Viliam Pauliny-Tóth – organizátor, publicista a „duša“ matičného hnutia
autor: PhDr. Pavol Madura, vedecký tajomník Matice slovenskej
Rok 2026 bol vyhlásený za Rok Viliama Paulinyho-Tótha, jednej z najvýraznejších osobností slovenského národného hnutia druhej polovice 19. storočia. V roku 2027 si zároveň pripomíname jeho okrúhle výročie úmrtia, ktoré je vhodnou príležitosťou znovu si uvedomiť rozsah a význam jeho pôsobenia. Pauliny-Tóth nebol iba literátom a publicistom, ale predovšetkým organizátorom národného života, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil fungovanie Matice slovenskej ako kľúčovej národnej inštitúcie.
V širšom historickom kontexte predstavoval generačný most medzi revolučnou štúrovskou epochou a memorandovo-matičným obdobím 60. a 70. rokov 19. storočia. Patril k tým osobnostiam, ktoré dokázali premeniť ideový odkaz štúrovcov na konkrétnu inštitucionálnu prax a stabilizovať ho v podobe Matice slovenskej ako centra národného, kultúrneho a postupne aj vedeckého života. Už v období príprav jej založenia patril k členom Dočasného výboru Matice slovenskej, ktorý zabezpečoval rokovania s úradmi, prípravu stanov i mobilizáciu podpory v národnom prostredí. Aj v tomto období sa prejavil ako prakticky orientovaný organizátor, schopný spájať ideové ciele s konkrétnymi krokmi a preberať osobnú zodpovednosť za ich realizáciu.
Jeho životná dráha zároveň ukazuje typický vývoj mladoštúrovskej generácie. Ako mladý muž sa zapojil do revolučných udalostí rokov 1848 – 1849, neskôr pôsobil v stoličnej administratíve a postupne sa profiloval ako literát, publicista a politik. V 60. rokoch 19. storočia sa však jeho činnosť sústredila predovšetkým na budovanie národných inštitúcií. V tomto období sa stal jednou z vedúcich osobností memorandovo-matičného hnutia, ktoré predstavovalo prechod od revolučného zápasu k systematickej, organizovanej práci.
Po vzniku Matice slovenskej sa zapojil do jej činnosti ako člen výboru a regionálny jednateľ. Skutočný vrchol jeho pôsobenia nastal roku 1866, keď bol zvolený za prvého podpredsedu. Presťahovaním sa do Turčianskeho Svätého Martina sa stal jednou z ústredných osobností národného centra a výrazne ovplyvňoval jeho kultúrny aj organizačný život. Martin sa v tomto období formoval ako centrum slovenského národného hnutia a Pauliny-Tóth patril k tým, ktorí tomuto mestu dali jeho historický význam.
Jeho štýl práce sa vyznačoval iniciatívnosťou, operatívnosťou a dôrazom na praktické fungovanie inštitúcie. Neuspokojoval sa s reprezentatívnou úlohou, ale aktívne zasahoval do každodenného riadenia Matice. Už samotný fakt, že bezprostredne po svojom zvolení zvolal zasadnutie výboru, naznačuje jeho dynamický prístup k organizácii práce. V jeho pôsobení sa spájala schopnosť koncepčného myslenia s dôrazom na konkrétny výsledok.
Významným prínosom bola jeho publikačná a redakčná činnosť. Ako redaktor Letopisu Matice slovenskej ho postupne prebudoval na platformu pre odborné a poučné texty. Zavedením rubriky „Pojednania vedecké a poučné“ vytvoril priestor pre publikovanie prác z oblasti histórie, jazykovedy, literatúry či prírodných vied. Letopis sa tak stal jedným z prvých slovenských periodík, ktoré systematicky poskytovali priestor vedecky orientovanej publicistike. Súčasne sa podieľal aj na vydávaní Národného kalendára, ktorý zohrával významnú úlohu pri šírení národného povedomia medzi širokými vrstvami obyvateľstva a patril k najčítanejším publikáciám svojej doby.
S tým úzko súvisela jeho snaha o „zvedečtenie“ práce Matice slovenskej. Pauliny-Tóth si uvedomoval, že bez systematickej vedeckej činnosti nemôže národná inštitúcia plnohodnotne plniť svoje poslanie. Presadzoval preto vznik vedeckých odborov, ktoré mali zabezpečiť odborné posudzovanie rukopisov a podporovať rozvoj jednotlivých vedných disciplín. Týmto krokom položil základy organizovanej slovenskej vedy a prispel k tomu, že Matica slovenská sa postupne profilovala ako vedecká ustanovizeň.
Pauliny-Tóth však nebol iba redaktorom a koncepčným mysliteľom. Mimoriadne dôležitá bola jeho organizačná činnosť, ktorou stabilizoval fungovanie Matice slovenskej ako spolku. Jeho prístup sa vyznačoval praktickosťou, dôslednosťou a snahou odstrániť nedostatky, ktoré sa prirodzene objavovali v prvých rokoch existencie tejto národnej inštitúcie. Práve v tejto rovine možno jeho pôsobenie považovať za rozhodujúce pre jej stabilizáciu.
Jedným z jeho najvýznamnejších krokov bola systematizácia členskej základne. Spracovaním a publikovaním menoslovu členov Matice slovenskej (1866 – 1867) nadviazal na starší súpis z roku 1864, ktorý aktualizoval, doplnil a zároveň zásadne prepracoval. Vytvoril tak ucelenejší prehľad o rozsahu a štruktúre členskej základne, ktorý lepšie zodpovedal praktickým potrebám riadenia spolku. Nešlo pritom iba o jednoduchý súpis mien, ale o premyslený evidenčný nástroj, ktorý umožňoval lepšie pochopiť sociálne, profesijné i regionálne zázemie Matice slovenskej. S tým úzko súviselo aj teritoriálne usporiadanie členstva. Usporiadaním členov podľa stolíc a poštových okresov poskytol vedeniu Matice nový pohľad na geografické rozloženie národného hnutia. Tento krok umožnil identifikovať jeho hlavné centrá, ale aj periférne oblasti, kde bolo potrebné národnú činnosť posilniť. Matica tak získala nielen administratívny prehľad, ale aj nástroj pre strategické rozhodovanie.
Dôležitým aspektom jeho organizačného úsilia bolo budovanie siete jednateľov. Keď sa pôvodný zámer vytvoriť regionálne pobočky nepodaril, práve jednatelia sa stali základným článkom spojenia medzi ústredím a regiónmi. Pauliny-Tóth túto sieť nielen rozšíril, ale aj reorganizoval a posilnil, čím zabezpečil živý kontakt Matice s národným prostredím. Jednatelia zabezpečovali komunikáciu, výber príspevkov, distribúciu publikácií a šírenie národnej osvety v teréne. Ich činnosť mala zásadný význam pre prepojenie národnej elity s miestnym prostredím.
S tým súvisela aj jeho snaha o zlepšenie komunikácie a administratívy. Menoslov koncipoval ako praktickú pracovnú pomôcku, ktorá mala slúžiť vedeniu Matice i regionálnym jednateľom. Zavádzal tým systematickejší spôsob práce s členskou základňou a postupne odstraňoval dovtedajšie nedostatky v evidencii, koordinácii i komunikácii. Tento prístup možno chápať ako krok k modernému riadeniu národnej inštitúcie.
Osobitné miesto v jeho činnosti mala mobilizácia národného prostredia. Vypracovaním a vydaním Príhlasu Matice slovenskej k národu slovenskému v roku 1867 sa usiloval aktivizovať širšiu verejnosť a posilniť spoločenské zázemie Matice. Dokument mal nielen informatívny, ale aj mobilizačný charakter – vysvetľoval význam Matice a vyzýval k jej podpore. Predstavoval dôležitý nástroj legitimizácie tejto národnej inštitúcie.
Bez tejto organizačnej práce by Matica slovenská zostala skôr ideou než fungujúcou inštitúciou.Jeho kroky smerovali k tomu, aby Matica slovenská nebola iba symbolickou reprezentáciou národa, ale funkčným organizmom, opretým o členskú základňu, regionálnu sieť a systematickú komunikáciu.
Rozsah jeho pôsobenia sa neobmedzoval iba na Maticu slovenskú, ale zasahoval do celého priestoru formujúceho sa moderného slovenského života. Pauliny-Tóth patril k tým osobnostiam, ktoré dokázali národnú myšlienku pretaviť do konkrétnych inštitúcií a trvalých organizačných foriem. Podieľal sa na založení slovenského evanjelického patronátneho gymnázia v Turčianskom Svätom Martine, ktoré sa stalo významným centrom národnej výchovy a vzdelávania mladej generácie. Bol aktívny aj pri vzniku spolku Živena, ktorý zohral kľúčovú úlohu v rozvoji ženského vzdelávania a kultúrneho života, čím prispel k rozšíreniu národného hnutia aj mimo úzkeho okruhu mužskej inteligencie.
Popri tom sa angažoval v hospodárskych a spolkových iniciatívach, ktoré mali posilniť ekonomické a spoločenské zázemie slovenského prostredia. Osobitný význam mala jeho politická činnosť. Roku 1871 stál pri zrode Slovenskej národnej strany, prvej modernej politickej strany Slovákov, a stal sa jej prvým predsedom. V tejto funkcii nadviazal na politické ambície štúrovskej generácie a usiloval sa o ich systematické presadzovanie v podmienkach uhorského parlamentného života. Ako poslanec uhorského snemu obhajoval slovenské národné práva v čoraz nepriaznivejších pomeroch po rakúsko-uhorskom vyrovnaní.
Pauliny-Tóth zároveň významne pôsobil aj ako mentor a podporovateľ mladej generácie. Všímal si talentovaných jednotlivcov a pomáhal im presadiť sa v literárnom i verejnom živote; známy je najmä jeho vzťah k Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi, ktorého podporoval v začiatkoch tvorby. Týmto spôsobom zabezpečoval kontinuitu národného hnutia a prenos jeho ideí na ďalšie generácie.
Všetky tieto aktivity ukazujú, že Pauliny-Tóth nebol iba účastníkom národného života, ale jeho aktívnym tvorcom. Prepájal kultúru, politiku, vedu i spolkovú činnosť do jedného funkčného celku a vytváral základnú infraštruktúru moderného slovenského národa. Súčasníci ho preto oprávnene označovali za „dušu národných podujatí“, keďže stál pri väčšine kľúčových iniciatív svojej doby a dokázal im dať konkrétnu, organizovanú podobu.
Rozsah jeho vplyvu si napokon uvedomovali aj dobové uhorské úrady. V anonymnej správe z roku 1874 bol označený za druhú najnebezpečnejšiu osobnosť slovenského národného hnutia, hneď po Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi. Hoci toto hodnotenie vzniklo v nepriateľskom prostredí, nepriamo potvrdzuje jeho organizačný vplyv a schopnosť mobilizovať národné prostredie.
Pauliny-Tóth ukázal, že národná inštitúcia nemôže stáť iba na ideách, ale musí byť opretá o systematickú organizáciu, vedeckú prácu a živý kontakt s prostredím. Práve v tejto schopnosti premeniť myšlienku na fungujúcu realitu spočíva jeho historický význam. Aj preto patrí medzi kľúčové osobnosti, bez ktorých nemožno pochopiť vznik modernej slovenskej spoločnosti.
Štátnik Viliam Pauliny-Tóth
Jozef Schwarz, člen Výboru Matice slovenskej
„My chceme byť, a chceme byť nie len Slovákmi, ale i národom slovenským. K tomuto národniemu bytiu vedie cesta jedine cez prah Matice Slovenskej.“
Výraz štátnik sa zvyčajne používa na označenie takej politickej osobnosti, ktorá požíva nezvyčajne veľkú mieru rešpektu, oplýva znalosťami, zručnosťou a najmä víziou pri vedení štátu. Nebýva ich veľa. V slovenskej histórii štátnosti, ktorej začiatok zvyčajne datujeme 28./30. októbrom 1918 a vyvrcholila 1. januárom 1993 sme mali pol tucta takých predstaviteľov. Cesta k slovenskej štátnosti sa trasovala už v 19. storočí v rámci uhorského štátneho útvaru, formovaného v tom čase ako štát či krajina výlučne Maďarov, bez ochoty pripustiť podiel na vedení a riadení štátu iným národom a národnostiam. Preto slovenská história si všíma významných národovcov až politikov, ktorých práve národná aktivita vykazovala prvky formovania etatistickej štruktúry národnej svojbytnosti, ešte v období „predštátnom“. V 19. storočí spĺňali kritéria štátnika len dve osobnosti: Ľudovít Štúr a Viliam Pauliny Tóth.
Revolučným hnutím rokov meruôsmich a jeho porážkou skončilo obdobie zrodu a sformovania politického slovenského národa o ktoré sa zaslúžila generácia štúrovcov na čele s Ľudovítom Štúrom. Práve on postavil základy slovenského prežitia, ožitia a budúceho rozvoja slovenskej svojbytnosti v podmienkach stále sa zvyšujúcej maďarizácie. Bol to čin hodný štátnika. Po potlačení revolučných hnutí meruôsmych rokov a nástupe absolutizmu prichádza obdobie, kedy „slovenská politická reprezentácia sa rozhodla prijať nový národnopolitický program, aby v ňom zvýraznila najmä štátoprávnu stránku slovenskej národnej svojbytnosti (…) Skúsenosti z predchádzajúceho obdobia ukázali, že vzhľadom na nevyhnutnosť komplexne riešiť slovenskú otázku treba položiť hlavný dôraz na jej štátoprávny význam a funkciu.“ Na čelo národného pohybu sa dostávajú osobnosti ešte späté s revolučnými pohybmi štúrovcov ako Ján Francisci či Štefan Marko Daxner, ale postupne rozhodujúcou a vedúcou osobnosťou slovenského národného života sa stáva Viliam Pauliny Tóth. Narodil sa práve pred 200 rokmi – 6. júna 1826 ako Viliam Paulíny (od roku 1855 Viliam Paulíny -– Tóth). Štátnickému rozmeru jeho života a diela je venovaný tento príspevok.
Stručne o jeho živote
Detstvo a vzdelanie (1826 – 1846):Rodák zo Senice (otec evanjelický kňaz), vyrastal v Zemianskom Podhradí (starý otec evanjelický kňaz) a Modre (otčim evanjelický kňaz), školské vzdelanie absolvoval v Novom Meste nad Váhom (kňaz Ján Roy), Senici (Valenčík), Komárne (Pálfi), Modre (Karol Štúr) a v Bratislave na evanjelickom lýceu (Ľudovít Štúr). Všetko pedagógovia zvučného mena.
V revolúcii a štátnej službe (1846 – 1860): Nepokračoval v štúdiách na zahraničných univerzitách. Z hmotných dôvodov musel ísť do praxe. Na odporúčanie Ľudovíta Štúra stal sa od leta 1846 vychovávateľom v rodine statkára Despiniča v Kovine (neďaleko Belehradu). Neskôr vychovávateľom u statkára M. Laskáryho v Horných Príbelciach v Hontianskej župe (október 1846). Spolu so štúrovcami, miestnym učiteľom Jánom Rotaridesom a básnikom Jankom Kráľom trávili voľný čas v slovenskom duchu. Následne prijal miesto profesora na lýceu v Kremnici (1848). V septembri 1848 Lajoš Benický vládny komisár a maďarón pod hrozbou väzenia i popravy ho „presvedčil“ aby sa stal honvédom. V Schwechatskej bitke pri Viedni absolvuje prvý a posledný boj, Maďari prehrajú a utekajú (Pauliny s nimi) späť do Pešti. Tam prispel k oslobodeniu slovenských väzňov a v januári 1849 sa všetci zaradili k slovenským dobrovoľníkom. V ich radoch je až do rozpustenia dobrovoľníckeho zboru21. novembra 1849 v Bratislave. Nasledujúcich takmer 12 rokov (1850 až 1860) pracuje v štátnych službách (ako niektorí ďalší národovci -Francisci, Daxner, Kráľ a iní), postupne v Trenčíne, Oslanoch, Bytči a Kečkeméte, kde sa mu materiálne, ale i osobne darilo. Šťastne sa oženil s bohatou maďarskou nevestou a ich potomkovia ovplyvňovali slovenský národný život ďalších 100 rokov.
Profesionálny národovec (1861 – 1877):V januári 1861 opúšťa štátnu službu, presťahuje sa do Budína a stáva sa „slovenským národovcom v slobodnom povolaní“. V Budíne, neskôr v Skalici pôsobí až do zvolenia za úradujúceho podpredsedu Matice slovenskej v Martine. Zrodil sa vedúci činiteľ slovenského národného hnutia. Tomu predchádzali skúsenosti aktívneho účastníka revolučných pohybov v rokoch 1848/1849 (na oboch stranách), prijatie Memoranda a jeho prezentovanie (1861) a procesy vzniku Matice slovenskej (1863). Zoznam zakladajúcich členov Matice slovenskej uvádza pod číslom 4. „Viliam Pauliny-Tóth – spisovateľ, novinár, redaktor, politický a kultúrnoosvetový činiteľ“, hneď po Jánovi Franciscim, Jozefovi Viktorínovi a Jánovi Palárikovi.
Na piedestál štátnickej osobnosti ho doviedla predovšetkým aktívna práca v Matici slovenskej. Na štvrtom valnom zhromaždení MS 12. septembra 1866 prevzal funkciu podpredsedu (výkonného, prvého) Matice slovenskej po smrti Karola Kuzmányho. Matica slovenská už existuje tri roky. Stáva sa nespochybniteľnou vedúcou postavou slovenského národného hnutia. Štúrom prelomu druhej a tretej tretiny 19. storočia. Sformoval sa štátnik.
O pár mesiacov neskôr v „Príhlase Matice Slovenskej k národu slovenskému a milovníkom“ z 16. januára 1867 V. Paulíny Tóth predstavil víziu prebudovania Matice slovenskej v štruktúru zabezpečujúcu základné funkcie organizovaného slovenského národného života. Akúsi náhradu štátu a jeho funkcií. Reagoval tak na čoraz silnejšiu maďarizáciu uhorského štátu, na nemožnosť prirodzeného a komplexného spoločenského rozvoja Slovákov. Vychádza z analýzy doterajšieho podriadeného a podradného postavenia Slovákov a odopierania národnej sebarealizácie vládnucou maďarskou elitou. Zmeniť to môže a „jediný spôsob, ktorý tu k želanému cieľu vedie“, je podľa jeho názoru: „dvíhanie národnej osvety a vzdelanosti. Preto vznikla Matica slovenská.“ Ciele ďalej konkretizuje: „Ale keď sa všetci, ako v žeravú vatru, shromaždíme v Matici Slovenskej, (…) a v jednej mysli so všeobecným zápalom pracovať budeme na vzdelanosti, prebudení a dobrobytu národa nášho: tak sila a moc naša bude veliká, neprajník náš bude mať úctu pred nami, nedotkne sa kradmou rukou práv našich, ľud náš bude vzdelaný, zakvitne medzi nami veda, umenie, kupectvo, remeslá a rozumné hospodárstvo. Jedine tak zmôžeme sa hmotne a mravne a zabezpečíme svoju národniu slobodu. (…) My chceme byť, a chceme byť nie len Slovákmi, ale i národom slovenským. K tomuto národniemu bytiu vedie cesta jedine cez prah Matice Slovenskej.“
Sám ide príkladom. Má za sebou viac ako desaťročné praktické skúsenosti z práce v uhorskej verejnej a štátnej správe. Matica slovenská v jeho chápaní sa stáva akousi základinou slovenského života v celej jeho rozmanitosti. Už pred a najmä po rakúsko-uhorskom (maďarskom) vyrovnaní práve ona supluje inštitúcie, ktoré sú Slovákom odpierané vládnou maďarskou mocou. Podľa neho Matica nie je len literárny spolok, jeho úlohou je umožniť slovenskú vzdelanosť, všestranný umelecký rozvoj i „hmotný dobrobyt“ slovenského národa.
Matica slovenská toho obdobia je i prvou vedeckou inštitúciou Slovákov, vydáva Matičné spisy. On sám organizuje slovenský kultúrny, vedecký, hospodársky, ale i politický život v širokom zábere:
- ako poslanec uhorského snemu v rokoch 1869 až 1873 za dolnozemský Kulpín,
- ako zakladateľ a predseda Slovenskej národnej strany 1871 – 1975,
- ako výkonný podpredseda Matice slovenskej až do jej násilného zatvorenia.
Významne sa podieľal:
- na vzniku a riadení matičného gymnázia v Martine (ale i v Revúcej a Kláštore pod Znievom),
- na vzniku Spevokolu v Martine,
- na vzniku Živeny.
Národ potrebuje vytvoriť aj hospodárske a finančné zázemie – hmotný dobrobyt:
Pauliny – Tóth založil Sporiteľňu i Kníhtlačiarenský úč. spolok. Tieto inštitúcie prežívajú takmer do dnešných dní.
Už v tom čase si uvedomuje význam propagandistickej a informačnej činnosti. Je nielen aktívny literárny tvorca, spisovateľ ale predovšetkým dlhoročný, schopný a úspešný publicista, novinár, redaktor, vydavateľ (Pešťbudínske vedomosti, Národnie noviny, Černokňažník, Sokol).Začítajte sa napríklad do Černokňažníka!
Dožíva sa ešte zákazu a likvidácie Matice. V úvode knihy Slovenské bájoslovie (1877) reaguje na zatvorenie MS. V argumentami podkutej obhajobe a v súlade svojimi predstavami zdôrazňuje všestrannosť a komplexnosť pôsobenia MS, ktorá vždy konala v súlade so Stanovami. Na obvinenia vládnej moci, že Matica nedodržiavala vlastné Stanovy uvádza: Podľa §1: „Cieľ Matice je v členoch Slovenského národa mravniu a umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a utvrdzovať; Slovenskú literaturu a krásne umenia pestovať a podporovať, a tým i hmotný dobrobyt Slovenského národa napomáhať a na jeho zvelebení pracovať.“ Preto Viliam Paulíny Tóth zdôrazňuje: „Z tohto doslovne uvedeného znenia 1 odseku stanov zrejmä vysvitá, že z tých viacej cieľov, ktoré Matica mala, ovšem bol jedným, a síce len na druhom mieste označeným cieľom, i pestovanie spisby a krásnych umení, ale že prvým a tak teda istotne hlavním cieľom Matice, dľa doslovne uvedeného odseku, byť muselo: budenie mravnej a umnej vzdelanosti v členoch Slovenského národa, a napomáhanie jeho dobrobytu a zveľadenia“.
Zomiera relatívne mladý, niečo cez 50 rokov, v máji 1877, budúci rok uplynie od vtedy 150 rokov, ale organizačné základy slovenského života, ktoré vybudoval, prežili. V momente smrti je na vrchole popularity slovenského národného života. Štátnik ešte neexistujúceho štátu. Hneď po smrti v roku 1877 vychádza v Nitre práca J. M. Hurbana „Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba. Náčrtky životopisné a povahopisné“ (v češtine!), ktorá certifikovala výklad jeho zásluh o slovenský národ tak úspešne, že tvorí dodnes základ jeho hodnotenia. Zaujímavé čítanie aj pre súčasníka. https://zlatyfond.sme.sk/dielo/967/Hurban_Viliam-Pauliny-Toth-a-jeho-doba/1
„Všestranne činný a horlivý pracovník – vodca národa slovenského“. O 50 rokov po smrti V. Paulinyho Tótha tieto slová zvečnili na pamätnej tabuli na rodnom dome v Senici odhalenej v roku 1928. V roku 1974 rodný dom zbúrali a pamätná tabuľa je doteraz v depozite Mestského úradu. Dnes možno konštatovať, že 200 rokov po narodení a 150 rokov od smrti je pamäť na Viliama Paulínyho Tótha vo verejnom slovenskom priestore zanedbateľná. Tri-štyri pamätné tabule, päť ulíc a niektoré knižné diela digitalizované v Zlatom fonde Sme. Viliam Paulíny Tóth je zabudnutý.
Preto vítam matičné rozhodnutie vyhlásiť rok 2026 za rok Viliama Paulinyho Tótha. Vráťme jednu z našich najvýznamnejších osobností do verejnej pamäti národa!
Matica slovenská pri príležitosti dve storočnice V. Paulinyho Tótha mu 12. júna 2026 odhaľuje bustu v Aleji národných dejateľov pred sídelnou budovou Matice slovenskej v Martine.



