Matúš Dula a Matica slovenská
Jozef Schwarz, člen Výboru Matice slovenskej
Príspevok je venovaný 180 výročiu narodenia Matúša Dulu (28. jún 1846, Blatnica) a 100. výročiu úmrtia (13. jún 1926, Ružomberok), ktoré si pripomíname v roku 2026. Zameriavam sa na život slovenského politika (možno trochu zabúdanej a zaznávanej osobnosti) Matúša Dulu zviazaný najmä s Maticou slovenskou. Vyšiel z prostredia matičného (vraj konzervatívneho) Martina a napriek tomu zohral významnú úlohu pri aktívnom a zvrchovanom slovenskom prispení k vzniku Česko-Slovenska, politického útvaru, ktorý sa v roku 1918 stal prvou formou skutočnej, reálne praktizovanej štátnosti slovenského národa. Cesta k nemu nebola priamočiara. Podobne ako osobný vklad Matúša Dulu.
Matúš Dula od zakladateľa (prvej) Matice slovenskej k predsedovi (druhej) Slovenskej národnej rady .
Proces slovenskej „národnej diferenciácie“ v 19. storočí bol na okraji globálneho a regionálneho spoločenského pohybu. Predovšetkým jeho podceňovaním zo strany významnejších (skôr hlasnejších) „hráčov“ vtedajších spoločenských procesov v strednej Európe. Slováci rovnocenne reagovali na európske vývinové podnety a napĺňali slovenským obsahom všetky základné funkcie budúcej svojbytnosti národa. Kodifikácia spisovného jazyka či tvorba ideovej nadstavby (noviny, literatúra, osveta) slúžili od prvopočiatku naplneniu praktickej myšlienky slovenského života. A predovšetkým samostatné revolučné vystúpenie v meruôsmom a jeho vedenie a velenie v podobe (prvej) Slovenskej národnej rady potvrdilo súlad slovenského myslenia s dobou. Myšlienka formovania a existencie vrcholného orgánu slovenského národa – Slovenskej národnej rady vznikla v čase nemožnosti zvrchovaného etnického riadenia spoločenského systému. Pretrvala a ukázala sa byť systémovým riešením slovenskej svojbytnosti až do dnešných dní. Problém vtedajšej neúspešnosti stabilnej existencie a pretrvania akéhokoľvek slovenského národného ústredia spočíval v nedostatočnej, odmietavej až likvidačnej podstate habsburskej monarchie voči národom a národnostiam. A predovšetkým v charaktere uhorského štátu, ktorý sa systémovo a za každú cenu stával štátom maďarského národa a nielenže nevytváral podmienky pre slovenský národný život, on ich programovo odmietal.
Určité uvoľnenie myšlienkových a etatistických pút v rakúskej monarchii na začiatku šesťdesiatich rokov 19. storočia priviedlo Slovákov k tzv. memorandovému pohybu v roku 1861. Jeho vyvrcholením bolo vyhlásenie Slovenského okolia, ktoré je zviazané aj s Dulovymi vysokoškolskými štúdiami vo Viedni. Zaujímavosťou je voľba názvu vrcholovej slovenskej územnosprávnej jednotky – Slovenské okolie. Do určitej miery to možno chápať ako reakciu na zemepisné a administratívno-správne pomaďarčovanie slovenských území v Uhorsku s jednoznačným politickým podtónom. Podľa Karola Wlachovského maďarčina pre územie dnešného Slovenska začala v polovici 19. storočia používať novotvar felvidék. Tento výraz s malým začiatočným písmenom má jednoznačne zemepisnú konotáciu – horná zem, horný kraj, dnes prekladané aj ako vrchovina (napríklad existuje Národný park Balatonská vrchovina, maďarsky Balaton-felvidéki Nemzeti Park) na rozdiel od Felvidék (slovensky najvýstižnejšie Horný vidiek a nie Horniaky) s nepríjemnými politickými súvislosťami z posledného obdobia Uhorska, ale i v súčasnosti. Nasledovalo utvorenie Matice slovenskej v roku 1863. Matúš Dula je toho tiež účastný, jej „založenie intenzívne prežíval ako mladý gymnazista“, iba 17-ročný. Nadšene s príslovečným národovectvom a entuziazmom mladíckeho idealistického zápalu rečnil k verejnosti v Turčianskom Svätom Martine a vyzýval Slovákov k odhodlanosti a vytrvalosti v boji za svoje národné práva. Cisár František Jozef I. „…povolil prvý dosavád jediný slovenský národní spolok (…) spolok literárny pod menom Matica slovenska“. Áno, vznikol spolok slovenský a národný, ale matičiari a historici zvýrazňujú – spolok literárny. Nevznikol všeobecný riadiaci orgán slovenský, akým bola Slovenská národná rada z rokov meruôsmych. Nebolo možné inak vytŕčať slovensky! V stanovách sa označuje „ako jednota milovníkov národa a života slovenského“, „čo mohlo byť aj synonymum spolku“ poznamenáva sociológ A. Hirner. Každopádne bola tu snaha zjednocovať slovenský národ nad rámec literatúry. Viliam Paulíny Tóth ako „výkonný“ podpredseda Matice slovenskej (v rokoch 1866 – 1875) sa v tomto smere preukázal ako úspešný manažér. Dokonca štátnik! Po rakúsko-uhorskom/maďarskom štátoprávnom vyrovnaní v roku 1867 táto slovenská, takmer politická iniciatíva sa stáva v maďarskom nacionalistickom ťažení neprípustná a Matica slovenská je zlikvidovaná. Slovenský politický pohyb nasledujúcich štyridsať rokov (až do konca prvej svetovej vojny) v akej takej forme a intenzite existuje, ale sa voči uhorskému štátu nepresadzuje. Matica slovenská a najmä matičná myš lienka, ktorá sa v tom čase v slovenskom prostredí zrodila – zjednocovať slovenské sily, a viac ako len tie kultúrne a nahrádzať tak neexistenciu či len náznaku slovenskej štátnosti – napriek tomu pretrváva. Aj zásluhou Matúša Dulu. Možno povedať, že Matúš Dula úspešne realizuje matičnú myšlienku v dlhodobo nepriaznivých podmienkach uhorského štátu. Na ilustráciu: Zaslúžil sa o zriadenie (Národného) Domu v Martine a jeho rôznorodú činnosť. Ten aspoň sčasti saturoval slovenský národný život. Prekračuje však aj slovenské národné hranice. V roku 1898 je vedúcim delegácie SNS na oslavách storočnice F. Palackého, v roku 1911 sa zúčastnil luhačovickej porady Českoslovanskej jednoty. Postupne formuje vzťahy vedúce k česko-slovenskej spolupráci. Významná je jeho advokátska činnosť. Snahy po politickej organizovanosti na princípe národnom (slovenskom) nie sú tak úspešné. Slovenskej politickej činnosti nepraje maďarská nacionálna „zošnúrovanosť“. Napriek všetkému v roku 1871 vzniká Slovenská národná strana (ešte pôsobí Matica slovenská) na čele s matičiarom Viliamom Pauliny Tóthom. Matúš Dula (zať Viliama Paulinyho Tótha)„…od 70. rokov 19. storočia stál pri všetkých dôležitých činoch národnej strany a neskôr sa stane jej najdlhšie pôsobiacim podpredsedom. Stranícke vedenie preberá v predvečer 1. svetovej vojny na jar 1914, už ako 68 ročný.“ V máji 1914 ako píšu M. Podrimavský a M. Pekník„…dozrela v slovenskej politike myšlienka vytvoriť politický orgán, ktorý by v záujme dosiahnutia celonárodných cieľov zjednocoval všetky zložky politického života“. Porada v Budapešti 26. mája 1914 vedená M. Dulom„ za potrebné drží sriadenie Slovenskej národnej rady“. Vypuknutie vojny a atmosféra strachu, ktorá sa prehnala Rakúsko-Uhorskom to znemožnila, čo viedlo aj k politickej pasivite Slovenskej národnej strany. M. Hronský s M. Pekníkom tvrdia: „Začiatok vojny zasiahol do dovtedajšieho vývoja slovenskej politiky ako chirurgický rez s potrebnou dávkou narkózy, v ktorej došlo k dočasnému umŕtveniu alebo k úplnému vyoperovaniu politických ideí, ilúzií a snažení…“. Už od začiatku Veľkej vojny predovšetkým zahraniční Slováci – vysťahovalci i politickí emigranti – spolu s Čechmi politicky (neskôr aj vojensky) pracovali na zásadnej zmene orientácie budúceho spolužitia Slovákov. Menia Maďarov za Čechov. „Musíme agitovať za samosprávu Slovenska. Nikdy ale nie v rámci Uhorska v spojení s Maďarmi. (…) Spojiť môžeme sa iba s Čechmi.“ Pokiaľ v zahraničnom odboji je najneskôr od začiatku roka 1916 jasný ťah na Česko-Slovensko, v domácom slovenskom prostredí je treba prekonávať nielen odpor Maďarov, ale ako píše matičiar A. Hirner aj „…nedostatok uvedomenej inteligencie v dôsledku likvidácie slovenských stredných škôl a nedostatku vysokých škôl“. Zjednodušene povedané nedostatočne pripravenú národnú pôdu pre zasiatie myšlienok národnej emancipácie Slovákov bez Maďarov, ale s Čechmi. Vzhľadom na vyslovene šovinistické pomery v národnostnej politike v Uhorsku sa uhorskí Slováci výraznejšie prejavujú až v roku 1918. Presadilo sa naliehanie doby. Najmä zahraničnopolitické tlaky viedli postupne k prejavom slovenskej vôle po zmene. Dosiahnutie zmeny si žiadalo aj koordináciu na celonárodnej úrovni. Určitým hybným, konsolidačným a zjednocujúcim momentom sa stáva myšlienka vytvorenia Slovenskej národnej rady ako najvyššieho slovenského politického fóra. Nešlo o novú myšlienku. Spomenuli sme snahy národovcov tesne pred vypuknutím vojny. Túto myšlienku opätovne vyzdvihol ako prvý v Slovenských ľudových novinách 8. februára 1918 Ferdiš Juriga. Vavro Šrobár v otvorenom liste z 19. februára 1918 predsedovi SNS M. Dulovi vyzval SNS „…aby zanechalo politiku striktnej pasivity v týchto osudovo vážnych chvíľach pre budúcnosť slovenského národa a zvolalo poradu strany“. Dulova odpoveď zo 4. marca 1918 „…nebola v zásade zamietavá. Predseda SNS v nej len kládol dôraz na otázku politickej a organizačnej pripravenosti strany, ktorá sa má po tak dlhej prestávke zísť. Najmä na to, aby prv než zvolá poradu strany niekto zrevidoval a primerane okolnostiam vypracoval: 1. národný program, 2. organizačný štatút strany, 3. ohlas k národu.“ Samotný Šrobár na to reagoval pozitívne, a čo viac, zohral rozhodujúcu úlohu pri príprave sociálno-demokratického zhromaždenia robotníkov 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši. Najmä pri prijatí Mikulášskej rezolúcie s jasným programom budúcej spolupráce Slovákov s Čechmi. Zjednocovanie postupu stále pokračovalo. Na základe iniciatívy predsedníctva SNS sa uskutočnila 24. mája 1918 dôverná porada strany (viedol ju Matúš Dula), ktorá odštartovala na domácej scéne rozchod s Maďarmi a nastúpila československú cestu. „Aj napriek (…) známym organizačným nedostatkom nezostalo po 24. máji 1918 v slovenskom politickom tábore úplne ticho. Určitým hybným, konsolidačným a zjednocujúcim momentom sa stáva myšlienka vytvorenia Slovenskej národnej rady (…) Cez vojnu ju však s patričnou naliehavosťou i žiaducim ohlasom nastolil až Milan Hodža v Slovenskom týždenníku 31. 5. 1918.“ Navzdory pokročilému času dejín a skutočne revolučnej atmosfére doby, objektívna nezrelosť slovenskej politiky si dávala načas. „O otázke potreby a nevyhnutnosti vytvorenia Slovenskej národnej rady (sa) viac diskutovalo ako konalo.“ Postavenie a skúsenosti Matúša Dulu tvorili predpoklad, že je muž na svojom mieste, jeho autoritu podporovala aj dávna matičná skúsenosť… Viaceré letné pokusy o jej ustanovenie neboli dotiahnuté do konca. Až septembrová „súkromná porada“ siedmich činiteľov SNS v Budapešti znamenala „prvý konkrétny krok k realizácii myšlienky vytvoriť SNR“. Na jej základe Matúš Dula rozposlal obežník „dezignovaným“ členom (druhej) Slovenskej národnej rady, ktorá napriek rozporom a zložitostiam svojho vzniku sa stala v hodine dvanástej (ale v pravej dejinnej chvíli!) aj prispením Matúša Dulu skutočnosťou. Hronský k tomu napísal: „Čo sa v slovenskej politike od začiatku roka 1918 hromadilo, zauzľovalo a prerástlo v ústredné otázky a problémy, to sa malo rozuzliť a rozriešiť v priebehu jedného dňa v Turč. Sv. Martine.“ Potvrdilo to zhromaždenie v Martine 30. októbra 1918 a tam sformulovaná a prijatá Martinská deklarácia. Vznikom Slovenskej národnej rady sa nadviazalo na existenciu revolučnej, povstaleckej SNR z rokov meruôsmych. V zmenenej (prevratnej či prevratovej) situácii sa ukázala potreba/nevyhnutnosť riadiaceho orgánu, ktorý nie je len „jednota milovníkov národa a života slovenského“. Možno súhlasiť s vyjadrením historikov, že „bez legitimity vrcholnej slovenskej národnej reprezentácie doma nemohol tento štát dobrovoľne vzniknúť“. Matúš Dula bol pri tom.
Matúš Dula od predsedu (druhej) Slovenskej národnej rady k predsedovi (druhej) Matice slovenskej
Významný matičiar Alexander Hirner napísal: „Charakteristikou spoločenského systému, ktorý reprezentovalo slovenské etnikum, bolo, že do štátu Čechov a Slovákov vstupoval ako subsystém, ktorý doteraz bol subsystémom uhorského kráľovstva. (…) Vklad, ktorý slovenské etnikum prinášalo do novovznikajúcej Československej republiky, pozostával z inej spoločenskej štruktúry (fakticky feudálne zriadenie s odnárodnenou šľachtou, slabo rozvinutý priemysel s nepatrnou a málo uvedomenou robotníckou triedou, nedostatok uvedomenej inteligencie v dôsledku likvidácie slovenských stredných škôl a nedostatku vysokých škôl, maďarizujúci administratívny aparát, cirkevná organizácia centralizovaná vzhľadom na potreby uhorského štátu, iná právna štruktúra, počítajúc do toho právo zvykové, dedičské, iná, prevažne dedinská ideológia veriaceho a poddaného človeka, iné existenčné problémy vyplývajúce z relatívne vysokej natality obyvateľstva, iné problémy agrárnej politiky, atď.“ Na slovenskú politickú scénu po druhý krát vstúpila Slovenská národná rada. Jej vrcholným predstaviteľom sa stal Matúš Dula. Prijatou deklaráciou v Martine podpísanou Matúšom Dulom urobila historický krok, ktorý vyjadril vôľu slovenského národa po novej štátnosti. Slovensko sa tak nestalo Česko-Slovenskom len z ochoty Dohody a rozhodnutím Národného výboru československého v Prahe 28. októbra 1918. Od tejto chvíle sa datuje nové „zauzlenie“ slovenskej politiky, vzniká akési dvojvládie na Slovensku, reprezentované na jednej strane SNR a na strane druhej novými administratívno/správnymi orgánmi československého štátu (Šrobárova niekoľkodňová dočasná vláda, nahradená neskôr ministerstvom s plnou mocou pre správu Slovenska pod vedením V. Šrobára). Cieľ: svojbytnosť slovenského národa mali obidve „vlády“. Zauzlenie slovenskej politiky spočívalo v miere jednoznačného vymedzenia sa slovenských štátoprávnych záujmov voči Maďarsku a v schopnosti ich presadiť. To nebolo možné a realizovateľné bez podpory nového česko–slovenského štátu a spojencov v pozadí. Nebezpečenstvo „dvojvládia“ spočívalo v snahe Maďarov zneužiť existenciu SNR pre svoje záujmy. Ihneď po jej vzniku ju niektorí maďarskí predstavitelia považovali (do určitej miery) za rovnocenného partnera. Dokumentujú to diplomatické telegramy Karólyi – Dula. Samozrejme s protičeskými ambíciami. Po krátkom „nápravnom“ maďarskom zaistení Dulu v Martine ho Károlyi pozýva na rokovanie aj s delegáciou SNR, ktoré Maďari opäť zneužili. Určitá nejednoznačnosť postupu SNR a možnosť využiť ho maďarskými politikmi vo svoj prospech je tiež príčinou rozhodnutia československej vlády na základe zákona č. 64/1918 Zb. o mimoriadnych prechodných ustanoveniach na Slovensku zriadiť spomínané ministerstvo a vymenovať ministra V. Šrobára 10. decembra 1918. V. Šrobár preberá rozhodujúcu a výlučnú štátotvornú iniciatívu na Slovensku a považuje za nevyhnutné a v záujme slovenskej budúcnosti odstrániť dvojvládie. K 23. januáru 1919 rozpúšťa všetky národné rady vrátane ústrednej SNR v Martine. Minister Šrobár ešte 1. januára 1919 legislatívne oživil Maticu slovenskú a vytvoril tak podmienky k zachovaniu historickej matičnej myšlienky v radikálne zmenenej situácii slovenského národa. Matúš Dula v politike nekončí ani rozpustením slovenských národných rád. Stáva sa poslancom Dočasného národného zhromaždenia v Prahe, dokonca jedným z jeho podpredsedov a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Od augusta 1919 je tiež jedným zo štyroch predsedov oživotvorenej Matice slovenskej. Podľa L. Deáka a M. Hronského proces oživotvorenia Matice slovenskej začal slávnostným zhromaždením pred budovou Matice slovenskej v Martine 1. januára 1919 a vydaním dvoch Šrobárovych nariadení ako predstaviteľa česko-slovenskej vlády – o zrušení zákazu Matice slovenskej, jej obnovení a o dare vlády Č-SR pre obnovenú Maticu. Konštatujú: „Tento krok mal byť pre martinské centrum aj istou náplasťou za jeho odstavenie z vedenia slovenskej politiky a za pripravované zrušenie ústrednej martinskej SNR.“ V. Šrobár týmto nariadením obnovil materiálnu základňu pôvodnej Matice v hraniciach, ktoré vtedajší stav umožňoval. Zároveň turčianskeho župana Igora Dulu (syna Matúša Dulu) menoval dočasným správcom Matice slovenskej. Matica slovenská opäť začínala, ale v štáte, kde slovenské bolo prípustné, dokonca štátotvorné.
Vzkriesená vítam vzkriesený národ – tento nápis z priečelia budovy Matice slovenskej vítal účastníkov oživotvorujúceho Valného zhromaždenia 2. augusta 1919. Podľa zápisu sa udával počet 6 000 „prespolných hostí“, medzi nimi „zaznačili“ aj ministra V. Šrobára v zastúpení prezidenta republiky T. G. Masaryka a tiež Matúša Dulu, podpredsedu Národného zhromaždenia. „Zhromaždených hostí privítal Igor Dula, župan turčiansky, poverený ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska vrátiť Matici slovenskej jej majetok skonfiškovaný v 1875“, pri ktorom zdôraznili v zápise, že ide o „vnuka Viliama Pauliny-Tótha“. Zápis pokračoval: „zhromaždenie sa konštituovalo pod predsedníctvom Matúša Dulu a Vavra Šrobára, otvoril ho Matúš Dula zakladateľ Matice slovenskej“. Starobylé matičné z roku 1863 sa snúbilo s novým matičným (už štátotvorným), ktoré si hľadá zmysel a dôstojné miesto v Česko-Slovenskej republike aj v slovenskom národe. Správne to vystihol A. Hirner: „…celkom oprávnené bolo, keď sa v stanovách Matice slovenskej z r. 1919 ako cieľ spolku vytýčilo: zjednotiť všetkých milovníkov národa a života slovenského (…) No kým sa v sedemdesiatich rokoch 19. storočia mohla Matica slovenská chápať a budovať ako jediná vrcholná inštitúcia slovenského etnika, potláčaného šovinistickou vládou uhorského štátu, po prvej svetovej vojne sa stali Slováci tvorcami svojho československého štátu, štátu Čechov a Slovákov. Tým, že slovenské etnikum získalo suverénnu re prezentáciu v inštitúcii štátu sa Matica mohla uchádzať len o čiastkovú reprezentáciu v jeho rámci, ako národná kultúrna inštitúcia na spolkovom základe.“ Tento zámer sa oživotvornému valnému zhromaždeniu Matice podaril. Jedným zo štyroch predsedov sa stal Matúš Dula. Ďalšími boli: Vavro Šrobár (vydržal až do svojej smrti v roku 1950), Pavol Országh Hviezdoslav a Richard Osvald. Každý jeden z nich vždy doživotne zastával funkciu (spolu)predsedu Matice slovenskej. Matúš Dula si svoj proslovenský politicko-národný zástoj splnil a našiel si dôstojné miesto v nasledujúcom matičnom období, „…keď sa v dôsledku povojnovej dravosti českého a štruktúrnej nepripravenosti slovenského etnika začal presadzovať asymetrický model i národa, i štátu Čechov a Slovákov, utrpela tým suverénnosť reprezentácie Slovákov a osobitný význam začali nadobúdať riadiace centrá subsystémových útvarov slovenského etnika, počítajúc do toho i Maticu slovenskú.“
Matúš Dula v Matici slovenskej (do smrti v 1926) symbolizoval predovšetkým kontinuitu Matice slovenskej v čase a priestore. Zo všetkých predsedov sa najčastejšie zúčastňoval zasadnutí jej výborov. Zo šiestich výborov medzi prvým a druhým Valným zhromaždením Matice slovenskej v auguste 1920 bol prítomný štyrikrát. Do každodenného riadenia nezasahoval, niekedy zasadnutiam predsedal. Zaujímavosťou je jeho snaha zabezpečiť nové pracovné priestory. Už na prvom zasadnutí výboru 8. 8. 1919 sa vyjadril, že aby Matica mohla svoju činnosť započať, potrebuje miestnosti, zároveň treba pomýšľať na novú budovu. Stal sa predsedom komisie v otázke stavby. Druhé Valné zhromaždenie Matice slovenskej 25. 8. 1920 Matúš Dula otvoril „vrelými slovami s vierou, že idealizmus v našom národe ešte nevymrel a nevymre“. V nasledujúcom období do konania Valného zhromaždenia 3. 8. 1921 sa zúčastnil jediného výboru, ale z ostatných predsedov sa nezúčastňoval ani jeden. Absencia účasti predsedov Matice slovenskej pokračovala aj v matičnom roku 1921 – 1922. Na 4. Valnom zhromaždení v auguste 1922 nahradil Hviezdoslava vo funkcii predsedu Juraj Janoška. V tom období bol Matúš Dula opäť aktívnejší. Z piatich výborov bol prítomný na troch. Pri rokovaní 25. 3. 1923 o odpredaji starej budovy Matice slovenskej výbor odporučil, aby predseda Dula a správca Vlček ako senátori sa informovali o stave veci pri vláde. Následne sa zúčastnil výboru až 15. 1. 1924. Na Valnom zhromaždení 23. 2. 1924 boli dvaja predsedovia Šrobár a Dula. Na výborovej schôdzi 10. 6. 1924 bol po čase prítomný Dula a interesoval sa o prípravu stavby druhej budovy Matice slovenskej. Na rokovaní výboru 12. 8. 1924 bola schválená pamätná listina pre základný kameň do novej budovy aj s Dulovým menom ako jedným z predsedov. Vyšší vek a choroby M. Dulu vyraďujú z pravidelnej účasti, ospravedlňuje ho písomne aj jeho zať Makovický. Zomiera 13. 6. 1926. Matica slovenská spoluorganizuje jeho pohreb. Na Valnom zhromaždení 28. 4. 1927 (prvého po jeho smrti) podľa zápisnice správca Škultéty slovami: „…pohnutí citom žiaľu nad ztratenými vynikajúcimi členmi MS oznamujeme, že roku 1926 odumreli: Fraňo R. Osvald, Matúš Dula a Július Botto, veteráni slovenskí v duchovnom snažení, v borbe politickej ich mená vidíme nepretržite na listoch histórie slovenskej, vedeli tvoriť, klaňajúc sa ich duchu otvára valné zhromaždenie….
Pri hodnotení jeho osobnosti a najmä jeho účinkovania to vyzerá v súlade s príslovím: „zíde z očí zíde z mysle“. Ako píšu autori Slovenského biografického slovníka vydaného roku 1986 „…na ďalšie udalosti po vzniku republiky nemal už ani ako predseda Slovenskej národnej strany a Slovenského parlamentného klubu takmer nijaký vplyv. V prudkej diferenciácii buržoázneho politického tábora v nových demokratickejších podmienkach, nenašli jeho zastaralé politické názory podporu ani v najbližšom kruhu niekdajších spolupracovníkov. Roku 1920 ho zvolili za senátora na kandidátke Slovenskej národnej a roľníckej strany, vstúpil však do klubu senátorov (českého finančného kapitálu) Čs. národnej demokracie, aby aspoň dodatočne splnil ideál svojej mladosti – potrebu spolupráce s veľkým kapitálom“. Konštatovanie značne nespravodlivé. Predsedom SNR bol reálne dva a pol mesiaca. Už len zvolaním SNR, prijatím Martinskej deklarácie a jej podpisom, ako aj prihlásením sa k spolužitiu s Českom sa zaradil medzi najvýznamnejšie osobnosti našej histórie.
Ešte povrchnejšie vyznieva, že jeho účinkovanie v Matici slovenskej od roku 1919 do smrti v roku 1926 nie je vôbec spomenuté v spracovanom hesle. Pritom autori Slovenského biografického slovníka pracovali na pôde Matice slovenskej.
***
Matúš Dula patril k významným politikom, ktorí kliesnili cestu k slovenskej svojbytnosti. Na jeho životnom osude sa plasticky premieta zmena slovenskej národnej paradigmy. Od etnicity k štátnosti. Prekročil uhorský tieň slovenského života, pripravil podmienky pre jeho zakotvenie v prístavoch svetovej politiky, ktorá nastúpila po skončení prvej svetovej vojny. Naša národná pamäť bez popisu jeho účinkovania a zhodnotenia jeho zásluh i omylov nie je úplná. Konferencia Matúš Dula – národovec a politik, ktorú zorganizoval Ústav politických vied SAV v „jeho“ Martine v júni 2018a vydanie vedeckej monografie s rovnakým názvom je dobrým počinom zabezpečiť mu primerané miesto v slovenských dejinách. Nielen pomníkmi v nás, ale aj pomníkmi v priestore. Aj preto som navrhol vedeniu Matice slovenskej, aby Dulovo námestie v Bratislave obohatilo pamätnou tabuľou, resp. bustou Matúša Dulu. Tak sa v roku 2019 aj stalo. O rok skôr mu MS odhalila bustu pred sídelnou budovou Matice slovenskej v Martine. Okrem Dulovho námestia nesie jeho meno iba jedna ulica na Slovensku, v Martine – Priekope blízko nákladnej stanice. To je všetko,
Matúš Dula bol, je a bude trvalou súčasťou matičnej pamäti. Dúfajme, že nielen matičnej.
