Slovenský národovec Štefan Mišík


//Slovenský národovec Štefan Mišík

Slovenský národovec Štefan Mišík (1843 – 1919)

Autor: Prof. PhDr. Róbert Letz, PhD., Historický odbor Matice slovenskej

Štefan Mišík patrí k najdôležitejším slovenským historikom, jazykovedcom, etnografom, kultúrnym a osvetovým pracovníkom  druhej polovice 19. storočia. Narodil sa 1. decembra 1843 v obci Ondrašová  (dnes súčasť Liptovského Mikuláša).

Pochádzal zo zmiešanej evanjelicko-katolíckej rodiny. Po vychodení ľudovej školy v rodisku začal roku 1856 navštevovať gymnázium v Levoči. Keď ukončil šiesty ročník, prihlásil sa do kňazského seminára v Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený 26. 6. 1868. Jeho prvou kaplánskou stanicou bola Nemecká Ľupča (dnes Partizánska Ľupča). V roku 1870 sa stal kaplánom v Ružomberku. O necelé dva roky ho preložili za kaplána do Námestova, odtiaľ roku 1873 do Hniezdneho (Gňazdá). V roku 1874 sa stal administrátorom v obci Hnilec na Spiši. 14. 4. 1919 ho zvolili za kapitulárneho vikára spišskej kapituly. Túto funkciu zastával do svojej smrti dňa 27. 7. 1919 v Spišskej Kapitule. Pochovaný je na kapitulskom cintoríne. Náhrobný kameň z drevenického travertínu dal preňho roku 1919 vyhotoviť spišský biskup Ján Vojtaššák. Dňa 15. júna 1924 mu odhalili pamätnú tabuľu v Hnilci, kde v rokoch 1874 – 1919 pôsobil ako administrátor.

Štefan Mišík sa zaradil medzi najvýznamnejšie osobnosti z radov slovenského národne uvedomelého katolíckeho kňazstva v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia. Už počas štúdia v seminári si vyslúžil povesť „pansláva“ a nevôľu maďarských svetských a cirkevných vrchností, ktorá ho prenasledovala takmer do konca života. Seminarista Mišík nadviazal čulé styky s F. R. Osvaldom, F. V. Sasinkom, A. Radlinským a A. Kmeťom. Ako kaplán úspešne čelil útokom miestnych liberálov liptovskej a oravskej stolice proti katolíckym školám. Bol zakladajúcim členom slovenského katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom a zakladajúcim členom Matice slovenskej. Ako námestovský kaplán založil spolu s učiteľom Antonom Machayom katolícku ľudovú knižnicu. Knižnica získala vyše 100 členov. Maďarská vrchnosť si to vysvetľovala ako pokus o obnovenie Matice. Okrem toho ho nepravdivo obvinili z poburovania proti vrchnosti v kázňach. To bol dôvod jeho odchodu do Hniezdneho. Tu pokračoval vo svojej práci. V spolupráci s priateľom farárom Eduardom Korponayom de Kamionka z Nižných Ružbachov bojovali proti alkoholizmu organizovaním spolkov miernosti a prednáškami. Po ďalšom preložení na „stratenú vartu“ do chudobnej baníckej osady Hnilec žil vo veľmi zlých podmienkach. Aj napriek tomu v r. 1894-1897 zreštauroval kostol a vybudoval školu. Venoval sa štúdiu cudzích jazykov a živo sledoval dianie doma i vo svete. Roku 1907 dostal mozgovú porážku v dôsledku náruživého fajčenia. Zhoršený zdravotný stav trval do konca života. Pracoval v Spolku sv. Vojtecha  a po smrti Andreja Kmeťa († 16. 2. 1908 v Turčianskom Sv. Martine) ho v roku 1908 zvolili za predsedu Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Túto funkciu zastával do svojej smrti. Za jeho predsedníctva získala Slovenská muzeálna spoločnosť veľkú časť svojich zbierok.

Mišíka priviedli k záujmu o dejiny jeho staršie vzory – Andrej Kmeť a František V. Sasinek. V roku 1887 vyšlo v Levoči dielo spišského historika, spoluzakladateľa Spišského dejepisného spolku Jozefa Hradského (1827-1904) Szepesvármegye hely ségnevei (O miestnych názvoch v Spišskej stolici). Autor v ňom otvorene priznal, že pred nemeckou kolonizáciou Spiša tu boli staršie slovenské osady. Mišík to uvítal. Bola to preň výzva a vítaný impulz, aby začal so systematickým výskumom toponymických názvov na Spiši. Výsledky bádania, získané štúdiom a porovnávaním stredovekých listín a historickej literatúry, uverejnil v niekoľkých štúdiách, v ktorých ukázal dôkladnú znalosť problematiky: Slovo o kolonizácii Spiša. In: Sborník MSS, r. 1, 1896, Miestne mená na Spiši. In: Sborník MSS, r. 2, 1897, Niektoré slovenské miestopisné názvy vo Spiši, podľa latinských listín z XIII., XIV., XV. a XVI. Stoletia, uverejnených v diele Supplementum Analectorum Terrae Scepusiensis. P. II. In: Sborník MSS, r. 4, 1899. Tieto štúdie vzbudili aj pozornosť poľského historika Stanislava Eljasz-Radzikowského. Rozvinula sa zaujímavá vedecká diskusia. Poľský historik v nej ocenil výsledky Mišíkovho bádania a odporúčal mu, aby svoj systematický výskum sústredil najprv na menšie časti Spiša. Vo svojej štúdii Slovenské a nemecké mená v spišských Tatrách, uverejnenej v Časopise MSS, r. 2, 1899 dospel k záveru, že na utváranie tatranských miestnych názvov vplývali Slováci, Nemci a Maďari. Pomenovanie jedného miesta môže byť originálne vo viacerých rečiach. Podľa Mišíka je až na určité výnimky ťažké určiť pôvodný názov u mien, ktoré v rôznych rečiach majú ten istý význam. Tu si treba pomôcť znalosťou jazyka okolitého obyvateľstva. Ilustroval to na názve Morské oko (nem. Meerauge, maď. Tengerszem). Podľa neho je toto pomenovanie pôvodne slovenské, lebo okolitý ľud na Spiši nazýva jazerá okami. Mišík sa zaoberal aj pôvodom názvov spišských miest, pričom zdôraznil slovenský a poľský vplyv. Dokazuje tézu, že niektoré spišské mestá sa vyvinuli z bývalých slovenských osád. Časom došlo k ich ponemčeniu. Ďalšie osady sa zasa obrátene poslovenčili. Vo svojich štúdiách o dejinách spišských miest sa priveľmi opieral o miestnych historikov J. Hradského a F. Svályho. Originálny je vo vysvetľovaní názvu Levoča, ktorý odvodzuje od slovenského slova lúč, ktorým sa označoval prúd vody, potok. Názov Spiš odvodzuje od slova župiš, župište, t.j. sídlo župy, ktorým bol v stredoveku Spišský hrad. Zameral sa aj na vysvetľovanie miestnych názvov v hnileckej, hornádskej a gelnickej doliny. Názov Hnilec odvodzuje od Hemila, Homila, pohanského boha osudu a opatrovateľa stád. Na stránkach Slovenských pohľadov viedol roku 1895 polemiku s Jozefom Škultétym. Reagoval na Škultétyho článok Akej viery sú Slováci? Škultéty dokazoval, opierajúc sa o ruského vedca Sreznievského a českého vedca A. Šemberu, že Rusíni sú Rusínmi podľa viery, ale podľa reči patria k Slovákom. Podľa Mišíka je medzi Slovákmi a Rusínmi kmeňový rozdiel. Rusínom pripisoval ruský pôvod a mentalitu. Nakoniec v polemike pod ťarchou historických dôkazov musel ustúpiť a uznať, že medzi „Rusniakmi“ sú Slováci. Táto polemika nepochybne prispela k vyjasneniu etnických pomerov na východnom Slovensku. Do Slovenských pohľadov prispel aj štúdiami o spišských rukopisoch z 13.-18. storočia a štúdiou o Levočskej tlačiarni v 17.-18. storočí. Je autorom monografickej práce Kostol a fara v Hnilci (Martin 1895). Jej ťažiskom sú cirkevné dejiny farnosti, no podrobne sa zaoberá aj prírodnými pomermi, históriou a vývinom obce, jej súčasným stavom, migráciou obyvateľstva a opisom tradičných remesiel. Na výzvu Muzeálnej slovenskej spoločnosti o zbieraní slovenských ľudových piesní reagoval vydaním zbierky piesní Piesne ľudu slovenského (1898), kde uverejnil 392 piesní zo Spiša v pôvodnom dialekte. Vo vydávaní piesní pokračoval v Sborníku MSS. V diele Slovenské povesti zo spišského Hnilca. (Martin 1911) zozbieral 65 ľudových povestí. Ďalšie povesti publikoval postupne v Sborníku MSS. (1896, 1909, 1911, 1912, 1913, 1914). Prispieval do Katolíckych novín, Národných novín, Cyrila a Metoda, Literárnych listov, Národného kalendára, Tovaryšstva a ďalších novín a časopisov. Vo svojich článkoch bojoval proti alkoholizmu, úžere a vysťahovalectvu. Známe sú najmä jeho Listy zo Spiša, uverejňované v Národných novinách od roku 1882 takmer do konca jeho života. Ukázal sa v nich svoje sociálne cítenie. Odporúčal zakladať hospodárske spolky, zavádzať progresívne formy hospodárenia, sporivosť. Pranieroval nízke platy baníkov, ich ponižovanie, korupciu, drancovanie lesov.  Mišík bol známy ako vynikajúci kazateľ. Jeho kázne vychádzali v časopisoch Kazateľ a Kazateľňa. Z nemčiny do slovenčiny preložil populárny trojzväzkový Katolícky ľudový katechizmus (Skalica 1900-1902) od Franza Spiragu. Je autorom biblicko-historického diela Biblický dej potopy zo stanoviska vedeckého (Martin 1879). Na základe dobového poznania, založeného na biblickej archeológii a starých písomných prameňoch dokazuje, že v Biblii  opísaná potopa bola reálnou udalosťou, ktorá neprotirečí vedeckému poznaniu o stvorení a pôvode sveta.

 

Lit.: Špirko, J.: Štefan Mišík. (Trnava 1950). Národnie noviny, r. 4, 18. 9. 1873, r. 60, 22. 6. 1924. Grúnik, J.: Tak pracoval Štefan Mišík. Katolícke noviny, r. 79, č. 38, 20. 9. 1964, s. 4. Janek, J.: Z dedinského farára kapitulárny vikár. Katolícke noviny, r. 104, č. 44, 29. 10. 1989, s. 5. Radványi, H.: Verný Cirkvi i národu. Katolícke noviny, r. 108, č. 49, 5. 12. 1993, s. 14. Slovenský biografický slovník, zv. 4, (Martin 1990). Korešpondencia Sv. Hurbana Vajanského, zv. 2 (Bratislava 1972). Chmel, R.: Slovník spisovateľov Liptova. In: Liptov, r. 4, 1977, s. 256-257. Potemra, M.: Slovenská historiografia v r. 1901-1918. (Košice 1980). Liba, P.: Zástoj Š. Mišíka pri výskume folklóru východného Slovenska. In: Nové obzory, r. 17, 1976, s. 307-343.

2019-09-13T12:39:32+00:0013 septembra 2019 |Osobnosti slovenských dejín|
X