Slovenské národné gardy

Slovenské národné gardy na ceste k československej štátnosti

Autor: Mgr. Lukáš Krajčír, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej

Tisícky národných gardistov

Pri hodnotení vzniku Československej republiky a pripomínaní významu československých légií na oslobodení Slovenska, sa akosi pozabúda na existenciu domácich slovenských ozbrojených zložiek. Napriek nesmiernym politickým, organizačným a finančným ťažkostiam sa zorganizovali tisícky ľudí, ktorých odvaha a národné uvedomenie prispelo k zásadným politickým premenám. Ukázali okolitému svetu, že nebudú pasívne čakať pokiaľ sloboda „zaklope“ na dvere slovenských chalúp.

Národné gardy neboli ničím výnimočné ani v zahraničí. Predovšetkým americká „National Guard“ zohrávala dôležité poriadkové úlohy v časoch občianskych nepokojov a živelných pohrôm. V podobnom zmysle hodlalo aj martinské ústredie Slovenskej národnej rady (SNR) organizovať vlastné ozbrojené zložky pod menom Slovenská národná garda.

A v skutku, v zložitej revolučnej atmosfére sa do istej miery aj darilo napĺňať tieto smelé plány, keďže miestne výbory SNR masovo zakladali národné gardy, prípadne národné stráže a národné obrany. Podľa výpočtov historika Mariána Hronského, jestvovalo minimálne 100 národných gárd v rámci 342 miestnych výborov SNR. Aj keď z dopravno-organizačných dôvodov nedokázala ústredná SNR registrovať všetky slovenské národné gardy, väčšina z nich sa jednoznačne oddala k službám novej moci v Turčianskom Sv. Martine.

Ich kreovanie sa značne technicky, finančne a organizačne komplikovalo, no v iných regiónoch vzbudzovali rešpekt. Napríklad v Dolnom Kubíne sa „100 vojakov nahrnulo z okolitých dedín do mesta. Odzbrojili žandársku stanicu, získali 23 pušiek a tak zriadili ozbrojenú stráž.“ V Chtelnici sa „obyvateľstvo ozbrojilo loveckými puškami, kosami a vidlami a zmocnilo dvoch neznámych uhorských dôstojníkov, ktorých uväznili.“ Občania Giraltoviec dokonca odzbrojili promaďarskú národnú gardu a „postavili si gardu pozostávajúcu zo slovenských chlapcov .“
V Turci sa už v prvých dňoch novembra 1918 podarilo naverbovať až 500 vojakov. Na námestí v Liptovskom Sv. Mikuláši defilovalo 8. decembra až 2300 gardistov. Takýto počet u okoloidúcich, i vedúcej inteligencie istotne vzbudzoval rešpekt z ich odhodlania vykonať česko-slovenský prevrat so zbraňou v ruke.

Začiatkom decembra 1918 mali miestne výbory SNR k dispozícii vyše 6000 organizovaných príslušníkov národných gárd, čo predstavovalo v zložitých revolučných časoch a za krátku, jednomesačnú dobu organizovania, úctyhodné číslo. Počtom sa vyrovnali dvom silným československým dobrovoľníckym plukom.

Demokratický charakter národných gárd

S existenciou národných gárd počítal už Ohlas SNR z 3. novembra 1918. Reálne sa utvárali na ľudových zhromaždeniach, často z občianskej iniciatívy a z miestnych obyvateľov a navrátených vojakov z frontu a ruského zajatia. Vyznačovali sa demokratickým charakterom, keďže si na týchto zhromaždeniach verejne volili svojich veliteľov. Tí utvárali čaty a niekedy aj výbor gardy. Politicky však velitelia boli podriadení miestnym výborom SNR.

Ich fungovanie a vôbec existenciu však značne komplikovala zložitá finančná situácia. Keďže martinské ústredie SNR nedisponovalo potrebnými finančnými a materiálnymi prostriedkami, celá úloha spadala pod miestne výbory SNR. Tie mohli využiť jedine financie z obecných a mestských zdrojov, no len v prípade úspešného a plnohodnotného prebratia politickej moci. Od finančnej situácie miestnych výborov SNR tak záležalo mnoho sprievodných okolností, predovšetkým žold, ktorého slušnú výšku by vojaci z najchudobnejších vrstiev vrelo privítali.

Z hľadiska personálneho zloženia išlo o mužov a to z najnižších sociálnych vrstiev, ktorých chudoba a hlad boli výrazným katalyzátorom ich oduševnenia a odhodlania aktívne prispieť k upevneniu nového česko-slovenského štátu, od ktorého očakávali aj zásadné zlepšenie vlastných hmotných pomerov.

Ich náročný a pritom rýchly vznik sa výrazne podpísal na provizórnom výstroji a celkovom vzhľade gardistov. Vyzbrojení boli zväčša zbraňami z frontu, prípadne aj loveckými puškami z horských krajov Slovenska. I keď si obliekali pôvodné uniformy rakúsko-uhorskej armády, pre lepšiu identifikáciu nosili na čiapke prišitú národnú trikolóru, alebo na rukáve bielo-modro-červenú pásku.

Pomoc pri preberaní moci

I keď realita bola značne zložitejšia, vedúci predstavitelia SNR predpokladali, že za optimálnych okolností by vojaci Slovenskej národnej gardy mohli plniť viacero úloh, ktoré nevyhnutne súvisia s úspešným prebratím moci v revolučnej dobe. V prvom rade sa pokúšali zastupovať poriadkové sily a teda zamedziť svojvoľným živelným nepokojom a poškodeniam majetku, resp. chrániť verejné a súkromné budovy, zásoby uhlia, obilia, potravín a hlave zamedziť nepokojom medzi ľuďmi, bez ohľadu na ich národnostnú a náboženskú príslušnosť. S týmto úlohami súhlasila a vyslovene ich privítala aj československá vláda v Prahe.
Taktiež vystupovali ako asistenčná sila, ktorá mala zasiahnuť v prípade komplikácií pri preberaní úradov do rúk predstaviteľov SNR. Z toho logicky vychádzala aj ich nevyhnutná trestná a policajná právomoc, využívaná v prípade odporu promaďarsky orientovanej politickej a vojenskej moci.

Okrem toho sa pokúšali vykonávať aj evidenčnú a kontrolnú činnosť o pohybe zásob po železniciach, nakoľko sa budapeštianska vláda pokúšala vyviesť čo najviac potravín a uhlia do maďarských krajov. Z dochovaných záznamov vysvitá, že príslušníci národných gárd zastavovali niektoré vlaky, kontrolovali identitu cestujúcich, ich batožiny a tak zamedzovali nelegálnemu pašovaniu vecí, podozrivému pohybu ľudí a vôbec akýmkoľvek nekalým kalkuláciám. Dokladá to napríklad správa z Vrbového: „Národná stráž, počtom 80 mužov posielala hliadky do susedných dedín a bdela nad zrekvirovaným obilím, asi z 13 vagónov, ktoré stáli na stanici.“

Aj keď neboli schopné celoplošne obsadiť územie Slovenska, ich prítomnosť do príchodu československých legionárov tlmila v niektorých lokalitách rozvášnené obyvateľstvo, ktoré si slobodu zamieňalo so svojvôľou. Ich zánik úzko súvisel so zrušením všetkých národných rád na slovenskom území, ktoré nariadil 8. januára 1919 minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár.

Slovenské národné gardy, až na niektoré lokálne excesy, sa snažili chrániť život a majetok všetkých obyvateľov Slovenska a to bez ohľadu na ich triedne, náboženské a národnostné zafarbenie. Keďže konali v zmysle Deklarácie slovenského národa, požadujúcej ráznu demokratizáciu verejného života, právom sa dajú považovať i v súčasnej dobe nárastu extrémizmu za príklad odhodlanosti Slovákov chopiť sa zbrane a bojovať za demokraciu, slobodu a nezávislosť.

X