičky z materskej a základnej školy, ktoré zaspievali a zatancovali.
Text Dohody o výmene obyvateľstva je k dispozícii online. Kristína Estera Szudová vo svojom článku uvádza, že „Komlóšania sa usadili v týchto osadách južného Slovenska: v Galante, Horných a Dolných Salibách, Matúškove, Čiernom Brode, Tomášikove a v Mostovej. Medzi nich patrili aj významné osobnosti Slovákov v Maďarsku Ondrej Beňo, Michal Francisci, Ondrej a Juraj Kulíkovci a ďalší.“
Štefan Šutaj uvádza Clementisovu úlohu vo svojom texte pre zborník Mať volá:
Na rokovaniach 5. decembra 1945 štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Vladimír Clementis vyjadril presvedčenie, že výmena obyvateľstva bude len začiatkom presídľovania a vysídlenie Maďarov je jediným riešením vzájomných konfliktov: „My sme stále toho názoru, že sa nám podarí dôjsť k takej dohode v ďalšej etape, že by Maďarsko ešte prevzalo Maďarov nad tú kvótu, ktorá bude prevedená výmenou, že by ich teda prevzalo za všetkých výhodných hospodárskych podmienok, takže by tento zbytok Maďarov, ktorý by tu ostal, nebol už viac nikdy problémom, ktorý by mohol vyvolať rozpory medzi nami, ktoré by mali revizionistický charakter.“ Neochotu Maďarov dohodnúť sa na parciálnej dohode o výmene Clementis odôvodňoval na rokovaniach 5. decembra taktizovaním v súvislosti s budúcimi mierovými rokovaniami. … S maďarským ministrom J. Gyöngyösim sa koncom augusta stretli v Paríži J. Masaryk aj V. Clementis. … 5. – 6. septembra 1946 sa v Paríži uskutočnili rokovania o výmene obyvateľstva medzi československou a maďarskou delegáciou… (čítajte viac v texte prístupnom online). Dohoda bola podpísaná 27. júna 1946.
Na záver ešte jedna zaujímavosť. Obec Horné Saliby navštívil aj prezident Ho Chi Minh (pri 60. výročí tejto návštevy vyšla aj špeciálna poštová známka). Miroslav Lóci k tejto udalosti dodáva: „18. júla 1957 počas návštevy Československa navštívil aj Jednotné roľnícke družstvo Horné Saliby, ktoré mu darovalo Zetor 15. Po presune do Vietnamu dal Ho Či Min v decembri 1959 traktor ľuďom z obce Vinh Kim v špeciálnej zóne Vinh Linh provincie Quang Tri. Tento stroj vo veľkej miere prispel k produkcii a bojovým úspechom obyvateľov. V súčasnosti je vystavený v tradičnej miestnosti obce pripomínajúc priateľstvo slovenského a vietnamského národa.“
Článok pripravil Lukáš Perný a na článku odborne spolupracoval aj sociológ Jozef Schwarz