Návrat slovenských legionárov

100. výročie zavŕšenia legionárskej anabázy na ruskej Sibíri

Neznámi slovenskí hrdinovia prvého zahraničného odboja 1914 1920 

Autor: JUDr. Marián Gešper, predseda Matice slovenskej

 

V roku 1920 sa definitívne vracali poslední česko-slovenskí legionári zo Sibíri zmietanej ruskou občianskou vojnou a tým zavŕšili svoju legionársku epopeju. Bolo to pred sto rokmi, keď sa 24. augusta 1920 predposledným transportom nalodili príslušníci predovšetkým 6. česko-slovenského pešieho pluku, 2. ľahkého delostreleckého pluku a 4. poľnej nemocnice vrátane svojich štábov. Prepraviť domov ich mala americká loď President Grant, z paluby ktorej sa naposledy pozerali na ďalekovýchodný Vladivostok a ruskú Sibír, premýšľajúc nad uplynulými krušnými rokmi. Po sibírskej anabáze to bola časovo kratšia a pokojnejšia, no predsa len vzdialenosťou dlhá morská anabáza. Loď viezla 163 dôstojníkov a 1 797 vojakov a smerovala do Európy popri južnom ázijskom pobreží cez prístavy Hongkong, Singapur, ďalej Suezským prieplavom do Stredozemného mora, aby konečne 14. októbra 1920 pristála v Terste. Posledná etapa sa realizovala vlakom cez Taliansko a Rakúsko do Česko-slovenskej republiky. Iné transporty predovšetkým od januára 1919 cestovali doslova okolo sveta, aby preplávali Pacifik a Panamský prieplav, ďalší išli železnicou po Severnej Amerike, niektorí cez Kanadu alebo cez Spojené štáty americké a potom Atlantikom do západnej Európy a v závere opäť železničnou traťou cez Francúzsko a porazené Nemecko.

Posledný 36. lodný transport 720-tich česko-slovenských vojakov sa nalodil 2. septembra 1920 na loď Heffron. Po mesačnej úmornej plavbe loď prirazila na mólo prístavu Terst presne 11. novembra 1920, na druhé výročie ukončenia 1. svetovej vojny! Neuveriteľná zhoda okolností akoby chcela dejinne podčiarknuť výnimočnosť tejto udalosti. Pre týchto legionárov, medzi ktorými boli mnohí Slováci, sa „Veľká vojna“ v skutočnosti skončila až dva roky po jej zavŕšení. Netreba zabudnúť, že mnohí ich spolubojovníci zomreli v bojoch alebo na následky vojnových útrap ešte v roku 1919 a niektorí dokonca tesne pred odchodom v roku 1920. Vracali sa do diametrálne zmenených politických i spoločenských pomerov a každý si niesol svoj ľudský príbeh. Väčšina začínala v uniformách rakúsko-uhorskej armády, pričom jedni dezertovali na ruskú stranu, ďalší sa dostali do zajatia počas bojov a museli v zložitých životných podmienkach prežiť zajatecké tábory. Niektorým sa pošťastilo pracovať vo fabrikách a na veľkostatkoch hlboko v Ruskej ríši. Netreba opomenúť ani tých, čo vstúpili do odbojového vojska ako ruskí štátni občania alebo občianstvo dodatočne prijali. Pochádzali z radov početnej slovenskej menšiny, ktorá žila a pracovala vo vtedajších guberniách ruského impéria. Niektorí slávnostne prisahali prihlásiť sa v pamätný deň 28. septembra 1914 (podľa ruského kalendára 11. septembra 1914) na Sofijskom námestí v Kyjeve do Českej družiny. Tento okamih bol zachytený aj filmovou kamerou a máme možnosť ho vidieť v rôznych historických dokumentárnych filmoch.

            Poslední slovenskí legionári si vyzliekali uniformu a odchádzali do civilného života. Mnohí z nich boli sklamaní, že napriek rozkazu gen. M. R. Štefánika neboli v roku 1919 vytvorené vzorovo čisto slovenské pluky v Rusku, teda že slovenčina sa nestala fakticky rovnocennou veliacou rečou v sibírskych česko-slovenských legionárskych jednotkách. Tento spor sa napriek petíciám slovenských legionárov nevyriešil a po príchode posledných jednotiek do republiky úplne zapadol prachom.

Nová republika, ktorá objektívne zachránila slovenský národ pred agresívnou maďarizáciou, žila už inými problémami a na minulé prísľuby sa pomaly zabúdalo. 29. februára 1920 sa schvaľovala nová Ústavná listina Česko-slovenskej republiky zákonom číslo (ďalej č.) 121/1920 Zb. z. a n., ale aj napriek nespornému demokratickému charakteru sa v nej hovorilo iba o „československom národe“ a „československom jazyku“. Niektorí legionári stihli v apríli 1920 úplne prvé všeobecné, rovné, ale hlavne tajné voľby, o ktorých toľko snívali štúrovci v 19. storočí. Vo Francúzsku sa 4. júna 1920 podpisovala Trianonská mierová zmluva s Maďarskom, čím sa definitívne stanovili štátne hranice vrátane slovenských južných hraníc. Prvýkrát v moderných dejinách Slovensko figurovalo ako medzinárodnoprávny subjekt. Aj to bola nepopierateľná zásluha všetkých českých a slovenských účastníkov prvého zahraničného odboja. Na druhej strane Slovensko nedostalo v novej Česko-slovenskej republike vlastnú samosprávu a vôbec nie autonómiu či federáciu, ako bola zakotvená v Pittsburskej dohode v roku 1918 a Clevelandskej dohode v roku 1915.

            Je potrebné zdôrazniť v minulosti zabúdané, no nespochybniteľné, že akákoľvek politická aktivita odbojových česko-slovenských orgánov západnej či východnej orientácie v Paríži, Londýne, Kyjeve, Petrohrade a Washingtone by bola márna, ak by sa nepodporila tisíckami dobrovoľníkov, ktorí riskovali životy a bojovali za české a slovenské oslobodenie predovšetkým v Karpatoch (1914 – 1915), Haliči (1915 – 1917), Zborove (1917), Bachmači (1918), na Sibíri (1918 – 1920), v severnom Francúzsku (1914 – 1918), Taliansku (1917 – 1918) a dokonca v Srbsku (1915 – 1916) či na Solúnskej fronte (1917 – 1918). Českí a slovenskí dobrovoľníci z časového hľadiska ďaleko predbehli vznik prvých oficiálnych odbojových česko-slovenských orgánov. Dobrovoľne sa prihlásili 22. júla 1914 v parížskej Invalidovni do početne malej jednotky, ako bola Rota Nazdar, vtedy ešte súčasť francúzskej cudzineckej légie, a do už spomínanej Českej družiny v Kyjeve v rámci ruskej armády. Bolo to v čase, keď nebolo zďaleka jasné, či vznikne hypotetický Česko-slovenský štát alebo ako bude vôbec vyzerať. Veď koncepcie rátali s variantmi od stredoeurópskej federácie s mocenským vplyvom slovanských národov cez ideu Slovanskej ríše, ako ju načrtol Karel Kramář,[1] až po rôznorodé predstavy o štáte zloženom z Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenska. A pritom Nemecká ríša, vojensky podopierajúca stáročné Rakúsko-Uhorsko, v sérii ofenzív na jar 1918 takmer porazila veľmoci Dohody na západnom fronte!

Malé skupinky českých a slovenských idealistov sa rozrástli v roku 1914 až 1918 na pluky, brigády a nakoniec na česko-slovenské armádne zbory, ktoré reálne zasiahli do vojny a medzinárodnej politiky. Boli to práve dôstojníci a zástupcovia česko-slovenskej brigády v Rusku, ktorí rok a pol pred vznikom republiky 20. marca (7. marca v ruskom kalendári) 1917 takmer samozvane prijali politické vyhlásenie, kde krajiny Koruny českej – Čechy, Moravu, Sliezsko, ale aj Slovensko vyhlásili „za jednotný a neodvislý štát, ponechávajúc mierovej konferencii presne určenie hraníc“. Aj keď uvedené bolo skôr symbolickým činom mimo medzinárodného práva, bolo podopreté rastúcou a hlavne reálnou vojenskou silou odbojových jednotiek.[2] Rovnako prvé faktické uznanie budúceho Česko-slovenského štátu jednou z veľmocí Dohody – Talianskym kráľovstvom – sa odohralo v súvislosti s formovaním a vznikom česko-slovenského vojska v Taliansku. Bola to veľká zásluha vtedy ešte plukovníka M. R. Štefánika, ktorý 21. apríla 1918 podpísal s talianskym ministerským predsedom V. E. Orlandom a ministrom vojny V. Zupellim zmluvu o zriadení samostatného č-s. vojska v Taliansku.[3]

            Posledná storočnica pomyselného ukončenia legionárskej anabázy uzaviera nadväzujúce storočnice vypuknutia a ukončenia 1. svetovej vojny 1914 – 1918, vzniku prvej Česko-slovenskej republiky 1918, začleňovania a oslobodzovania Slovenska od pozostatku uhorskej správy i maďarskej nadvlády v r. 1919. Je zarážajúcou skutočnosťou, že aj posledná „legionárska“ storočnica bola opomenutá štátom, ako aj slovenskými politikmi, ktorí úplne zabudli na slovenských bojovníkov z roku 1914 až 1920. Paradoxné vzhľadom na to, že bez ich obetí by nebolo ani ich funkcií a ani novodobej Slovenskej republiky. Nemusíme sa potom čudovať nad prevládajúcimi mýtmi „o holubičom slovenskom národe“ alebo nad výrokmi o údajnom „slovenskom nedostatku osobností“ v našich dejinách.

            Ohliadnime sa k našim západným susedom, ako sa k téme českých či moravských dobrovoľníkov postavila Česká republika. V roku 2014 s aktívnou štátnou podporou Československá legionárska obec vyhlásila tzv. projekt Légia 100 s cieľom pripomenúť si 100. výročie založenia č-s. légií, ich boje, osvetliť osudy celého radu osobností vrátane radových legionárov, vznik štátu 1918 a návrat légií v roku 1920. Rôzne české štátne i dobrovoľné organizácie dôsledne vydávali „v rokoch storočníc“ 2014 až 2020 takmer všetky dostupné pamäti a denníky Čechov, Moravanov i Slezanov v prvom česko-slovenskom odboji! Iste môžeme namietnuť, že Slováci tvorili oproti Čechom výraznú menšinu. Vieme však, kto tvoril práve skupinu slovenských príslušníkov? Vieme, aké výrazné alebo už zabudnuté mená sa medzi nimi nachádzajú, poznáme ich činy? Stať sa slovenským legionárom si vyžadovalo, vzhľadom na pomery v uhorskej polofeudálnej monarchii, skutočne veľkú odvahu, ak uvážime, aké následky čakali každého, koho by chytili rakúsko-uhorské bezpečnostné zložky. Tie sa v Rusku a v Taliansku nezastavili ani pred masovými popravami pred samým koncom vojny, nehovoriac o tom, ako bola systematicky potlačovaná slovenská inteligencia v Uhorsku od prvej tretiny 19. storočia.

Uvedieme jeden príklad za všetky. V roku 2014 vydalo Naše vojsko, VÚA a VHÚ Praha od autorov E. Orián, B. Panuš, E. Stehlík, F. Šteidler reprezentatívnu publikáciu Československá légie v Rusku 1914 – 1920, I. díl. Výnimočné dielo zamerané na osobnosti a vyznamenania na takmer 350 stranách mapuje osudy dobrovoľníkov v zahraničnom odboji v Rusku a obsahuje takmer 700 fotografií. Bohužiaľ, napriek veľkému rozsahu sú v rámci množstva portrétových fotografií s textami uvedení iba dvaja (!) Slováci. Prvým je dejinne neprehliadnuteľný generál M. R. Štefánik a druhým moravský Slovák a predseda Dočasného výkonného výboru Odbočky Česko-slovenskej národnej rady (ďalej Č-SNR) v Rusku Bohdan Pavlů. Slovenských dobrovoľníkov bola výrazná menšina oproti Čechom a Moravanom, ale predsa len v Rusku ich bolo 5 104[4], a to od vojakov až po vyššie dôstojnícke hodnosti. Môžeme ich pokojne nazvať súčasťou elity národa, keďže išlo o Slovákov z národoveckých rodov, spisovateľov i politických aktivistov šikanovaných uhorskými štátnymi orgánmi, resp. aj o obyčajných slovenských ľudí, ktorí si to chceli z rôznych dôvodov takouto formou „vybaviť s uhorskou štátnou mocou“.

            Môžeme, či ani nemusíme sa na bratov Čechov hnevať, keďže komplexná slovenská monografia či popularizačná publikácia vydaná Slovákmi zameraná na konkrétnych slovenských dobrovoľníkov so všetkými dostupnými fotografiami venovaná ich pôsobeniu v č-s. légiách jednoducho chýba už 100 rokov!

            Kto teda bol „legionárom“? Podľa definície upravenej v ustanoveniach zákona č. 462/1919 Sb. Z. a n.[5] pôsobilo v Taliansku, Francúzsku a Rusku spolu 109 590[6] česko-slovenských legionárov, z toho zákonným požiadavkám zodpovedalo 88 688 registrácií.[7] Počet Slovákov sa udáva od 7,23 % do 10 % z celkového počtu. Rozdiel spočíva v údajoch amerických Slovákov nasadených vo Francúzsku, ktorí vo viacerých prípadoch evidenčne uvádzali českú národnosť. Aj túto otázku je potrebné otvoriť pre nový seriózny výskum.

            Aké boli osudy slovenských dobrovoľníkov? Pripájam niekoľko výňatkov z ich osobných výpovedí.

Jozef Honza-Dubnický (1884 – 1965), legionár vo Francúzsku, neskorší predseda Slovenskej ligy, člen výboru Matice slovenskej, predseda Združenia slovenských legionárov: „Naše spolunažívanie s bratmi Čechmi bolo vo francúzskej légii bratské, družné, srdečné a jednoliate, lebo nás spájal rovnaký cieľ, rovnaký osud a rovnaké záujmy. Všetci sme si tykali a titulovali bratmi. Iba po stránke slovenských národných záujmov sme sa my slovenskí dobrovoľníci z Ameriky tu i tam postavili na pevnejšie stanovisko než naši slovenskí legionári v Rusku a v Taliansku… Americkí Slováci sa považovali za príslušníkov samobytného slovenského národa. Bielo-modrú-červenú farbu považovali za národnú farbu. V r. 1917 sa prihlasovali do č-s. légie vo Francúzsku na podklade Clevelandskej dohody s Čechmi a v r. 1918 sa prihlasovali i na podklade Pittsburskej dohody… Asi dve tretiny dobrovoľníkov tvorili otcovia rodín, ktoré zanechávali na zámorskom kontinente. Neopúšťali zajateckú ohradu, ale zvyšujúci sa blahobyt. A oni si tohto všetkého boli i vedomí. Nešli za výhodami v oslobodenej vlasti, lebo mnohí sa mohli hneď vrátiť späť.“[8]

Mikuláš Gacek (1895 – 1971), legionár v Rusku, spisovateľ, prekladateľ a neskorší aktívny matičiar: „Zatíchli sme. Viac sme sa nevypytovali… Bratia naši, bratia! Padli ste i za nás, za mnohých. Svojou krvou ste vykúpili náš voľný odchod na Sibír a do Francúzska… Iba akási náhoda zavinila, že teraz nie ste vy na rušnej stanici v Penze a my namiesto vás pri bratskej mohyle na poli niekde medzi Dočom a Bachmačom na Ukrajine… Tam nám zostal aj Dušan Hatala[9]… Len nedávno ho v Berežanoch povýšili na práporčíka. Keď prišiel medzi nás od 1. divízie v starom obšúchanom dlhočiznom mantli s pridlhými rukávmi, s akýmsi plachým pohľadom belasých očí v ohorenej tvári, veľmi nám imponoval. V celom jeho zjave bolo čosi detsky úprimného, prostého, nežného. Aj hovoril takým hrudným tlmeným hlasom. Ako rád si porozprával! A keď hovoril o rozviedkach, o boji pod Zborovom, nikdy nehovoril o sebe. Slovo ,jaʻ sa v jeho slovníku nevyskytovalo. V našej rote už nebolo miesto a zadelili ho do desiatej. No srdce ho aj potom ťahalo k nám. S obdivom nám rozprávali o ňom. Ako viedol svoju čatu pod Bachmačom na Nemcov… Pred útokom všade zháňal pušku, a keď nebolo zvyšnej, kdesi vypriadol sekeru… v ľavej ruke revolver, v pravej sekera – tak sa prvý prebil prednou líniou nemeckej obrany… Napravo-naľavo rozdával strašné údery ťažkou sekerou. A dostal sa až do dediny, no tu ho od chrbta prekvapil guľomet zo strechy domu, klesol… a naši museli ustúpiť. Ani si ho nemohli pochovať…“[10]

Ivan Daxner (1890 – 1938), legionár v Rusku: „Za bratom kapitánom Štefanom Fajnorom[11]… ten bol jeden z prvých, ktorí dali príklad a vzor ostatným Slovákom v Rusku a v rozhodujúcej chvíli neváhajúc, postavili sa do boja za lepšiu budúcnosť svojho národa, za vyššie ciele ľudského snaženia a neváhali obetovať za dosiahnutie týchto cieľov to najvyššie — čo človek obetovať môže – svoj mladý a nádejný život… Spočiatku bol pridelený k vojenskej komisii, ale nevydržal dlho v zázemí. Vysoký cit mravnej povinnosti slovenského inteligenta, ktorý nabádal druhých jednoduchých slovenských ľudí, aby vstúpili do nášho vojska, nedovolil mu, aby zostal vzadu medzi tým, čo druhí bojujú, a preto žiadal, aby bol poslaný na front. – Zadelený bol do 6. roty prvého pluku. Ukázal sa statočným a chrabrým vojakom, a preto rýchlo postupoval z obyčajného strelca na prvú dôstojnícku hodnosť. – Ešte toho samého roku dňa 13. novembra 1916 bol menovaný práporčíkom ruskej služby… ako veliteľ do svojej materskej 6. roty, s ktorou zúčastnil sa bitky pri Zborove a ťažkého ústupu z Ukrajiny r. 1917 – 1918, keď naše vojská ustupovali od hraníc Haliča, prenasledované okupačnými vojskami nemeckými, cez Kyjev, Bachmač až do Penzy. V hodnosti veliteľa roty zúčastnil sa všetkých bojov, ktoré previedla prvá divízia od Penzy po Samaru, až padol pri poslednom útoku v trojdňovej bitke pri Buzuluku, útočiac v čele svojej roty, dňa 26. júna 1918.“[12]

Ferdinand Čatloš (1895 – 1972), legionár v Rusku, neskorší generál a minister: „Najhodnotnejšou, ale i najukrutnejšou zložkou boľševického vojska boli maďarskí zajatci. To bolo pre nás Slovákov akousi vzpruhou k oprávnenému bojovému zápalu. Keď sme sa nemohli biť na vlastnej pôde s naším bezprostredným nepriateľom, tak sa nám naskytla príležitosť merať svoje sily v ďalekej Sibíri. Nedivil som sa potom, že sibírsku magistrálu dosť zhusta označovali červené nohavice padlých maďarských husárov!… maďarská komunistická rota si vesele kráčala za spevu šovinisticko-nacionálnej pesničky: ,Megállj, megállj kutya Szerbia!ʻ – (Počkaj, počkaj, psie Srbsko!…). To bolo nám ďalším dokladom, že maďarský živel v červenom vojsku je vedený viac nenávisťou voči Slovanstvu, než skutočnými ideálmi komunisticko-internacionálneho snaženia… Alebo prípad nemeckého zajatca, ktorý bojoval proti nám… S hrdosťou, vlastnou prušiackej výchove, odhalil svoje prsia a ukázal vytetovaný obraz cisára Wilhelma II., aby sme vraj strieľali do symbolu jeho vlasteneckých pohnútok, ktoré ho viedli do bojov proti nám!“[13]

Rudolf Gábriš (1889 – 1969), legionár v Taliansku, vedúci zajateckého odboru Č-SNR v Ríme: „Nám, slovenským dôstojníkom dobrovoľníkom, pripadol zvlášť ťažký úkol. Bolo tu do
2 000 Slovákov z rôznych krajov, prevažne neuvedomelí a pod terorom feldvéblov. Ich presvedčovanie, povzbudzovanie bolo ťažké a namáhavé… spolu s Augustínom Malárom, Jánom Imrom a Gustávom Koštiaľom, ako i
z radov mužstva s prvými našimi dobrovoľníkmi: Janko Papánek, Július Kustra, Viktor Segeš, N. Černý, Vojtech Kubranský, Pavel Višňovský, Jozef Drinka, Rudolf Kvačkaj, Ján Hornák, Rudolf Michálka, Pavel Sadloň, Jozef Vaško, Jozef Vatrt a s inými sme neúnavne pracovali, presvedčovali a priťahovali našich rodákov… Charakterizovalo Slovákov to, že sa veľmi ťažko rozhodovali, mnoho uvažovali a ťažko odpútavali spod vplyvu nám neprajného, ale akonáhle sa prihlásili naši chlapci za dobrovoľníkov, prestalo rozumovanie, nadšene, oddane a poslušne stáli medzi prvými za našu vec. Akoby sa boli prerodili, ako by ich opustila veľká ťažoba otroctva, precitli, boli tí najoddanejší nadšenci.“[14]

Bohumil Neubauer (1894 – 1981), český legionár z moravského Slovácka zachytil v pamätiach smutné svedectvo o osude neznámeho slovenského dobrovoľníka na Sibíri: „Raz sa z ničoho nič na náš vlak zniesla paľba z pušiek nepriateľov. Bol jeden mŕtvy a jedno vážne zranenie. Niekoľkonásobný priestrel jedného z našich, čo obsluhoval parnú lokomotívu. Očami ešte hýbal a tak som sa ho opýtal: Ako sa voláš? Chrapľavou a tichou odpoveďou bolo: ,Bikolóra z dôb národného obrodenia určite ustúpi slovanskej trikolóre. Nás prápor, vlajka našej republiky, bude určite modro-červeno-biela. V týchto farbách som na počesť našej republiky vytvoril z chleba miniatúru sv. Panny Márie.ʻ S bolestivou grimasou siahol do kapsy a podal mi drevenú guličku so slovami. ,Dám ti ju chlapče pre šťastie. Aby si nezabudol na útrapy, ktoré stáli u zrodenia nového štátu.ʻ Potom sa už navždy odmlčal.“[15]

Známi aj menej známi slovenskí dobrovoľníci:

Ferdinand Alexy (1898 – 1954), Jozef Barica (1888 – 1965), Ladislav Bodický (1895 – 1973), Ferdinand Čatloš (1895 – 1972), Ján Černek (1896 – 1977), Ján Jaromír Chorvát (1897 – 1978), Ján Gustáv Čipka (1881 – 1918), Ivan Daxner (1890 – 1938), Vladimír Daxner (1888 – 1971), Jozef Honza-Dubnický (1884 – 1965), Pavel Dohnanský (1894 – 1918), Ján Drang (1885 – 1918), Štefan Fajnor (1888 – 1918), Rudolf Gábriš (1889 – 1969), Mikuláš Gacek (1895 – 1971), Emil Ľudovít Geryk (1890 – 1953), Anton Granatier (1894 – 1954), Jozef Gregor-Tajovský (1874 – 1940), Dušan Hatala (1893 – 1918), Milan Hatala (1895 – 1967), Jozef Horváth (1897 – 1937), Vladimír Svetozár Hurban (1883 – 1949), Ján Imro (1897 – 1990), Ján Janček (1881 – 1933), Ján Jesenský (1874 – 1945), Dušan Jaroslav Kardoš (1897 – 1916), Rudolf Klačko (1892 – 1975), Ferdinand Klátik (1895 – 1944), Gustáv Koštial (1895 – 1964), Jozef Martin Kristín (1897 – 1970), Ján Križan (1888 – 1919), Pavol Ján Kuna (1895 – 1982), Július Kustra (1884 – 1943), Ján Kvačala (1862 – 1934), Ján Lichner (1897 – 1979), Augustín Malár (1894 – 1945), Branislav Vladimír Manica (1894 – 1980), Ivan Markovič (1888 – 1944), Štefan Mihál (1895 – 1974), Matej Miškóci (1886 – 1952), Michal Ondič (1894 – 1918), Jozef Miloslav Országh (1882 – 1939), Martin Oríšek (1887 – 1966), Ján Papánek (1897 – 1991), Bohdan Pavlů (1883 – 1938), Michal Širica (1894 – 1970), Rudolf Slabej (1891 – 1920), Ľudovít Šimko (1883 – 1948), Milan Rastislav Štefánik (1880 – 1919), Filip Tretiník (1896 – 1945), Ján Tvarožek (1889 – 1972), Juraj Tvarožek (1887 – 1966), Pavel Varsik (1891 – 1939), Jozef Vaško (1895 – 1962), Rudolf Viest (1890 – 1945), Ondrej Voskár (1897 – 1976), Peter Zachar (1888 – 1920) a mnohí ďalší už zabudnutí Slováci.

Augustín Malár                                  Bohdan Pavlů                             Branislav V. Manica

(1894 – 1945)                                     (1883-1938)                                     (1894 – 1980)

 

Dušan Hatala                                    Dušan J. Kardoss                                Emil Geryk

(1893 – 1918)                                      (1897 – 1916 )                                   (1890 – 1953)

Ferdinand Čatloš                     Ferdinand Klátik                                  Ivan Markovič

(1895 – 1972)                           (1895 – 1944)                                     (1888 – 1944)

Ján Černek                                  Ján G. Čipka                                 Ján Janček

(1896 – 1977)                               (1881 – 1918)                              (1881 – 1933)

 

Ján Jesenský                         Ján Papánek                            Jozef G. Tajovský

(1874 – 1945)                         (1896 – 1991)                               (1874 – 1940)

 

J. Honza – Dubnický                Jozef M. Kristín                  Jozef M. Országh

(1884 – 1965)                          (1897 – 1970)                         (1882 – 1939)

Juraj Tvarožek                    Ladislav Bodický                   Martin Oríšek

(1887 – 1966)                       (1895 – 1973)                        (1887 – 1966)

Matej Miškoci                             Mikuláš Gacek                                    Milan Hatala

(1886 – 1952)                               (1895 – 1971)                                    (1895 – 1967)

Milan R. Štefánik                                    Pavel Varsik                             Peter Zachar

(1880 – 1919)                                       (1891 – 1939)                            (1888 – 1920)

 

Rudof Viest                                   Rudolf Gabriš                                       Rudolf Klačko

(1890 – 1945)                                  (1889 – 1969)                                       (1892 – 1975)

Štefan Fajnor                                               Vladimír Daxner                               Vladimír S. Hurban

(1888 – 1918)                                                  (1888 – 1971)                                        (1883 – 1949)

 

Zdroj fotografií: Vojenský historický ústav, Vojenský historický archív, Slovenská národná knižnica a voľne dostupné fotografie na internete

Pozrite si video:

Použitá literatúra:

DVOŘÁK, J. Než vzniklo Česko-slovensko aneb Každým krokem číhala smrt. Cheb : Svět křídel, 2017.

GACEK, M. Sibírske zápisky (1915 – 1920). Martin : Matica slovenská, 2015.

GREGOR-TAJOVSKÝ, J. Sborník rozpomienok ruských legionárov Slovákov. 1933. Dostupné na internete: ˂https://zlatyfond.sme.sk>.

HRONSKÝ, M. – KRIVÁ, A. – ČAPLOVIČ, M. Vojenské dejiny Slovenska, IV. zväzok 1914 – 1939. Bratislava : Ministerstvo obrany SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1996.

JAHELKA, T. – JANIČIGA, R. (eds.). Z bojov za slobodu Spomienky slovenských legionárov. Bratislava : Communio Minerva, 2018.

KALVODA, J. Genese Československa 1914 – 1920. 2. vyd. Praha : Panevropa, 1998, s. 158.

VRÁBEL, F. Zápisky legionára. Jozef Honza-Dubnický. 1. vyd. Banská Bystrica : PRO, 2014.

[1] Karel Kramář (1860 – 1937), politik a prvý predseda vlády Československej republiky (ďalej ČSR), pred vypuknutím 1. svetovej vojny vypracoval dokument Slovanská ústava, ktorý s Rakúsko-Uhorskom nepočítal a české krajiny plánoval ako súčasť slovanskej federácie.

[2] KALVODA, J. Genese Československa 1914 – 1920. 2. vyd. Praha : Panevropa, 1998, s. 158.

[3] HRONSKÝ, M. – KRIVÁ, A. – ČAPLOVIČ, M. Vojenské dejiny Slovenska IV., zväzok 1914 – 1939.

 Bratislava : Ministerstvo obrany SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1996, s. 56.

[4] Celkový počet príslušníkov č-s. vojska v Rusku sa uvádza od 61-tisíc až 71-tisíc, v niektorých zdrojoch sa uvádza aj oveľa vyšší počet Slovákov.

[5] „Legionářem jest každý dobrovolník čsl. legionářské (revoluční-zahraniční) armády, který byl do ní zařazen na základě přihlášky učiněné příslušnému orgánu nebo zástupci čsl. Národní Rady v Paříži nebo některé z jejích odboček nejdéle do 28. 10. 1918, a to úplně dobrovolně, bez jakéhokoli nátlaku, nebo nařízení čsl. Národní Rady nebo jiného čsl. revolučního orgánu veřejnou mocí nadaného, a v den převratu, t. j. 28. 10. 1918 (§ 2).“

[6] Aj v tomto prípade rôzne pramene uvádzajú 145 614 č-s. dobrovoľníkov na všetkých frontoch v r. 1914 ‒ 1920.

[7] VRÁBEL, F. Zápisky legionára Jozef Honza-Dubnický. 1. vyd. Banská Bystrica : PRO, 2014, s. 159.

[8] Tamže, s. 88-89.

[9] Dušan Hatala (1893 – 1918), vyštudovaný učiteľ, z obce Prietrž, slovenský dobrovoľník, padol v bitke o Bachmač.

[10] GACEK, M. Sibírske zápisky (1915 – 1920). Martin : Matica slovenská, 2015, s. 83-84.

[11] Štefan Fajnor (1888 – 1918), slovenský dobrovoľník v Rusku, advokátsky koncipient, v r. 1917 delegát Česko-slovenského revolučného národného zjazdu v Kyjeve, padol v bojoch pri Buzuluku, kapitán in memoriam.

[12] GREGOR-TAJOVSKÝ, J. Sborník rozpomienok ruských legionárov Slovákov. 1933, s. 31. Dostupné na internete: ˂https://zlatyfond.sme.sk>.

[13] Tamže, s. 18.

[14] JAHELKA, T. – JANIČIGA, R. (eds.). Z bojov za slobodu Spomienky slovenských legionárov. Bratislava :

 Communio Minerva, 2018, s. 60-61.

[15] DVOŘÁK, J. Než vzniklo Česko-slovensko aneb Každým krokem číhala smrt. Cheb : Svět křídel, 2017, s. 87-88.

X