JANKO KRÁĽ ̶ BÁSNIK SLOVENČINY
Doc. PaedDr. JÚLIUS LOMENČÍK, PhD.
Poverený riaditeľ Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej
V tomto roku si kultúrna verejnosť pripomína 150 rokov od úmrtia štúrovského básnika Janka Kráľa, ktorého dielo, podľa básnika Milana Rúfusa, „… spievajúceho na úsvite národa, zasahovalo do striedania literárnych a občianskych generácií a tam, kde šlo o revolučnú premenu poézie či života, mihla sa vždy jeho pomyselná postava ako živý a stále platný symbol“.
Básnik, najvýraznejší predstaviteľ slovenského romantizmu a jeden z najradikálnejších príslušníkov štúrovského hnutia Janko Kráľ (24. 4. 1822 Liptovský Mikuláš – 23. 5. 1876 Zlaté Moravce) už počas života, ale aj potom po úmrtí dostal niekoľko prívlastkov: Divný, búrlivák, čudák, tulák, revolučný burič, rebel, duch nepokojný, blúdiaci z miesta na miesto a tratiaci vlastné rukopisy – a predsa – ako napísala Božena Němcová – „váš básník největší“. Alebo čitateľ z Moravy vyhlásil, že geniálnejších básní slovenských, ba československých nečítal. Bol človekom nedbajúcim na svoj zovňajšok, nepridŕžal sa uhladených spoločenských spôsobov, ktorý neustále oponoval. Ale svojím básnickým výrazom uchvacoval krásou slov, pri výbere ktorých čerpal zo živej, hovorovej reči.
Tento pútnik a tulák sa vybral z rodného Liptova radšej cez vrchy a hory než cez údolia, navštívil Považie a Bratislavu, Horný vidiek i Dolnú zem, Záhreb i Báčku a Banát, ba aj Besarábiu a okraj Turecka, neskôr Hont, Pešť, Moravu, južný Novohrad, Kysuce, Turiec i Tekov. Na voze, na plti, na koni, často-prečasto pešo, ba i kolenačky. V básni Pesnička na kare napísal: „Pustím sa bez cesty, tam sa dakde stratím“.
Svoje najlepšie básne akoby – a či doslova – napísal na korbe furmanského voza, na plti, počas svojho pešieho putovania do diaľok alebo prosto do prírody… Jednoducho tvoril blúdiac svetom. Napokon vo svojej kultovej balade Zakliata panna vo Váhu a divný Janko (do istej miery sebacharakteristike) píše o svojom „divnom Jankovi“ (t. j. akoby o sebe), ako „synček je veľmi divný, nikdy nie veselý (…) jemu všetko jedno je: dneska či zajtra hniť ̶ často blúdi, tára sa cez celý Boží deň (…) samotný na nábreží on Váhu sedáva: často keď s koňmi idú za rána bieleho, ešte ho tam vítajú, chudáka, smutného“. Uvedené podčiarkuje aj reakcia na prvé knižné vydanie Veršov Janka Kráľa z roku 1893 (editor Jaroslav Vlček) konštatovaním, že „utíká záhy lidí a svěřuje se přírodě. Vliv tajemna obepřádá jeho duši, čím více roste a s láskou k přírodě vzmáháse odpor jeho k lidem“. Vôbec vo svojich básňach podal svedectvo o sebe – Dva orly, Janko, Hlásnik národa, Slovenská duma, Orol, Verše, Túženie, Šahy. V každej je akoby niečo z jeho živelnosti, horúčkovitých snov o budúcnosti. Chcel zničiť démonické sily sebeckosti. Tragické črty lyrického hrdinu určuje najmä básnikova nespokojnosť s vonkajším svetom. Jeho túžba po novom živote však narážala na vonkajšiu skutočnosť sveta. A z tohto rozporu podľa literárneho vedca Stanislava Šmatláka „pramenil romantický nepokoj a horúčkovitá netrpezlivosť jeho lyrického hrdinu. A z toho istého zdroja vyvierala i jeho potreba byť v ustavičnom pohybe a činnosti, hľadať pre uspokojenie tejto potreby nové, široké priestory“.
Básnik slobodného slovenského domova a slovenčiny dlho nepobudol v rodičovskom dome v Liptovskom Sv. Mikuláši, pretože putovaním cestami ho hnala hlavne vášeň najskôr vidieť a potom vedieť. Po dvanástich detských rokoch naňho platí vlastné cítenie, ktoré v obrazoch i výrazove zdramatizoval v miere, ktorú nijaký iný básnik neprekonal:
Okolo mňa sa chmáry čierne vijú,
nad mňa, spopod mňa hromy vyvierajú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú.
Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám,
hrom mi ukáže miesto, kde ležať mám.
Okolo mňa sa chmáry, hromy vijú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú… (báseň Orol)
Z Kráľovej poézie cítiť rozprúdenú krv, pohýbanú dušu a myseľ, ktorá spočinutia nemá a nachádza sa akoby nad priepasťou. A práve krúženie človeka okolo priepasti, blíženie sa k nej a aj skok do nej je predmetom mnohých Kráľových básní. K jeho básnickému obrazu patria aj mátohy a čerti, pekelníci, hroby a záhrobie, príšery, hrôzostrašné sny. V skutočnosti zostúpil skôr do pekiel pochybností, depresie, aby padajúc do priepasti sa chytil pravdy, dobra, viery a doráňaný sa vrátil k ľuďom, národu.
Z tmy v jeho poézii „zajasal aj blesk jasnej zory“ predovšetkým v básňach Zverbovaný, Duma bratislavská, Orol a Krajinská pieseň. V tomto zmysle boli mimoriadne dôležité jeho prešporské študentské roky (1842 ̶ 1844), kde sa dostal do centra študentskej aktivity mladých štúrovcov na čele s námestníkom profesora Jiřího Palkoviča ̶ Ľudovíta Štúra. Podľa zachovaných lyceálnych záznamov patril skôr k priemerným študentom, pretože viac ako škola ho zaujímal život a literárna tvorba. Dôležitú úlohu v Kráľovom osobnostnom i básnickom formovaní zohrávali schôdze v Štúrovom Ústave reči a literatúry československej a s ním spojenom Spevokole. Medzi rovesníkmi síce našiel seberovných, ale on všetko preciťoval živelnejšie, mučivejšie. Z rodného Liptova si odnášal obrazy hôr a dedinského života – svet krásy a čistej ľudskosti. V Ústave sa prezentoval básňou Zverbovaný, ktorá sa zaraďuje k prvým básňam v spisovnej slovenčine. V básňach vytváral aj obraz ovzdušia, v ktorom žili bratislavskí študenti, najmä na rozhraní rokov 1843/1844 v súvislosti s tlakmi na ukončenie učiteľskej činnosti Ľudovíta Štúra. Pohnutými udalosťami tak boli inšpirované piesne Janka Kráľa (Dve staré pesničky: I. Z oboch strán Dunaja pyšné vršky stoja, II. Tam kde niet milosti, ani jej nehľadaj) a najmä báseň Duma bratislavská s incipitom Ten prešporský zámok pekný murovaný (vyšla v Orle tatránskom 22. lipňa – júna – 1847), v ktorej básnicky stvárnil demonštratívny odchod niektorých študentov z lýcea na protest proti zosadeniu Ľ. Štúra z profesúry. V čase svojho vzniku mala silu kolektívneho výbuchu rozhorčenia a rozhodnutia, dovtedy v slovenskej literatúre neznámeho. J. Kráľ vyjadril bojovne ideu slovenského národného hnutia, ktorému dal takto Dumou bratislavskou z marca 1844 najsilnejší básnický výraz. Následne pribudli príležitostné básne – Pesňička na kare ku cťi zosnuljemu Jankovi Tomesovi, duši slovenskej, – držanom – povedaná od Janka Krála a Visoko urodzenjemu Pánovi, Pánu Ďurkovi Košuthovi, od Janka Krála…, ktoré vyšli v druhom ročníku Hurbanovho almanachu Nitra (1844) ̶ prvej knihe písanej v štúrovskej slovenčine. Spolu s ďalšími básňami (Zverbovaný, Zabitý, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Moja pieseň, Pieseň bez mena) presvedčil svojich súčasníkov, že je básnikom výnimočného nadania. Po formálnej stránke svoje básne vniesol do dvoch útvarov ľudovej i umelej poézii – balady a piesne −, v ktorých vyjadril svoje životné pocity.
Bohatý prameň básnického výrazu pre čistý a mohutný prúd poézie, ktorej „írečitosť“ ocenil aj Ľ. Štúr, mu otvorila nová podoba spisovnej slovenčiny. Slovenskosť mu bola v osobitých a výrazných formách vlastná, a tak slovenčina dala Jankovi Kráľovi krídla a on jej dal hrdý orlí let. Napokon sa aj aktívne angažoval za prijatie spisovnej slovenčiny organizačnými aktivitami pri príprave zasadnutia spolku Tatrín, ktorého sa osobne zúčastnil v dňoch 26. ̶ 28. augusta 1844 v Liptovskom Svätom Mikuláši. Napríklad mal osobne pozývať na tatrínsku schôdzu osobnosti zo Zvolenskej stolice (napr. Sama Chalupku, St. Cochiusa z Ľubietovej, Júliusa Plošica a ďalších). Po skončení schôdze sa dokonca rozhodol s Jonášom Bohumilom Guothom ísť na Kriváň, o čom zanechal svedectvo Janko Francisci: „Ja s Hurbanom idúc do Levoče chceli sme výjsť na Kriváň. Pripojil sa nám Janko Kráľ a v Hybiach dr. Jonáš Guoth. Prenocovali sme vo Východnej a zavčas rána pohli sme sa na Kriváň so sprievodcom, akýmsi Jankom z Východnej, ktorý nám niesol kus chleba, jeden oštiepok a fľašu borovičky, a mal nám cestu ukazovať… Dr. Guoth a Kráľ išli dolu s Kriváňa tou cestou, ktorou sme boli prišli hore. Ale nás Janko viedol druhým smerom, smerom k Štrbskému plesu…“
J. Kráľ v novej slovenčine písal balady, ponášky na ľudovú pieseň, príležitostné básne, vlastnú lyriku a púšťal sa do väčších skladieb. V nich predostieral pomocou slovenčiny nové posolstvá svetu, lebo slovo slovenské je prameňom života. Vyzýval aj ostatné slovanské národy, aby si vážili tento prameň života, lebo v štúrovskej slovenčine videl najvyššiu krásu a nového ducha.
Na slovenčinu sa díval ako na matku slovanských rečí. Preto ju v cykle K národom personifikoval ako matku, ktorá pustila svoje deti do sveta a teraz narieka, že na ňu zabudli. V pekných obrazoch naznačuje, čo sa stalo s nevernými synmi – slovanskými národmi. Matku najviac bolí nejednotnosť „svojich synov“:
Roztrúsené to plemeno
ako prach vetrom schytený,
ako na tisíc kúštičkov
pohár roztlčený sklený.
Nakoniec pripojil verše o novom svete, slobodnom bez nenávisti a vojen. Kráľova túžba slobodným duchom ako „hlásnika národa“ viedla jeho lyrického hrdinu neustále k činom aj napriek tomu, že ho občas desí márnosť jeho „buditeľského“ úsilia: „načo som ja medzi mŕtvych jeden živý na svet prišiel!?“ (ako napísal v básni Hlásnik národa). Tragickú tvár tohto lyrického hrdinu určuje básnikova nespokojnosť s vonkajším svetom, že život národa sa hýbe pomaly.
V uvedených intenciách v posledných veršoch básne K Slovenom žalostil nad slovenčinou:
Ani zima, ani leto –
pusto tebe, slovenčina,
ľudia na teba zabudli,
syn ťa vlastný nespomína.
V ďalšej časti však prichádza k optimistickejším záverom, že zo syna matky Slovenčiny prirovnávaného k chladnému kameňu raz bude vzpruha pre slovenský národ, lebo „sa vzbudí, prehovorí, tmu sníme, oči otvorí“. Uvedený optimizmus potvrdil v básni Radujte sa!, v ktorej vo forme podobenstva zvestoval radosť z novej spisovnej slovenčiny, z jej prvých úspechov. Ona je ako malý stromček, ktorý odoláva búrkam a zostáva svieži, zelený, keď celá hora vysychá.
Jeho poézia aj po rokoch udiera do svedomia Slováka a Slovenky kvôli typickej slovenskej nejednotnosti postaviť sa za to svoje – slovenské. Lebo podľa neho sme národ ako „roztrúsené plemeno, na ktorom kliatba večná leží“, že sme „ako prach vetrom schytený, ako na tisíc kúštičkov pohár roztlčený sklený“.
K uvedenému možno pridať aj tieto verše:
Dosť zle, čo robí mnohým
Slovák ešte i dnes,
že po cudzích sa tára
smetiskách ako pes.
Pod stolom nepriateľa
ak` pes hryzie kosti,
v kraji vlastnom si robí
vyhnanstvo z hlúposti.
Vo víre súčasného dynamického žitia sa už zabúda na tohto večného opozičníka (ako sa o ňom vyjadrila B. Němcová). Napokon neexistuje presné miesto jeho hrobu, a nevie sa, či máme jeho aspoň približnú podobizeň.
Aj napriek tomu asi platí to, čo si sám zaspieval a predpovedal v básni Hlásnik národa:
Príde čas, že hroby vstanú,
hory, doly vravieť budú,
a teba po večné veky
nikdy v svete nezabudnú.