Národný umelec Ivan Krasko
150 rokov od narodenia symbolistu a zakladateľa modernej slovenskej poézie
PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej,
Kulturologicko-filozofický odbor Matice slovenskej
Populárny básnik medzivojnovej moderny, symbolista a súčasne prekladateľ a chemický inžinier a politik národný umelec Ivan Krasko, pôvodným menom Ján Botto (podobnosť mena so štúrovským básnikom, slovenským E. A. Poeom, nie je náhodná, nakoľko je mu blízky tvorbou a súčasnej je jeho príbuzný) patrí vôbec k najznámejším slovenským básnikom 20. storočia, označovaný je aj za zakladateľa modernej slovenskej poézie. Optikou kulturológie je jeho prínos mimoriadne významný pre rozvoj modernej slovenskej kultúry nakoľko inšpiroval aj ďalšie generácie moderných slovenských básnikov, a to aj napriek tomu, že jeho tvorba vôbec nie je rozsiahla, naopak veľmi útla.
Analógie k francúzskemu symbolizmu, inšpirácie aj v českej poézii (priame inšpirácie: Březina, Hlaváček, Sova, Bezruč, Toman), štúdiá v Rumunsku a Českej republike, spoznáva Rusko, Tirolsko a Viedeň (Rakúsko), Trident (Taliansko), a taktiež fakt, že jeho básne boli preložené do viacerých jazykov (preložil ho napr. Monoszlóy Dezső, kniha Összes versei vyšla v roku 1957) a sám prekladal umelecké texty a odbornú literatúru napr. z rumunčiny napr. Mihaila Eminesca, to všetko robí z Kraska nielen slovensky, ale aj európsky významného autora. Navyše, podľa Jána Brezinu ovládal maďarčinu, rumunčinu, nemčinu a rodina Bottovcov pochádza z Talianska, pričom podľa štúdií o pôvode dedín Kraskova a Lukovíšť sa prisťahovali do Uhorska už koncom XIII. st. (Ivan Krasko: Literárnohistorická monografia, 1946, s. 101, 103; Rosenbaum, s. 339).
Podľa Šmatláka Krasko svojim dielom najhlbšie a najoriginálnejšie realizoval prelom vo vývinovom procese slovenskej poézie na rozhraní 19. a 20. storočia, pričom zostáva stále umelecky živý nakoľko je schopný vnútorných regenerácií. Podľa Rosenbauma Kraskovo nerozsiahle, ale ľudsky hlboko prežité a umelecky vykryštalizované dielo patrí k základným hodnotám slovenskej poézie, ktoré estetickým tvarom markantne poznačilo ďalší vývoj básnickej generácie (E. B. Lukáč, J. Smrek, V. Beniak, L. Novomeský, a taktiež M. Kraus, V. Mihálik, M. Rúfus).
SYMBOLISTI A MATICA SLOVENSKÁ
Ivan Krasko je spätý s Maticou slovenskou jednak tým, že komunikoval s poprednými osobnosťami slovenského národného života ako bol Škultéty a Vajanský, a napokon svoje prvotiny publikoval v Slovenských pohľadoch. S matičiarmi spriaznený Kníhtlačiarsky účastninársky spolok v Turč. sv. Martine (viedli ho zakladatelia Matice slovenskej, „výtečníci“ Viliam Pauliny-Tóth či Ján Francisci) vydal v roku 1938 Kraskov text Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť. Vydal aj samotné veľdielo Nox et solitudo. V roku 1948 Matica slovenská vydala Kraskove dielo (Básne) s ilustráciami Dezidera Millyho.
Matica slovenská si ho na regionálnej úrovni pripomenula odhalením pamätnej tabule k 150. výročiu narodenia na historickej budove Zjednoteného protestantského gymnázia, kde študoval v rokoch 1887 až 1892 v Rimavskej Sobote, avšak už v roku 2020 mu ten istý MO MS Lukovište obnovil jeho hrob v Lukovištiach s bronzovým pamätníkom Topole od Aliny Ferdinandy, Lukovištia si ho pripomínajú aj 11. júla 2026. Pred nedávnom vyšla tiež kniha SPOMIENKY NA BÁSNIKA IVANA KRASKA (Jozef Mitter, Jaroslav Sojka, Corneliu Barborica; vyd. Matica slovenská v spolupráci so Signisom).
Na celoslovenskej úrovni si Matica slovenská pripomína Ivana Kraska v Bratislava 19. júna popri ďalšom básnikovi symbolizmu Vladimírovi Royovi (správa vyšla aj TASR). Oficiálny pozdrav na podujatie poslal aj starosta Kraskových rodných Lukovíšť Roman Hubert. Súvislosť medzi Royom a Kraskom nie je iba v žánre literárneho symbolizmu. Vladimír Roy bol Hurbanov vnuk, Hurbanov syn Svetozár Hurban Vajanský zase Dr. Jánovi Bottovi pomohol vymyslieť pseudonym Ivan Krasko (súvisiace s rodiskom Kraskovo a v rodokmeni blízkym rodom Kraskovcov), takže v slovenských dejinách skutočne všetko so všetkým súvisí. Stanislav Šmatlák si tiež všíma spojitosť medzi Royom a Kraskom, konkrétne v tom, že ho inšpirovala Kraskova báseň Askéti, a už v roku 1908 jednu zo svojich prvých publikovaných básní (Ozvena) venoval práve Jankovi Cigáňovi (teda Kraskovi). Šmatlák Roya preto zaraďuje až do druhej vlny slovenskej moderny (s. 464). Za biografický medailón o Kraskovi zaraďuje Roya aj Imrich Sedlák v Dejinách slovenskej literatúry (s. 529-531).
Tvorbou sú si teda Krasko a Roy veľmi podobní vo vzťahu učiteľ a žiak (pozri bližšie článok o Vladimírovi Royovi na Matica.sk). Toto podujatie by bolo vhodné opísať ako „smutní básníci“ s odkazom na citát Stanislava Šmatláka, ktorý vystihuje oboch autorov: „Smútok mladého básnika je priezračnejším svedectvom o dobe a živote než čokoľvek iné v literatúre. Stáva sa to, keď tento smútok prichádza nechcene a nehľadane, keď je dôsledkom stretnutia sa čistej mladej túžby po šťastí so svetom a spoločnosťou, kde sa táto túžba láme na hradbách nepochopenie, mravného svedectva a citového pokrytectva…“ (Šmatlák, 150 rokov slovenskej lyriky, s. 151).
ŽIVOT A DIELO
Dr. Ing. Ján Botto, ktorý používal pseudonym Ivan Krasko, ale aj Janko Cigáň (* 12. júl 1876, Lukovištia – † 3. marec 1958, Bratislava) sa narodil do roľníckej rodiny v Lukovištiach, študoval na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote (v tom čase býval v dome významného maďarského básnika Mihálya Tompu, navštevoval rodinu básnika Jána Bottu, spával v izbe zriadenej jeho nábytkom a mal prístup k jeho knižnici; Zamor, 1981, s. 10), na nemeckom gymnáziu v Sibiu (Rumunsko) a neskôr pokračoval v štúdii na rumunskom gymnáziu v Brašove, kde aj v roku 1896 zmaturoval. Z rumunskej tvorby ho inšpiroval novoromantik Mihail Eminesco (Šmatlák, s. 519), ktoré sa tiež pokúsil prekladať, avšak preklady vyšli až na sklonku života (Rosenbaum, 1984, s. 337) (pozn. preto bol na bratislavské podujatie o Kraskovi a Royovi pozvaný aj rumunský veľvyslanec na Slovensku Domnul Călin Fabian). V tom čase už publikoval v časopise Slovenské pohľady Pieseň nášho ľudu ako Janko Cigáň (podľa jeho slov ho k tomuto pseudonymu inšpiroval predok huslista (Šmatlák, s. 520). Podľa Rosenbauma poslal do SP ďalšie básne, ktoré však Škultéty nepublikoval. Ďalšie básne (Deň spásy, Za búrnej čiernej noci) posiela Škultétymu v roku 1899, ten ich však publikuje až v roku 1902 (Rosenbaum, s. 337). Podľa Rosenbauma bol Škultétyho rezervovaný postoj spôsobený v generačných rozdieloch estetického poňatia tvorby. Začiatky boli teda spojené s publikačným neúspechom ktorý však autora neodradil. Mimochodom, Kraskove prvotiny vychádzajú až v 50. rokoch 20. storočia, podobne ako jeho preklady (Brezina, s. 103, Rosenbaum, s. 337).
Po maturite sa vracia na Slovensko, kde pomáha v podnikateľských aktivitách rodine (ako dozorca pri stavbe mlynu a voskárne, Zambor, s. 11), následne narukuje na vojenskú službu a v roku 1900 sa hlási na štúdiá chemického inžinierstva v Prahe (končí v roku 1905, podľa Zambora býval na Vinohradoch a materiálne mu pomáhali Kováčovci). V Prahe sa zapája do činnosti študentského spolku Detvan ako funkcionár. Pracoval v cukrovare Klobuky a chemickej továrni v Slanom.
NOX ET SOLITUDO
V roku 1909 vychádza jeho debutová kniha básní NOX ET SOLITUDO, v roku 1912 VERŠE (Votruba, 1976, s. 78). Šmatlákove Dejiny slovenskej literatúry IV. (vydané v SAV, 1975, s. 531-540) podrobne analyzujú toto dielo, venuje sa však aj analýze Kraskovej prozaickej tvorby ako napr. Naši, Sentimentálne príhody, List mŕtvemu (s. 540-545). Kraskova próza opisuje vysokoškolský život v Prahe, najmä Spolok Detvan a sú spojené s citovým dramatizmom a subjektívnou introspektívnosťou. V Liste mŕtvemu opisuje smrť mladého „cigána Tóna“ na nejakej stavbe a pokusy o jeho oživenie elektrickými šokmi, čo je podľa Rosenbauma istá významová symbolika autobiografického pôvodu (s. 339).
Rosenbaumova Encyklopédia slovenských spisovateľov (1984, s. 337-339) nazýva Kraska „magnus parens“ modernej slovenskej poézie, zdôrazňuje, že Krasko vyjadroval obdiv k Hviezdoslavovi, čo vyjadril aj v básni z roku 1896, pričom práve Krasko vytvára podľa Rosenbauma po Hviezdoslavovi novú etapu slovenskej poézie (subjektívna introspekcia, intenzívne prežívanie vnútorného dramatizmu, sebatrýznivý introspektívny intelektualizmus). Redaktorom a autorom úvodu diela NOX ET SOLITUDO bol sám Vajanský (s. 338). Kraskovi zaželal cestu „z tieňov ku svetlu“. Dejiny slovenskej literatúry (1984) začínajú kapitolu MODERNA práve Ivanom Kraskom a zasadzujú ho do básnickej generácie začiatku 20. storočia, pričom okrem neho uvádzajú mená A. Klas, I Gall, Neresnický, V. Roy. Ako vedúca osobnosť moderny je prezentovaný predovšetkým preto, že najpriebojnejšie vyslovil drámu moderného človeka. Je zaraďovaný k hlasistickej generácii, pričom jeho poézia si sugestívnou silou získala priazeň všetkých prúdov.
Autori Kraska opisujú nasledovne: pochmúrne prírodné nálady, melancholické pocity, rozvrátenie ľúbostnej pohody mladých sŕdc, osamotené ľudské srdce, bezmocnosť človeka v túžbe po spravodlivosti a ľudskosti, zúfalstvo z hynutia národa, kritika nečinnosti a fatalizmu, oscilácia medzi svetlom a tmou, motívy sklamania a dezilúzie, problematickosť ľudskej existencie (s. 427-432). Šmatlákove Dejiny slovenskej literatúry od stredoveku po súčasnosť uvádzajú Kraska ako lyrika „ľúbostného citu pochopeného a vysloveného inakšie“, ako aj ako autora, ktorý „chce vyslovovať, ale aj určitým spôsobom riešiť zložitú, vnútorne protirečivú problematiku vlastného subjektu a jeho vzťahu k objektívnemu svetu“ (Šmatlák, 1988, s. 461).
Druhú zbierku VERŠE Sedlák (citujúci na Šmatláka a Zambora) zaradzuje do kontextu rozvíjania citovej drámy lyrického subjektu, lyrika „noci a samoty“ v závere identifikujúc prelomenie ich kruhu (s. 530). Zbierka je zameraná na intelektuálne premýšľanie o chaose bytia, ale aj nadosobné intelektuálne premýšľanie, pričom tvar básní je oproti debutu zložitejší.
UKÁŽKA Z TVORBY IVANA KRASKA
Topole
Topole Hej, topole, tie topole vysoké!
Okolo nich šíre pole – –
Čnejú k nebu veľké, čierne
– zrovna jako čiesi bôle –
topole. Hej, topole, tie topole bez lístia!
Duch jak čísi špatnej vôle
hrdo stoja ošarpané,
v mraze, vetre, nahé, holé
topole. Hej, topole, tie topole bez žitia!
Nemo stoja v úzkom kole
– prízraky sťa z nirvány by –
pozerajú v prázdno dole
topole. Hej, tie hrdé, vysočizné topole!
Ako vzhľad ich duch môj zmizne…
Hore…? Dolu…? Do nirvány…?
– Ako havran ošarpaný
do noci…
Solitudo
Ó, bože úbohých a ponížených,
modlitbu moju milosrdne prijmi!
Ty veľký, pretože si bohom malých,
u nôh, ó, uzri svojho najmenšieho,
jak beznádejne predkladá ti,
jak beznádejne vykladá ti
nezmernú veľkosť úbohosti svojej.
Bez zásluh leží v prachu nízkej zeme,
hľa, nepatrnosť biedna medzi všetkým tvorstvom
Holúbka nezložila na tvoj oltár,
olejom nemazala rany uhnetených,
a nikdy nezvonila slávne Resurrexit!
Ó, bože úbohých a ponížených,
kým príde veľké mlčanie,
kým príde veľké mlčanie –
modlitbu moju smutnú milosrdne prijmi!
Balada o jednej milej
Dnes ešte, zdá sa, kráča vedľa mňa
ulicou zvlhlou hmlami dňa –
nevinná, s bájom bohyne,
jak chodievala popri mne.
Dnes ešte vidím bielu tvár
i vlasov zlatú svätožiar,
jak chodievala popri mne
kol zmĺklej, vetchej svätyne.
A predsa dnes už blúdim sám
ulicou, kde ten zmĺkly chrám,
čo opustili kresťania,
by hriešny robil pokánia…
Plachý akord
Za búrnej, tmavej noci
ja blúdil sám a sám,
závidel ronenie sĺz
tým čiernym nebesám. Bez cieľa šiel som vo svet
a hľadal úľavu:
papršlek do tmy srdca,
liek v hlavu boľavú.
Ach, niekde vedľa cesty,
u starých božích múk,
našiel som zúfajúcich
pár chladných, mokrých rúk…
Snáď skutočnosť to bola,
a možno púhy sen:
zabudli ruky na mňa,
keď svitol biely deň…Len pocit ostal temný,
kýs’ bôľu odtienok,
akordom plachým hučí
z hasnúcich spomienok.
Už je pozde…
Už je pozde, nepamätáš – !
nad horami vrcholí
veľký mesiac, nemý, bledý,
obličaj sťa mŕtvoly;
riedke mráčky tiahnu nebom,
kryjú mesiac závoji;
tiene blúdia siným poľom,
pokoj čuší po chvoji;
niekde v diaľke hlásnik trúbi
pozdnú nočnú hodinu,
ozveny sa duté vlnia,
až kdes’ v tichu vyhynú…
zrovna, zrovnaj ako vtedy!
… mesiac padá za hory –
a ty nejdeš dokončiť tie
započaté hovory – –
– – –
Už je pozde, nepamätáš – !
Prší, prší…
Prší, prší jednotvárne…
Jak to líce zeme starne,
vädne, bledne mladou ženou,
oklamanou, opustenou!
Prší, prší, neprestáva…
Trudnou mysľou plná hlava
v chladné dlane kloní čelo –
tak by sa jej plakať chcelo..!
Prší, prší neustále…
kebych mohol v hmlisté diale,
tam na jednom mokrom hrobe
zaplakal bych vo žalobe…
Prší, prší… Až prestane,
mrazom skvitnú pusté stráne:
nič si, nič nevyberiete – –
Tak je smutno, clivo v svete!
***
EŠTE K ŽIVOTOPISU
Do života Dr. Jána Bottu zasiahla vojna, v roku 1914 narukuje na východný front ako dôstojník 16. honvédskeho pluku rakúsko-uhorskej armády s posádkou v Banskej Bystrici, v Poľsku, Rusku a talianskom bojisku (Brezina, s. 110).
Po vzniku ČSR navštevuje prednášky FF a PF UK v Bratislave, pracuje v administratívnych službách novovzniknutého štátu. Vedecké články publikoval aj v Chemických listoch.
Medzi rokmi 1918 až 1927 pôsobí ako tajomník ministra Vavra Šrobára, súčasne predsedu Matice slovenskej, na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska a v rokoch 1927 – 1938 Krajinského úradu v Bratislave. Ako poslanec od roku 1920 zastupoval Lipt. Sv. Mikuláš – Liptov, Spiš a Gemer, taktiež bol podpredsedom poslaneckej snemovne. Pôsobil v československy orientovanej Agrárnej strane, ktorej sa stal senátorom (oficiálny názov Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu vznikla spojením Republikánskej strany českého venkova, Slovenskej národnej a roľníckej strany reprezentovanej Vavrom Šrobárom a Matúšom Dulom a Slovenskej domoviny reprezentovanej Milanom Hodžom). Podľa Rosenbauma odišiel do politického dôchodku potom, čo sa k politickej moci dostali nacionalistickí ľudáci, presťahoval sa z Bratislavy do Piešťan, kde privítal porážku fašizmu a obnovenie ČSR (Rosenbaum, s. 337).
Žil teda v Bratislave a medzi rokmi 1943 až 1958 v Piešťanoch, pochovaný je však v Lukovištiach. V roku 1946 mu bol udelený titul národný umelec, ocenila ho aj Česká akadémia vied a umení, ktorá ho zaradila medzi svojich riadnych členov, stal sa čestným občanom obce Bottovo. V roku 1946 Brezina, teda ešte za jeho života, píše: „Žije teraz ako štátny úradník na odpočinku (do konca roku 1943 v Bratislave – Dostojevského rad 31/a – teraz v Piešťanoch), vyhýbajúc sa rušnému spoločenskému styku, ale sledujúc so živou účasťou náš kultúrny a politický vývin…“ (Brezina, s. 112).
ZAUJÍMAVOSTI
Druhá manželka slovenského spisovateľa Ladislava Mňačka Eva bola dcérou Ivana Kraska (bližšie v článku Jozefa Leikerta), tá mala ešte súrodencov Ivana a Annu (manželka herca Františka Dibarboru, neskôr Františka Zvaríka, manželstvo skončilo tragicky, samovraždou Anny).
Jozef Leikert tiež vybádal, že k „nepísaniu“ poézie Kraska inšpirovala prvá manželka Ilona (Helena) Bottová, za slobodna Kňazovičová, do ktorej sa vraj natoľko zaľúbil, že prestal tvoriť. Venoval jej druhú zbierku VERŠE. Podľa Šmatláka bol svedkom ich sobáša sám Hviezdoslav (Šmatlák, 1975, s. 545). Kňažovicová o zoznámení s Kraskom: „Krasko! Krasko prišiel! Krasko je tu! Ihneď ho obklopil nadšený dav ctiteľov a najmä ctiteliek. Ja som sa ostýchala priblížiť sa k nemu, ale možno práve preto, že som stála bokom, si ma všimol… pri spoločnom obede sme sedeli oproti sebe. Bála som sa zdvihnúť oči, ale neušlo mi, ako ma po očku pozoruje. Zrazu vstal, obišiel stôl a zastavil sa tesne pri mne…“ (podľa zápisu Ladislava Mňačka).
Šmatlák dodáva, že Krasko predsa len zopár básní napísal, avšak išlo o neúspešné pokusy (História, Pribina, Svätopluk) a v roku 1936 napísal tieto slová:
„Blahoslavení sú, ktorí hovorili a nepovedali viac, než čo povedať mohli vo dňoch sviatočných…“ (s. 548).
Následne ešte vyšli v roku 1966 Kraskove básnické pokusy z 50. rokov, pričom epilógom jeho diela je Báseň posledná, ktorá vznikla v roku 1957. Rosenbaum si ešte všíma protivojnový humanistický protest Eli, Eli, lama azabthami!? (Rosenbaum, s. 338). Autori sa však všeobecne zhodujú na tom, že si Krasko zvolil osud odmlčaného básnika. Krasko sa tiež zaoberal dejinami rodnej obce, písal tiež o architektonickej pamiatke dreveného kostolíka v Kraskove.
Pre zaujímavosť Literárny fond v Bratislave udeľuje na jeho počesť Cenu Ivana Krasku za najlepší literárny debut roka. V Nadlaku (Rumunsko) pôsobí Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku, ktorá aj vydáva slovenské knihy. Je po ňom pomenovaný asteroid Ivankrasko (33129).
REFLEXIE KRASKOVEJ TVORBY
Reflexie Ivana Kraska sú bohaté, vyberáme iba niektoré (tie sa stali súčasťou bratislavského podujatia v rámci výstavky k jeho 150-ročnici). Ešte za jeho života v roku 1946 vyšla na pôde Slovenskej akadémie vied a umení kniha Jána Brezinu IVAN KRASKO: LITERÁRNOHISTORICKÁ MONOGRAFIA, ktorá obsahuje aj metrický rozbor Kraskových básní. V roku 1976 vychádza reedícia NOX ET SOLITUDO v edícii Tatrana s doslovom Františka Votrubu. V roku 1981 vychádza v Tatrane kniha Jána Zambora IVAN KRASKO A POÉZIA ČESKEJ MODERNY, ktorý nadväzuje na Petra Bezruča, a pripomína, že kontakty Kraska s českou kultúrou siahajú až do rokov básnikovho detstva. Zambora vydáva v roku 2016 aj Slovenské literárne centrum v publikácii VZLYKY NAHEJ DUŠE s podnadpisom Ivan Krasko v interpretáciách. V roku 2005 vychádza jeho ucelené básnické dielo v edícii Kaligramu, ktoré je obohatené o komentáre, kritiky, recenzie a hodnotenia či spomienky a fotografie (Bujnák, Votruba, Vajanský, Bohdan Pavlů, Neresnický, Brtáň, J. B. Čapek, Krčméry, Brezina, Félix, Matuška, Turčány, Gáfrik, Šmatlák, Števček, Rúfus, Mikula, Strážay, Zambor, Ivan Gall, Groeblová, Haluzický, Kňažovičová, Kaláč, Andrej Mráz).
Čitateľovi záverom odporúčame aj dokumentárny film o Ivanovi Kraskovi Z TIEŇOV KU SVETLU z roku 1986 s vynikajúcim Dušanom Jamrichom ako recitátorom Kraskovej poézie a komentármi popredných literárnych kritikov.
PhDr. Lukáš Perný, PhD.
autor je kulturológ a filozof
POUŽITÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA
BREZINA, J. Ivan Krasko: Literárno-historická monografia. Bratislava : SAVU, 1946
KRASKO, I. Básnické dielo. Bratislava : Kaligram a ÚSL SAV, 2005
KRASKO, I. Összes versei. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry n. p. / Szlovákiai szépirodalmi Könyvkiadó. 1957
VOTRUBE, F. Doslov. In: KRASKO, I. NOX ET SOLITUDO. Bratislava : Tatran, 1975
SEDLÁK, I. Dejiny slovenskej literatúry I. Martin : Matica slovenská, SLIC, 2009
ŠMATLÁK, S. Dejiny slovenskej literatúry od stredoveku po súčasnosť. Bratislava : Tatra, 1988, s. 461
ŠMATLÁK, S., KUSÝ I. Dejiny slovenskej literatúry IV. Bratislava : VEDA, VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED, 1975, s. 516-549
PIŠÚT, Milan, ROSENBAUM, Karol, CHOCHOL, Viktor: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1960.
PIŠÚT, Milan a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava : Obzor, 1984.
ŠMATLÁK, S.150 rokov slovenskej lyriky. Bratislava : Tatran, 1971
ROSENBAUM, Karol a kol: Encyklopédia slovenských spisovateľov. . Bratislava : Obzor, 1984.
ZAMBOR, J. Ivan Krasko a poézia českej moderny. Bratislava : Tatran, 1981
ZAMBOR, J. Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách. Bratislava : SLIC, 2016