Život mladého básnika Andreja Guotha ukončila choroba priskoro, no jeho verše a odkaz zostávajú živou súčasťou slovenskej literárnej pamäti.
Pred 120 rokmi sa v Liptovskom Mikuláši narodil básnik Andrej Guoth, známy aj pod literárnym menom Ľudomil. Hoci žil iba 23 rokov, zanechal po sebe dielo, ktoré dodnes oslovuje svojou citlivosťou, smútkom i hlbokým sociálnym cítením. Jeho krátky život a tvorbu si verejnosť pripomenula 14. mája 2026 pri jeho hrobe na Vrbickom cintoríne a následne hudobno-slovným pásmom „Básnik smutného osudu“ v Dome Matice slovenskej, ktoré pripravili členovia Matičného divadelného súboru spolu so žiakmi ZUŠ Jána Levoslava Bellu. Literárno-slovnú časť programu zostavil Peter Vrlík, hudobnú časť pripravili študenti pod vedením pedagóga Nikolasa Béreša.
Andrej Guoth sa narodil do chudobnej robotníckej rodiny. Jeho otec pracoval ako garbiarsky pomocník a krátko po Andrejovom narodení odišla rodina do Ameriky. Pobyt za oceánom však netrval dlho a Guothovci sa čoskoro vrátili späť do Mikuláša, kde vyrastali v prostredí ťažko pracujúcich garbiarskych robotníkov na Vyšnom Huštáku. Študoval na Hodžovom reálnom gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, kde sa aktívne zapájal do činnosti Hodžovho samovzdelávacieho krúžku. Medzi jeho spolužiakov a literárnych druhov patrili neskoršie významné osobnosti slovenskej kultúry – Rudo Brtáň, Milan Pišút, Andrej Plávka či Kazimír Bezek. Spomínali naňho ako na nenápadného, tichého mladíka štíhlej postavy, no s veľkou vnútornou silou a odvážnymi umeleckými plánmi. Jeho spolužiak Rudolf Brtáň, tridsať rokov po smrti básnika povedal: „Bez Andreja Guotha – Ľudomila Opusteného nevieme si predstaviť cestu a kontinuitu poprevratovej slovenskej lyriky, ani poetické začiatky jeho vrstovníkov (Plávka, Bezek, Hečko) a iných ktorí nedosiahli méty, ktoré rozlet krídel Guothových vytýčil. Stopa, ktorú zanechal, je jasná a trvalá.“ Guoth začal písať už ako štrnásťročný. Svoje prvé básne publikoval v časopisoch Včielka, Živena, Slovenské pohľady, Rozvoj či Mladé Slovensko. Okrem vlastného mena používal aj pseudonymy Opustený, Ľudomil alebo Janko Veselý. Jeho tvorba bola výrazne intímna a lyrická. Často sa v nej objavovali motívy osamelosti, smútku, túžby po zmysle života, ale aj predtucha blízkej smrti. Počas štúdií ochorel na tuberkulózu, ktorá výrazne ovplyvnila jeho život i tvorbu. Liečil sa v Novom Smokovci, no napriek chorobe pokračoval v štúdiu aj literárnej práci. Popri písaní sa angažoval v sociálnej oblasti – mal blízko k robotníckej mládeži, učňom i chudobným deťom. Prednášal medzi mladými ľuďmi, podporoval protialkoholické hnutie a navštevoval deti liečiace sa na tuberkulózu v ozdravovniach. Jeho dobrota, idealizmus a úprimný záujem o ľudí boli charakteristickou súčasťou jeho osobnosti. Zaujímavé miesto v jeho živote mala aj Matica slovenská. Do Matice vstúpil ešte pred maturitou, v apríli 1926, keď sa stal členom odboru pre detskú literatúru, ktorý bol súčasťou Pedagogického odboru. Vo svojom denníku si 27. apríla 1926 zapísal: „Stal som sa členom Matice slovenskej v odbore pre detskú literatúru. Neuchádzal som sa o niečo podobné. Od Matice a Krčméryho som neočakával toľko dôvery. Prekvapilo ma to, ale zároveň potešilo, že moja práca nachádza ocenenie na tak veľkom fóre.“ V tom čase nemal ešte ani dvadsať rokov. Jeho príbeh tak dodnes pripomína, že Matica slovenská dávala priestor a dôveru mladým talentom už pred viac než storočím. Andrej Guoth zomrel 9. augusta 1929 o piatej hodine večer. Na prahu smrti napísal verše, ktoré dodnes pôsobia ako bolestná a symbolická rozlúčka so životom i láskou: „Zabudni milá, zabudni sľuby, v žilách mi chladne boľavá krv. Srdce, čo láskou ohnivou ľúbi, už nevládze biť jak bilo prv…“ Svojej prvej básnickej zbierky sa nedožil. Až rok po jeho smrti vydal Emil Boleslav Lukáč zbierku „Na rozlúčku“, obsahujúcu 24 Guothových básní. V roku 1932 mu členovia Spolku podtatranských akademikov odhalili pomník na mikulášskom cintoríne. Dnes jeho hrob na Vrbickom cintoríne odpočíva medzi významnými osobnosťami slovenského národného a kultúrneho života, akými boli Michal Miloslav Hodža, Aurel Stodola, Gašpar Fejérpataky Belopotocký či Ester Šimerová-Martinčeková.
„S menom Andrej Guoth som sa prvýkrát stretol presne pred dvadsiatimi rokmi, keď som ešte ako študent strednej školy účinkoval v hudobno-slovnom pásme, ktorým sme si pripomenuli sté výročie jeho narodenia. Okamžite ma inšpiroval jeho príbeh. Osud, ktorý mu síce neprial a on to vnútorne cítil, ho nezlomil. Práve naopak – posilňoval jeho ducha, tvorivosť a energiu po sebe niečo zanechať,“ uviedol Marek Nemec, podpredseda Matica slovenská. Hoci jeho život vyhasol priskoro, odkaz Andreja Guotha zostáva živý. V jeho poézii stále cítiť hlas mladého človeka, ktorý túžil po živote, láske i porozumení – a ktorý dokázal svoje pocity premeniť na verše, oslovujúce aj po viac než sto rokoch.
Lukáš Tovský




